Love Me For Me 49

ďakujem za trpezlivosť :) hádam budem môcť dať ďalšiu časť čoskoro ;-)

„Počkaj, musím ti zakryť oči,“ zastavil ma Louis pred dverami, ktoré viedli na ulicu a z vrecka vytiahol čiernu šatku. Rýchlo mi ju previazal cez oči a ja som bola hneď slepá. Chytil ma za ruku a pomaly ma viedol von.

„Pozor, schody,“ upozornil ma a ja som brala pomaly jeden za druhým. Následne ma Louis zastavil a nasmeroval ma k niečomu. Alebo k niekomu? Netušila som, no zvedavosť mnou lomcovala.

„Pripravená?“ cítila som, ako sa usmieva.

„Zaškrtiť ťa, že si mi kúpil darček? Áno,“ odvetila som a jeho zvonivý smiech mi zaznel v ušiach. Pod šatkou som prevrátila očami a čakala na to veľké odhalenie. Louis sa natiahol k mojím vlasom a začal mi rozväzovať šatku. Odrazu mi ju rýchlo stiahol z tváre a zvolal ´Happy Birthday´.

Pohľad, ktorý sa mi naskytol, mi vyrazil dych. Na ceste pri chodníku stála zaparkovaná nádherná motorka oblepená červenou mašľou. Ruky mi automaticky vyskočili k ústam, ako som ich mala dokorán otvorené a nedokázala som nič povedať. Len som hľadela na tú krásu a do očí sa mi tisli slzy radosti.

„Neverím. Že. Si. Mi. Kúpil. Motorku!“ otočila som sa so šeptom k nemu a on sa na chvíľu zatváril vyľakane.

„Nepáči sa ti?“ odvetil smutne a sklopil pohľad k zemi. Podišla som k nemu bližšie a prstom som ho donútila sa na mňa pozrieť.

„Je to ten najkrajší a najlepší darček, aký som si mohla želať,“ šepla som láskavo. „Hoc by ma potešilo, keby si na mňa nemíňal peniaze vôbec, no motorka? To bol vždy môj sen.“

„Takže sa ti páči?“ rozžiaril sa.

„Páči? Je dokonalá!!!“ zvolala som nadšene a rozbehla som sa k nej. V sekunde som z nej strhla mašľu a centimeter po centimetri som ju obdivovala.

„Chceš ju ísť vyskúšať?“ spýtal sa ma Louis s úškrnom.

„Rada by som, no nemám vodičský preukaz,“ riekla som skormútene. „Budem si ho musieť čo najskôr vybaviť.“

„Ja vodičák mám,“ nadvihol obočie Louis a ja som sa hneď rozžiarila.

„Ideme!“ zavelila som a ukázala som na motorku. Louis sa len zasmial a vybral spod sedadla dve prilby. Nasadila som si tú svoju a sadla si zaňho. Chytila som sa ho okolo pása a Louis naštartoval. Odrazu sme prudko vystrelili dopredu a ja som sa ho chytila ešte pevnejšie. No strach som vôbec nemala. Neviem, či so mnou je niečo zlé, no jediné, čo ma v tej chvíli napĺňalo bol neskutočný adrenalín.

Síce bola v meste zvyčajná londýnska zápcha, motorkou sme sa prešmykli popri autách a hneď sme stáli na čele radu pred semaforom. Netušila som, kam ideme, no predpokladala som, že na oslavu. Vedela som síce adresu, no nemala som ani tušenia, kde to môže byť. Louis zrejme áno.

Nerozumiem, ako som prežila všetko to blahoželanie a darčeky. No chválabohu, to najhoršie som už mala za sebou a nasledovalo len jedlo a voľná zábava. Ne, že by som bola z niektorých darčekov sklamaná, no zdalo sa mi to všetko až príliš.

Tak napríklad Ashley mi darovala poukážku na nákup oblečenia v nejakom obchode, kde som nikdy predtým nebola. Nebola na nej cena. Vraj mi už vybrala rôzne kombinácie a už si po nich mám len prísť. Rodičia sa rozhodli dohnať všetky tie roky tým, že mi kúpili nový byt neďaleko Ashley a Louisa. Síce som to spočiatku nechcela prijať, nepresvedčila som ich.

Aspoň, že mamka neutratila tisíce peňazí. Darovala mi hrubú kuchársku knihu jej babky, ktorú našla v pivnici a ja som nemohla byť viac nadšená, najmä preto, že jedine ona vedela, akú hodnotu pre mňa má darček, čo nestál veľa. A navyše som dostala poriadnu prednášku kvôli motorke, no nik s tým nemohol nič robiť. Museli sa zmieriť s tým, že len čo budem mať vodičák v ruke, mojím dopravným prostriedkom bude len motorka.

