O mne

Moja fotka
Hi, my name is Laura and I found myself a new passion that brings me a lot of joy - writing. For now I´m writing about One Direction but maybe over a time I will write about someone else. Who knows. :) I hope you liked, like and will like my stories and if so, please write comments. I´m really grateful for them because they are giving me the strenght and the fancy to write more and more. Thank you so much :) :-* FB - https://www.facebook.com/vojtekova.laura ... TT - https://twitter.com/LauraVojtek ... FB fanpage - https://www.facebook.com/LaliStories?ref=hl ... Ask.fm -http://ask.fm/LauraVojtek

streda 27. mája 2015

Am I BACK??? Definitely YES...

Hey, guys...

It's been almost one year since my last post on this blog. It went so quickly. I can't even believe that some of you still got hope and come to this blog. I've come back home a week ago and when I came to my old room, I've got surrounded by all my life from a year ago. All the posters and all the memories. I do realise that many of you are not 1D fans anymore. Me neither. Like, I still can listen to them and so, but no more obsession about new posts or new albums. And second thing is that there is no more original One Direction anymore anyway. 

This blog is not only about One Direction. Not anymore. It is mainly about writing and stories. And if you would wish, I could write also about Britain, university, economics or anything else that you may have a question about. You can also ask to write a story about any other celebrity that you adore or about anything else (I can try). Supposed that there is still someone to read. 

I know that over that one year, many of you had lost the hope that I will ever write anything else ever again. I completely understand. I'm been completely absent and it's all my fault. But believe me, if I would even have enough time to come here and write, I would. But with all the studying, working and the relationship, I didn't really have any time for my passion. For my hobby. Any hobby, not only writing. I've barely had any holidays and when I did, I came home and tried to spend some time with my family. All I'm asking is a little bit of understanding. I am truly sorry. 

back to the blog and to the writing. As the summer is coming and my uni is finished, I was hoping to get back in here and get some of you back to reading. I would really love to have back those amazing readers that was encouraging me every time to write another chapter and give me incredible feeling in my chest that I would really love to get back. So if you are still here and ready for the comeback, just say yes in the comment and express your vote in the poll on the left hand side of  the page so that I know that you are there and you are listening. It doesn't matter who you are, boy or girl, older or younger, 1D fan or just stories fan, just LET ME KNOW you are there and I promise I'll try to spend my whole summer writing. Stories, posts, advice or anything. In English or in Slovak. Whatever you would like. I can even help you if you want to come to Britain and study here, Or come just for the summer to get an experience and save some money. Whatever it is that you need and you would like to know, I am here to help and write. 


HUUUUGE THANK YOU, GUYS ... don't forget to write a comment and post your opinion on what would you like and what do you expect. 

streda 16. júla 2014

First Week In LONDON

Soooo ... I asked you, guys, if you would like to know my impressions and things from my life in London. Most of you were positive, so I decided to try it out. 
P.S.: Check out the new website with stories → http://blog-yummy.blogspot.co.uk/

As you know, if you read my latest posts, I am in the UK, in London. Yeah, a dream coming true, right? I feel like that, too, but I am kinda scared of what it will be like in September when I will start at my uni. Hopefully, everything will go great. I have been writing that I have applied to Queens Mary, which is the only university in London that has its own campus right in the middle of the city. Amazing, right? I don't have to travel across the town to get to my lectures. I am pretty excited. So, these weekend, I got an e-mail from UCAS that sth (something) has changed in my profile. I logged in to see what it wa and I found out that I had been unconditionally accepted to the uni and that they are holding me a place. I started to scream from excitement so probably the whole street was wondering what is going on. But I didn't care. I was really happy and immediately I called my parents to share that great news with them. So now I am officially studying at British university in London. How cool? 
Apart from my uni, some of you may be wondering how I got here and why I am in London so here is my confession. As I applied to universities in January, I knew I will be going to London much sooner to secure a job during semester and to save some money in advance. Unfortunately, after my Maturita exams I have been really 'busy' and I've been a bit postponing it. At first I wanted to go right after my exams but then I decided to wait till Dobry festival, which is a small festival in Presov where I live (this year there was a megastar there, Steven Seagal :D yeah ... and tickets were raised by 20 euros. Fortunately, I had my ticket for free - lots of contacts ;) ), and to make a real 'goodbye party' there. However, later I found out that a week after there was this event called Den hviezd and I am sure that those who love hockey had heard about it. I was really surprised that this event took place in Harichovce near Spisska Nova Ves, which is really close to Presov, so obviously, I had to go there and see my darlings. So the day of my departure was set on the beginning of July and I could finally book some accommodation. Like it was so easy. I have found this one company call EasyLondon, it is Czecho-Slovak company, that was offering shared houses in London. However, the deal was that until 21st July they have no room for me. I was devastated as my parents were leaving on 7th July and until they come back, I couldn't go. Fortunately, I found another Czecho-Slovak company offering accommodation in London and they had a place for me from 5th July. I agreed and sent them any detail they needed. I booked a flight from Kosice as it is now the cheapest way to London via Hungarian Airlines WizzAir. Now that everything was set I could concentrate on my beloved hockey players. 
We bought tickets in advance as I thought there will be a lot of people. I have been to one event in Demjata, where Slovak football stars like Hamsik, Skrtel, Sapara, Sestak and others came to play an exhibition match. Although I don't really like football I went there with my family and took a few photos with these stars. I might never see them again. (Note: I will put some photos below.) Back to the hockey players, they were also playing football but it was much more interesting as I knew more than a half of them - Trto, Jurco, Janus, Hudackovci, Hrivik, Viedensky, Skokan, Nagy, Panik, Lapsansky and a few I didn't know about like Janosik, Pavlikovsky and some guy whose name I don't remember. After the half-time everybody went crazy and I was one of the crowd. I ran right to Tomas Tatar as he was the one I wanted to see the most. We (I, my father as the photographer and my friend Natalia) came to the booth where they were sitting. Hrivik was out there taking photos with some fans so I took a photo with him and went to look for Trto. I found him a second later sitting on the bench with other guys. Nobody cared about him. So I came closer, smiled and asked him, if he would take a photo with me. He said that Marek is taking photos with fans but I shook my head that I already have a photo with him. He was kinda surprised that I knew who he was talking about as most of those girls knew only their surnames. Real fans, huh? I was like somebody would call for Harry just Styles without knowing his first name. Absurd. Finally, he agreed and stood up when this little bitch came to him and grabbed him by his shoulder that she wants to take a photo with him. Suddenly, he pulled his arm back to him and said that I am the first one as he promised that to me. I was in the seven heaven. Like, literally. We took a photo, he gave me his autograph on my hockey jersey and I could go to others. I almost got a photo with everyone and I had never been happier in my life. I also took a photo with Tomas Jurco, which I couldn't take my eyes off during the whole match as he was the cutest player there - I absolutely adore him. Then the second half of the match began and after everything we again run to the players for autographs. When I took a photo with Jaro Janus, I forgot to gave him my jersey so I went straight to him. He said that they are still playing. They were kicking penalties, but he still signed my jersey. I wished him luck and he smiled at me with thanks. After it was all over, there was a raffle (tombola - toto som ani ja nevedela ale Google pomohol :D) and the main three prizes were the hockey jersey with the signatures of all players, the hockey stick of Jan Laco and the hockey stick of Tomas Tatar. Everybody certainly wanted the third prize at most. As they were telling number and other prizes, suddenly they called a number 841 which was Natalia's number. I turned back to her but she wasn't paying attention. A screamed at her that she had won and she was like waking up asking what's going on. As I told her that she won a lawn-mower, she was shoked and refused to go and take a prize as it was humiliating. I was laughing so hard my stomach really hurt but I couldn't stop. Finally she went there and took a prize and I was still laughing my ass off. Unfortunately, any of us didn't won the stick of jersey. Later was 'autogramiada' but as I had already had my autographs, I  didn't need to go. My little sister was left there to take a few cards with their signatures and we left. Was any of you there? If yes, you will surely agree that it was ... AWESOME!
Now, back to England and London. On 5th July I was packed and ready to go to the airport. My parent prolonged their holidays in Bulgaria and decided to go from the airport straight there, two days earlier. As we were packing things to the car, my friend/boyfriend called me and said that he is in front of my block of flats, that he needed to see me for the last time, even if just for a second. How cute! :3 When we finally left Presov, I wasn't paying much attention and suddenly we were at the airport. When I gave them my luggage, I said my last goodbyes to my parent and my little sister and went through the control where I had to pick every electronics out (of course I had it at bottom) and I also had to take off my shoes as there are some metal pieces on them. I won't be describing the flights or anything. When I came out of the airport in Luton, there was a guy waiting for me to take me to London as Luton is an hour away from London (in good traffic). 
So now I am here and I started to look for a job. I have applied to several companies via internet including McDonald's and that is probably where I'm going to work. If you are going to London, by chance, I will be working right on the Oxford Street so let me know :D. I have also received a call from one agency offering me a job during Lovebox Festival in Victoria Park and, of course, I said yes. But the mail she was supposed to send me wasn't delivered so I called her again this morning but I haven't received anything yet. I am going to give it a try again tomorrow because I really want to work there. The tickets for this festival cost around 50 - 60 pound per day so it is going to be sth. Even though I don't know any singer or a band performing there. Nevermind. 
So that's all I guess. I certainly forgot something important I wanted to share with you but I cannot remember now so maybe I will make another post. And as to the next episode of my story, hopefully, I will post it here by the end of the week, so by Sunday night. Goodbye my beautiful friends. Have a nice day ;)

