Keď
výťah konečne zastal na prízemí, pozbierala som aj tie posledné zvyšky sebaúcty
a so vztýčenou hlavou som vyšla von, keď vtom ...
„Emma?
Čo tu ty robíš?“
O my God! To snáď nie je pravda. Čo
tu on robí? Prečo musím práve ja mať takéto z pekla šťastie? Konečne som
sa ako-tak skoncentrovala a zrazu toto? Prečo mi to, Bože, robíš? pomyslela som si, no navonok som nedala
nič najavo. Neustále som si hovorila, že som silná a toto zvládnem
a ani neviem ako, ale dokázala som otvoriť ústa a normálne sa
vyjadriť.
„Prišla
som sa ti ospravedlniť. Bohužiaľ, asi už je neskoro. Dúfam, že ti to
vynahradila,“ riekla som sarkasticky a otočila som sa na odchod. No
v momente, keď som spravila jeden jediný krok, Harry ma chytil za ruku
a otočil ma k sebe.
„O čom
to hovoríš?“ pozrel na mňa zmätene.
„Len sa
nepretvaruj. Už som stretla tvoj najnovší úlovok. A to som si myslela, že
by som tomu naozaj mohla dať šancu. Moja chyba, že som bola tak naivná.“
„Tak
počkať. Hovoríš, že si zmenila názor?“
„Už nie.
Nie po čom, čo som videla.“
„A čo si
odo mňa čakala? Vedela si, aký som. Netajil som sa tým. Sám som ti povedal, že
viem akú mám povesť, no chcel som sa zmeniť. Ty si ma odmietla. Opäť. Čo som
mal podľa teba robiť? Čo by bolo primerané? Ísť domov a vyplakať sa do
vankúša? Čakať na deň, ktorý, ako si sama povedala, nikdy nepríde?“ povedal
rozhorčene.
Keď to
podal takto, mala som pocit, akoby to dávalo zmysel. Predsa len, čo som od neho čakala. Že bude donekonečna čakať, kým
nezmením názor? Ako aj mohol vedieť, že ho zmením. Prečo som si myslela, že sa
mi moje sny raz môžu splniť a ja budem šťastná? Ako som mohla byť tak
naivná? Teraz už je neskoro a môžem si za to sama.
„Máš
pravdu. Je to moja chyba. Prepáč. Už ťa nebudem otravovať,“ šepla som
a otočila som sa na odchod, no on moju ruku ešte stále nepustil. Ostala
som stáť s pohľadom upretým do zeme a niekoľko sekúnd nastalo
mŕtvolné ticho.
„Keby si
ju nestretla, keby sa nič nestalo, čo by si mi povedala?“ riekol potichu
a moje srdce sa opäť rozbúchalo. Prečo
mi to robí? Prečo ma takto týra?
„Čo na
tom záleží?“
„Prosím,
odpovedz mi,“ šepol naliehavým hlasom a moja obrana sa zbúrala. Mala som
potrebu, mu to vykričať do očí. Povedať mu, že som sa zmýlila. Že tomu chcem
dať šancu. Že to s ním chcem skúsiť. No
načo? Načo to bude dobré? Jemu sa uľaví a ja odídem z bolesťou. No
aj tak som mala pocit, akoby som mu to dlžila.
„Povedala
by som, že ma to mrzí. Povedala by som, že za tie dva týždne som na teba
nemohla prestať myslieť a zakaždým, keď sa na mojom telefóne rozsvietilo
tvoje meno, bolo pre mňa nesmierne ťažké ten hovor zrušiť, pretože som
neskutočne chcela počuť tvoj hlas a vidieť ťa. Povedala by som, že všetko,
čo som ti vtedy povedala, bolo len zo strachu. Zo strachu zo vzťahu. Z toho,
že by som sa na niekoho mohla opäť naviazať. Zo strachu, že by si ma potom
opustil a ja som by som opäť ostala so zlomeným srdcom. Mala som strach,
pretože som pri tebe strácala kontrolu nad sebou samou. Každé tvoje slovo,
každý tvoj dotyk či bozk ma vyvádzali z rovnováhy a narúšali moju
zónu istoty. Som zvyknutá byť samostatná a nezávislá a predstava, že by
bol v mojom živote niekto nový, kto by toto narušil, ma desí,“ šepla som
pomedzi slzy, ktoré sa vydrali von a stekali po mojich lícach.
