Challenge 18

možno sa bude zdať trošku kratšia, no na oplátku mám už napísanú aj 19.časť, tak možno bude aj zajtra večer :) no to všetko záleží na vás, veď viete ;)

Skleslo som sa vrátila späť do kancelárie, kde už na mňa nedočkavo čakala Allison a chcela vedieť všetky novinky.

„Tak čo? Idete opäť niekam na večeru?“ opýtala sa nadšene.

„Nie,“ riekla som a v hrudi ma začalo dusiť. Mala som pocit, akoby som sa nemohla nadýchnuť, no to boli len výčitky. Alebo nie?

„Ako to? Pozri sa predsa na tú nádhernú kyticu,“ ukázala na môj stôl, kde už boli desiatky ruží vo váze.

„Prosím ťa, odnes ju niekam preč,“ šepla som a vrátila som sa späť k svojmu stolu.

„Čo si mu spravila?“ opýtala sa ma Allison rázne a ja som na ňu prekvapene pozrela. Nečakala som, že ho bude brániť.

„Zopakovala som mu to, čo už dávno vedel – že medzi nami už nikdy nič nebude.“

„Ale prečo? Čo ti bráni?“

„Odkedy sa ho takto zastávaš? Nedávno si ma pred ním varovala,“ osopila som sa na ňu ešte stále vytočená Harryho správaním, no taktiež mojou reakciou. A teraz si to, bohužiaľ, odniesla Ally.

„Odvtedy, čo ti vyvoláva a dotrepal sa až sem s obrovskou kyticou ruží. Čo si to za ženskú, že si tomuto dokázala odolať?“

„Prosím?“ odvetila som s otvorenými ústa celá šokovaná. Moja najlepšia kamarátka sa otočila oproti mne. Ja tomu nemôžem uveriť!

„Počuješ ma. Prečo mu aspoň nedáš šancu?“

„A načo? Aby sme sa na seba naviazali a aby som mu potom zlomila srdce, pretože uprednostním svoju rodinu pred nejakým románikom? Načo by to bolo dobré? Len by sme sa obaja trápili!“

„A možno nie. Videla som, ako si sa naňho pozerala. Videla som, aká si bola nešťastná po tej noci z toho, že sa už nikdy neuvidíte, a teraz ho od seba odháňaš? Prečo to neskúsiš a nedáš mu šancu?“

„Načo riskovať?“

„Ak by sme v živote neriskovali, nik z nás by nebol šťastný. Všetci by sme upadli do stereotypu a depresie z toho, že musíme robiť len veci, ktoré sú isté a pri ktorých sa nič nemôže pokaziť. Emma, o tom sú predsa vzťahy – skúsiš to a možno to vyjde. Ak nie, tak máš za sebou skúsenosť a pekné spomienky. No ak áno ... nechceš zažiť ten pocit byť zamilovaná a milovaná? Nechceš sa každé ráno zobúdzať šťastná, pretože je vedľa teba tá osoba, ktorá ti vždy dokáže vyčariť úsmev na tvári. Nechceš mať pri sebe niekoho, komu môžeš dôverovať a zveriť sa mu so všetkými svojimi problémami? Áno, viem, že máš mňa, no to je iné. Aspoň nad tým porozmýšľaj,“ skončila Ally svoj monológ a odišla na svoje miesto, nechajúc ma tam zmätenú a stratenú medzi hlavou a srdcom spolu s tou prenádhernou kyticou ruží.

Jej slová mi zneli v hlave a pred očami som mala obraz mňa a Harryho ruka v ruke šťastne idúc po ulici ako pár. Bolo by to až tak zlé? zamyslela som sa. Jediný dôvod, ktorý ma držal späť boli deti. Musela som byť zodpovedná. Bolo treba sa o nich postarať. Nebol tu nik iný, kto by to mohol urobiť. No čo ak by to nebol taký problém? Čo ak by som mohla byť s Harrym a zároveň s deťmi?

Po zvyšok dňa som sa nemohla na nič sústrediť a v hlave som mala len Harryho a slová Allison. Neustále som premýšľala, čo by bolo, keby som tomu dala šancu. No keď som si uvedomila, ako som ho dnes odohnala, bolo otázne, či by moje ospravedlnenie ešte vôbec prijal.

