Challenge 22

Harry

Neskutočne ma mrzelo, že mi nedôveruje natoľko, aby mi povedala svoje „tajomstvo“, no nemohol som s tým nič robiť. Keby som ju nútil, len by som to pokazil. No zakryť svoje pocity som až tak dokonale nedokázal, a tak sme do reštaurácie dorazili v tichosti. Keďže som šoféroval (jej auto ostalo pri bytovke), mohol som počas jazdy premýšľať, keďže to bol ten najlepší čas, no na nič nové som neprišiel, a tak som to nechal plávať a sústredil som sa na Emmu.

„Je tu dosť plno,“ poznamenala potichu Emma a mierne sa na mňa usmiala. Nemohol som si pomôcť a úsmev som jej vrátil. Nemohol som sa na ňu predsa hnevať donekonečna.

„Niečo voľné sa určite nájde. Aha, už ide čašník,“ ukázal som smerom doprava, odkiaľ sa k nám blížila obsluha v uniforme.

„Stôl pre dvoch, poprosím,“ riekol som.

„Musíte chvíľku vydržať. Máme plno,“ pokrčil plecami čašník a ja som len prikývol.

„Počkáme, či ideme niekam inam?“ pozrel som na Emmu.

„Počkajme,“ usmiala sa a stisla mi ruku, za ktorú som ju držal. Vtom jej začal zvoniť mobil v kabelke a ona ma pustila, aby mohla dvihnúť hovor.

„Ospravedlň ma na chvíľku,“ riekla a posunula sa pár metrov odo mňa. Nepretržite som ju sledoval a aj keď som nechcel, započul som útržok konverzácie.

„...Čože? Theo? To sa mi nezdá ... Iste, prídem ... Hneď vyrazím. Posnažím sa dostať sa tam čo najskôr ... Áno ... Ďakujem. Dovidenia,“ riekla Emma a na tvári sa jej odrážali všetky pocity, od prekvapenia cez nedôvery až po starosť. Z toho, čo som počul, som však nevedel usúdiť, o čo ide. No jedna vec mi nedala pokoja. Theo. Kto je to? Čo s ním Emma má? premýšľal som, no napokon som usúdil, že najlepšie bude, ak mi to vysvetlí ona. Tak aspoň nebudem môcť robiť nejaké unáhlené závery.

„Prepáč mi to, no budeme musieť ten obed zrušiť. Niečo sa stalo a ja musím ísť ... preč,“ riekla Emma a vyzerala ustarane. Čo sa tak mohlo stať?

„Niečo s Theom?“ nedokázal som si pomôcť a opýtal som sa.

„Ako...?“ vyzerala neskutočne prekvapene.

„Začul som jeho meno. Neúmyselne. Kto je to?“

„Večer sa vrátim a vysvetlím ti to. Všetko. No teraz už musím ísť. Prepáč.“

„Odveziem ťa,“ ponúkol som sa.

„To je od teba milé, no radšej by som to vybavila sama.“

„Naozaj sa chceš terigať metrom až k svojmu autu?“ nadvihol som obočie.

„Bože, úplne som zabudla. Tak dobre. Poďme,“ súhlasila napokon a spoločne sme teda došli k autu, bez jediného slova. Len čo som sa zaradil do premávky, nedokázal som z hlavy dostať myšlienku, kto je to ten Theo.

„Nechceš mi prezradiť, čo sa vlastne stalo?“ povedal som potichu. „Vieš predsa, že mi môžeš dôverovať.“

„Ja viem. Asi už lepšia chvíľa nebude,“ riekla Emma s pohľadom upretým na cestu. Následne sa zhlboka nadýchla a spustila: „Starám sa o dve deti – Kim a Thea.“

Prudko som vydýchol a takmer som prešiel do protismeru, no našťastie som sa rýchlo spamätal.

„Deti?! Ty máš deti?!“ vyblafol som prekvapene. „Kedy si sa mi to chystala povedať?!“ vybuchol som. „Koľko majú vlastne rokov?“

„Kim ma štyri a Theo má šestnásť,“ šepla.

