Challenge 21

„Toto ma asi nikdy neomrzí,“ povzdychla som si šťastne s úsmevom na tvári keď som sa po niekoľkých orgazmoch zvalila na posteľ vedľa Harryho. Keď som prišla k nemu, Harry nachystal chutnú večeru a po jedle sme si pozreli film. Samozrejme, že sme sa nedostali príliš ďaleko.

„No bodaj by aj hej,“ uškrnul sa Harry a pobozkal ma na vlasy, keďže som bola pritúlená na jeho hrudi.

„Počuj,“ zamyslela som sa nahlas nad rozhovorom s Allison, ktorý som celý deň nemohla dostať z hlavy.

„Áno?“

„Dnes sa ma na nás vypytovala Ally.“

„Aha, a čo chcela vedieť?“

„No, ona vlastne všetko vie,“ riekla som a pozrela som sa naňho. „Je mi ako sestra.“

„Okey,“ pokrčil plecami Harry.

„Vieš ... nedokážem si vymazať z hlavy to, čo hovorila.“

„A čo také?“

„No ... ako to povedať ... myslí si, že sa skrývame. A že keď sme celkom dosť spolu, nemali by sme to brať ... hmmm, neoficiálne,“ riekla som opatrne a čakala som jeho reakciu.

„Čo si myslíš ty?“ nadvihol obočie Harry.

„Nemyslím si, že sa skrývame. Veď sme boli aj vonku a tak. No pravdou je, že by som rada vedela, na čom stojím,“ priznala som.

„Nerozumiem ti.“

„No, vieš. Trávime spolu síce čas a tak, no nikdy sme si vlastne nepovedali, či sme vlastne spolu alebo čo. Neviem, možno to je odo mňa hlúpe, no chcela by som si byť istá,“ sklopila som zahanbene zrak.

„Nie je to hlúpe,“ riekol Harry a nadvihol mi bradu, aby som sa naňho pozrela. Usmieval sa. Nie výsmešne ale tak ... milo. Podporne. „Chápem, že si mohla byť zmetená, no ja som to tak nejak bral, že spolu chodíme, či nie?“

„Naozaj?“

„No ... áno. Ale ak chceš ... pôjdeš so mnou zajtra na obed na rande?“

„Sure,“ usmiala som sa a pobozkala som ho. Všetky moje starosti a pochybnosti sa razom rozplynuli a ja som bola opäť najšťastnejším človekom na svete. Harry mi bozk opätoval a hneď sa prekoprcol na mňa a rukou mi prešiel cez prsia a bruško až môjmu lonu.

„Neustále pripravená,“ zamrmlal pomedzi bozky a opäť do mňa prudko vnikol.

Už som ani nepočítala, po koľký krát sme sa v tú noc milovali, no zdalo sa, že sme nezastaviteľní. Obaja. No napokon nás predsa len zastavil čas a ja som sa musela pobrať domov, aby som sa aspoň trochu vyspala a ráno aby som mohla odviesť deti do školy a seba do práce.

„Prečo musíš stále odísť preč? Nemohla by si ostať tu? Veď ráno môžeš ísť do práce aj odtiaľto.“

„Prepáč. Kiežby som mohla,“ pokrčila som plecami a dala mu letmý bozk na rozlúčku.

„Nerozumiem tomu,“ zamračil sa Harry ako malý chlapec a čakal vysvetlenie.

„Raz ti to vysvetlím,“ usmiala som sa a zakývala mu. „Tak teda zajtra.“

„Zavolám ti,“ odvetil Harry a už som ho nevidela.

Ako zvyčajne som sa odviezla domov a na tých pár hodín som zaľahla do postele tvrdá ako medveď. Ráno som sa zobudila neskutočne unavená a ledva som vstala z postele. Zrejme na mňa doľahli tie posledné prebdené noci, pomyslela som si. Čo keby som dnes nešla do práce? Mám predsa nárok na PN-ku. Bolo mi zle, zamyslela som sa a hneď som aj vedela, že budem volať šéfovi do práce.

Po raňajkách som sa vychystala ako zvyčajne a počkala som na Kim a Thea, kým dojedia. Kým si šli do izieb po veci, zavolala som Lukovi, môjmu šéfovi, aby som sa ospravedlnila a modlila som sa, aby z toho nerobil žiadnu vedu. Našťastie bol v celku ústretový a na ten jeden deň mi dal voľno. Hurray.

„Tak poďme, decká! Kde ste?“ volala som za nimi a obaja rýchlo zbehli dole schodmi. „Hybajte do auta,“ ukázala som von cez dvere a zamkla za nimi dom. Len čo sme boli všetci v aute, bezpečne pripútaní, mohli sme sa vydať na cestu.

