Challenge 13

Taxík zastavil na kraji chodníka a ja som podala šoférovi peniaze. Následne som si otvorila dvere a vystúpila som z auta. Už len pri pohľade na tú reštauráciu sa mi chcelo zaachkať, no premohla som sa a vstúpila som dnu.

„Dobrý večer, prajete si?“ opýtal sa ma čašník, ktorý zrejme usádzal hostí.

„Dobrý večer. Mala by som sa tu stretnúť s pánom Stylesom,“ odvetila som formálne. Vyznelo to síce vtipne, no nechcela som pôsobiť sedliacky.

„Iste, už vás čaká. Smiem vám vziať kabát?“

„Ďakujem,“ usmiala som sa a nechala som ho, aby mi ho stiahol z pliec. Kým ho odniesol, nervózne som prešľapovala z nohy na nohu. V živote som v takej reštaurácii nebola. Videla som to jedine z filmov a bála som sa, aby som sa nezahanbila.

Keď sa čašník vrátil, vyzval ma, nech ho nasledujem a pobral sa dnu. Kráčala som za ním až na samý koniec reštaurácie, kde som pri stole zbadala sedieť Harryho. V momente, keď ma uvidel, mu na perách zasvietil žiarivý zvodný úsmev a ja som sa šla rozplynúť. Ako pravý gentleman vstal od stola a odsunul mi stoličku. Opatrne som sa posadila a následne si sadol aj on.

Čašník odišiel a my sme ostali sami.

„Ahoj, rád ťa vidím,“ usmial sa na mňa.

„Aj ja teba,“ odvetila som s rovnakým úsmevom a hanblivo som sklopila pohľad. Síce som sem šla so zámerom sexu na jednu noc, no predsa len, moja osobnosť bola skôr tichšia a hanblivejšia.

Následne prišiel nejaký iný čašník a doniesol nám menu.

„Čo vám môžem ponúknuť na pitie?“

„Dáš si víno?“ pozrel na mňa Harry.

„Biele sladké, ďakujem.“

„Dvakrát 2 deci Moskato, vďaka,“ riekol Harry a čašník odišiel. Obaja sme si otvorili menu a zapozerali sa doň.

„Aký si mala deň?“ ozval sa odrazu.

„Celkom to šlo. Taký bežný deň pracujúceho človeka. A ty?“

„Taktiež,“ usmial sa a ja som nadvihla obočie. „Tak nie až tak celkom no. Ale tiež som v podstate pracujúci človek.“

„Iste, iste,“ zasmiala som sa.

„Čo vlastne robíš? Niečo s bytmi?“ opýtal sa, mieriac zrejme na náš rozhovor po telefóne.

„Som grafická dizajnérka no taktiež sa venujem bytovému dizajnu. No to je skôr niečo ako hobby,“ usmiala som sa.

„Takže predpokladám, že včera, keď sme sa stretli, si šla od nejakého klienta, však?“

„Áno,“ prikývla som. „Myslím, že teba sa na prácu pýtať nemusím.“

„Tak môžeš, ak chceš,“ uškrnul sa. „Rád ti odpoviem na čokoľvek?“

„Na čokoľvek?“ nadvihla som obočie a v očiach sa mi zalesklo. Nasadila som diabolský výraz, až Harryho výraz povädol. „Neboj. Neplánujem zisťovať nič zo súkromia či hocijaké pikošky,“ upokojila som ho. Jeho výraz už síce nebol taký strnulý, no mala som pocit, ako v ňom bola štipka ľútosti. „Alebo mám?“

„Zmeňme radšej tému, ak ti to nevadí,“ odvetil Harry. Medzitým nám doniesli víno a spýtali na predjedlo.

„Ja si dám vyprážané vajíčka a špargľový šalát s pikantnou čatní,“ objednal si Harry a pozrel na mňa. Síce som sa do toho menu pozrela, no nepoznala som žiadne z jedál, ktoré boli v ponuke. A tak som náhodne pozrela na koniec zoznamu.

„Sám si varené syrové suflé so smotanou, vďaka,“ odvetila som.

„Máte už vybrané aj hlavné jedlo?“ zisťoval čašník a Harry pozrel na mňa. Ja som len krátko prikývla, pretože mojím plánom bolo dať si to isté čo on. Hádam to nebude nejaký hnus.

„Pre mňa marinovaného lososa s citrónom a vodka želé a americké zemiaky.“

„Ja ti dám to isté,“ riekla som spokojná sama so sebou.

„Hneď to bude,“ rozlúčil sa čašník a opäť sme osameli.

„Bolo si niekedy potom ešte vo Funky Buddhovi?“ opýtal sa Harry.

