Day 29

Téma: Tvoje ciele na nasledujúcich 30 dní.

Fuu, páni. Tak to som si teda vybrala obdobie. Nasledujúcich 30 dní bude asi dosť rušných. Tak poporiadku. 

Ako prvé sa musím psychicky pripraviť na výsledky z certifikátu IELTS, ktoré by mi v piatok mali prísť mailom. Od toho záleží moja nálada na celé prázdniny. Verím, že bude viac než dobrá a ja budem nadšene výskať na celú bytovku :D Ďalším plánom bude oslava, verím-že-dobrých výsledkov neskôr večer na diskotéke a minimálny spánok. Na ďalší deň cestujem do môjho rodného mesta, Bardejova, kde sa budú konať krstiny mojej malej sesterničky, ktorá sa narodila na Mikuláša. Už sa neviem dočkať, ako ju uvidím a pochovám (vo význame podržím, nie do hrobu :D ). Nasledujú dva dni pečenia a varenia a príprav na Vianoce spolu s balením darčekov a príležitostným dokupovaním, ako poznám mojich rodičov. Počas toho všetkého by som sa ešte mala venovať aj písaniu Personal Statement-u na prijímačky. Na Štefana sa, samozrejme, ide na zábavu. Ešte netuším kam, ale niečo sa určite nájde. Do Silvestra tipujem, že budem písať ten list a hádam ho dotlačím k finálnej verzii. Ak nie, tak budem musieť pokračovať do konca prázdnin. Na Silvestra ešte plány nemám, čo je síce neobvyklé, pretože o tomto čase sa už väčšinou vie, kto bude mať dom či byt a kde je aká párty, no asi to nechám na náhodu a uvidíme, kde napokon skončím. No doma to určite nebude :D Na Nový rok si pekne dospím všetky zameškané noci a ďalej si budem užívať prázdniny leňošením v tom lepšom prípade alebo písaním listu v tom horšom. Piatky niekde vonku a v utorok očakávať novú sériu Teen Wolf. V stredu pekne do školy a večer zhliadnutie Pretty Little Liars a Ravenswood. Ako inak ma neminú posledné písomky, odpovede a príprava podkladov na maturitné okruhy. Ďalší týždeň v stredu si pozriem novú epizódu The Originals a v štvrtok Arrow spolu s The Tomorrow People. V piatok budem oslavovať narodeniny namiesto nedele a budem sa tešiť na novú časť The Vampire Diaries, ktorá bude o týždeň.

Aké sú vaše plány? :)

Love Me For Me 52

hey, guys :) what´s up? tešíte sa na prázdniny a na Vianoce? máte už darčeky nakúpené? :) a čo výzdoba? :) osobne nemám veľmi toto predvianočné obdobie rada, lebo všade je milión ľudí, v autobuse sme natlačení ako sardinky a všade, kde prídem, tak ma sa mňa smeje mikuláš alebo snehuliak, na každom kroku je vianočný stromček a všade hrá len vianočná hudba ... úprimne, lezie mi to dosť na nervy :D ale čo už s tým :) rada si prečítam vaše odpovede na moje otázky a názory na Vianoce a obdobie pred Vianocami v komentároch :) enjoy new chapter :)

„Hovor,“ odvetila Jay, utierajúc si ruky do ručníka, a otočila sa ku mne. Na tvári sa jej usadil kamenný výraz a ja som len naprázdno preglgla. To zvládneš, posilnila som sa v duchu a začala som.

„Prosím vás, čo sa stalo?“

„Čo by sa malo stať,“ odvetila bez úsmevu.

„Cítim, že sa niečo zmenilo. Čo som spravila, že ste ku mne tak odrazu zmenila postoj? Pamätám si, keď som tu bola naposledy. Bolo to ... iné. Chcela by som to napraviť, nech už som spravila čokoľvek.“

„Zrazu som zmenila postoj?“ nadvihla obočie Jay. „Tak sa skús zamyslieť nad tým, čo sa od nášho posledného stretnutia udialo, ZOEY!“ zdôraznila moje meno s toľkou nenávisťou, že som mala pocit, akoby ma šla uškrtiť. No došlo mi, že práve v tom mene bola všetka podstata.

„Takže o tom to je? Že nie som Ashley ale Zoey?“ opýtala som sa podráždene, pretože ma urazilo, ako ma brala. „Že nie som svetoznáma herečka ale len obyčajné dievča?“

„Tak ty si myslíš, že mi záleží na tom, či je Louisova priateľka svetoznáma?“ zasmiala sa ironicky Johannah.

„A nie?“ nadvihla som obočie.

„Hlupaňa,“ zamrmlala si Jay popod nos, prevrátila očami a vrátila sa k umývaniu riadu.

„Čo ste povedali?!“ precedila som pomedzi zuby.

„Že si hlupaňa, ak si to myslíš,“ odvetila Jay ľahostajne.