Po odvezení Thea a Kim som sa chcela vydať domov, no potom som dostala lepší nápad. Prekvapím Harryho, pomyslela som si a hneď som sa vydala k jeho bytovke. Síce bolo ešte celkom skoro, dúfala som, že bude doma, aj keď som si myslela, že ranný vtáčik z neho nebude.

Si doma? napísala som mu správu čakajúc v zápche na križovatke a usmiala som sa. Hádam nebude mať na práci nič dôležité. Po pár minútach mi prišla odpoveď: Práve som vstal, prečo? Nič som už neodpísala a snažila som sa nestratiť dobrú náladu v zápche.

Po pár minútach som konečne vystúpila z auta a zamkla ho. Zazvonila som na cudzí zvonček, aby o mne Harry nevedel a zahrala som sa na poštárku. Keď mi nejaká pani otvorila, úsmev sa mi roztiahol od ucha k uchu a ja som nadšene vstúpila dnu.

Nedočkavo som sa vyviezla výťahom a o dve minúty som stála pred Harryho dverami. Zaklopala som a čakala. Spočiatku sa nik neozýval, tak som zaklopala znovu a za dverami sa ozvali kroky. Následne sa dvere otvorili a v nich sa zjavila Harryho prekvapená tvár v uteráku okolo pása.

„Takto vítaš nečakané návštevy? Tak to aby som chodila častejšie,“ uškrnula som sa a Harry sa na mňa nechápavo pozeral.

„Ako to? Nemáš byť v práci?“

„Spravila som si voľno. To vieš, ráno mi bolo trošku nevoľno,“ usmiala som sa a podišla som bližšie k Harrymu, ktorý sa ešte stále nespamätal z toho šoku. Krátko som ho pobozkala a čakala na jeho odozvu. Napokon sa predsa len prebral k životu a bozk mi opätoval. Zavrel za nami dvere a ja som sa k nemu pritisla.

„Kde sme to v noci skončili?“ zaškerila som sa a prešla som dlaňou po jeho hrudi nižšie. „Ach, už viem.“

Následne som zachytila roh uteráka a povolila som ho, takže mu padol k nohám a on stál predo mnou v celej svojej kráse.

„Tu je môj liek na nevoľnosť,“ usmiala som sa a pritisla som sa k nemu. Harry ma chytil za zadok a zdvihol zo zeme rovnako ako v deň, keď sme spolu boli prvýkrát, akurát že tento krát sme nezamierili do spálne ale len ku gauču v obývačke. 

Po približne dvoch hodinách, ktoré sa zdali byť len niekoľkými minútami sme si unavene ľahli vedľa seba na zem, keďže nám gauč nestačil a obaja sme sa usmievali.

„Ten obed ešte platí, či ostaneme radšej tu?“ uškrnul sa na mňa Harry po chvíľke ticha.

„Som taká hladná, že by som jedla aj kamene, takže platí,“ zasmiala som sa a pritúlila som sa k nemu. „Vieš, nemyslela som si, že by som mohla byť v tomto období vo vzťahu vzhľadom na ... ehm ... všetky záležitosti, ktoré sa dejú v mojom živote. Ale som rada, že ťa mám.“

„Aj ja som rád, že si napokon zmenila názor,“ usmial sa Harry. „Aké záležitosti máš na mysli?“

„Prosím?“ pozrela som sa naňho nechápavo.

„Vravela si o nejakých záležitostiach. Predpokladám, že to má niečo spoločné s tvojimi nočnými aktivitami.“

„Preboha, povedal si to, akoby som bola nejaká ... pobehlica,“ riekla som naoko urazene.

„A nie si?“ uškrnul sa Harry a ja som ho buchla päsťou do ramena. „Veď len žartujem. Tak čo, povieš mi to?“

„Ja ... vieš ... ono to je trochu komplikovanejšie.“

„Nemusíš mi to hovoriť, ak nechceš,“ riekol Harry no úsmev mu poklesol.

„Nejde o to, že nechcem. Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi by som ti to chcela povedať. No nie je veľmi vhodná doba.“

„A kedy bude?“ nadvihol obočie Harry.

„Už o chvíľu, sľubujem,“ riekla som a dala mu letmý bozk na pery. Následne som sa postavila a zamierila k mojim veciam, aby som sa obliekla. „Tak čo, ideme na ten obed?“

„Okey, poďme,“ pokrčil plecami Harry, s mierne klesnutou náladou, čo ma neskutočne mrzelo, no mala som pocit, že keby sa dozvedel pravdu o deťoch, len by sa to medzi nami narušilo a to som nechcela. Možno som bola sebecká, no vnútri som cítila, že je to to najlepšie riešenie, a tak som sa tým snažila príliš nezaoberať.