Martin Skrtel
Stanislav Sestak

Marek Hamsik (krasna momentka rovno do bulvaru :D)

Junior z dvojice Junior & Marcel
where I live now :)
view of London from Primrose Hill :3 lovely, right?

nedeľa 13. júla 2014

Challenge 25

Since I have already started  this chapter before, i decided to finish it in Slovak ... I still don't know what will be next and in what language I will be writing. But hopefelly, I will figure that out soon :) enjoy

„Improvizujeme,“ zasmiala sa Emma a pobrala sa za deťmi. Na chvíľu som ostal stáť a zamyslel som sa. Už som dlhšie nemohol popierať tú zmenu, ktorá vo mne nastala. Možno som tomu nerozumel, no bolo to tam. Zmenil som sa. Z prelietavého chalana, ktorý potreboval slobodu a party sa stal ... niekto iný. Netušil som kto. Nevedel som to charakterizovať, no vnútri som cítil, že je to zmena k lepšiemu. Cítil som sa, akoby som dospel. Uvedomil som si, že rebríček hodnôt v mojom živote sa zmenil. Odrazu som nepotreboval chodiť po baroch a spávať každú noc s niekým iným. Nepotreboval som si tak užíval svoju mladosť.
A keď som sa pokúsil nájsť príčinu tejto zmeny, pred očami sa mi objavil jediný obraz – Emma. Ona priniesla túto zmenu do môjho života. Iste, nestal som sa zo dňa na deň oteckovým typom. Predsa len som mal 23 a život pred sebou. No už to nebolo tak silné. Namiesto viacerých žien tam už bola len jedna jediná. A s ňou aj jej deti. Teda, synovec s neterou. Vedel som, že ak chcem byť s ňou, musím byť aj s nimi. No nevadilo mi to. Ani najmenej. A tak som sa pobral do obývačky a zapojil som sa do debaty.

