Challenge 19

Keď výťah konečne zastal na prízemí, pozbierala som aj tie posledné zvyšky sebaúcty a so vztýčenou hlavou som vyšla von, keď vtom ...

„Emma? Čo tu ty robíš?“

O my God! To snáď nie je pravda. Čo tu on robí? Prečo musím práve ja mať takéto z pekla šťastie? Konečne som sa ako-tak skoncentrovala a zrazu toto? Prečo mi to, Bože, robíš? pomyslela som si, no navonok som nedala nič najavo. Neustále som si hovorila, že som silná a toto zvládnem a ani neviem ako, ale dokázala som otvoriť ústa a normálne sa vyjadriť.

„Prišla som sa ti ospravedlniť. Bohužiaľ, asi už je neskoro. Dúfam, že ti to vynahradila,“ riekla som sarkasticky a otočila som sa na odchod. No v momente, keď som spravila jeden jediný krok, Harry ma chytil za ruku a otočil ma k sebe.

„O čom to hovoríš?“ pozrel na mňa zmätene.

„Len sa nepretvaruj. Už som stretla tvoj najnovší úlovok. A to som si myslela, že by som tomu naozaj mohla dať šancu. Moja chyba, že som bola tak naivná.“

„Tak počkať. Hovoríš, že si zmenila názor?“

„Už nie. Nie po čom, čo som videla.“

„A čo si odo mňa čakala? Vedela si, aký som. Netajil som sa tým. Sám som ti povedal, že viem akú mám povesť, no chcel som sa zmeniť. Ty si ma odmietla. Opäť. Čo som mal podľa teba robiť? Čo by bolo primerané? Ísť domov a vyplakať sa do vankúša? Čakať na deň, ktorý, ako si sama povedala, nikdy nepríde?“ povedal rozhorčene.

Keď to podal takto, mala som pocit, akoby to dávalo zmysel. Predsa len, čo som od neho čakala. Že bude donekonečna čakať, kým nezmením názor? Ako aj mohol vedieť, že ho zmením. Prečo som si myslela, že sa mi moje sny raz môžu splniť a ja budem šťastná? Ako som mohla byť tak naivná? Teraz už je neskoro a môžem si za to sama.

„Máš pravdu. Je to moja chyba. Prepáč. Už ťa nebudem otravovať,“ šepla som a otočila som sa na odchod, no on moju ruku ešte stále nepustil. Ostala som stáť s pohľadom upretým do zeme a niekoľko sekúnd nastalo mŕtvolné ticho.

„Keby si ju nestretla, keby sa nič nestalo, čo by si mi povedala?“ riekol potichu a moje srdce sa opäť rozbúchalo. Prečo mi to robí? Prečo ma takto týra?

„Čo na tom záleží?“

„Prosím, odpovedz mi,“ šepol naliehavým hlasom a moja obrana sa zbúrala. Mala som potrebu, mu to vykričať do očí. Povedať mu, že som sa zmýlila. Že tomu chcem dať šancu. Že to s ním chcem skúsiť. No načo? Načo to bude dobré? Jemu sa uľaví a ja odídem z bolesťou. No aj tak som mala pocit, akoby som mu to dlžila.

„Povedala by som, že ma to mrzí. Povedala by som, že za tie dva týždne som na teba nemohla prestať myslieť a zakaždým, keď sa na mojom telefóne rozsvietilo tvoje meno, bolo pre mňa nesmierne ťažké ten hovor zrušiť, pretože som neskutočne chcela počuť tvoj hlas a vidieť ťa. Povedala by som, že všetko, čo som ti vtedy povedala, bolo len zo strachu. Zo strachu zo vzťahu. Z toho, že by som sa na niekoho mohla opäť naviazať. Zo strachu, že by si ma potom opustil a ja som by som opäť ostala so zlomeným srdcom. Mala som strach, pretože som pri tebe strácala kontrolu nad sebou samou. Každé tvoje slovo, každý tvoj dotyk či bozk ma vyvádzali z rovnováhy a narúšali moju zónu istoty. Som zvyknutá byť samostatná a nezávislá a predstava, že by bol v mojom živote niekto nový, kto by toto narušil, ma desí,“ šepla som pomedzi slzy, ktoré sa vydrali von a stekali po mojich lícach.