„Takže hlupaňa, hej. Budem sa tváriť, že som to prepočula. Tak mi teda vysvetlite, prečo ma zrazu tak veľmi nenávidíte.“

„Tebe vážne nedochádza?“ pozrela na mňa Jay. „Využila si môjho syna. Tvárila si sa, že si niekto iný a on ti veril. Ako ti môže veriť, že ho naozaj ľúbiš, keď si ho dokázala tak klamať po celý ten čas, rovnako ako nás všetkých?“

Tými slovami mi vyrazila dych a ja som na ňu len prekvapene pozerala neschopná jediného slova. Šokovane som sa zviezla na stoličku vedľa mňa a pozrela som sa na ruky položené na stole. Takže o to ide? Že som pomáhala Ashley? Ak to takto cíti Jay, ako to potom vnímajú ostatní? Naozaj ma všetci kvôli tomu tak veľmi nenávidia?

„Vyzeráš byť šokovaná,“ zahlásila Johannah.

„To aj som,“ odvetila som potichu, neodvrátiac zrak od mojich rúk, pričom sa mi do očí tisli slzy. „Nečakala som, že ma pre to budú všetci nenávidieť.“

„Ty si o tom vážne nevedela,“ povedala šokovane Jay, viac-menej pre seba, a sadla si vedľa mňa.

„Ako by som mohla. Robila som len to, čo som si myslela, že je správne. Louisa som stretla ešte predtým, než to celé začalo. Už vtedy som v srdci zacítila akýsi plamienok lásky, ktorý rýchlo zhasol. Omylom som doňho vrazila na ulici, keď som utekala pred paparazzmi, ktorí si mysleli, že som Ashley. Takisto aj v novinách sa písalo, že to bola Ash v jeho náručí, a preto to všetko začalo. Spískali to manažéri, ibaže Ash vedela, že sa to nikdy nestalo a preto ma chcela nájsť. Sprvu som odmietala, no potrebovala som brigádu. Viem, že je to hrozné, sama sa za seba neskutočne hanbím. Preto, keď som zistila, že mám Louisa o niečo radšej, vrátila som jej všetko, čo som kedy dostala. Okrem oblečenia, pretože by to aj tak po niekom inom nenosila. No aj keď to už bolo bez peňazí, nedokázala som s tým byť. Zamilovala som sa doňho a musela som mu povedať pravdu. Neviete si predstaviť, ako veľmi ma bolelo, že sme sa rozišli, no oveľa väčšia bolesť pre mňa bolo to, že som mu po celý čas klamala. Viem si predstaviť, ako veľmi ma musíte nenávidieť, rovnako ako aj polka sveta určite, no keď som sa do tej situácie dostala, nevedela som, ako z toho vycúvať. Je mi to ľúto, aj keď viem, že ma to neospravedlňuje,“ riekla som a chrbtom ruky som si utrela slzu, ktorá mi tiekla po líci.

Chvíľu bolo ticho a ja som sa bála čo i len zdvihnúť pohľad z mojich rúk, až kým Jay neprehovorila:

„Naozaj ho ľúbiš, však?“

„Z celého srdca,“ šepla som a bojazlivo som na ňu pozrela.

„Je mi to ľúto,“ riekla milo s jemným úsmevom a tvári. „Prepáč, že som na teba tak zlá. Musím predsa ochraňovať svojho syna.“

„Chápem,“ usmiala som sa bojazlivo a netušila som, čo ďalej. Takže sa to napokon vyriešilo. Wohoo, pomyslela som si oslavne a v duchu som tancovala svoj víťazný tanec.

„Poď sem, ty malý nepodarok,“ zasmiala sa láskyplne a roztvorila svoju náruč. S radosťou som ju objala a pocítila, že je všetko opäť tak, ako predtým.

„Nechcela by si tu ostať na Vianoce? Spať máš kde,“ riekla Jay len čo sme sa pustili.

„Ďakujem za pozvanie, no musím odmietnuť. Tieto Vianoce budem s rodinou. Celou rodinou. Poprvýkrát,“ usmiala som sa.

„To je v poriadku, šťastné a veselé,“ uškrnula sa.

„Aj vám,“ odvetila som. „Tak čo, pokračujeme s riadom?“

„Na čase,“ zasmiala sa Jay a my sme sa pustili do práce. Opäť sme sa skvele porozprávali, tak ako naposledy a následne sme sa vrátili do obývačky, kde sme si všetci spolu pozreli Vianočné prázdniny. Večer som sa vychystala na odchod a každého som na rozlúčku objala.

„Dávaj si pozor. Určite sa bude šmýkať,“ objal ma tuho Louis a nechcel ma pustiť.

„Budem opatrná,“ sľúbila som mu a pobozkala som ho.

„Vidíme sa o pár dní. Keď prídeš domov, tak mi, prosím, zavolaj, nech nemám strach.“

„Rozkaz,“ zasalutovala som s úškrnom.

„Myslím to vážne. Bojím sa o teba,“ odvetil Louis vážne.

„Pôjdem pomaly,“ upokojila som ho a nasadla som na motorku.

„Šťastné a veselé,“ zakývala som im a navliekla som si prilbu. Naštartovala som motor a vydala som sa na cestu domov. 