O dva týždne
„Ahoj,“ otvorila mi s úsmevom Emma dvere ich domu a ja som vošiel dnu. „O chvíľu sme hotoví. Nechceš počkať v obývačke?“
„Postojím,“ odvetil som a prišiel som bližšie k nej. „No bozk na privítanie by nezaškodil,“ uškrnul som sa a pritiahol som si ju za pás k sebe. Emma sa zasmiala a vtisla mi krátky bozk na pery.
„Musím ísť skontrolovať Kimmy. Určite si do toho batôžteka pobalila všetky hračky.“
„Budem čakať,“ usmial som sa a pustil ju. Sledoval som ju, ako vybehla hore po schodoch a na perách mi svietil úsmev. Ešte stále som nedokázal uveriť všetkému, čo sa v mojom živote stalo a ako som sa zmenil. Samozrejme, že si to všimli aj ľudia okolo mňa a začali vyzvedať, takže prakticky celý svet už vedel o mojom vzťahu s Emmou aj o Kim a Theovi. Nie všetci to vzali tak dobre ako chalani, ktorí boli zo mňa nadšení a doslova skákali po plafón, že som konečne dospel. V novinách písali nie veľmi pozitívne články či už o mne, o nás alebo len o Emme. Obdivoval som ju, ako to zvláda. Mala silnú povahu a tie deti jej k tomu určite dopomohli. Vedel som, že ju niečo také ako klebety len tak ľahko nezlomí.
„Ahoj, Theo,“ pozdravil som Thea, keď prešiel okolo mňa vonku, no on len niečo zamrmlal popod nos a nasadol na zadné sedadlo auta. Netušil som, čo mu je, keďže sme spolu doposiaľ vychádzali celkom dobre. Dúfal som, že je to len nejaká drobnosť a čoskoro ho to prejde.
„Môžeme ísť,“ zišla dole Emma aj s Kimmy, ktorá, len čo ma uvidela, rozbehla sa do môjho náručia.
„Harry!“ zvýskla radostne a silno ma stískala okolo krku, keď som ju dvihol na ruky. Emma sa len spokojne usmiala a prešla s cestovnou taškou okolo mňa a dala ju do kufra. Kim mi zatiaľ rozprávala o svojom dni v škôlke, a ja som ju medzitým pripásal do sedačky v aute. Musel som priznať, že som bol celkom prekvapený, ako rýchlo si na mňa zvykla, a že ma mala rada. Bál som sa, že práve ona bude tým najväčším problémom medzi mnou a Emmou. No zdalo sa, že zatiaľ tu žiaden problém nie je, a tak som nemal na výber len sa šťastne usmievať a tešiť sa zo všetkého, čo mi život zatiaľ priniesol.
Len čo bola Kim poriadne pripútaná vzadu, sadol som si za volant a naštartoval motor. A náš výlet sa mohol začať. Možno to bolo odvážne ísť niekam spolu tak skoro, no cítil som, že to bude fungovať, a tak som sa odhodlal a pozval Emmu aj s deťmi na víkend do hôr na chatu, ktorú vlastnia moji rodičia. Nebolo to nič prepychové a veľké. Len obyčajná drevená chalúpka uprostred lesa bez internetu a iných technických vymožeností. Signál tam síce bol, no len na jedinom mieste v chate, na čo som aj upozornil Emmu. Na moje prekvapenie ju to práveže nadchlo a dúfala, že budeme mať všetci čas sa dobre spoznať, keďže tam dokopy nebude nič, kam by sa dalo utiecť.
Po dvoch hodinkach cesty sme zabocili na lesnu cestu, ktora nas mala zaviest az priamo pred chalupu. Vacsinu cesty sme sa rozpravali bud ja s Kim alebo s Emmou. Theo bol po cely cas ticho a neprehovoril ani slovo. Netusil som, co mu je, no povedal som si, ze na to pridem.
Len co sme zaparkovali na mieste, vysiel som von a nadychol sa cerstveho vzduchu. Otvoril som kufor a pomaly som zacal nosit tasky dovnutra, zatial co Emma odopla Kim a pustila ju na prehliadku domu.
„Kde sa mozem zbalit?“ opytal sa Theo bez zaujmu.
„Pokojne si chod vybrat nejaku izbu, ktora sa ti bude pacit,“ odvetil som s usmevom a nedal som sa jeho postojom rozhodit. Ved ono ho to prejde, pomyslel som si. Poukazoval som chatu Emme, kde sa co nachadza a ona navrhla, ze pripravi nieco na zahryznutie. Nenamietal som a rozhodol som sa ist po drevo na ohen. Kurenie sice fungovalo, no nedokazalo nahriat dom tak ako prijemny ohen v krbe. Rozhodol som sa, ze zavolam aj Thea. Vysiel som teda na poschodie, kde sa nachadzali izby a zaklopal som na jedine zatvorene dvere.
„No?“ ozvalo sa zvnutra a ja som vstupil.
„Idem nazbierat drevo na ohen. Nechces sa pridat?“
„Preco by sa mi malo chciet?“ pozrel na mna pichlavym pohladom.
„Urobil som ti nieco, cim si ma znenavidel?“ nevydrzal som to a opytal som sa otazku, ktora ma tazila.
„Fajn, idem s tebou po to drevo,“ prekrutil ocami a postavil sa. No tym, ze mi neodpovedal na moju otazku este viac zvacsil moju zvedavost, co sa to s nim deje. Bol som pevne rozhodnuty, ze to stoj co stoj zistim.
„Ako ide skola?“ opytal som sa ho po ceste do lesa.
„Fajn,“ odpovedal usecne.
„Si v poslednom rocniku, ak sa dobre pametam, vsak?“
„Pripravujes sa nejako na testy?“ nedal som sa odradit jeho odpovedami.
„Ani nie.“
„To poznam. Pametam sa, ked som to mal pred sebou ja. Vsetci do mna hucali, ze sa mam konecne zacat ucit, no ja som sa ani nehol.“
„Nehovor,“ riekol Theo otravene a ja som to uz nemohol vydrzat. Chytil som ho za rameno a otocil ho k sebe. Chcel som zachytit jeho pohlad, no on sa tvrdohlavo pozeral do zeme pred seba.
„Mozes mi, prosim ta, povedat, co ti je?“
„Preco by som sa ti mal spovedat? Co si moj otec?“ zdvihol tvrdohlavo hlavu a prepichol ma pohladom.
„Nie, nie som a nikdy som sa zanho ani nepovazoval. Nieco take by ma nenapadlo. Len som mal pocit, ze spolu vychadzame celkom v pohode. Tak co sa zmenilo?“ riekol som tentoraz miernejsim tonom.
„Nic,“ odpovedal Theo a vybral sa dalej do lesa, no ja som ho opat zastavil.
„Nevyzera to tak. Hocico sa deje, mne to mozes povedat. Nie som sice tvoj otec, no som tvoj priatel. Ide o dievcata, kamaratov, alebo som nieco spravil ja?“
Chvilu bolo mrtvolne ticho a nik z nas nepovedal ani pol slova. Cakal som, ci sa Theo osmeli a povie mi, co ho trapi. Nechcel som ho do nicoho tlacit. Uz som zacinal byt netrpezlivy, ked sa zrazu ozval.
„V podstate vsetko so vsetkym.“
„Ako to mam chapat?“ nerozumel som. Opat sa na chvilu rozhostilo tajuplne ticho, no tentoraz trvalo kratsie.
„Tym, ze si zacala chodit s Emmou a vsade sa o vas, a tym padom aj o mne a o Kim pisu rozlicne clanky, som momentalne tercom na skole. Vsetky dievcata za mnou saleju a chcu, aby som ich s tebou zoznamil, za co sa mi chalani posmievaju a neznasaju ma zaroven, kedze medzi tie dievcata patria aj ich priatelky a tak. Je toho na mna proste moc a ja neviem, ako sa s tym vyrovnat. Nemam tak silnu povahu ako Emma. Obcas to v sebe vsetko strasne dusim, len aby som nevybuchol a nevrhol sa na niekoho. Nechcem Emme sposobit viac problemov, ako uz ma. Ani pre nu to nie je lahke, vies, len sa jej asi lepsie dari popierat realitu,“ dokoncil svoju myslienku Theo a ja som nanho hladel s vyplestenymi ocami. Napadali ma vselijake moznosti, no tato nie a ja som nevedel, co spravit, aby som to napravil.

Rozbural som zivot Emme, Theovi aj Kim, ktora si to zatial este neuvedomovala. Vpadol som do ich sukromia a znicil som ho. Vsetko, co som nenavidel na slave, sa tentoraz tykalo aj ich. Nevsimal som si to, pretoze som sa uz voci tymto strankam popularity obrnil, no ked som si teraz uvedomil, cim prechadzaju, vedel som, ze to musim napravit. No ako?

utorok 8. júla 2014


I may not seem like that but I really am. I am alive! And I know what I said and that I didn't keep a promise and no excuses. But I am back and I hope you will forgive me, for my delay. 
Yes, I am writing in English because as we say: Na Slovensku po slovensky, then in the UK it will be in English. I know that many of you will not like it, but I need to practice before my uni and you can also practice with me. I am sure, your English will get better if you will read and listen in English. Trust me. My did. 
Sooo ... from the beginning
My Maturita exams finished 22 May and I promised I will be writing next episode of the story. However, my plans had changed a bit. To those, who are interested, I have passed with excellent mark (I do not want to brag about it), so I have met the conditions of my offer to English university. Back to the story. There were a few reasons, why I didn't write a new episode. First and most serious one, was my lack of imagination. I kinda had been experiencing something like "writer's block". My head and my mind was completely clear and without any ideas to continue the story. 
Other reasons, less important, were that I had to be filling out applications for my university, for my student loan and other things. And I have also been spending a quality time with my friends that I will not be seeing so often anymore. And also my boyfriend. Yes, I have a boyfriend. Well ... it's not really a relationship but I don't know how should I call him. We have been really close friends since April (reaaaaaally close, if you know what I mean ;) ) and we have spent a lot of time together. As we kept seeing each other, we found out how much we have in common and we kinda "fell in love" but we never said it out loud. Well .. I never did. Serious relationships are not really for me, especially not at the time when I am moving across the Europe for next three years. It is what it is and I really miss him. And my friends, too. 
But ... back to my excuses. I have been busy with enjoying my time back in Presov, Slovakia, as much as I could so I didn't really want to write .. and I had a "block" of course. Then, finally, came the day when I had to say goodbye to everything important in my life so far and I headed towards pursuing my dream. I still hadn't realised that I am moving for at least a half-year. It still feels like a vacancy. So I came here to London and I started to look for a job. Today was my first interview, not only here, but ever. It went okey but I didn't set my hopes high. As I already had a ticket for metro, I decides to utilize it and I went to Oxford Street ... not to go from one shop to another ... but to go to one specific shop - PRIMARK!
Although I have been to London before, and to Oxford Street too, I had the misfortune that our guide sent us the opposite way than was Primark. But today I have walk in there the first time in my life and ... it is exactly the chaos and mass of people as everybody talks about. But I didn' t care. I took a basket and everything I like I threw there. Then I waited about half an hour in a line just to find out that you can try on only 8 pieces of clothing and then you have to wait in line again to try another 8. So I choose the items that I couldn't try on between shelves and a bra and everything else I left in my basket. From those 8 items, I chose to buy only one and then I try on the cardigan, jeans shirt and a jersey. Everything was okey except for the shirt so I returned it. I went upstairs where was the department of shoes, accesories, bags and home accesories. I chose to buy one sandals, a set of French manicure for one pound and a bracelets for one pound, too. I also bought a scarf. There was a bunch of stuff I really liked but I couldn't spend all my money there, so I decided to buy only the essentials. I returned items like false lashes, cosmetic brushes or sunglasses, each for one pound. 
On my way back home, I have received a message that I have a new voice mail. Of course, I couldn't understand a word, as for the traffic and the noise than for the speed of the person talking. So I went home and played it again and then again. Finally I found out, that he asked me to call him back and I spent a lot of money for voice mail. I need to turn it off cos it took all my credit (I have a British number now - still Orange :D ). The man that has called me was one from the company I have applied for (the only thing I know is that it is catering company) but I didn't catch his name or the name of the company. Nevermind. I did an interview on the phone and then I reserved a date of my interview at another McDonald's for tomorrow. Hopefully, another week I will have a job. 
And now the MOST important news at the end of my confession. NEW PART! Yes, I will continue with the story. I haven't decided yet if it will be in Slovak or English, as I need to practice English (like I mentioned) and as I got used to English keybord and if I switch it to Slovak, words like zemiaky would look like yemiakz :D. Or maybe I could write in Slovak but without "diakritickych znamienok" (netusim, ako sa to povie po anglicky, kedze take ani nemaju). So till the end of the week, I will decide how will I continue with the story, in what language and what the next episode will be about and by Sunday evening you will have a continuation. Hope, you are happy and you have finished reading this as the most important information was the last. Seeya later ;)