„Nie,“ usmiala som sa. „V tej večer to bola moja premiéra a odvtedy som tam nešla. Vlastne som ani nevedela, že ideme tam. Kamarátka pripravovala prekvapenie.“

„Niečo ste oslavovali?“

„Ehm, no ... moje narodeniny,“ odvetila som váhavo. Nechcela som o tom veľmi hovoriť a tak som sa ho hneď niečo opýtala, aby som odpútala pozornosť. „Ty tam chodíš často?“

„Raz za čas. Zvyčajne keď ...“ tu sa však zasekol a vyplašene na mňa pozrel. Vedela som presne, čo chcel povedať – keď šiel niekoho zbaliť. No nechcela som ničiť náladu a tak som ostala ticho. On to využil a rýchlo zmenil tému.

„Čo rada robíš vo voľnom čase?“

A tak debata pokračovala a my sme sa zatiaľ nestranne rozprávali, zatiaľ čo sme si vychutnávali úžasné jedlo.

„Dáte si aj dezert?“ opýtal sa čašník, keď bral taniere.

„Latte, ďakujem,“ riekol Harry a ja som rozmýšľala, čo si dám. Nemala som veľmi chuť na nič sladké ani na kávu.

„Zelený čaj, poprosím,“ odvetila som a pozrela som sa na Harryho, ktorý na moment naklonil hlavu na stranu a skúmavo sa na mňa zahľadel.

„Čo by si chcela vo svojom živote dosiahnuť?“ opýtal sa.

„Mám viacero snov,“ usmiala som sa. „Bolo by dosť zdĺhavé ich tu menovať.“

„Tak skús vybrať naj tri.“

„Hmmm ... naučiť sa hrať na nejaký hudobný nástroj, robiť prácu, ktorá ma baví – vlastne to ani nepočítam, keďže sa mi to splnilo – založiť si, samozrejme, vlastnú rodinu a nerozviesť sa a naučiť sa znakovú reč,“ riekla som.

„Znakovú reč?“ nadvihol Harry prekvapene obočie.

„No, áno ... fascinuje ma to, odkedy som videla jeden seriál,“ pokrčila som plecami.

„Poznáš niekoho, kto je hluchý?“

„Nie.“

„A nie je to potom zbytočné?“

„Možno áno, ale aj tak sa to chcem naučiť,“ usmiala som sa. „Čo chceš v živote dosiahnuť ty?“

„Chcem som sa stať slávnym – stalo sa. Vždy som chcel mať brata – stalo sa. Teraz mám dokonca štyroch,“ zasmial sa Harry. „Asi by som si taktiež chcel založiť rodinu, no to má ešte čas. A rád by som si založil vlastnú charitu,“ dodal potichu a sklopil pohľad.

„Naozaj?“ nadvihla som prekvapene obočie. V živote by som to naňho nepovedala – najmä nie po tom, čo som sa o ňom dočítala.

„Nikomu som o tom ešte nepovedal,“ nadvihol hlavu a pozrel mi do očí. „Vieš, keď sme raz boli v Ghane, bolo to neskutočné. Vidieť tie úbohé deti, ako trpia a nik im nemôže pomôcť. Chcel by som, aby bolo dostatok peňazí na vakcíny, ktoré sú u nás bežné a kvôli ktorým tam umierajú deti.“

„Páni, to je ... úžasné,“ šepla som a v očiach sa mi zberali slzy. To, čo práve povedal, ma neskutočne dojalo a otvorilo moje srdce myšlienke, že možno sa za tým povrchom sukničkára skrýva niekto iný. Niekto citlivý, kto sa bojí zbúrať steny, ktoré ho chránia, aby nebol zraniteľný.

Dopili sme kávu, v mojom prípade čaj, a Harry zaplatil. Od témy charita sme sa vrátili k rodine a priateľom a tu som sa snažila sústrediť naňho najviac, ako som mohla, aby som nemusela hovoriť o sebe. Neviem prečo, no nechcela som mu vyklopiť, že sa starám o dve deti. Nehanbila som sa za nich, to nie, no mala som pocit, že ešte nebol ten správny čas.

Po zaplatený účtu sme sa s Harrym zdvihli na odchod a v hale nám obom doniesli kabáty. Keď sme vyšli vonku, pozrela som naňho a čakala som, čo bude ďalej.

„Chcela by si niekam ešte ísť?“ usmial sa milo.

„Nepôjdeme sa prejsť?“ navrhla som a on prikývol. Ako gentleman mi ponúkol svoje rameno a ja som ho vďačne prijala. Následne sme vykročili ulicou smerom k rieke a opäť sme sa pohrúžili do debaty.