IELTS + UK universities and colleges

As you might know, yesterday I took an IELTS exam and ... nie, nie :) nebude článok v angličtine. Viacerí ste si žiadali, aby som o tomto napísala článok, tak nech sa páči :) hádam, vás ten úvod neunudí k smrti, no musela som nejako uviesť tému ;-P

Začalo to s tým, že som si mala vybrať voliteľné predmety do 4. ročníka (teraz som v 5. - maturitnom). Spočiatku som plánovala ísť do Dánska, keďže tam je škola free, a preto som si dala aj matematiku, hoc mi z nej maturovať nebolo treba. Postupom času, niekedy okolo ročného výročia tohto blogu, t.j. niekedy okolo februára, som začala premýšľať, či chcem naozaj ísť do Dánska. Zistila som, že je to len preto, že som nechcela ostať na Slovensku či ísť do Česka. Mojím snom bol Londýn a Anglicko (vlastne som o inom meste ani neuvažovala, odkedy som ho v 2. ročníku navštívila, hoc len na pár dní; zamilovala som sa doň a vedela som, že raz sa tam vrátim) a zameriavala som sa na žurnalistiku. No školné tam je neskutočné - 9,000 libier ročne. A aj keď som vedela o pôžičke, ktorú poskytuje britská vláda, vďaka ktorej 90% študentov zvláda platiť ich vysokú, bála som sa celkovo života v Londýne. Životný štandard obyvateľstva je posunutý o "trošku" vyššie, než u nás na Slovensku.
Opäť som sa presmerovala na Dánsko, no následne som zistila, že aj tam je životný štandard vysoký, dokonca ešte vyšší ako v UK. What is more, najťažšie na štúdiu v Dánsku je zohnať brigádu a moji rodičia nemali peniaze, aby mi všetko mohli zaplatiť. A tak som od toho tak trošku upustila a sústreďovala som sa na Prahu, kde som mohla byť s kamarátkami a žiť si skromne. Potom prišiel znovu obrat, približne v strede leta, keď mi rodičia natĺkli do hlavy, že sa mám spamätať a ísť do Anglicka, že čo budem tu na Slovensku robiť, a tak moja túžba opäť vzplanula a ja som si začala zisťovať podmienky podrobnejšie na určité školy.
Známky boli jasné - na najlepšiu školu, na ktorú sa budem hlásiť, by som potrebovala A-levels A+AA, čo sa rovná slovenskej maturite trom jednotkám minimálne. To som si povedala, že hádam budem schopná splniť, keďže s učením problém nemám. Druhou podmienkou je motivačný list, u nich sa to volá personal statement. Je to niečo ako náhrada prijímacích skúšok. Motivačný list sa vyžaduje najmä preto, že anglické školy, na rozdiel od slovenských či českých, nezaujímajú len akademické znalosti študenta, ale taktiež jeho background. To, čo má rád, či sa venuje nejakým športom, či je členom nejakých spolkov, mládežníckeho parlamentu napríklad, redaktorom školských novín a podobne. No čo je dôležitejšie, či vie vyjadriť svoju passion for the subject. Študent, ktorý je zanietený napríklad do politológie, má načítané rôzne knihy, je predsedom študentskej rady, zúčastňuje sa schôdzí na mestskom mládežníckom parlamente a iné má oveľa oveľa väčšiu pravdepodobnosť na prijatie do štúdia, aj keď ma jednu dvojku z maturity ako študent, ktorý ma bezchybné akademické výsledky no pomaly ani nevie, prečo tú politológiu chce študovať.
Posledným faktorom je level angličtiny. Britské školy akceptujú široké spektrum rozličných certifikátov na overenie znalosti jazyka. Napríklad IELTS, International English Language Testing System organizovaný by British Council, je založený na 4 najdôležitejších častiach - Listening, Reading, Writing and Speaking. Z každej časti môžete dostať známku od 1.0 až 9.0 (9.0 znamená native speaker) a výsledná známka je priemer z tých štyroch. Každá škola má na svojej stránke pri jednotlivých predmetoch alebo všeobecne písané podmienky, za ktorých vás akceptujú, vrátane stupňa angličtiny. Na popredné top univerzity vo svojom odbore je väčšinou požadovaná známka nad 7.0 čo sa približne rovná bezchybnej úrovni B2. No aj keď niekto spraví maturitný test z angličtiny na 90%, to ešte neznamená, že má šancu aj na také skóre z IELTS. Preto som nechcela nič riskovať a začala som chodiť na špeciálnu prípravu priamo na tieto skúšky.
Listening pozostáva so 4 častí pričom sa náročnosť zakaždým sťažuje. Vždycky je na začiatku časti nechaný čas na prečítanie textu a na konci na skontrolovanie odpovedí, no pri poslednej sekcii, kde je poväčšine dopĺňanie textu, je príliš málo času, preto odporúčam tým, ktorý tento certifikát budú robiť, aby si tie otázky predčítali dopredu, ak budú mať čas, aj za cenu neskontrolovaných odpovedí. Celý posluch trvá 30 minút a počuť ho budete len raz, takže nie je žiadny priestor na omyly či nesústredenosť. Osobne mi príde táto časť najľahšia, možno aj preto, že som v škole zvyknutá na výklad po anglicky a taktiež všetky filmy či seriály pozerám len v angličtine. Preto si myslím, že na tejto časti som si viedla celkom dobre a mala by som získať celkom dobré skóre okolo 8.0 - 8.5. Bodovanie v tejto časti aj v čítaní s porozumením je podľa počtu správnych odpovedí z celkových 40. Úlohy môže byť rôzneho typu, napr. vybrať správnu odpoveď A, B, C, A, určiť, či je daná téza TRUE, FALSE or NOT GIVEN (osobne túto časť nenávidím), alebo dopĺňanie do textu.