nedeľa 4. mája 2014

Nová časť

Ahojte :)

Ako prvé by som sa chcela poďakovať za podporu v komentároch v poslednej časti :) je úžasné mať tak skvelé čitateľky :)
Ďalšou vecou však je, že s blížiacimi sa maturami nemám čas na nič. Doslova. Celé dni len sedím pri knihách, vypracovávam si maturitné zadania a učím sa ich. A keďže som si ešte dala aj piaty voliteľný predmet, je toho ešte navyše. Takže vás prosím o trpezlivosť a podporu aj naďalej, keďže minimálne do 23.5 nebudem schopná napísať novú časť :)
Dúfam, že to pochopíte a budete mať so mnou strpenie :)

piatok 25. apríla 2014

Challenge 24

„Kam ideme teraz?“ pozrel na mňa Harry s úsmevom.
„Mohli by sme ísť aj ku mne, ak by si chcel. Nie je to ďaleko. Len bude potom treba ísť vyzdvihnúť Kim zo škôlky,“ zamyslela som sa.
„A keby sme ju zobrali teraz?“
„To nie je zlý nápad. Tak poďme. Doma niečo uvarím, keďže sme obaja bez obeda,“ uškrnula som sa a nastúpila som do auta. O 5 minútach sme zastavili na parkovisku pred škôlkou a ja som si odopla pás.
„Počkal by si nás tu, prosím?“
„Iste,“ prikývol Harry a usmial sa na mňa. Ja som sa natiahla a vtisla mu krátky bozk na pery a následne som vystúpila z auta a pobrala sa do škôlky.

„Em? Prečo si prišla tak skoro?“ pozrela na mňa Kimmy zvedavými očami, keď som jej v šatni pomáhali s prezliekaním.
„Len tak. Šla som okolo. A okrem toho dnes máme doma výnimočného hosťa,“ usmiala som sa.
„Hiii! Kto je to? Kto je to?“ volala nadšene až som sa rozosmiala.
„O chvíľku ho stretneš. Čaká nás v aute.“
„Kto je to?“
„Je to môj veľmi dobrý kamarát. Je možné, že sa teraz budete trošku častejšie stretávať.“
„Je vtipný?“ zamračila sa Kim a ja som sa znovu rozosmiala.
„To musíš zistiť sama, moja.“
„Okey,“ pokrčila svojimi malými plieckami a postavila sa z lavičky.
„Tak poďme,“ chytila som ju za ruku a spolu sme vyšli von. Už diaľky som si všimla, ako nás Harry pozorne sleduje a na tvári sa mu rozprestiera úsmev. Pocítila som horúčavu a líca sa mi sfarbili dočervena. Sklopila som zrak dolu a pozerala som sa, kade kráčam. No aj tak som na sebe cítila jeho pohľad.
Keď sme došli k autu, automaticky som otvorila zadné dvere, aby som dala Kim do sedačky, no žiadna tam nebola.
„Dokelu,“ povzdychla som si.
„Deje sa niečo?“ pozrel na mňa Harry.
„Zabudla som na sedačku. Budeme teda dúfať, že nás náhodou nezastavia policajti,“ riekla som a posadila som sa s Kim na kolenách dozadu. „Kimmy, to je môj kamarát Harry. Harry, toto je Kimberly.“
„Ahoj,“ zakýval jej Harry s úsmevom a Kim sa zamračila.
„Si vtipný?“ opýtala sa s hlavou naklonenou na stranu. Harry sa pobavene zasmial a odvetil: „Tak to dúfam.“
„Uvidíme,“ povedala Kim a otočila hlavu k oknu. „Prečo ešte nejdeme?“
„Kimberly!“ zvolala som pohoršene. „Správaj sa slušne,“ poharkala som ju. Ešte som ju takúto nevidela. No dúfala som, že to je len dočasné. Harry na mňa pozrel spýtavým pohľadom a ja som len pokrčila plecami. A tak naštartoval motor a my sme vyrazili na cestu domov. Kým som ho navigovala, Kim len hľadela von oknom a nepreriekla ani pol slova. Zatiaľ som z toho nerobila žiadne závery. Veď predsa len, Harry bol pre ňu úplne cudzí. No na druhej strane, pri Allison takto nereagovala. Premýšľala som, čím to asi bude.
Napokon sme zastavili pred naším domom a vystúpili sme z auta.
„Tak tu teda bývaš, ha?“ poznamenal Harry a obzeral si náš skromný príbytok.
„Nie je to síce boh-vie-čo, ale nám sa tu páči, že Kimmy.“
„Áno,“ zvolala a rozbehla sa k domu.
„Nemyslel som to tak. Vyzerá to tak ... útulne,“ usmial sa na mňa.
„Tak teda ďakujem,“ odvetila som a vošla som cez bránku dnu, aby som netrpezlivej Kim otvorila dvere. Následne som sa obzrela za Harrym a ukázala som mu, aby vošiel.
„Nech sa páči,“ usmiala som sa a on vošiel dnu. Kým sme sa stihli vyzuť, Kim už stihla vybehnúť hore. „Cíť sa tu, ako doma. Tamto je obývačka, ak by si si chcel pustiť televízor alebo niečo. Ja sa idem pustiť do varenia.“
„Pomôžem ti,“ ponúkol sa Harry.
„Nie, nie. Si tu hosťom.“
„Tak idem aspoň s tebou,“ usmial sa a nasledoval ma do kuchyne. Hneď som sa pustila do prípravy rizota, keďže to bolo celkom rýchle a sýtne, a popri tom som kecala s Harrym o všedných veciach. Vtom sa pri nás objavila Kim a postavila sa pred Harryho s bábikou v ruke.
„Dáš si so mnou a Elizabeth čaj?“ opýtala sa ho Kim a ja som sa len spokojne usmiala.
„Iste, madam,“ odvetil Harry a pobral sa za Kimmy žmurknúc na mňa po ceste. Zapla som si rádio a spokojne som pokračovala vo varení. O polhodinu, keď bol obed hotový, som sa pobrala do Kimminej izby, no pri pohľade na Harryho s detskou šálkou v ruke a malíčkom zdvihnutým do hora sa mi pery roztiahli do širokého úsmevu a srdce mi zaplesalo. Kimmy bola očividne pani hostiteľka, keďže ho obsluhovala s imaginárnymi koláčikmi a ja som z nich nedokázala odtrhnúť pohľad. A tak som len stála pri dverách a dívala sa na nich. Napokon ma však Kim zazrela a potešila sa, že sa idem hrať s nimi.
„Vlastne som vás prišla zavolať na obed. Hrať sa môžeme ísť potom, dobre?“
„Okey,“ pokrčila plecami a prebehla popri mne dolu schodmi. Harry horko-ťažko vstal zo zeme a pobral sa ku mne.
„Vidím, že ju zabávaš,“ usmiala som sa.
„Mám rád deti,“ pokrčil Harry plecami.
„Aj keď sa s nimi musíš hrať s bábikami a čajovým servisom?“ nadvihla som spýtavo obočie, no na perách mi svietil úškrn.
„Iste, kovboji by boli lepší, no čo narobíš,“ zaškeril sa Harry a pľasol ma po zadku.
„Heej,“ zvolala som.
„Hovorila si niečo?“ zasmial sa Harry a utiekol dolu schodmi. Len som nad ním pokrútila hlavou a pobrala som sa tiež do kuchyne. Každému som nabrala na tanier a spoločne sme sa pustili do jedenia. Poobede si Kim pustila nejakú rozprávku a Harry mi pomohol umyť riady.
„Ďakujem ti,“ usmiala som sa naňho, keď som odložila posledný tanier na poličku.
„Máš za čo,“ uškrnul sa Harry a ja som len pokrútila hlavou.
„A čo by si tak za to chcel?“ usmiala som sa.
„Ty vieš čo,“ podišiel ku mne bližšie a chytil ma za pás.
„Vieš, že momentálne si len môj kamarát. Nechcem Kimmy vysvetľovať nepotrebné,“ pokrútila som hlavou.
„Ale no tak,“ zapriadol mi Harry do ucha a jemne ma uhryzol do krku. „Nik nás neuvidí.“
„Nebuď taký nedočkavý,“ odvetila som, no aj tak som sa od neho nemohla odtrhnúť. Cítiť ho pri sebe bolo tak úžasné. Bozkával ma na krk až sa posunul na čeľusť, keď v tom zahučali v dverách kľúče.
„Som doma!“ zvolal Theo, ktorý sa práve vrátil do školy a ja som sa musela odtiahnuť od Harry.
„Vidíš?“ nadvihla som obočie.
„Fajn, fajn,“ prevrátil očami Harry a vtisol mi krátky bozk na pery. „Čo bude nasledovať?“
„Improvizujeme,“ zasmiala som sa a pobrala som sa na chodbu za Theom. 


