O mne

Moja fotka
Hi, my name is Laura and I found myself a new passion that brings me a lot of joy - writing. For now I´m writing about One Direction but maybe over a time I will write about someone else. Who knows. :) I hope you liked, like and will like my stories and if so, please write comments. I´m really grateful for them because they are giving me the strenght and the fancy to write more and more. Thank you so much :) :-* FB - https://www.facebook.com/vojtekova.laura ... TT - https://twitter.com/LauraVojtek ... FB fanpage - https://www.facebook.com/LaliStories?ref=hl ... Ask.fm -http://ask.fm/LauraVojtek

nedeľa, 26. mája 2013

Irresistible 68

pokračujeme :) inak, v piatok som sa nejakou zhodou náhod dostala na koncert do jedného prešovského klubu a musím povedať, že mi riadne učarovali :D už som o nich predtým počula, no nevedela som, že idem práve na nich :D po celý čas som bola na nohách a spolu s ostatnými som sa tam rozbíjala, proste pecka koncert :D odporúčam, ak ste o nich ešte nepočulo, lebo predsa len existujú iba 2 roky a až teraz sa začali viac presádzať :) tu je ich prvý officiálny singel ... pár ďalších je na YT ale nie všetky, čo je škoda :/ rada by som vedela váš názor na nich :) vďaka 