Reading je o niečo zložitejší, aspoň pre mňa. Tí, ktorí pravidelne čítajú anglické knihy na ňom môžu uspieť celkom dobre, no u mňa to bola na teste katastrofa. Doma, keď som si cvičila testy, tak nebolo to síce perfektné, no nejako sa mi podarilo dať to aspoň na známku 7.0. Test sa skladá z troch častí. Každý test je dlhý približne stranu a pol a je písaný akademickou angličtinou. Môžete sa bifliť slovíčka aj každý deň a aj tak vám to nemusí pomôcť porozumieť testu. Tak ako v listeningu, náročnosť textov sa zvyšuje. Teda, mala by sa. V momente, keď som v sobotu začala čítať prvý článok, celá moja mentalita sa rozpadla, pretože som textu skoro vôbec nerozumela. A navyše, hneď prvú úlohu dali True, False a Not given (moja smrť). Odporúčam najprv si prečítať otázky a potom sa pustiť do textu, pretože tak už budete vedieť, na čo sa máte sústrediť. Času je málo a nik nestihne prečítať texty dvakrát. Ja osobne vypĺňam otázky za chodu ako čítam, no niekomu to môže vadiť. Ako som vravela, ten prvý článok bol otrasný a bála som sa, aký bude ďalší. Prekvapivo, otázky boli jednak ľahšie postavené a text bol taktiež jednoduchšie zrozumiteľný. A tretí, ktorý mal byť najťažší, tak bol najjednoduchší. Mala som pocit, akoby to vymenili. Po Readingu som mala pocit, že som to celé pokašľala a s Anglickom sa môžem rozlúčiť, no našťasie sa mi podarilo vzchopiť, pretože boli predo mnou ešte dve časti testu.
Writing bol pre mňa úplný zabijak. Keď som ešte mala prípravu, sústreďovala som sa najmä na túto časť. Je rozdelený do dvoch častí. Task 1 je report - opis grafu, tabuľky, procesu či plánu budovy. HOROR! Formálna angličtina, používanie pasívu, vybratie určitých hlavných čŕt, používanie určitých slovíčok naznačujúcich vysokú akademickú úroveň - no proste katastrofa. Kým som sa to naučila písať, tak už som išla na skúšku a celý večer pred tým som sa modlila, aby som dostala graf a nie proces, pretože tam bol najväčší problém pochopiť vlastne, o čom ten obrázok je. Keby ste dostali kolobeh vody či cykluc motýľa, čo je fajn, no opísať nejaký jadrový reaktor, tak to bolo na mňa moc. Našťastie som dostala graf a nejako som sa z toho vymotala. Hádam bude dobre. Task 2 je esej na rozličnú tému svetového diania. Niektoré sú v pohode, no opäť, ak vám nesadne téma a nemáte nápady, o čom písať, tak ste v riti. V tejto časti ma téma veľmi nepotešila, no napokon som sa nejako vykoktala a napísala som aspoň niečo. Téma bola, či je starnutie v dnešnej dobe lepšie alebo horšie ako v minulosti. Pod tým stresom som ani nevedela, ako sa volám, nie to ešte, o čom písať. Tak som napísala, jeden paragraf o lepších zariadeniach v nemocniciach a vynájdeniu liekov na rôzne choroby, druhý o nízkych penziách a vysokých cenách nielen potravín ale najmä liečív a svoj ázor som uviedla, že všetko závisí od krajiny, v ktorej žijete. Hádam to bude fajn.
Speaking je z troch častí, prvých 5 minút približne sa skúšajúci pýta na všeobecné otázky o vás, o škole, o plánoch do budúcnosti a podobne. Na začiatku môjho testu som sa neskutočne bála, pretože kamarátka, ktorá bola so mnou ma trošku vystrašila, keďže jej brat bol pred mesiacom tiež na preskúšanie a speaking spravil na 6.0 pričom už tri roky študuje v Austrálií. Nerozumela som tomu a navyše mal vraj otrasnú skúšajúcu, ktorá nahodila poker face.No našťastie, môj lektor, Richard Veil, bol neskutočné sympatický vtipný chlapík okolo 40-ky, ktorý bol neskutočne milý a povzbudivý. Pýtal sa ma na školu a predmety a potom na narodeniny. Takmer som sa rozosmiala nad jeho výrazmi, najmä keď som mu povedala, že neznášam narodeniny. Druhá časť je individual long turn, ktorý trvá približne 3-4 minúty. Examiner vám podá na papieri napísané zadanie aj s ceruzkou a čistým papierom na vaše poznámky. Máte minútu na to, aby ste sa pripravili a zodpovedali všetky otázky na papieri. Ja som dostala opísať nejakú atrakciu, ktorá ma zaujala. A tak som opisovala Múzeum voskových figurín Madam Tussaud´s . Hádam som to zodpovedala dobre no. Tretia časť sú otázky zamerané na tému, o ktorej ste rozprávali,, čiže v mojom prípade na turizmus. Myslím, že to šlo celkom dobre.
Z moje skúšky mám celkovo dosť zmiešané pocity, keďže niektoré časti som zvládla super a niektorými si skoro vôbec nie som istá. No teraz už je zbytočné sa stresovať a lamentovať nad tým, čo nemôžem zmeniť. Uvidíme potom, keď mi prídu výsledky a ja budem buď výskať od radosti alebo budem celé Vianoce deprimovaná, keďže by som ich mala vedieť 20. lebo 21. decembra. V obálke mi prídu až neskôr, no mailom mi ich pošlú už vtedy. Tak mi držte palce a modlite sa aj za mňa, ak by ste bol niekto taký láskavý. :D