prepáčte, že som vás nechala tak dlho čakať ... síce boli prázdniny, no mám pocit, že som si z nich nič neužila, keďže som si musela vypracovávať maturitné otázky :) a i tak som ešte neskončila ... takže na príbeh nejako nebol čas :) hope you´ll like it :)

utorok 15. apríla 2014

Challenge 23

„Keď už teda viem, kto je Theo, nepovieš mi, čo sa to vlastne stalo?“
„Theo mal nejaké problémy v škole. Musím ísť za riaditeľkou,“ odvetila Emma. „Tu zaboč doprava a na kruhovom objazde rovno. O chvíľu by sme mali byť tam.“
„Aké problémy?“ zaujímal som sa.
„Vraj sa s niekým pobil, no nezdá sa mi to. Včera som si všimla, že mal pod okom menšiu modrinu. Netuším, čo sa to deje, no hneď to zistím. Tu zastav.“
„Ďakujem ti. Neskôr ti zavolám,“ usmiala sa na mňa, no ja som nemal ani v najmenšom úmysle ju tu nechať a len tak odísť.
„Idem s tebou,“ povedal som rozhodne.
„To nie je potrebné. Zvládnem to.“
„Prosím,“ pozrel som na ňu psími očami a ona len prekrútila tými svojimi.
„Fajn. Ale počkáš na chodbe, jasné?“
„Rozkaz, šéfe,“ zasalutoval som a ona sa zasmiala.
„Tak poďme,“ kývla hlavou a obaja sme vystúpili zo zaparkovaného auta.