Deň zbehol ako voda, ktovie či našťastie alebo bohužiaľ, a ja som sa s Louisom vrátila k nemu. Pýtal sa ma síce, či sa nechcem ísť do toho nového bytu aspoň pozrieť, no ja som presne vedela, čo k tomu večeru potrebujem.

Len čo sa za nami zabuchli dvere jeho bytu, vrhli sme sa na seba, akoby sme sa roky nevideli a nestihli sme dôjsť ani len do spálne. No mne to bolo jedno. Svoju dávku drogy som dostala a tak som spokojne zaspala v Louisovom náručí.

„Dobré ráno,“ pozdravila som s úsmevom Louisovi, keď prišiel rozospatý do kuchyne. Na stole už boli lievance s marmeládou a čokoládou a Louisovi len tak zažiarili oči.

„Dobré ránko,“ odvetil s pohľadom upretým na lievance a sadol si. O pár minút už na tanieri neostali ani len omrvinky a hoc som chcela poumývať riad, Louise ústa na mojom krku ma od toho dosť rozptyľovali. A tak som sa len otočila a nechala sa rozmaznávať jeho perami.

„Neskočíme pozrieť ten tvoj byt?“ zamrmlal Louis pomedzi bozky. „Vieš, pokrstiť ho a tak.“

„Ale čo,“ zasmiala som sa. „Nejaký si nedočkavý.“

„To vieš,“ odstúpil na pár centimetrov odo mňa a poriadne si ma premeral. Rukou mi prešiel po nahom stehne a zamieril ňou na zadok. Jemne ma po ňom pľasol a stihol ho. Ja som sa mu zavesila na pery a oddala som sa jeho vášnivým bozkom.

„Asi by sme tam fajn mali ísť, lebo sa k tomu krstu dostaneme aj skôr,“ zamrmlala som po chvíli a Louis sa s úškrnom odtiahol.

„Vaše želanie je mi rozkazom,“ zasalutoval a ja som sa zasmiala. „Chceli by ste ísť autom alebo motorkou, my lady?“

„Skús hádať,“ zaškerila som sa a otočila som sa na odchod, aby som sa obliekla. Síce som bola v tom istom, no čo na tom. Veď len idem pokrstiť môj nový byt, usmiala som sa v duchu a všetky moje bunky tancovali nedočkavosťou.

Po polhodine blúdenia sme to napokon našli. Byt sa nachádzal na rovnakej ulici ako Ashleyin, len o pár blokov ďalej. Pri vstupe som sa musela preukázať vrátnikovi, no len čo som sa ocitla vo výťahu, zmocnila sa ma nervozita. Chcem ten byt vlastne vidieť? Budem v ňom vôbec bývať? Načo mi je, keď mám zadarmo internát? premýšľala som, a potom som dostala skvelý nápad. Dám ho mamke. Aspoň už nebude musieť byť na Slovensku, ďaleko odo mňa, kde je jednak mizerný plat a jednak tam nemá nikoho. A vtedy som vedela, že to bude to najlepšie rozhodnutie.

„Tešíš sa na ten byt?“ spýtal sa ma Louis s úsmevom.

„Hmm, čože?“ pozrela som naňho zmätene, keďže som bola zahĺbená do svojich myšlienok.

„Že či sa naň tešíš, keď sa tak usmievaš?“

„Ach tak ... no, prišla som na skvelý nápad,“ rozžiarila som sa.

„A to?“

„Dám ten byt mamke? Bude sa môcť nasťahovať do Londýna permanentne a Slovensko necháme za nami. Navždy.“

„Skvelý nápad,“ usmial sa Louis. „Síce to potom v ňom bude ťažšie, no je to úžasné.“

„Ešte stále máme tvoj byt,“ usmiala som sa.

„To áno ...“ zamyslel sa Louis na chvíľu, kým sme vystúpili z výťahu. Byt sa nachádzal na najvyššom poschodí, takže minimálne výhľad ma tešil už teraz.

„A čo keby...“ zastal na chodbe a ja som sa otočila k nemu.

„Áno?“ nadvihla som spýtavo obočie a čakala na dokončenie vety.

„Čo keby si sa nasťahovala ku mne a tento byt by mala tvoja mamka celý pre seba?“ riekol nervózne nevediac, ako budem reagovať. Ja som len nemo otvorila ústa a netušila som, čo mám povedať. Pomyslenie na to, že by som bývala s Louisom bolo neodolateľné, no bála som sa, aby sa tým medzi nami niečo nepokazilo.

„Znie to skvele, no myslíš to vážne?“ riekla som.

„Ľúbim ťa a každú sekundu, čo som od teba preč, mi neskutočne chýbaš. Bol by to splnený sen.“

„Tak teda áno,“ usmiala som sa a hodila som a mu okolo krku. Nadšenie, ktoré nás oboch premohlo, sa odrazilo na vášnivých bozkoch a rýchlych krokoch k bytu D. S Louisom zaboreným do môjho krku som na tretíkrát otvorila dvere a spoločne sme vošli dnu.