Otvorila som oči do jasného svetla a hneď som ich aj privrela, kým si moje zreničky zvykli na ten jas. Pomaly som ich otvárala a snažila sa spomenúť si, čo sa stalo a kde to som.
Odrazu ku mne pribehol chlapík v červenom a opýtal sa ma:
„Ako sa cítite? Bolí vás hlava? Môžete dýchať?“
„Áno, môžem. Nebolí ma nič a je mi fajn,“ odvetila som v spätnom poradí nechápuc, čo sa tu deje. Oprela som sa o lakte a pokúsila som sa posadiť. Obzerajúc sa dookola som prišla na to, že som v sanitke a v momente sa mi v mysli objavil obraz raneného Nialla.
V tej chvíli mi hruďou preletela ostrá bolesť a všetky pocity sa vrátili späť. Ťažko sa mi dýchalo a začala som sa neuveriteľne triasť. Záchranár ma hneď zatlačil späť na lehátko a k ústam mi priložil prístroj na uľahčenie dýchania. Do ruky mi vpichol nejakú injekciu, z ktorej som sa prestala triasť a tak som usúdila, že to boli sedatíva.
„Lepšie?“ opýtal sa.
Jemne som prikývla hlavou a zhlboka som dýchala. No slzám som zabrániť nedokázala. Prúdmi stekali po mojej tvári a zanechávali tmavé škvrny na bielej plachte.
„Och, prepáčte,“ zvolala som, keď som to zbadala a snažila som sa to vyčistiť.
„Nechajte tak, to je v poriadku. Neraz je všetko od krvi, pár fľakov nevadí,“ usmial sa na mňa záchranár a ja sa posadila. Dýchanie som už mala v poriadku a netriasla som sa, no bolesť ma aj tak trhala na kusy a slzy sa mi neprestali rinúť z očí.
„Čo sa vám stalo?“ opýtal sa so záujmom a prenikavo na mňa hľadel.
„To je ... komplikované. Budem môcť ísť domov?“ odvetila som.
„Spravím vám pár vyšetrení a ak budú v poriadnu, tak áno. Bohužiaľ, nemohli sme sa nikomu blízkemu dovolať, keďže váš mobilný telefón sa pri páde rozbil, no keďže ste relatívne v poriadku, nie je to už potrebné.“
„Ďakujem,“ šepla som a zapozerala som sa von dverami, kde stála skupinka ľudí a snažili sa zistiť, čo sa deje. Prešla som pohľadom vedľa nich a po celý čas, čo mi záchranár robil vyšetrenia, som sa pozerala na jeden a ten istý bod na strome.
Po pár minútach som bola prepustená s škatuľkou sedatív a inhalátorom pre prípad, že by sa mi to prihodilo znovu. Poslušne som si to odložila do kabelky a poďakovala som sa. Následne som si zastavila taxík a odviezla sa domov.
Len čo som za sebou zamkla, hodila som kabelku na zem a usadila sa do gauča. Zo stolíka som vzala vreckovky a konečne som sa poriadne vyplakala. No po dvoch hodinách, keď sa okolo mňa hromadili použité vreckovky, slzy ešte stále neprestávali tiecť z mojich očí a ja som sa už pomaly nevládala pohnúť. A tak som si len ľahla a so zapchatým nosom som zaspala na gauči.
Ráno som sa zobudila s opuchnutými očami a bolesťou hlavy, no v práci som sa nemohla opäť vyhovoriť, a tak som si vzala tabletku, pod oči si natrela vrstvu make-up-u na zakrytie a vyrazila som do štúdia. Samozrejme, hrudník som mala od bolesti stlačený a nemohla som zhlboka dýchať, no stačilo to na dostatočný prísun kyslíka a tak som inhalátor nepotrebovala.
Cestou som len mŕtvo hľadela na okolie a snažila som sa nemyslieť, aby som aspoň trošku zmiernila bolesť. Celkom sa mi to darilo, pokiaľ mi nezačal zvoniť mobil a po dvihnutí sa z neho neozval Keatonov hlas.
„Ahoj, mojko. Tak čo, single?“
„Ty bastard!“ zavrčala som, až sa šofér šokovane otočil.
„No, no, no. Pokojne moja. Zajtra večer spolu ideme na prehliadku. Nemala by byť ku mne zlá. Musíš byť predsa presvedčivá, že si zamilovaná.“
„Nikam s tebou nejdem!“
„Ale samozrejme, že ideš. Ešte sme spolu neskončili. A ešte nám aj zoženieš lístky,“ zasmial sa.
„Kedy už konečne vypadneš z môjho života a dáš mi pokoj!“ zvolala som zúfalo a zúrivo zároveň.
„Keď toho všetkého budem mať dosť,“ povedal pokojne.
„Tak sa teda vidíme zajtra. Stretneme sa o pol 7 pred kaviarňou.“
Neodpovedala som mu na to, pretože som ani nemala čo. Odvrávať som nemohla a nadávky by mi nepomohli. Keaton sa len zlomyseľne zasmial a zložil. Zúfalo som si zložila hlavu do dlaní a snažila som sa prísť na to, čím som si toto peklo zaslúžila.
V práci prebehlo všetko v poriadku - Theo mi dal lístky sám od seba a nik nemal poznámky k môjmu nezvyčajne tichému správaniu, ktoré už vlastne ani nebolo nezvyčajné. Večer som šla rovno domov a ľahla si do postele, pretože som sa naďalej nedokázala mučiť myšlienkami na všetko okolo seba. No najmä na neho.
Neustále som ho mala pred očami a bolesť v hrudi neustupovala. Práve naopak, mala som pocit, akoby každou minútou len narastala. A tak som sa od toho všetkého rozhodla zbabelo utiecť. No ani spánok mi neposkytol pokoj na duši. Nevidela som v ňom síce Niall, no sladké sny to rozhodne neboli. Moje vnútro vedela, že sa trápim a preto sa to všetko prenášalo aj do mojich snov. Respektíve nočných môr.
Ďalší deň bola sobota a ja som našťastie vstala až poobede. Napriek tomu som nebola vôbec oddýchnutá, pretože som sa celú noc prevaľovala a nemohla som poriadne spať. Šla som rovno do kúpeľne, opláchla som si tvár studenou vodou a dala sa do poriadku.
Následne som sa obliekla a pobalila si do kabelky veci. Pri odchode z bytu som sa pozrela do zrkadla a na chvíľu som sa zastavila. Ani som nevnímala, čo si obliekam, a tak ma popravde prekvapilo, že som celá v čiernej, pretože som vždy nosila pestré farby. No teraz ...
Na jednej strane ma to zarazilo, no potom som si uvedomila, že v podstate som akoby zomrela, pretože bez Nialla som nebola nik. Nedokázala som normálne žiť a predstava budúcnosti vo mne vyvolávala paniku. A preto sa čierna veľmi dobre hodila.
Vyšla som z bytu, zamkla ho a na ulici som si vzala taxík. Odviezla som sa na Oxford Street, aby som si kúpila niečo primerané na prehliadku. Po troch hodinách nakupovania som v rukách držala víťazné kusy a pobrala som sa s nimi k pokladni. A hoci ma nakupovanie vždy rozveselilo, dnes to nemalo takmer žiaden účinok. Jediné, čo to vo mne vyvolalo, bolo ešte viac bolesti a zúfalstva, keď som si uvedomila, že tie šaty kupujem na večer s Keatonom.
Taxíkom som sa opäť odviezla domov a pripravila som sa. Nepiplala som sa ani s vlasmi ani s make-upom. Veď načo. A tak som bola o 6 hotová a pobrala som sa ku kaviarni.  Pred vchodom už stál Keaton v obleku a ponúkol mi rameno. Iste, že som ho neprijala a hodila som naňho škaredý pohľad. On len pokrčil plecami a zaviedol ma k autu.
Len čo sme sa ocitli na mieste, zaparkovali sme rovno pred vstupom a on mi otvoril dvere. Kľúče podal poslíčkovi a ja som ho chytila za rameno. Od tohto momentu som musela hrať svoju rolu zamilovanej priateľky a srdce, o ktorom som si myslela, že ho už nemám, sa opäť lámalo na menšie a menšie časti.
Prešli sme popri novinároch nepovšimnutí až na poslednú redaktorku. Tá ma spoznala a s prekvapeným pohľadom na zastavila.
„Kde máte Nialla a kto je tento mladík?“ opýtala sa priamo bez akýchkoľvek formalít.
„Som jej priateľ,“ ozval sa Keaton. „S Niallom sa rozišli. Kvôli mne!“
No srdce mi neustále bodal dýku a ja som to mučenie pomaly prestávala zvládať. Potiahla som ho, nech už ideme, no on ostal aj naďalej stáť. Kyslíku sa do mojich pľúc dostávalo čoraz menej, a tak som z kabelky vybrala inhalátor a nadýchla som sa. Vtom sa však na konci koberca ozval krik a reportéri obkľúčili osoby, ktoré práve prichádzali.