Moja
ruka vykĺzla z Harryho a ja som mala pocit, akoby som padala do
neznáma. Strácala som kontrolu, a tak som privrela oči a snažila som
sa vzchopiť sa. Odrazu som na tvári pocítila dotyk a prekvapene som
otvorila oči a zdvihla pohľad zo zeme. Predo mnou stál Harry
s bolestivým výrazom na tvári a so skormúteným pohľadom.
„Pri mne
sa nemusíš báť,“ riekol a naklonil sa bližšie, aby ma mohol pobozkať.
V momente, ako sa jeho pery dotkli mojich, bola som stratená. Svet okolo
mňa sa rozplynul a ja som dokázala vnímať len jeho bozky, ktoré moje srdce
zalievali teplom. Pri dotyku jeho pier som sa cítila ako vtáčik. Šťastná
a bezstarostná. Voľná. No vtom sa v mojej mysli zjavil obraz ženskej
v župane a ja som sa odtiahla.
„Čo sa
deje?“ nerozumel tomu Harry.
„Nedokážem
to. Nie po tom, čo ...“ zasekla som sa, no zdalo sa, že on to pochopil.
„Nespal
som s ňou. Nič sme spolu nemali,“ riekol s úsmevom.
„Otvorila
mi v župane!“
„Je to
moja sestra. Prišla ma pozrieť,“ odvetil a ja som sa zasekla
s otvorenými ústami. Takže sa
nevrhol na prvú ženskú, ktorá mi prišla do cesty. S nikým nespal!
uvedomila som sa a moje pery sa roztiahli do širokého úsmevu. Tú chvíľu
ticha Harry využil a opäť ma pobozkal. Tentoraz som mu už bozk opätovala.
„Povedz
mi, prosím ťa, ešte jednu vec,“ riekla som, keď sme sa od seba na chvíľu
odtiahli, aby sme lapili dych.
„Čo by
si rada vedela?“
„Keby
som neprišla, našiel by si si niekoho, s kým by si sa vyspal?“ nedokázala
som tú otázku dlhšie držať v sebe a potrebovala som odpoveď. Nevedela
som, či by to niečo zmenilo, no potrebovala som to vedieť. Harryho úsmev zmizol
a zatváril sa smrteľne vážne.
„Nebudem
ti klamať, premýšľal som o tom. No nemyslím si, že by som bol schopný to
urobiť. Už som to skúšal. Deň po tom, čo si odo mňa odišla. Aby som na teba
zabudol. Nešlo to. Nemohol som ťa dostať z hlavy. Sám tomu nerozumiem.
Odkedy som ťa stretol, zmenil som sa. Nedokážem to pochopiť, no je to tak. Už
ma nezaujímajú iné ženy. Nemám potrebu užívať si mladosť a flirtovať
s každou druhou. Nebudem ti klamať. Bol som taký. Páčilo sa mi, že mi hneď
padli k nohám. Páčilo sa mi, keď robili všetko, čo som chcel. No od toho
večera, čo sme sa stretli prvýkrát, moje myslenie sa úplne zmenilo. Spočiatku
som sa tomu pokúšal vzdorovať, no keď som ťa vtedy stretol po druhýkrát, vedel
som, že to všetko už je mojou minulosťou. Zmenila si ma, ani netuším ako,“
riekol a mne sa na perách objavil šťastný úsmev. Síce to nebolo práve to
vyznanie, po ktorom sníva každé dievča, no potešilo ma, že mi povedal všetko.
A na tom záležalo najviac. To ma presvedčilo, že mu môžem dôverovať. A tak som sa mu šťastne vrhla okolo krku
a užívala som si jeho blízkosť.
„Trošku
ma škrtíš,“ zachrapčal Harry a ja som ho rýchlo pustila a previnilo som
sa usmiala.
„Prepáč,“
uškrnula som sa. „Emócie.“
„To je v poriadku.
Nemusíš sa ospravedlňovať,“ zasmial sa Harry. „Neskočíme na kávu?“
„A čo
tvoja sestra? Nečaká ťa?“ nadvihla som spýtavo obočie.
„Toľko
hádam vydrží,“ zaškeril sa Harry a chytil ma za ruku. „Ideme?“
„Okay,“
prikývla som so šťastným úsmevom a spoločne sme vyšli na ulicu.