„Toto ma
asi nikdy neomrzí,“ povzdychla som si šťastne s úsmevom na tvári keď som
sa po niekoľkých orgazmoch zvalila na posteľ vedľa Harryho. Keď som prišla
k nemu, Harry nachystal chutnú večeru a po jedle sme si pozreli film.
Samozrejme, že sme sa nedostali príliš ďaleko.
„No
bodaj by aj hej,“ uškrnul sa Harry a pobozkal ma na vlasy, keďže som bola
pritúlená na jeho hrudi.
„Počuj,“
zamyslela som sa nahlas nad rozhovorom s Allison, ktorý som celý deň
nemohla dostať z hlavy.
„Áno?“
„Dnes sa
ma na nás vypytovala Ally.“
„Aha,
a čo chcela vedieť?“
„No, ona
vlastne všetko vie,“ riekla som a pozrela som sa naňho. „Je mi ako
sestra.“
„Okey,“
pokrčil plecami Harry.
„Vieš
... nedokážem si vymazať z hlavy to, čo hovorila.“
„A čo
také?“
„No ...
ako to povedať ... myslí si, že sa skrývame. A že keď sme celkom dosť
spolu, nemali by sme to brať ... hmmm, neoficiálne,“ riekla som opatrne
a čakala som jeho reakciu.
„Čo si
myslíš ty?“ nadvihol obočie Harry.
„Nemyslím
si, že sa skrývame. Veď sme boli aj vonku a tak. No pravdou je, že by som
rada vedela, na čom stojím,“ priznala som.
„Nerozumiem
ti.“
„No,
vieš. Trávime spolu síce čas a tak, no nikdy sme si vlastne nepovedali, či
sme vlastne spolu alebo čo. Neviem, možno to je odo mňa hlúpe, no chcela by som
si byť istá,“ sklopila som zahanbene zrak.
„Nie je
to hlúpe,“ riekol Harry a nadvihol mi bradu, aby som sa naňho pozrela.
Usmieval sa. Nie výsmešne ale tak ... milo. Podporne. „Chápem, že si mohla byť
zmetená, no ja som to tak nejak bral, že spolu chodíme, či nie?“
„Naozaj?“
„No ...
áno. Ale ak chceš ... pôjdeš so mnou zajtra na obed na rande?“
„Sure,“
usmiala som sa a pobozkala som ho. Všetky moje starosti a pochybnosti
sa razom rozplynuli a ja som bola opäť najšťastnejším človekom na svete.
Harry mi bozk opätoval a hneď sa prekoprcol na mňa a rukou mi prešiel
cez prsia a bruško až môjmu lonu.
„Neustále
pripravená,“ zamrmlal pomedzi bozky a opäť do mňa prudko vnikol.
Už som
ani nepočítala, po koľký krát sme sa v tú noc milovali, no zdalo sa, že sme
nezastaviteľní. Obaja. No napokon nás predsa len zastavil čas a ja som sa
musela pobrať domov, aby som sa aspoň trochu vyspala a ráno aby som mohla
odviesť deti do školy a seba do práce.
„Prečo
musíš stále odísť preč? Nemohla by si ostať tu? Veď ráno môžeš ísť do práce aj
odtiaľto.“
„Prepáč.
Kiežby som mohla,“ pokrčila som plecami a dala mu letmý bozk na rozlúčku.
„Nerozumiem
tomu,“ zamračil sa Harry ako malý chlapec a čakal vysvetlenie.
„Raz ti
to vysvetlím,“ usmiala som sa a zakývala mu. „Tak teda zajtra.“
„Zavolám
ti,“ odvetil Harry a už som ho nevidela.
Ako
zvyčajne som sa odviezla domov a na tých pár hodín som zaľahla do postele
tvrdá ako medveď. Ráno som sa zobudila neskutočne unavená a ledva som
vstala z postele. Zrejme na mňa
doľahli tie posledné prebdené noci, pomyslela som si. Čo keby som dnes nešla do práce? Mám predsa nárok na PN-ku. Bolo mi
zle, zamyslela som sa a hneď som aj vedela, že budem volať šéfovi do
práce.
Po
raňajkách som sa vychystala ako zvyčajne a počkala som na Kim a Thea,
kým dojedia. Kým si šli do izieb po veci, zavolala som Lukovi, môjmu šéfovi,
aby som sa ospravedlnila a modlila som sa, aby z toho nerobil žiadnu
vedu. Našťastie bol v celku ústretový a na ten jeden deň mi dal voľno. Hurray.
„Tak
poďme, decká! Kde ste?“ volala som za nimi a obaja rýchlo zbehli dole
schodmi. „Hybajte do auta,“ ukázala som von cez dvere a zamkla za nimi dom.
Len čo sme boli všetci v aute, bezpečne pripútaní, mohli sme sa vydať na
cestu.