Opäť som Keatona potiahla, no ten len hľadel na skupinku a snažil sa zistiť, kto tam je. Pomaly sa blížili ku nám, keď vtom sa novinári rozostúpili a mne sa naskytol pohľad na tú jedinú osobu, ktorú som tak veľmi chcela a zároveň nechcela vidieť - Nialla!

10 komentárov:

  1. Nemôžem to čítať.. :( .. ono to ani nejde.. :(.. blbá Mel, ak by som urobila ja takú chybu tak si hlavu trieskam tyždeň o stenu :/...ale inak úžasne píšeš :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. jasné, veď prečo si nepoplakať ?! ja znovu nemám slov ... sviňa je. Je to krásne napísané, ale ... snáď si domyslíš :D ja, iba sa teším na pokračovanie :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Kriste poane!.!! Brualna cast ... ach

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Nie!:'( Prečo to robíš? Toto je veľmy zle ja nechcem aby to bolo takto:( slzy sa mi valia ako potoky:'( ale aj cez to všetko je táto časť brutálna:) a nech ten Keaton sa co najskôr odtiaľ zdekuje!:)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. och ten koniec ma zabil .... som zvedavá ako Niall zareaguje, ale neznášam Keatona to je taký sviniar, ktorému niet páru ... ale skvelá časť :)

    Pustila som si k čítaniu skladbu, ktorú odporučaš a hned sa mi zapáčila :) Doteraz som o tej kapele nemala ani ponatia tak dakujem že si mi rozšírila hudobné obzory :) :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. joj preco mi to robíš? :'( inac je to uzasne rychlo dalsiu :)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Keď budeš chcieť keatona so story dať preč tak mi napíš ja tam dám takú brutáálne hnusnú časť že až :D :D Ten pesa si to zaslúži :D

    OdpovedaťOdstrániť
  8. oooo potom pojde 69 :3 :D inak krasne :)

    OdpovedaťOdstrániť