Spoločne sme vykročili k škole, ktorá bola plná študentov, keďže bolo len krátko po 12. Cestou ma Harry chytil za ruku a ja som v bruchu zacítila motýle vytrženia. Nemohla som si pomôcť, začínala som strácať svoju nezávislosť kvôli tomuto sexy zeleno-okému chlapovi, čo kráčal vedľa mňa. Usmiala som sa naňho a so sladkým pocitom v hrudi som pokračovala v ceste.
Nemohla som si nevšimnúť všetky tie obdivné pohľady, hlavne tie dievčenské, ktoré sa upierali na Harryho. Občas síce padli aj na mňa, no výraz na ich tvári sa už zmenil na skôr nevraživý. V istom zmysle som ich chápala, no nemohla som si pomôcť a aj tak som sa cítila skleslo, že ma nenávidia bez toho, aby ma poznali. No na druhej strane som bola hrdá, že po mojom kroku kráča práve Harry a prisahala som si, že len čo bude správna chvíľa, zistím si, čo za úžasný hlas sa v ňom skrýva.
Len čo sme sa dostali pred riaditeľňu, vonku už na lavičke sedel Theo a rozbitou perou. Z nosa mu taktiež tiekla krv a on si ju sem tam utrel vreckovkou.
„Theo!“ zvolala som vystrašene. „Čo sa ti stalo? Si v pohode?“
„Je mi fajn,“ odvrkol Theo a zdvihol pohľad zo zeme. „Prepáč, že som prerušil tvoje ... plány.“
„Tak hovor. Čo sa stalo? Vraj si začal bitku na dvore počas obedňajšej prestávky.“
„Nič to nebolo.“
„Harry, mohol by si nás na chvíľu nechať osamote?“ pozrela som naňho a on len krátko prikývol a pobral sa na naprieč chodbou, kde už stála skupinka dievčat a ja som prisahala, že sa s ním budú chcieť fotiť a ktoviečo iné. No to teraz nebolo dôležité. „Tak to vyklop. Už sme sami.“
„Vážne sa nič také strašné nestalo.“
„Začal si to?“ opýtala som sa prísne.
„Vyprovokovali ma. Nemohol som to nechať tak!“ kapituloval Theo a oprel sa dozadu o stoličku.
„Ako ťa vyprovokovali.“
„Nechcem o tom hovoriť.“
„Bohužiaľ, nemáš na výber,“ povedala som prísne a čakala som odpoveď. Theo si povzdychol a opäť si utrel krv z nosa. Následne spustil vysvetlenie.
„Brian si ťa začal brať do huby a nejako som ho musel zastaviť.“
„Mňa? Ako to?“
„Trvá to už dlhšiu dobu, no doposiaľ sa to dalo vydržať. Neustále robil narážky na to, ako ma vychováš a podobne. Nebolo to veľmi príjemné, no nechcel som robiť problémy. Chalani stáli za mnou a vždy sa ma zastávali. No dnes to prehnal.“
„Čo ti povedal?“ opýtala som sa a tlak mi rapídne stúpal. Veľmi dobre som si vedela predstaviť, čo môžu takíto pubertiaci narozprávať.
„Včera vyšiel článok v Sugarscape. Jeho priateľka mu ho ukázala a on to hneď využil, keďže mal nové pikošky.“
„O čom to hovoríš?“ nerozumela som.
„O ňom,“ kývol hlavou na Harryho opodiaľ, ktorý sa podpisoval dievčatám na ich tašky. Chudáčik, pomyslela som si. Prestaň! Teraz je dôležitý Theo! „V tom článku sa píše aj o tebe a o tom, že si zlatokopka, ktorá sa len chce zviditeľniť. Aspoň tak to povedal Brian. To som sa už nezdržal a jednu som mu vrazil. Samozrejme, že mi to pekne vrátil a už sme boli v sebe.“
„Ach, Theo,“ povzdychla som si a pohladila som ho po ramene. „Ďakujem ti, že si ma bránil, no takto si to dostal do problémov. Uvidíme, čo bude chcieť riaditeľka, okey?“
„Fajn,“ povzdychol si Theo a opäť sa lakťami oprel o kolená s pohľadom upretým do zeme. Chvíľu sme tam mlčky sedeli, každý premýšľajúc o ničom inom, keď v tom sa dvere na riaditeľni otvorili a von vyšiel povýšenecky pôsobiaci pán a za ním mladý chalan, pravdepodobne Brian.
„Poďte ďalej, slečna Reedová,“ zvolala riaditeľka Hoofstadová. „Vy zatiaľ počkajte vonku.“
A tak sme sa s Theom zdvihli a vošli dnu, zatvoriac za sebou dvere. Po 15 minútach rozhovoru sme sa zhodli, že sa nezhodneme. Následne riaditeľka zavolala dnu aj Briana s otcom a donútila chlapcov podať si ruky a ospravedlniť sa navzájom. Následne im určila trest a mohli sme odísť. Harry nás medzitým čakal na lavičke na chodbe, a keď sme vyšli z kancelárie, postavil sa a podišiel k nám.
„Všetko v poriadku?“ opýtal sa.
„Vydrž chvíľu,“ riekla som a krv v mojom tele mi vrela od zlosti. Podišla som smerom k Brianovi a k jeho otcovi a povedala som: „Pán Steinberg, žiadam vás, aby ste si kontrolovali syna a aj to, ako rozpráva o mne či o hocikom inom. Neželám si, aby ešte niekedy bral moje či Theove meno do rúk, inak sa osobne postarám, aby na to doplatil. Nabudúce z toho nevyjde tak ľahko.“
„Vyhrážate sa mi?“ nadvihol obočie Brianov otec.
„Nie, len vás upozorňujem. Nerada by som bola nútená pristúpiť k určitým opatreniam, no ak mi k tomu dá váš syn podnet, nezaváham ani sekundu. Rozumeli ste?“
„Budem to mať na vedomí,“ uškrnul sa Steinberg posmešne a otočil sa k synovi. „Poďme radšej preč od tejto spodiny,“ dodal na záver a ja som myslela, že vybuchnem. Nebyť Harryho, ktorý ma zadržal, bola by som sa za ním vybrala a dala mu pocítiť ženskú zlosť. No našťastie ma zadržal a ja som sa po chvíli upokojila.
„Vidím, že sme naozaj rodina. Short-tempered, both of us,“ poznamenal Theo s úškrnom a ja som sa zasmiala.
„Bodaj by nie,“ zaškerila som sa. „Ale aj tak. Skús jeho reči nebrať tak vážne, dobre? Aj keby boli o mne.“
„Prosím ťa.“
„Tak fajn,“ prikývol Theo.
„Poďme na hodinu, mladý muž. Nech nemáš ďalšie problémy. Uvidíme sa doma,“ usmiala som sa.
„Čau,“ odvetil Theo a pobral sa ďalej po chodbe, zatiaľ čo sme my s Harrym vykročili k východu. Nemohla som si pomôcť neusmievať sa. Vedomie, že sa ma Theo zastal mi dodávalo silu a pocit spolupatričnosti. Konečne sme boli rodina.