Moja ruka vykĺzla z Harryho a ja som mala pocit, akoby som padala do neznáma. Strácala som kontrolu, a tak som privrela oči a snažila som sa vzchopiť sa. Odrazu som na tvári pocítila dotyk a prekvapene som otvorila oči a zdvihla pohľad zo zeme. Predo mnou stál Harry s bolestivým výrazom na tvári a so skormúteným pohľadom.

„Pri mne sa nemusíš báť,“ riekol a naklonil sa bližšie, aby ma mohol pobozkať. V momente, ako sa jeho pery dotkli mojich, bola som stratená. Svet okolo mňa sa rozplynul a ja som dokázala vnímať len jeho bozky, ktoré moje srdce zalievali teplom. Pri dotyku jeho pier som sa cítila ako vtáčik. Šťastná a bezstarostná. Voľná. No vtom sa v mojej mysli zjavil obraz ženskej v župane a ja som sa odtiahla.

„Čo sa deje?“ nerozumel tomu Harry.

„Nedokážem to. Nie po tom, čo ...“ zasekla som sa, no zdalo sa, že on to pochopil.

„Nespal som s ňou. Nič sme spolu nemali,“ riekol s úsmevom.

„Otvorila mi v župane!“

„Je to moja sestra. Prišla ma pozrieť,“ odvetil a ja som sa zasekla s otvorenými ústami. Takže sa nevrhol na prvú ženskú, ktorá mi prišla do cesty. S nikým nespal! uvedomila som sa a moje pery sa roztiahli do širokého úsmevu. Tú chvíľu ticha Harry využil a opäť ma pobozkal. Tentoraz som mu už bozk opätovala.

„Povedz mi, prosím ťa, ešte jednu vec,“ riekla som, keď sme sa od seba na chvíľu odtiahli, aby sme lapili dych.

„Čo by si rada vedela?“

„Keby som neprišla, našiel by si si niekoho, s kým by si sa vyspal?“ nedokázala som tú otázku dlhšie držať v sebe a potrebovala som odpoveď. Nevedela som, či by to niečo zmenilo, no potrebovala som to vedieť. Harryho úsmev zmizol a zatváril sa smrteľne vážne.

„Nebudem ti klamať, premýšľal som o tom. No nemyslím si, že by som bol schopný to urobiť. Už som to skúšal. Deň po tom, čo si odo mňa odišla. Aby som na teba zabudol. Nešlo to. Nemohol som ťa dostať z hlavy. Sám tomu nerozumiem. Odkedy som ťa stretol, zmenil som sa. Nedokážem to pochopiť, no je to tak. Už ma nezaujímajú iné ženy. Nemám potrebu užívať si mladosť a flirtovať s každou druhou. Nebudem ti klamať. Bol som taký. Páčilo sa mi, že mi hneď padli k nohám. Páčilo sa mi, keď robili všetko, čo som chcel. No od toho večera, čo sme sa stretli prvýkrát, moje myslenie sa úplne zmenilo. Spočiatku som sa tomu pokúšal vzdorovať, no keď som ťa vtedy stretol po druhýkrát, vedel som, že to všetko už je mojou minulosťou. Zmenila si ma, ani netuším ako,“ riekol a mne sa na perách objavil šťastný úsmev. Síce to nebolo práve to vyznanie, po ktorom sníva každé dievča, no potešilo ma, že mi povedal všetko. A na tom záležalo najviac. To ma presvedčilo, že mu môžem dôverovať.  A tak som sa mu šťastne vrhla okolo krku a užívala som si jeho blízkosť.

„Trošku ma škrtíš,“ zachrapčal Harry a ja som ho rýchlo pustila a previnilo som sa usmiala.

„Prepáč,“ uškrnula som sa. „Emócie.“

„To je v poriadku. Nemusíš sa ospravedlňovať,“ zasmial sa Harry. „Neskočíme na kávu?“

„A čo tvoja sestra? Nečaká ťa?“ nadvihla som spýtavo obočie.

„Toľko hádam vydrží,“ zaškeril sa Harry a chytil ma za ruku. „Ideme?“

„Okay,“ prikývla som so šťastným úsmevom a spoločne sme vyšli na ulicu.