O mne

Moja fotka
Hi, my name is Laura and I found myself a new passion that brings me a lot of joy - writing. For now I´m writing about One Direction but maybe over a time I will write about someone else. Who knows. :) I hope you liked, like and will like my stories and if so, please write comments. I´m really grateful for them because they are giving me the strenght and the fancy to write more and more. Thank you so much :) :-* FB - https://www.facebook.com/vojtekova.laura ... TT - https://twitter.com/LauraVojtek ... FB fanpage - https://www.facebook.com/LaliStories?ref=hl ... Ask.fm -http://ask.fm/LauraVojtek

pondelok, 25. februára 2013

Irresistible 39


1D Challenge - Day 8 - Favourite Harry's  Photo - no to sa proste nedá vybrať len jedna :D :D :D


Opatrne som otvorila dvere a nakukla som dnu. Otec ležal na posteli prikrytý bielou plachtou a napojený na desiatky prístrojov. Pomaly som podišla k nemu a prezerala som si ho. Všade mal začínajúce modriny, no aspoň bol živý.
Z oka mi vypadla slza a chytila som ho za ruku. Čupla som si k posteli a niekoľko minút som naňho len tak pozerala a čakala som, kým sa preberie. Neplánovala som odtiaľ odísť, pokiaľ neuvidím, ako sa jeho oči otvárajú.
Odrazu niekto zaklopal na dvere a vošiel dnu. Otočila som sa a zbadala som Nialla. Podišiel ku mne a objal ma. Slová boli v tej chvíli zbytočne. Pritisla som sa k nemu a užívala som si pocit, že v tom nie som sama.
„Idem si dať kávu, chceš?“
„Dám si, vďaka. Bez cukru,“ povedala som a opäť som sa otočila k otcovi. Prosím, už sa preber.

Niall
Odišiel som z izby a zamieril som k automatu. Siahol som si do vrecka, aby som vytiahol mobil a zistil, koľko je hodín, no ten tam nebol. Rýchlo som zamieril von na parkoviska a vybral som ho z auta. Na displeji už svietilo niekoľko neprijatých hovorov. Zavolal som teda naspäť na prvé číslo, ktoré mi našlo a pobral som sa späť do nemocnice.
„Niall! No konečne!“ ozval sa Louis do telefónu.
„Zabudol som si mobil v aute.“
„Dobre. Ako sú na tom?“ vyzvedal hneď.
„Mamka je v kóme no bez nejakých komplikácii. Collin bol na tom vážnejšie, no už je po operácii a čakajú, kým sa preberie.“
„Chvalabohu,“ počul som niekoľko výdychov. „Ani nevieš, ako sa nám všetkým uľavilo.“
„Veď aj nám, keď sme sem prišli,“ odvetil som a zastavil som pred Collinovou izbou. Cez sklo som sa pozeral na Mel, ktorá bola otočená ku mne chrbtom a ďalej som sa rozprával s Louisom.
„Predpokladám, že tam ešte chvíľku pobudnete.“
„Určite. Naspäť sa vraciame až všetci spolu.“
„Tak dobre, držte sa a ak budete mať niečo nové, hneď nám volaj, dobre?“
„Iste.“
„Ešte niečo. Máš pri sebe Mel?“
„Je v izbe hneď vedľa, prečo?“
„Hayley s ňou chce hovoriť. Mobil si vraj nechala doma tu.“
„Počkaj chvíľu,“ riekol som a zaklopal som na sklo. Mel sa otočila a ja som jej ukázal na mobil. Pomaly sa postavila, pohladila Collina po ruke a vyšla na chodbu.
„Chce s tebou hovoriť Hayley,“ povedal som a podal jej mobil.
„Áno?“ ozvala sa do telefónu a ja som šiel medzitým po tú kávu.