nedeľa 13. apríla 2014

Challenge 22

Neskutočne ma mrzelo, že mi nedôveruje natoľko, aby mi povedala svoje „tajomstvo“, no nemohol som s tým nič robiť. Keby som ju nútil, len by som to pokazil. No zakryť svoje pocity som až tak dokonale nedokázal, a tak sme do reštaurácie dorazili v tichosti. Keďže som šoféroval (jej auto ostalo pri bytovke), mohol som počas jazdy premýšľať, keďže to bol ten najlepší čas, no na nič nové som neprišiel, a tak som to nechal plávať a sústredil som sa na Emmu.
„Je tu dosť plno,“ poznamenala potichu Emma a mierne sa na mňa usmiala. Nemohol som si pomôcť a úsmev som jej vrátil. Nemohol som sa na ňu predsa hnevať donekonečna.
„Niečo voľné sa určite nájde. Aha, už ide čašník,“ ukázal som smerom doprava, odkiaľ sa k nám blížila obsluha v uniforme.
„Stôl pre dvoch, poprosím,“ riekol som.
„Musíte chvíľku vydržať. Máme plno,“ pokrčil plecami čašník a ja som len prikývol.
„Počkáme, či ideme niekam inam?“ pozrel som na Emmu.
„Počkajme,“ usmiala sa a stisla mi ruku, za ktorú som ju držal. Vtom jej začal zvoniť mobil v kabelke a ona ma pustila, aby mohla dvihnúť hovor.
„Ospravedlň ma na chvíľku,“ riekla a posunula sa pár metrov odo mňa. Nepretržite som ju sledoval a aj keď som nechcel, započul som útržok konverzácie.
„...Čože? Theo? To sa mi nezdá ... Iste, prídem ... Hneď vyrazím. Posnažím sa dostať sa tam čo najskôr ... Áno ... Ďakujem. Dovidenia,“ riekla Emma a na tvári sa jej odrážali všetky pocity, od prekvapenia cez nedôvery až po starosť. Z toho, čo som počul, som však nevedel usúdiť, o čo ide. No jedna vec mi nedala pokoja. Theo. Kto je to? Čo s ním Emma má? premýšľal som, no napokon som usúdil, že najlepšie bude, ak mi to vysvetlí ona. Tak aspoň nebudem môcť robiť nejaké unáhlené závery.
„Prepáč mi to, no budeme musieť ten obed zrušiť. Niečo sa stalo a ja musím ísť ... preč,“ riekla Emma a vyzerala ustarane. Čo sa tak mohlo stať?
„Niečo s Theom?“ nedokázal som si pomôcť a opýtal som sa.
„Ako...?“ vyzerala neskutočne prekvapene.
„Začul som jeho meno. Neúmyselne. Kto je to?“
„Večer sa vrátim a vysvetlím ti to. Všetko. No teraz už musím ísť. Prepáč.“
„Odveziem ťa,“ ponúkol som sa.
„To je od teba milé, no radšej by som to vybavila sama.“
„Naozaj sa chceš terigať metrom až k svojmu autu?“ nadvihol som obočie.
„Bože, úplne som zabudla. Tak dobre. Poďme,“ súhlasila napokon a spoločne sme teda došli k autu, bez jediného slova. Len čo som sa zaradil do premávky, nedokázal som z hlavy dostať myšlienku, kto je to ten Theo.
„Nechceš mi prezradiť, čo sa vlastne stalo?“ povedal som potichu. „Vieš predsa, že mi môžeš dôverovať.“
„Ja viem. Asi už lepšia chvíľa nebude,“ riekla Emma s pohľadom upretým na cestu. Následne sa zhlboka nadýchla a spustila: „Starám sa o dve deti – Kim a Thea.“
Prudko som vydýchol a takmer som prešiel do protismeru, no našťastie som sa rýchlo spamätal.
„Deti?! Ty máš deti?!“ vyblafol som prekvapene. „Kedy si sa mi to chystala povedať?!“ vybuchol som. „Koľko majú vlastne rokov?“
„Kim ma štyri a Theo má šestnásť,“ šepla.
„Tak počkať! To si bola nebodaj tehotná kedy ... na základke?!“
„Nie sú moje. Teda, nie biologicky. Ale považujem ich za moje deti. Moja sestra a jej manžel mali pred rokom autonehodu a obaja tragicky zahynuli. A tak som si vzala deti do opatery.“
„Aj tak si mi to mala povedať,“ pokrútil som hlavou a zastavil na semafore. Otočil som sa k nej a rukou som ju donútil pozrieť sa na mňa. „Nesúdim ťa za to. Aj keby boli tvoje. Možno som najprv reagoval trošku prehnane, no musíš pochopiť, že je to pre mňa dosť veľký šok.“
„Rozumiem ti. Chcela som ti to povedať, no nevedela som ako. A hlavne kedy. Prepáč.“
„To je v pohode. Teraz, keď to už viem, sa aspoň nemusím báť, že každú noc utekáš za niekým druhým,“ uškrnul som sa. „Teda utekáš, ale kvôli niečomu inému.“
„Som rada, že to neberieš nejako drasticky.“
„Počkať, takže to preto si spočiatku nechcela žiaden vzťah? Kvôli nim?“ uvedomil som si odrazu.
„No áno. Nechcela som ich zanedbávať. Už aj tak mám na ne málo času.“
„Čiže o mne nevedia?“
„Theo vie, že sa s niekým stretávam. No nevie, že s tebou. Inak, teraz ma vlastne napadlo, musíš byť dosť známy, však?“
„Nooo .. celkom hej, prečo?“ nechápal som, kam tým smeruje.
„Určite o tebe každú chvíľu píšu nejaké pikošky. Ako to, že sme ešte nestretli žiadnych novinárov alebo fanynky.“
„To bude asi tým, že som sa prednedávnom presťahoval, a zrejme ešte nestihli zistiť moju novú adresu,“ povedal som, no v hrudi som mal výčitky. To o sťahovaní bola síce pravda, no taktiež bolo pravdou, že sa už na internete objavili články o mne a nejakej novej známosti. Bola tam síce aj jej fotka, no takmer ju tam nebolo vidno a určite by ju nik nespoznal. Spočiatku som premýšľal, či jej o tom povedať, no usúdil som, že vzhľadom na to, že o nej nepísali veľmi v pozitívnom svetle, ju tejto informácie ušetrím.
„Ach tak. Okey,“ pokrčila ramenami a znovu sa sústredila na cestu.
„Predstavíš ma nim?“ opýtal som sa odrazu. Netuším, kde sa to vo mne zobralo. Nie, že by som nemal rád deti, no keďže som ešte prednedávnom striedal partnerky ako ponožky, nedávalo to zmysel. Navyše to, že by ma predstavila svojím deťom by opäť znamenalo niečo ako záväzok.
Harold Styles predsa nestojí o záväzky. Vždy je voľný ako vták? ČO SA TO TEDA DEJE?!  pomyslel som si, no vzhľadom na posledné udalosti a zmeny, ktoré príchod Emmy do môjho života spôsobil, som si mohol myslieť, že sa celá moja osobnosť zmení.
Ešte aj chalani začínali byť podozrievavý, no zatiaľ nik nič nespomenul. A keďže sme mali menšiu prestávku medzi turné, nestretávali sme sa príliš často, aby sme si potom neliezli vzájomne na nervy.
 Pozrel som sa na chvíľu na Emmu, ktorá na mňa prekvapene zízala s otvorenými ústami a nedokázala prehovoriť. Po sekunde som od nej musel nevoľky odtrhnúť zrak, keďže som predsa len šoféroval, no jej výraz mi ostal v hlave.
„Ty sa chceš s nimi stretnúť?“ opýtala sa s hlasom zdvihnutým o oktávu vyššie, až som sa musel uškrnúť.
„Prečo nie,“ pokrčil som ramenami. „Sú súčasťou tvojho života.“
„Uhm, neviem, či je to dobrý nápad. Čo im poviem? Ako im ťa predstavím. Hlavne Kimmy.“
„Poznajú Allison?“
„Tak ma predstav ako kamaráta,“ riekol som.
„To by možno nebolo tak zlé,“ zamyslela sa Emma nahlas a ja som sa spokojne usmial. Síce som hlboko vnútri ešte stále nechápal tú náhlu zmenu, nesťažoval som sa. Nechal som veci plynúť a potom sa uvidí. „Tak dobre,“ dodala napokon a ja som sa k nej nadšene otočil.
„Už sa na to nemôžem dočkať,“ odvetil som a poslal jej vzdušný bozk, keďže som nemohol pustiť volant. Vtom ma ešte napadla iná otázka. „Keď už teda viem, kto je Theo, nepovieš mi, čo sa to vlastne stalo?“