Musím to aspoň skúsiť, rozhodla som sa. Ak to nebude fungovať, jednoducho to ukončím. A tak som siahla po mobile na stole a klikla som na Napísať správu. Premýšľala som, čo do nej zahrnúť, no potom som si uvedomila, že takto mu nebudem môcť čeliť a vyžadovať odpoveď. A tak som sa napokon rozhodla zájsť za ním po práci. Theovi som poslala správu, aby vyzdvihol Kim a že sa zdržím, a len čo mi skončil pracovný čas, nastúpila som do taxíka, keďže som netušila, ako sa k nemu dostať metrom.

Po 15 minútach jazdy som konečne vystúpila a modlila som sa, aby bol doma. Premýšľala som, či mu zazvoniť už zdola, keď sa vtom otvorili dvere a z bytovky vyšla akási ženská s telefónom pri uchu. Využila som situáciu a vošla som dnu. Výťah bol na prízemí, a tak som doň nastúpila a vyviezla sa na najvyššie poschodie. Onedlho som už stála pred Harryho bytom, celá nervózna a mädlila som si ruky. Premýšľala som, čo mu poviem.

Čo ak ma už nikdy v živote nebude chcieť vidieť? Čo ak som mu príliš ublížila a všetko som zničila? dumala som. Dosť! ozvalo sa moje podvedomie. To zvládneš, a ak ťa odmietne, tak so vztýčenou hlavou odídeš. Do toho! A tak som sa zhlboka nadýchla a stlačila som zvonček pri dverách. Chvíľu som čakala, keď vtom zaznel v dverách kľúč a moje srdce začalo splašene biť. Kolená sa mi podlamovali a ja som mala chuť najradšej niekam utiecť, no nemohla som. Musela som byť silná.

Odrazu sa dvere otvorili, no osoba za nimi nebola tou, ktorú som očakávala.

„Dobrý deň, prajete si?“ usmiala sa na mňa žena v modrom župane s mokrými hnedými vlasmi. Od šoku som mala otvorené ústa a nemohla som sa nadýchnuť. Mala som chuť sa rozplakať, no v tej chvíli som si to nemohla dovoliť. Takže to bola pravda. Je sukničkár, no to som vedela. No čo ma ani len nenapadlo bolo, že by si pár hodín po tom, čo ho odmietnem, našiel inú ženskú a hneď s ňou aj skončil v posteli. Unbelievable! kričalo moje podvedomie a ja som ešte stále lapala po dychu.

„Haló? Chcete niečo?“ opýtala sa znovu bruneta a ja som sa snažila z toho „milého“ prekvapenia spamätať. Donútila som sa zavrieť ústa a upokojiť sa. Len čo som sa mohla poriadne nadýchnuť, rozhodla som sa prehovoriť.

„Prepáčte, asi to bude omyl,“ riekla som a mierne som sa pousmiala.

„To je v poriadku. Dovidenia,“ usmiala sa na mňa a zavrela dvere. Ja som sa pomaličky otočila o 90 stupňov a „míľovými“ krokmi som sa pohla k výťahu, ešte stále ako obarená vývinom situácie. Ako som mohla byť taká naivná? Ako som mohla veriť tomu, že by to myslel vážne? Ako som si mohla myslieť, že by to mohlo fungovať, vyčítala som si a nastúpila som do výťahu. Oprela som sa o stenu a snažila som sa spamätať. Získať späť koncentráciu.  No veľmi sa mi to nedarilo a ja som ledva mohla dýchať. Bol to pre mňa obrovský šok.

No je dobré, že sa jeho pravá tvár ukázala už teraz a nie vtedy, keby sme už spolu nebodaj chodili. To by bolo o dosť ťažšie, pomyslela som si a aspoň trošku sa mi uľavilo. Povedala som si, že som silná žena a niečo takéto ma len tak nerozhádže. A s tou myšlienkou som upokojila svoje dýchanie a snažila som sa vrátiť späť do času, kedy som Harryho nepoznala.