Hádam som pomohla s informáciami, ktoré ste chceli vedieť, a ak som na niečo zabudla - let me know ;) rada to doplním aj budem vedieť ;)

Love Me For Me 51

SURPRISE ;) mala som dnes náladu na písanie a tak som odložila učenie na chvíľu bokom a pustila som sa do toho :D výsledkom je táto časť .. hádam sa vám bude páčiť :) túto sobotu už mám skúšky a potom síce musím pracovať na motivačnom liste do UK na univerzitu, no budem mať trošku viac času, takže minimálne túto poviedku dokončím ... neviem, či sa niekto chystáte do UK alebo niekam inam do zahraničia, alebo nad tým uvažujete, tak ma napadlo, či nechcete kratší článok potom o certifikáte IELTS :) zahlasujte v ankete vľavo ;) byee

„Nemali by sme sa vrátiť dole, aby ...“ riekla so potichu, ležiac opretá o Louisovo rameno, no nevedela som, ako moju myšlienku dokončiť.

„Aby si moji rodičia nič nemysleli?“ zasmial sa Louis a ja som sa naňho pozrela.

„No, áno,“ prikývla som rozpačito.

„Myslím, že im to už aj tak došlo. No ale tak poďme, nech nie sme za súkromníkov.

„Okey,“ usmiala som sa a vtisla mu sladký bozk na pery. Následne sme vstali a obliekli sa a Louis vykročil k dverám. Mne vtom padol zrak na jeho stolík, kde ležali dva lístky. Podišla som bližšie, pretože ma premohla zvedavosť.

„Louis?“ zvolala som za ním a vzala ich do ruky. Boli to lístky na ples, o ktorom mi hovoril pred mesiacom. „Mám pocit, že sme premeškali nejakú udalosť.“

„Myslíš ten ples?“ nadvihol obočie Louis. „Veď si vravela, že by si chcela byť počas sviatkov s mamkou doma, nie?“

„Nooo, áno ... ale to bolo pred tým, než sa presťahovala do Londýna,“ usmiala som sa.

„Takže by si so mnou šla?“ vypleštil oči Louis.

„Viem, že som na začiatku pôsobila trošku ... nie veľmi nadšene, no keď si to teraz predstavím, tak asi by som aj šla. A rada,“ usmiala som sa. „Ale to je teraz jedno. Už sme to premeškali.“

„Tento áno, no bude ďalší,“ nadchol sa Louis. „A tam si to užijeme.“

„Tak dobre,“ zasmiala som sa. „Poďme už,“ ukázala som na dvere a nasledovala ho cez celú izbu, no potom som si spomenula na to chladné privítanie jeho mamky a hneď sa mi do hlavy dostal chrobák.

„Ehm, Louis?“ riekla som placho.

„Áno?“ otočil sa s úsmevom a ja som sa šla roztopiť. Spamätaj sa a hovor k veci. Teraz nie je čas na rozjímanie, aký je úžasný! napomenula som sa v duchu a pozrela som sa mu do očí.

„Stalo sa niečo ... niečo s tvojou mamkou?“

„Stalo? Nič sa nestalo. Prečo?“ pozrel na mňa Louis nechápavo.

„Ja len že ... je iná. Ako nie celkovo ... ku mne,“ povedala som svoju obavu nahlas a čakala som Louisovu reakciu.

„Čože?“ zasmial sa Louis a podišiel ku mne. Chytil ma za ramená a prenikavo mi pozrel do očí. „To sa ti len zdá alebo si niečo nahováraš. Určite ťa nemá menej rada, ako naposledy. Určite je len v strese kvôli blížiacim sa sviatkom a tak,“ upokojoval ma.

„Myslíš?“

„Viem to,“ usmial sa. „Veď sama uvidíš. Poďme.“

A tak som ho chytila za ponúkanú ruku a spoločne sme zišli nadol do obývačky.

„Tak čo, tých pár dní, čo ste sa nevideli ste si vynahradili?“ podpichol do nás pán Tomlinson a ja som sa začervenala. Nervózne som sa obzrela po izbe, no to som ani nemala robiť. Louisove sestry sa na gauči šli popukať od smiechu, zatiaľ čo Jay len ticho sedela na gauči a premeriavala si ma. Niečo tu určite nehrá. Veď naposledy bola ku mne taká milá. Čo som jej spravila?

Zahanbene som sklopila pohľad jednak kvôli komentáru Louisovho ocka, jednak kvôli „nevraživosti“ jeho mamky a v duchu som premýšľala o tom, ako by som sa mohla vypariť. No bohužiaľ, žijem v reálnom svete, kde kúzla a čary neexistujú, a tak som sa musela zmieriť so situáciou a prežiť ju.