Po
odvezení Thea a Kim som sa chcela vydať domov, no potom som dostala lepší
nápad. Prekvapím Harryho, pomyslela
som si a hneď som sa vydala k jeho bytovke. Síce bolo ešte celkom
skoro, dúfala som, že bude doma, aj keď som si myslela, že ranný vtáčik
z neho nebude.
Si
doma? napísala
som mu správu čakajúc v zápche na križovatke a usmiala som sa. Hádam
nebude mať na práci nič dôležité. Po pár minútach mi prišla odpoveď: Práve
som vstal, prečo? Nič
som už neodpísala a snažila som sa nestratiť dobrú náladu v zápche.
Po pár
minútach som konečne vystúpila z auta a zamkla ho. Zazvonila som na
cudzí zvonček, aby o mne Harry nevedel a zahrala som sa na poštárku.
Keď mi nejaká pani otvorila, úsmev sa mi roztiahol od ucha k uchu
a ja som nadšene vstúpila dnu.
Nedočkavo
som sa vyviezla výťahom a o dve minúty som stála pred Harryho
dverami. Zaklopala som a čakala. Spočiatku sa nik neozýval, tak som
zaklopala znovu a za dverami sa ozvali kroky. Následne sa dvere otvorili
a v nich sa zjavila Harryho prekvapená tvár v uteráku okolo pása.
„Takto
vítaš nečakané návštevy? Tak to aby som chodila častejšie,“ uškrnula som sa
a Harry sa na mňa nechápavo pozeral.
„Ako to?
Nemáš byť v práci?“
„Spravila
som si voľno. To vieš, ráno mi bolo trošku nevoľno,“ usmiala som sa
a podišla som bližšie k Harrymu, ktorý sa ešte stále nespamätal
z toho šoku. Krátko som ho pobozkala a čakala na jeho odozvu. Napokon
sa predsa len prebral k životu a bozk mi opätoval. Zavrel za nami
dvere a ja som sa k nemu pritisla.
„Kde sme
to v noci skončili?“ zaškerila som sa a prešla som dlaňou po jeho
hrudi nižšie. „Ach, už viem.“
Následne
som zachytila roh uteráka a povolila som ho, takže mu padol k nohám
a on stál predo mnou v celej svojej kráse.
„Tu je
môj liek na nevoľnosť,“ usmiala som sa a pritisla som sa k nemu.
Harry ma chytil za zadok a zdvihol zo zeme rovnako ako v deň, keď sme
spolu boli prvýkrát, akurát že tento krát sme nezamierili do spálne ale len ku
gauču v obývačke.
Po
približne dvoch hodinách, ktoré sa zdali byť len niekoľkými minútami sme si
unavene ľahli vedľa seba na zem, keďže nám gauč nestačil a obaja sme sa
usmievali.
„Ten
obed ešte platí, či ostaneme radšej tu?“ uškrnul sa na mňa Harry po chvíľke
ticha.
„Som taká
hladná, že by som jedla aj kamene, takže platí,“ zasmiala som sa a pritúlila
som sa k nemu. „Vieš, nemyslela som si, že by som mohla byť v tomto období
vo vzťahu vzhľadom na ... ehm ... všetky záležitosti, ktoré sa dejú v mojom
živote. Ale som rada, že ťa mám.“
„Aj ja
som rád, že si napokon zmenila názor,“ usmial sa Harry. „Aké záležitosti máš na
mysli?“
„Prosím?“
pozrela som sa naňho nechápavo.
„Vravela
si o nejakých záležitostiach. Predpokladám, že to má niečo spoločné s tvojimi
nočnými aktivitami.“
„Preboha,
povedal si to, akoby som bola nejaká ... pobehlica,“ riekla som naoko urazene.
„A nie
si?“ uškrnul sa Harry a ja som ho buchla päsťou do ramena. „Veď len
žartujem. Tak čo, povieš mi to?“
„Ja ...
vieš ... ono to je trochu komplikovanejšie.“
„Nemusíš
mi to hovoriť, ak nechceš,“ riekol Harry no úsmev mu poklesol.
„Nejde o to,
že nechcem. Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi by som ti to chcela povedať. No nie
je veľmi vhodná doba.“
„A kedy
bude?“ nadvihol obočie Harry.
„Už o chvíľu,
sľubujem,“ riekla som a dala mu letmý bozk na pery. Následne som sa
postavila a zamierila k mojim veciam, aby som sa obliekla. „Tak čo,
ideme na ten obed?“
„Okey,
poďme,“ pokrčil plecami Harry, s mierne klesnutou náladou, čo ma
neskutočne mrzelo, no mala som pocit, že keby sa dozvedel pravdu o deťoch,
len by sa to medzi nami narušilo a to som nechcela. Možno som bola
sebecká, no vnútri som cítila, že je to to najlepšie riešenie, a tak som
sa tým snažila príliš nezaoberať.