„Tak počkať! To si bola nebodaj tehotná kedy ... na základke?!“

„Nie sú moje. Teda, nie biologicky. Ale považujem ich za moje deti. Moja sestra a jej manžel mali pred rokom autonehodu a obaja tragicky zahynuli. A tak som si vzala deti do opatery.“

„Aj tak si mi to mala povedať,“ pokrútil som hlavou a zastavil na semafore. Otočil som sa k nej a rukou som ju donútil pozrieť sa na mňa. „Nesúdim ťa za to. Aj keby boli tvoje. Možno som najprv reagoval trošku prehnane, no musíš pochopiť, že je to pre mňa dosť veľký šok.“

„Rozumiem ti. Chcela som ti to povedať, no nevedela som ako. A hlavne kedy. Prepáč.“

„To je v pohode. Teraz, keď to už viem, sa aspoň nemusím báť, že každú noc utekáš za niekým druhým,“ uškrnul som sa. „Teda utekáš, ale kvôli niečomu inému.“

„Som rada, že to neberieš nejako drasticky.“

„Počkať, takže to preto si spočiatku nechcela žiaden vzťah? Kvôli nim?“ uvedomil som si odrazu.

„No áno. Nechcela som ich zanedbávať. Už aj tak mám na ne málo času.“

„Čiže o mne nevedia?“

„Theo vie, že sa s niekým stretávam. No nevie, že s tebou. Inak, teraz ma vlastne napadlo, musíš byť dosť známy, však?“

„Nooo .. celkom hej, prečo?“ nechápal som, kam tým smeruje.

„Určite o tebe každú chvíľu píšu nejaké pikošky. Ako to, že sme ešte nestretli žiadnych novinárov alebo fanynky.“

„To bude asi tým, že som sa prednedávnom presťahoval, a zrejme ešte nestihli zistiť moju novú adresu,“ povedal som, no v hrudi som mal výčitky. To o sťahovaní bola síce pravda, no taktiež bolo pravdou, že sa už na internete objavili články o mne a nejakej novej známosti. Bola tam síce aj jej fotka, no takmer ju tam nebolo vidno a určite by ju nik nespoznal. Spočiatku som premýšľal, či jej o tom povedať, no usúdil som, že vzhľadom na to, že o nej nepísali veľmi v pozitívnom svetle, ju tejto informácie ušetrím.

„Ach tak. Okey,“ pokrčila ramenami a znovu sa sústredila na cestu.

„Predstavíš ma nim?“ opýtal som sa odrazu. Netuším, kde sa to vo mne zobralo. Nie, že by som nemal rád deti, no keďže som ešte prednedávnom striedal partnerky ako ponožky, nedávalo to zmysel. Navyše to, že by ma predstavila svojím deťom by opäť znamenalo niečo ako záväzok.

Harold Styles predsa nestojí o záväzky. Vždy je voľný ako vták? ČO SA TO TEDA DEJE?!  pomyslel som si, no vzhľadom na posledné udalosti a zmeny, ktoré príchod Emmy do môjho života spôsobil, som si mohol myslieť, že sa celá moja osobnosť zmení.

Ešte aj chalani začínali byť podozrievavý, no zatiaľ nik nič nespomenul. A keďže sme mali menšiu prestávku medzi turné, nestretávali sme sa príliš často, aby sme si potom neliezli vzájomne na nervy.

 Pozrel som sa na chvíľu na Emmu, ktorá na mňa prekvapene zízala s otvorenými ústami a nedokázala prehovoriť. Po sekunde som od nej musel nevoľky odtrhnúť zrak, keďže som predsa len šoféroval, no jej výraz mi ostal v hlave.

„Ty sa chceš s nimi stretnúť?“ opýtala sa s hlasom zdvihnutým o oktávu vyššie, až som sa musel uškrnúť.

„Prečo nie,“ pokrčil som ramenami. „Sú súčasťou tvojho života.“

„Uhm, neviem, či je to dobrý nápad. Čo im poviem? Ako im ťa predstavím. Hlavne Kimmy.“

„Poznajú Allison?“

„Áno.“

„Tak ma predstav ako kamaráta,“ riekol som.

„To by možno nebolo tak zlé,“ zamyslela sa Emma nahlas a ja som sa spokojne usmial. Síce som hlboko vnútri ešte stále nechápal tú náhlu zmenu, nesťažoval som sa. Nechal som veci plynúť a potom sa uvidí. „Tak dobre,“ dodala napokon a ja som sa k nej nadšene otočil.

„Už sa na to nemôžem dočkať,“ odvetil som a poslal jej vzdušný bozk, keďže som nemohol pustiť volant. Vtom ma ešte napadla iná otázka. „Keď už teda viem, kto je Theo, nepovieš mi, čo sa to vlastne stalo?“