Vtom sa ozvalo pípanie kuchynského zvončeka a Jay odbehla do kuchyne. Louis ma potiahol, aby sme sa posadili, no len čo sa naše tela dotkli gauča, z kuchyne sa ozvalo: „Obed je hotový!“

A tak sme sa znovu postavili a nasledovali sme zvyšok rodiny do jedálne. Obed prebehol relatívne v tichosti. Teda .. v mojej tichosti. Louis sa rozprával s rodičmi a sestrami a ja som jednak nechcela zasahovať do dôverných rozhovorov a jednak som nemala ani ako. Medzi chodmi sa ma pán Tomlinson spýtal na to, ako zvládam podobu s Ashley, čo bolo asi prvýkrát, kedy sa ma na to niekto opýtal.

„No, viete...“ začala som a premýšľala som, či im povedať o mojej novej rodine. Už som to vstrebala, a tak mi to nespôsobovalo žiadne šoky. Prečo nie, pomyslela som si. „Pár dní po tom, ako to Ashley zverejnila sa objavili jej rodičia a vysvitlo, že môj život je ako príbeh z nejakého filmu. Keď som bola ešte bábätko, tak ma vraj nejakí gangstri unieslo, aby dostali moju biologickú mamu, Ashleynu mamu, pretože ako tajná agentka mala na svedomí zatknutie ich bossa, či čo. Mňa nikdy nenašli a napokon som sa dostala na Slovensko k mojim adoptívnym rodičom.“

„Pánečku, tebe asi ten život nedá pokoj, čo?“ zasmial sa pán Tomlinson a Jay trošku silnejšie odrezala mäso na svojom tanieri, až jej takmer odletelo na obrus. Všetky hlavy sa otočili k nej a ona len pokrčila plecami, zamrmlúc: „Nešlo to porezať!“ No ja som vedela, že to nebolo mäsom. Bolo to mnou.

„Dá sa to tak povedať,“ odpovedala som na otázku bez toho, aby som Jay venovala zvýšenú pozornosť a vrátila som sa taktiež k svojmu jedlu. „Spočiatku to bolo dosť ... šokujúce. No už som sa s tým nejako vyrovnala.“

„Už to bude len a len lepšie,“ usmial sa na mňa povzbudzujúco pán Tomlinson a Louis mi stisol ruku, ktorú som mala položenú na stole, keďže som už dojedla.

„Hádam áno,“ usmiala som sa tiež a počkala som, kým dojedia ostatní. V hlave mi počas celého obeda totižto vznikal plán, ktorý som sa teraz chystala uskutočniť. Len čo všetci vstali na odchod a Jay začala zbierať taniere zo stola, otočila som sa k Louisovi a zašepkala som mu, že pomôžem jeho mamke, nech ma počká v obývačke. On sa len láskyplne usmial a nasledoval zvyšok rodiny.

Postupne som zbierala jednotlivé taniere a misy zo stola, a keď ma zbadala Johanah, prekvapene zastala v dverách.

„Nemusíš mi pohádať,“ povedala bez štipky emócie.

„Rada pomôžem,“ usmiala som sa na ňu aj napriek jej odmeranosti a pokračovala som vo svojej činnosti. Len čo sme mali všetko v kuchyni, pustili sme sa do riadov. Mlčky. Napokon mi to nedalo, a ja som sa ozvala.

„Jay? Mohla by som s vami na chvíľočku prehodiť slovko?“ riekla som a bojazlivo som čakala na to, aká odpoveď príde.

Love Me For Me 50

Ubehol necelý mesiac a za dverami už zvonili zvončeky Vianoc. No čo pre mňa v tomto období bolo podstatnejšie boli Louisove narodeniny. Pýtal sa ma, či mám nejaké plány s rodinou, a tak som povedala, že 24.-tého som celá jeho. Pretože hoc sme na Slovensku oslavovali Vianoce už vtedy, u v Británií nás pozvali na oslavu do domu mojich rodičov až o deň neskôr. A tak som sa mohla plne pripraviť na Louisov sviatok.

Nevedela som, či niečo chystá, pretože to držal v tajnosti. Nechápala som to, no nepýtala som sa. Až napokon dva dni pred oslavou mi povedal, že ideme k nemu do Doncastru. Potešila som sa, pretože jeho rodinu som si dosť obľúbila, aj keď sme sa videli len raz.

A tak, deň pred jeho narodeninami Louis odišiel autom domov a ja som sa vyhovorila na posledné vybavovačky ohľadom školy. Darček preňho som totižto mala objednaný až na druhý deň a plánovala som tam prísť motorkou. Vodičský som už mala v kapse, a tak som sa občas aj bezcieľne potulovala po meste.

Konečne prišiel čas odchodu a ja som sa celá nadšená pobrala do obchodu. Nechcela som sa hrať na sentimentálnu priateľku, ktorá potrebuje mať nad všetkým dohľad, no vankúšik so spoločnou fotkou mi až tak príliš neprišiel. A tak som zaň zaplatila spolu s elegantnou retiazkou a vyrazila som na cestu.

Len čo som dorazila, Louis vybehol na cestu ku mne a už ma bozkával. Nie, že by mi to bolo nepríjemné, no nestihla som sa ani nadýchnuť. No aj tak som sa nemohla udržať a rozosmiala som sa. Zmätene na mňa pozrel a dožadoval sa odpovede.

