Challenge 17

Emma

Len čo som bola bezpečne zatvorená vo výťahu, oprela som sa o stenu a zhlboka som sa nadýchla. Nedokázala som uveriť tomu, že ja, osoba, ktorá sa príliš rýchlo na niekoho naviaže a bezvýhradne mu dôveruje, som dokázala len tak po sexe odísť od tak úžasného chalana ako je Harry. A navyše ten jeho monológ na chodbe. Bolo mi ho tak ľúto. Nechcela som byť hnusná, no vzťah v tomto čase nebol práve najlepším riešením. A Harry nesmel byť výnimka.

Ale keď sa tak úžasné bozkáva, pomyslela som si a nahlas si povzdychla. Mimovoľne sa moje prsty posunuli k perám a ja som na nich ešte stále cítila ten letmý dotyk pier. Posledný bozk. Posledný pohľad do tých nádherných zelených očí. Posledné zbohom. Už sa neuvidíme. S tým som sa musela zmieriť a žiť svoj život ďalej tak ako doteraz.

A tak som, len čo výťah zastavil na prízemí, vypla všetky svoje myšlienky na Harryho a vrátila som sa späť do života Emma Reedovej, ktorá ešte žiadneho Stylesa nepoznala. Bolo to síce ťažké, no nie nezvládnuteľné.

Taxíkom som sa odviezla naspäť domov a potichu som sa vkradla do domu. Boli dve hodiny ráno a ja som si myslela, že už všetci budú spať. Omyl. Vošla som do kuchyne, aby som si vzala pohár vody, keďže ma od toľkého „cvičenia“ smädilo, no pri stole sedel Theo s pudingom.

„Ahoj?“ riekla som prekvapene a na moment som zastala. „Ako to, že ešte nespíš?“

„Bol som hladný. A taktiež zvedavý, či si už doma,“ uškrnul sa Theo s vševediacim úsmevom na tvári. „Prišla si neskoro.“

„Áno, no ... boli sme sa prejsť,“ odvetila som a napustila vodu do pohára.

„Takže tak sa tomu dneska hovorí. Prejsť sa,“ zaškeril sa Theo a ja som odrazu nevedela, čo mám robiť. Všetko popierať, aj keď mu to bolo určite jasné, alebo nič nepredstierať. Veď má ešte len 16, pomyslela som si. No nič. Treba budovať dobré vzťahy, aby sme predišli nejakým konfliktom.

„Boli sme sa aj prejsť, aby si vedel,“ riekla som s úsmevom a prisadla som si k nemu.

„Tak čo? Stretnete sa ešte?“

„Už nie. Momentálne mám iné priority. Nemala by som na nič iné čas,“ pokrčila som plecami a napila sa vody.

„Takže si ho po jednej noci poslala k vode. Uuuuh,“ zapískal Theo a zasmial sa.

„Obaja sme vedeli, že z toho žiaden romantický vzťah nebude,“ zaškerila som sa. „No dosť už bolo o mne. Aj tak už vieš priveľa. Poďme do postele. Zajtra je predsa škola.“

„Už idem,“ prekrútil očami a vyhodil kelímok do odpadkov. Ja som sa len zasmiala a ostala som tam sedieť s úsmevom na tvári. Bola to úžasná noc. Musela som uznať, že mi to chýbalo. Sex. No teraz, keď som už uhasila ten smäd, teda aspoň na chvíľu, som sa mohla plne vrátiť k svojmu starému životu a táto noc ostane zabudnutá. Tak to iste, ozvalo sa moje podvedomie. Sama vieš, že na to tak skoro nezabudneš, nech sa budeš snažiť akokoľvek. A navyše ťa ja tak zajtra čaká výsluch od Allison. Pri pomyslení na to mi môj úsmev zmizol, no moje podvedomie malo pravdu. Bude ťažké na to zabudnúť. Naňho. No pokúsiť sa o to musím, povedala som si a zamierila som do svojej izby, aby som sa poriadne vyspala.

O dva týždne

„Máš už tú grafiku hotovú?“ opýtal sa ma Alec.

„Ešte chvíľku. Posledné úpravy,“ odvetila som a zadala som posledné kódy do počítača. Následne som súbor prekopírovala na USB kľúč, a kým počítač pracoval, oprela som sa dozadu a pozrela na Aleca, ktorý stal za mojím chrbtom. „Vieš, že neznášam, keď stojíš za mnou a čakáš. Vlastne, nepoznám človeka, ktorému by sa to páčilo,“ zamračila som sa naňho.

„Prepáč, ja som to už chcem mať čím skôr za sebou,“ odvetil a postavil sa vedľa môjho stola. Vyzeral, akoby sa chystal ešte niečo povedať, no odrazu sa zastavil a ostal mlčať. Vtom sa mi na stole rozsvietil mobil a na displeji zasvietilo meno, ktoré som za posledný týždeň videla už trikrát. Harry.

Srdce mi zaplesalo od radosti, no v hlave sa mi rozsvietilo červené svetlo a moja nálada poklesla. Hoc som sa naňho snažila zabudnúť, nedarilo sa mi to veľmi a nepridával tomu ani fakt, že mi už trikrát volal. Teraz už štvrtýkrát. Veľmi som si priala, aby som mu mohla dvihnúť a počuť jeho sladký hlas, no nemohla som dráždiť jeho ani seba. Žiadne nádeje. Bolo by to zbytočné. Len by sme boli obaja plní nejakých očakávaní, ktoré by sa nikdy nesplnili, a to by nebolo dobré pre nikoho. A tak som, s bolesťou v srdci, stlačila červený telefón, aby som hovor zrušila a zarmútene som sa pozrela do zeme.