štvrtok 10. apríla 2014

Challenge 21

„Toto ma asi nikdy neomrzí,“ povzdychla som si šťastne s úsmevom na tvári keď som sa po niekoľkých orgazmoch zvalila na posteľ vedľa Harryho. Keď som prišla k nemu, Harry nachystal chutnú večeru a po jedle sme si pozreli film. Samozrejme, že sme sa nedostali príliš ďaleko.
„No bodaj by aj hej,“ uškrnul sa Harry a pobozkal ma na vlasy, keďže som bola pritúlená na jeho hrudi.
„Počuj,“ zamyslela som sa nahlas nad rozhovorom s Allison, ktorý som celý deň nemohla dostať z hlavy.
„Dnes sa ma na nás vypytovala Ally.“
„Aha, a čo chcela vedieť?“
„No, ona vlastne všetko vie,“ riekla som a pozrela som sa naňho. „Je mi ako sestra.“
„Okey,“ pokrčil plecami Harry.
„Vieš ... nedokážem si vymazať z hlavy to, čo hovorila.“
„A čo také?“
„No ... ako to povedať ... myslí si, že sa skrývame. A že keď sme celkom dosť spolu, nemali by sme to brať ... hmmm, neoficiálne,“ riekla som opatrne a čakala som jeho reakciu.
„Čo si myslíš ty?“ nadvihol obočie Harry.
„Nemyslím si, že sa skrývame. Veď sme boli aj vonku a tak. No pravdou je, že by som rada vedela, na čom stojím,“ priznala som.
„Nerozumiem ti.“
„No, vieš. Trávime spolu síce čas a tak, no nikdy sme si vlastne nepovedali, či sme vlastne spolu alebo čo. Neviem, možno to je odo mňa hlúpe, no chcela by som si byť istá,“ sklopila som zahanbene zrak.
„Nie je to hlúpe,“ riekol Harry a nadvihol mi bradu, aby som sa naňho pozrela. Usmieval sa. Nie výsmešne ale tak ... milo. Podporne. „Chápem, že si mohla byť zmetená, no ja som to tak nejak bral, že spolu chodíme, či nie?“
„No ... áno. Ale ak chceš ... pôjdeš so mnou zajtra na obed na rande?“
„Sure,“ usmiala som sa a pobozkala som ho. Všetky moje starosti a pochybnosti sa razom rozplynuli a ja som bola opäť najšťastnejším človekom na svete. Harry mi bozk opätoval a hneď sa prekoprcol na mňa a rukou mi prešiel cez prsia a bruško až môjmu lonu.
„Neustále pripravená,“ zamrmlal pomedzi bozky a opäť do mňa prudko vnikol.
Už som ani nepočítala, po koľký krát sme sa v tú noc milovali, no zdalo sa, že sme nezastaviteľní. Obaja. No napokon nás predsa len zastavil čas a ja som sa musela pobrať domov, aby som sa aspoň trochu vyspala a ráno aby som mohla odviesť deti do školy a seba do práce.
„Prečo musíš stále odísť preč? Nemohla by si ostať tu? Veď ráno môžeš ísť do práce aj odtiaľto.“
„Prepáč. Kiežby som mohla,“ pokrčila som plecami a dala mu letmý bozk na rozlúčku.
„Nerozumiem tomu,“ zamračil sa Harry ako malý chlapec a čakal vysvetlenie.
„Raz ti to vysvetlím,“ usmiala som sa a zakývala mu. „Tak teda zajtra.“
„Zavolám ti,“ odvetil Harry a už som ho nevidela.
Ako zvyčajne som sa odviezla domov a na tých pár hodín som zaľahla do postele tvrdá ako medveď. Ráno som sa zobudila neskutočne unavená a ledva som vstala z postele. Zrejme na mňa doľahli tie posledné prebdené noci, pomyslela som si. Čo keby som dnes nešla do práce? Mám predsa nárok na PN-ku. Bolo mi zle, zamyslela som sa a hneď som aj vedela, že budem volať šéfovi do práce.
Po raňajkách som sa vychystala ako zvyčajne a počkala som na Kim a Thea, kým dojedia. Kým si šli do izieb po veci, zavolala som Lukovi, môjmu šéfovi, aby som sa ospravedlnila a modlila som sa, aby z toho nerobil žiadnu vedu. Našťastie bol v celku ústretový a na ten jeden deň mi dal voľno. Hurray.
„Tak poďme, decká! Kde ste?“ volala som za nimi a obaja rýchlo zbehli dole schodmi. „Hybajte do auta,“ ukázala som von cez dvere a zamkla za nimi dom. Len čo sme boli všetci v aute, bezpečne pripútaní, mohli sme sa vydať na cestu.
Po odvezení Thea a Kim som sa chcela vydať domov, no potom som dostala lepší nápad. Prekvapím Harryho, pomyslela som si a hneď som sa vydala k jeho bytovke. Síce bolo ešte celkom skoro, dúfala som, že bude doma, aj keď som si myslela, že ranný vtáčik z neho nebude.
Si doma? napísala som mu správu čakajúc v zápche na križovatke a usmiala som sa. Hádam nebude mať na práci nič dôležité. Po pár minútach mi prišla odpoveď: Práve som vstal, prečo? Nič som už neodpísala a snažila som sa nestratiť dobrú náladu v zápche.
Po pár minútach som konečne vystúpila z auta a zamkla ho. Zazvonila som na cudzí zvonček, aby o mne Harry nevedel a zahrala som sa na poštárku. Keď mi nejaká pani otvorila, úsmev sa mi roztiahol od ucha k uchu a ja som nadšene vstúpila dnu.
Nedočkavo som sa vyviezla výťahom a o dve minúty som stála pred Harryho dverami. Zaklopala som a čakala. Spočiatku sa nik neozýval, tak som zaklopala znovu a za dverami sa ozvali kroky. Následne sa dvere otvorili a v nich sa zjavila Harryho prekvapená tvár v uteráku okolo pása.
„Takto vítaš nečakané návštevy? Tak to aby som chodila častejšie,“ uškrnula som sa a Harry sa na mňa nechápavo pozeral.
„Ako to? Nemáš byť v práci?“
„Spravila som si voľno. To vieš, ráno mi bolo trošku nevoľno,“ usmiala som sa a podišla som bližšie k Harrymu, ktorý sa ešte stále nespamätal z toho šoku. Krátko som ho pobozkala a čakala na jeho odozvu. Napokon sa predsa len prebral k životu a bozk mi opätoval. Zavrel za nami dvere a ja som sa k nemu pritisla.
„Kde sme to v noci skončili?“ zaškerila som sa a prešla som dlaňou po jeho hrudi nižšie. „Ach, už viem.“
Následne som zachytila roh uteráka a povolila som ho, takže mu padol k nohám a on stál predo mnou v celej svojej kráse.
„Tu je môj liek na nevoľnosť,“ usmiala som sa a pritisla som sa k nemu. Harry ma chytil za zadok a zdvihol zo zeme rovnako ako v deň, keď sme spolu boli prvýkrát, akurát že tento krát sme nezamierili do spálne ale len ku gauču v obývačke. 
Po približne dvoch hodinách, ktoré sa zdali byť len niekoľkými minútami sme si unavene ľahli vedľa seba na zem, keďže nám gauč nestačil a obaja sme sa usmievali.
„Ten obed ešte platí, či ostaneme radšej tu?“ uškrnul sa na mňa Harry po chvíľke ticha.
„Som taká hladná, že by som jedla aj kamene, takže platí,“ zasmiala som sa a pritúlila som sa k nemu. „Vieš, nemyslela som si, že by som mohla byť v tomto období vo vzťahu vzhľadom na ... ehm ... všetky záležitosti, ktoré sa dejú v mojom živote. Ale som rada, že ťa mám.“
„Aj ja som rád, že si napokon zmenila názor,“ usmial sa Harry. „Aké záležitosti máš na mysli?“
„Prosím?“ pozrela som sa naňho nechápavo.
„Vravela si o nejakých záležitostiach. Predpokladám, že to má niečo spoločné s tvojimi nočnými aktivitami.“
„Preboha, povedal si to, akoby som bola nejaká ... pobehlica,“ riekla som naoko urazene.
„A nie si?“ uškrnul sa Harry a ja som ho buchla päsťou do ramena. „Veď len žartujem. Tak čo, povieš mi to?“
„Ja ... vieš ... ono to je trochu komplikovanejšie.“
„Nemusíš mi to hovoriť, ak nechceš,“ riekol Harry no úsmev mu poklesol.
„Nejde o to, že nechcem. Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi by som ti to chcela povedať. No nie je veľmi vhodná doba.“
„A kedy bude?“ nadvihol obočie Harry.
„Už o chvíľu, sľubujem,“ riekla som a dala mu letmý bozk na pery. Následne som sa postavila a zamierila k mojim veciam, aby som sa obliekla. „Tak čo, ideme na ten obed?“

„Okey, poďme,“ pokrčil plecami Harry, s mierne klesnutou náladou, čo ma neskutočne mrzelo, no mala som pocit, že keby sa dozvedel pravdu o deťoch, len by sa to medzi nami narušilo a to som nechcela. Možno som bola sebecká, no vnútri som cítila, že je to to najlepšie riešenie, a tak som sa tým snažila príliš nezaoberať.