„Nič, nič. Len mi to prišlo vtipné,“ usmiala som sa. „Oslava už začala?“

„Nooo, ono to vlastne ani nie je oslava. Len obed a spoločne strávený čas.“

„Hovoríš, akoby sme boli neviem ako dlho od seba,“ uškrnula som sa a dala mu pusu na červený uzimený nos. „Poďme dnu lebo prechladneš.“

„Rozkaz!“ zasmial sa Louis a spoločne sme vošli dnu. Batoh som nechala na chodbe pri schodoch a s Louisom som šla privítať jeho rodinu. Dievčatá ma veselo vítali a pán Tomlinson mi s úsmevom podal ruku. Jediné, čo mi prišlo zvláštne bol studený úsmev pani Tomlinsonovej.

„Rada ťa vidím,“ riekla a na tvári jej svietil falošný úsmev. Stalo sa niečo? Čo som jej spravila? čudovala som sa.

„Ja vás taktiež,“ usmiala som sa a objala som mu. Stála strnulo a vôbec mi objatie neopätovala. Zvláštne.

Na chvíľu sme sa s Louisom ospravedlnili a zmizli sme do izby. Tam som sa natiahla za batohom, keďže som mu môj darček chcela dať samote.

„Všetko najlepšie, honey,“ usmiala som sa a vybrala som krabičku.

„Ale to si nemusela,“ usmial sa Louis a odviazal stuhu.

„Je to len taká drobnosť. Hádam to nie je prehnané,“ mykla som plecami a sledovala jeho výraz.

„Páni, to je milé,“ zvolal prekvapený Louis. „Tá fotka je úžasná,“ zasmial sa. Bola sfotená len nedávno, keď sme spolu ležali v posteli a užívali sme si lenivú nedeľu.

„Hádam sa ti to páči,“ usmiala som sa nesmelo.

„Páči? Je to skvelé,“ uškrnul sa a zasypal ma bozkami. „Trebalo by tento vankúšik pokrstiť, čo myslíš?“

„Mám pocit, že celý čas len krstíme,“ zasmiala som sa veselo s rukami ovinutými okolo jeho krku.

„Vadí?“ nadvihol obočie.

„Iste, že nie,“ zaškerila som sa a vášnivo ho pobozkala. A potom nasledovalo krstenie.

Guide: Stránky na bloggeri

Mnohí ste sa ma už pýtali, a aj sa pýtate, ako sa robia tie stránky hore na bloggeri, kde mám rozdelenie na Viacdielovky, Jednodielovky a podobne. Tak tu je menší obrázkový tutoriál :)
P.S.: neviem, prečo mi to hodilo tak tmavo tu na stránke, no nevadí :)

1. V rozložení daj Pridať modul gadget.

 2. V hlavnom menu nájdi položku Stránky. Ak ju ešte nemáš pridanú, ako ja, tak pridaj.

 3. Následne musíš mať v Stránkach zapnuté zobrazovanie horných alebo bočných líšť.

 4. A napokon už zostáva len pridať Novú stránku, kde vložíš zvolený text alebo odkazy.

Bruno Mars koncert + trip :)

No čafte :) pozerám, že tu bolo počas mojej neprítomnosti dosť husto :) vyjadrím sa len toľko, že som východniarka a som na to hrdá ... neopovrhujem ani západom, ani stredom, no byť východniarom je pre mňa hold :) ak sa to niekomu nepáči, nech si myslí svoje, no nik nemá právo na urážky či už z jednej alebo z druhej strany ... čo sa týka Bruna, väčšina bola za, tak tu máte moju spoveď :)

Utorok - 5.11.2013

O pol 8 som už bola plne zbalená pripravená na cestu, Prahu a Bruna, no do odchodu autobusu mi ostávali 3 hodiny. Tak som si sadla a čakala som. Potom som zistila, že mi treba ísť ešte so psom a keď som sa vrátila, rozhodla som sa prebaliť do väčšieho ruksaka, nech nenosím milión tašiek. Stihla som to LTT a šla som na bus. 8 hodinová cesta bola takmer peklom aj napriek luxusnému autobusu a vybaveniu. Mali sme v ponuke slúchadlá zdarma, cez ktoré sme mohli počúvať 6 rozličných typov hudby a film, ktorý šiel v českom alebo anglickom jazyku. Asi bol deň Zaca Efrona, pretože prvý šiel Hairspray a druhý Lucky One. Ďalej boli v ponuke novinky a taktiež jeden teplá nápoj zdarma. Vzala som si čokoládu a doniesol mi trištvte pohára, no kamoška mala v tom svojom ani nie polovičku čaju :D Pozrela som si prvý film a pri druhom som sa rozhodla ísť spať. Avšak, sedela som pri okne a odtiaľ mi strašne ťahalo na rameno, takže mi bola neskutočná kosa. Nemala som sa ako poskladať a pohodlne sa vyspať, takže ráno som bola celá stuhnutá a kolená som si skoro necítila. No bola som v Prahe a tak mi bolo všetko jedno. 

