Challenge 1

Ahojte, dostala som nový nápad na poviedku, tak hádam sa bude páčiť a HLAVNE hádam budem môcť prispievať častejšie ako doteraz :) síce sa mi blíži matura, no nejaký čas si hádam nájdem ;) s kým to bude, zistíte počas čítania (až ďalších častiach), takže sa zbytočne nepýtajte :) tu je prvá časť ... enjoy 

„Kim, ponáhľaj sa! Meškáme! Theo, ty tiež pokiaľ nechceš ísť pešo!“ zakričala som z kuchyne a odložila som posledný tanier do skrinky. Následne som si vzala kabelky, ktorú som mala prehodenú cez stoličku a zamierila som na chodbu obuť sa. „Kim!“

„Už ideeeem!“ ozval sa tenký hlások a dupot malých topánok po schodoch.

„Opäť si behala po dome prezutá?“ pozrela som na malú karhavo a ruky som si založila v bok.

„Prepáč,“ sklopila Kim pohľad. „Len som si zabudla Cotyho.“

„Tak dobre,“ riekla som už milšie. „No nech sa to neopakuje, áno? Kde máš svoj batôžtek?“

„Hiiii,“ prikryla si ústa rukou.

„No utekaj poň,“ zasmiala som sa a ona sa rozbehla naspäť do svojej izbičky.

„Theo!!!“ skríkla som najhlasnejšie, ako som vládala.

„Veď už idem,“ ozval sa jeho otrávený hlas a následne aj on samotný, ako pomaly kráčal po schodoch. Popri ňom sa prešmykla Kim a podala mi jej batoh. Dala som si ho na jedno plece spolu s kabelkou a do druhej som vzala Kiminu ruku.

„Tak ideme,“ zavelila som a spoločne sme vyšli z domu. Len čo sme boli bezpečne usadení v aute, naštartovala som a zamierila najprv do školy odviesť Thea a následne do škôlky. Len čo boli všetci tam, kde mali byť, odviezla som sa k najbližšej zastávke metra a zaparkovala som auto.  Až keď som nastúpila na metro a pohodlne sa usadila pred takmer hodinovou jazdou, konečne som si vydýchla.

Ešte šťastie, že mám tak dobrú pracovnú dobu, pomyslela som si a pustila som si v slúchadlách rádio. Nemala som nejaké špeciálne požiadavky ohľadom hudby, keďže som na ňu jednoducho nemala čas. Rádio bolo mojou záchranou, inak by som sa v metre umučila svojimi myšlienkami.

Kim

No nech som sa akokoľvek snažila, vždy som mala plnú myseľ udalostí, ktoré sa síce stali už pred rokom a pol, no prenasledovali ma doteraz. Neustále mám pred sebou tvár policajta, ako mi hovoril o nehode. Nemohla som tomu uveriť. NECHCELA som tomu uveriť. Kelly a Tim, preč? Neexistuje!

Svoju sestru som milovala nadovšetko na svete a môj švagrík mi bol ako starším bratom. A ich deti, Theo a Kim boli síce neskutoční zbojníci, no nik z nás by ich nevymenil za nič na svete. A potom ... všetko sa to zbehlo tak rýchlo. Pohreb, prepis domu a všetky ostatné papierovačky. No dom nebol to jediné, čo mi prišlo do života. Boli to aj tie dve úžasné deti, ktoré tak nečakane prišli o svojich rodičov vďaka bláznivej naháňačke zločincov a policajtov.

Spočiatku to bolo neskutočne ťažké. Oni si zvykali na mňa, ja na nich a spoločne sme museli nájsť kompromisy, aby sme spolu vychádzali, aj keď to nebolo vždy ľahké. Kim bol ľahšie zvládnuteľnejšia najmä preto, že mala v tom čase len tri roky. Teraz z nej už bola veľká škôlkarka s nádhernými plavými vláskami a roztomilou tváričkou so šibalskými očkami.

Theo

Theo bol ten ťažší oriešok. Teraz už 16-ročný tínedžer sa po tej nehode uzavrel do seba a z vtedajšieho priateľského vzťahu medzi nami neostalo nič. Naše puto sa rozpadlo tým, že som sa stala ich pestúnkou. Postupom času sa síce prispôsobil pravidlám a ako tak ich aj dodržiaval, no to tu bariéru medzi nami nezbúralo.

Posledné mesiace je to celkom fajn. Žijem síce stereotypne, čo bola v mladosti moja najväčšia fóbia, no s tým nič nenarobím. Už tu nie je priestor na rozmary a nočné hýrenie. Mám na starosti dve deti a ich životy. Musela som sa stať zodpovednejšou.

Holborn, prečítala som názov svojej zastávky na informačnej tabuli a pripravila som sa na výstup. Po 5 minútach pešo som konečne došla do práce a zvítala som sa s Allison a Alecom.

„Tak čo, Emma, kedy je oslava?“ štuchla do mňa Allison a vysmiata čakala na odpoveď.

„O čom hovoríš?“ nerozumela som jej.

„Ale no, netvár sa, že nevieš, o čom hovorím!“ pohrozila mi prstom, no ja som za ňu len zmätene pozrela a tak len prevrátila očami a odvetila: „Tvoje narodeniny, predsa!“

„Ach nie, Ally!“ povzdychla som si a hodila som sa na svoju stoličku. „Vieš predsa, že mám na starosti Thea a Kim. Nemôžem ich nechať samých a už vonkoncom nie na noc.“

„To som už vyriešila,“ zatlieskala nadšene. „Postráži ich Alec!“

„Heeej,“ ozval sa spoza mňa Alec. „Tak s tým nepočítaj! Nie, že by som nechcel, Emma, no ... nie! A navyše chcem byť na oslave tiež!“

„Tak zoženieme niekoho iného, keď je Alec taký chrapúň!“ zamrmlala Ally a vytiahla ma z pokojného sedenia. „Ty, ja, nočný Londýn, mega párty,“ usmievala sa na mňa, kým Alex nezakašľal. „Aj Alec teda...“ dodala otrávene. „Uvidíš, bude to pecka.“

Allison & Alec

„Ja neviem. Čo keď sa urazia, že ich bude niekto strážiť, kým sa ja budem flákať po meste?“

„Neurazia sa. Ty to vyriešiš, veríme ti, že Alec?“

„Samozrejme,“ pritakal ako poslušný psík a ja som sa musela zasmiať.

„Tak dobre, uvidím, čo je v mojich silách,“ kapitulovala som. „A teraz šup do práce. Musíme tu zákazku stihnúť do zajtra!“

Emma

„Rozkaz šéfe,“ zasalutovali obaja naraz, až som sa niekedy divila, či nie sú dvojičky. No aj keď nie, bolo jasné, že sú súrodenci. Ak nie ich správaním, tak výzorom – obaja totiž vyzerali ako z obálky časopisu. To ja oproti nim ... hnedé mierne vlnité vlasy, ktoré ma nikdy nepočúvali a otrasné hnedé oči. Neznášala som hnedú. Vlasy by som ešte zniesla, no oči ma iritovali už od puberty. Vždy som obdivovala tie superštíhle vysoké blondínky, ktoré na seba priťahovali všetky mužské pohľady.  Presne ako Allison. No tá bola moja kamarátka, takže to sa nepočítalo.
Určite aj na tej „mega party“ bude hviezdou klubu, usmiala som sa pre seba, no voči nej som nepociťovala žiadnu nevraživosť či závisť. Aj tak som v tomto čase na žiadnych mužov čas nemala. A tak som rýchlo ukončila svoje nezmyselné premýšľanie a pustila som sa do práce na návrhu.