Mel
„Áno?“ riekla som do mikrofónu.
„Mel? Panebože, si v poriadku? Čo sa stalo? Ako sú na tom? Prečo si ma nezobudila? A prečo si si nechala doma mobil? Vieš ako som sa o teba bála?“ vychrlila na mňa hneď Hayley.
„Spomaľ, Hay. Sú už v poriadku. Relatívnom. Mimo vážnejšieho nebezpečenstva. V tej chvíli som na mobil ani nemyslela. Nemohla som sa ani pohnúť. Niall ma odniesol do auta.“
„A si v poriadku?“
„Áno, už áno. Len neustále čakám, kedy sa preberie,“ povedala som a vzala si od Nialla kávu. Perami som naznačila slovko „Ďakujem“ a ďalej som sa rozprávala s Hayley. Keď už nemala viac otázok, rozlúčili sme sa a ja som zložila.
Podala som mobil Niallovi a napila som sa kávy. Jej účinok sa dostavil ihneď a hneď som bola prebratá. V tichosti sme s Niallom dopili kávu a poháriky sme vyhodili do koša. Potom sme sa opäť rozdelili každý k svojmu rodičovi a ďalšie minúty sme očakávali ich prebratie.
Ako som čupela vedľa postele a nemo som zízala na tvár môjho otca, v ruke som pocítila stisk. Hneď so mnou trhlo a moje očakávanie sa ešte viac znásobilo.
„Ocko?“ šepla som jemne a postavila som sa. Viečka sa mu jemne pohli a pootvoril oči. Opäť ich zavrel a pomaly otváral, aby sa jeho zreničky prispôsobili nemocničnému svetlu.
„Ahoj, oci,“ usmiala som sa šťastne, keď sa na mňa pozrel a slzy šťastia mi tiekli dolu tvárou.
„Melanie, dcérka,“ usmial sa otec. „Kde som?“
„V nemocnici. Mali ste nehodu.“
„Je Maura v poriadku?“
„Má len pár škrabancov a zlomenín, no je v kóme. Inak je v poriadku.“
„Chvála pánu Bohu,“ vydýchol si otec. „Pamätám si, ako sa na nás rútil ten kamión a potom nič.“
„Bol si na sále. Vyzeralo to s tebou zle, no už si z toho vonku. Ako sa cítiš?“
„Celkom dobre, až na tých pár modrín,“ zasmial sa.
„To je dobre. Som rada, že si v poriadku.“
„Ja tiež, chrobáčik,“ stisol mi dlaň. „Ľúbim ťa.“
„Aj ja ťa ľúbim, ocko. Neviem, čo by som si bez teba počala,“ šepla som s úsmevom a objala som ho.
„Mňa sa tak ľahko nezbavíš,“ zasmial sa opäť, no hneď prestal, keďže ho boleli rebrá.
„Ako bolo v Paríži?“
„Krásne. Boli sme ...“
Kým mi rozprával ich zážitky, zbehlo hrozne veľa času. Odrazu vošla dnu sestrička, že majú vizitu a musím odísť. Rozlúčila som sa s otcom a vyšla som na chodbu s prísľubom, že len čo budem môcť, tak sa vrátim.
Na chodbe som stretla Nialla, ktorého už tiež vyhnala sestrička a spoločne sme si sadli na kreslá vonku. Pritúlila som sa k nemu a čakala som, kedy budem môcť ísť opäť za otcom.