„Kto je Harry?“ zaujímal sa odrazu Alec a ja som sa modlila, aby to nepočula Allison, pretože by som sa spod jej paľby otázok už nikdy nedostala.

„Nikto dôležitý,“ odvetila som a vytiahla kľúč z počítača. Podala som ho Alecovi a pozerala som naňho, kým to nevzdal a neodišiel k svojmu stolu pracovať ďalej na projekte.

Pozrela som na mobil, kde už svietila čierna obrazovka a srdce mi opäť stislo od ľútosti. Škoda, že to je takto. No rodina mi je prednejšia, pomyslela som si a zahnala som Harryho obraz na dno mysle. Vrátila som sa k svojej práci, no netrvalo dlho, keď sa otvorili dvere z chodby a ja som zvedavo zodvihla hlavu, aby som zistila, kto to je. Bolo nezvyčajné, že by k nám zavítal niekto iný ako Will, náš šéf, no ten to tento krát byť nemohol, keďže bol na pracovnej ceste v Berlíne.

V dverách sa objavila obrovská kytica červených ruží, ktorá zakrývala osobu, čo ich niesla.

„Donáška pre Emmu,“ ozval sa týpek za kyticou a ja som skoro dostala infarkt. Prekvapene som vypúlila oči a predychávala som to, zatiaľ čo dvojičky namierili svoje zvedavé pohľady na mňa dožadujúc sa vysvetlenia. No ja som však žiadne nemala. Netušila som, od koho sú tie kvety ani prečo. Teda, spočiatku ma to nenapadlo. No potom mi svitla jediná možná alternatíva. Nie, to nie je možné. Ako by vedel, kde pracujem? pomyslela som si. Bola len jediná možnosť, ako to zistiť. A tak som sa postavila a podišla som k tej obrovskej kytici.

„To som ja. Emma Reed,“ povedala som a čakala. Vtom sa ten chlapík zohol a položil tú kyticu na stôl vedľa a ja som ostala v šoku stáť ako socha, neschopná jediného slova.

„Ahoj,“ usmiala sa tá tvár, ktorá sa zjavovala v mojich snoch a na ktorú som sa celú tú dobu snažila zabudnúť.

„H-h-h-ha-ha-rry?“ vykoktala som jeho meno s vydeseným výrazom na tvári.

„Prekvapenie,“ uškrnul sa a na ľavom líci sa mu zjavila tá úžasná jamka.

„Č-čo tu robíš? Ako si ma našiel? Prečo?“ vychrlila som naraz tri otázky a ešte stále zmätene som sa naňho dívala.

„Nepôjdeme radšej niekam vonku,“ usmial sa nervózne a kývol hlavou na Allison a Aleca, ktorí zvedavo hltali každé jedno slovo.

„Iste,“ odvetila som a pomaly som sa pohla k dverám.

„Dám zatiaľ tú kyticu do vody,“ zvolala za nami Allison, no ja som ju nevnímala. Bola som príliš zmätená a rozrušená udalosťami, ktoré sa tu práve stali a nemohla som sa upokojiť. No odrazu do mňa vošla zlosť a ja som mala chuť niečo rozbiť. Prečo mi to robí? Prečo mi to tak sťažuje? Nevyjadrila som sa snáď jasne? Čo na tom, že nechcem žiaden vzťah, nepochopil? Má mi čo vysvetľovať!

„Čakám,“ odvetila som s rukami založenými v bok a príkrym pohľadom. Harry, ktorý takúto reakciu rozhodne nečakal, ostal trošku zmätený a jeho úsmev mu výrazne povädol. No to nemenilo nič na tom, že som bola poriadne vytočená.

„Nedvíhala si mi hovory, tak som si povedal, že ťa prekvapím,“ pokrčil plecami a nervózne sa usmial.

„A nedošlo ti, že keď som s tebou nechcela hovoriť po telefóne, tak ťa asi nechcem vidieť?“ vybuchla som, keďže som to už v sebe nedokázala udržať, no výraz, ktorý sa zjavil na Harryho tvári, ma donútil zastaviť sa. Vyzeral ako zbitý pes a ja som sa zrazu začala cítiť previnilo. No na to, už bolo neskoro. Slová sa vziať späť nedali a ja som usúdila, že ani by som ich späť nevzala. Síce to odo mňa bolo kruté, no zdalo sa, že neexistuje iný spôsob, ako ho donútiť na mňa zabudnúť.

„Prepáč, nechcel som ... ja ... prepáč,“ šepol Harry so sklopeným pohľadom a otočil sa na odchod. Pri pohľade naňho sa mi tlačili slzy do očí. Mala som chuť ho zastaviť, podísť k nemu a povedať mu, že to nie je pravda a pobozkať ho. Spamätaj sa! ozvalo sa opäť podvedomie. Musíš byť silná. Je to pre tvoje dobro. A aj pre jeho. Bude to tak lepšie. A mne neostávalo nič iné, len moje podvedomie počúvnuť.