Deň zbehol dosť pomaly. Po vizite som sa vrátila späť k otcovi, no dali mu prášky na spanie, a tak bol opäť tuhý. Šla som teda na chvíľu za Niallom a Maurou, aby som ho podporila. Ku večeru nás otec vyhnal preč, aby sme sa šli vyspať, a tak sme si našli najbližší hotel a ubytovali sme sa na neurčito.
Celú noc som sa však len prevaľovala a nemohla som zaspať takisto ako Niall. Až takmer nad ránom som sa k nemu pritúlila a spoločne sme odišli do ríše snov.
Ráno po prebudení sme sa naraňajkovali a hneď sme mierili do nemocnice. Cestou som si kúpila niečo na oblečenie, a tak som už na sebe mala tielko a sukňu s balerínkami. V nemocnici sme museli opäť počkať, kým skončí ranná vizita a potom sme sa rozdelili do izieb.
Otec už bol hore a vítal ma s úsmevom na perách. Tentoraz som mu rozprávala ja, čo sa dialo u nás a bol nesmierne nadšený, že sme sa s Niallom uzmierili. Keby len to, povedala som si v duchu a usmiala som sa.
„Už budete môcť byť plnohodnotní súrodenci, keby sme sa s Maurou vzali,“ usmial sa na mňa a ja som zamrzla. Súrodenci?! Nemôžeme byť predsa súrodenci! docvakol mi detail, na ktorý som akosi zabudla.
„Ja viem, že to bude pre teba ťažké, ale veď máš Mauru rada, či nie?“
„Iste, mám,“ usmiala som sa nasilu a snažila som sa stráviť tú informáciu. Ako to dočerta vyriešime? behalo mi celý čas po rozume. Ešte sme spolu prebrali pár tém, no k tej o novej rodine sme sa už, našťastie, nevracali.
Na obed sme šli s Niallom do nemocničného bufetu a zjedli sme odpornú bagetu. Potom sme sa vrátili späť a keďže sa otec pýtal na Nialla, prinútila som ho, aby šiel so mnou. No keď sme vošli dnu, otec bol v akomsi delíriu. Oči mu behali každým smerom a z úst sa mi drali nezrozumiteľné slová.
„Ocko! Panebože, ocko!“ pribehla som k nemu a chytila som ho za ruku. Ani sa na mňa nepozrel a stále si niečo bľabotal. Neskutočne som sa preľakla a netušila som, čo robiť. Ešte šťastie, že tu bol Niall, ktorý si zachoval rozvahu a hneď vybehol von kričiac o pomoc.
Dnu vošiel aj so sestrou, za ktorou nasledovali ďalšie plus doktori.
„Musíte odísť!“ zvolal na nás jeden z doktorov, no ja som sa ani nepohla a ako zhypnotizovaná som hľadela pred seba.
„Mel, poď,“ odtiahol ma Niall vonku a pritisol ma k sebe. Keď sa šok pomaly rozplýval, začínala som si uvedomovať, že s otcom sa dialo niečo zlé. V hrudi ma neskutočne zabolelo a z očí mi vytryskli slzy. Niall ma pritláčal k sebe a snažil sa ma upokojiť, no to mi nebolo na nič platné.
Meravo som mu hľadela cez plece do izby, kde sestrička stiahla žalúzie a z očí sa mi rinuli vodopády sĺz.
„To bude v poriadku. Bude to okay,“ upokojoval ma Niall, no ja som sa aj tak neskutočne bála. Bože, prosím, pomôž mu, modlila som sa a plakala som do Niallového bieleho trička. Prosím.

20 komentárov:

  1. Krásne :'( plačem ako šibnutá neskutočne ma to rozplakalo .. !! :( <3 super časť inak, máš neskutočný talent ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. ♥ najdokonalejšie.. prsíím si dalšiu *Ellie*

    OdpovedaťOdstrániť
  3. kraaasne to je :-( ach ten koniec zas :-(

    OdpovedaťOdstrániť
  4. to keď som nevedela ako to budeš riešiť z rodičmi nakoľko by mali byť súrodenci som nemyslela že máš niekoho zabiť :D :D ........ inak časť kde asi ani jedno oko neostalo suché to moje už vôbec :( :_( inak je dokonalá :D

    OdpovedaťOdstrániť
  5. fúha myslela som, že sa nejako rozídu alebo čo ale že umrie to by ma nenapadlo :D ale inak výborne napínavé a smutné ... :( :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. baby kľuuud ..veď ešte nikto nepovedal že umrie .. nie)? ... že mám pravdu ?! ..inak .. užásná časť ako vždy ;)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. mas pravdu :) este nemusi umriet :) a vdaka

      Odstrániť
  7. Oh... Snáď neumrie :/ ako to vyriešia s tým chodenim? :o

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Bože to je také dojímavé :( plačem ;((( dúfam že bude v poriadku. A časť je dokonalá :)

    OdpovedaťOdstrániť
  9. to je tak dokonalé :(( som zvedavaá ako to vyriešia s tým surodenenckým problemom ale moj nazor je že rodičia sa "vzdaju" lásky a nechaju ich byť spolu alebo to ony zataja aby rodičia boli šťastní, teraz ale neviem ktoré je viac pravdepodobné :/

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Skvelé :O Dalšiuuu..:D

    OdpovedaťOdstrániť