Streda - 6.11.2013

Do Prahy sme dorazili o 7 ráno. Obchody zavreté, hotel rezervovaný až od 15:00. Tak sme sa trošku prešli, aj s batohom na chrbte a pozreli sme si aspoň časť pamiatok. O 8 sme dorazili do Palladia, kde už našťastie boli otvorené kaviarne a šli sme priamo do Starbucksu. Milujem Starbucks, aj keď je drahý jak sviňa a nevyrovná sa Londýnskemu. No nevadí. Karamelové macchiato bolo vynikajúce a o 9, keď už konečne otvorili obchody, sme sa vybrali vybrakovať peňaženky. V pláne som mala kúpiť si nejaké svetre a čižmy, no skončila som s jedným šálom a kopou Vianočných darčekov. Nevadí :D O 12-tej sme šli na obed, dostali sme konečne do rúk lístky na koncert, a tak sme si kúpili celodenné lístky na MHD. Hodinu sme sa vozili metrom (milujem metro ♥) a tak sme dorazili na hostel. Polhodinu trvalo, kým nás odbavila a my sme dostali kľúče. Tak rada som pod sebou zacítila mäkký matrac. Na 17 som sa musela vrátiť do Palladia, keďže som sa mala stretnúť s dávnou kamarátkou z Prahy a taktiež mi mala dať knihy od jej otca, ktoré mi treba na vysokú :) 

O pol 7 sme sa vrátili naspäť a vtedy začali tie nervy. Všetko to začalo byť reálne. Pomaly som tomu nemohla uveriť. Vyfintili sme sa a šli do O2 Arény, ktorá bola len 3 minúty od nášho hostela. V momente, keď som sa ocitla obkľúčená davom fanúšikov rovnako šialených do Bruna Marsa ako ja, vedela som, že sen sa stáva skutočnosťou. Usadili sme sa a obzerali si okolosediacich. Bola som prekvapená, že som tam našla pomerne vysoký počet chlapcov, nie len s priateľkami, a navyše VEĽMI pekných chlapcov :D Rovno vedľa mňa cez uličku sedel jeden obzvlášť dokonalý, akurát že počas koncertu tam sedel akoby za trest. Ktovie, či aj nebol :D 5 minút pred 8 sme sa s kamarátkou šli ešte prejsť vonku na chodbu a obišli sme to celé dookola, keď sa zrazu ozvalo jačanie a mne sa rozbúšilo srdce. Neverím, že sme nestihli začiatok! myslela som si a rozbehla som sa naspäť do haly. 

Našťastie to bol len predskokan, na ktorého som úplne zabudla. Mayer Hawthorne. Mal podobný štýl ako Bruno a fakt bol dobrý, no čerešnička na torte mala prísť až po ňom. Zhruba po 45 minútach skončil a staff začala prerábať pódium. Natiahli oponu s jungle a rozmiestnili sa dole, aby ju mohli stiahnuť. Už už som si myslela, že to začne, no čakali sme ešte ďalších 10 minút. Nevadí. 

A potom zrazu zhasli svetlá, a všetko sa to začalo. V momente, keď strhli plátno, celá hala jačala ako šialená, a ja s ňou. No ešte sme sedeli. Prvé dve pesničky šli pomalé, no nepamätám si presne ako za sebou, pretože som bola uchvátená pohľadom na jeho tance a počúvaním jeho krásneho hlasu ♥ A potom mal príhovor. Vytrhnem z neho len jednu pasáž a la: I want everybody here to stand up and have fun, dance and sing with me and enjoy it. V momente som bola na nohách. Skoro sama :D ale mne to bolo jedno. Napokon sa popridávali aj ostatní a po zvyšok večera som si už nesadla. Miestami som aj kamerovala, no to video radšej nikde neukazujem, pretože počuť len môj falošný spev a vreskot :D Ako hral jednu skladbu za druhou, srdce sa mi roztápalo a ja som kričala zakaždým ako o dušu. Myslela som si, že ráno nebudem mať hlas. No bolo mi to jedno.

Keď išla moja najobľúbenejšia pieseň, Runaway Baby, ktorú málokto pozná, keďže nie je mediálne známa, bola som ako v tranze. Spievala som s ním a užívala si každú jednu sekundu. Po nej nasledovala Marry You a za ňou tie najkrajšie slová, aké som si od neho mohla priať. Vyzval nás, aby sme dokončovalo po ňom vetu. On začal Do you... A my sme dodali ... love me? Takto to šlo asi 5x krát až kým on nepovedal s rukou na srdci: Yes, I do. Vtedy bol asi najväčší vreskot, aký som kedy počula a mne až vyšli slzičky. Následne, čo ma dojalo ešte viac, povedal to isté, no po česky: Miluji tě! Miluji tě! Miluji tě! To som skoro revala :D no čo, bolo to strašne dojemné. 

Následne koncert pokračoval a na konci Grenade si z nás robil srandu, pretože zakaždým, keď udreli záverečné bicie, my sme začali vrieskať. A on začal rozprávať, a potom kývol na bubeníka, ktorý udrel a my sme sa zase rozkričali. No, guys, I want to tell you ... A zase - krik. Guys, really! I would like to... Opäť. Guys, but seriously!  A opäť :D to už chytal záchvaty smiechu tak ako celá hala. Mal z nás dobrú srandu no. Napokon zahral Just The Way You Are a začal predstavovať ľudí. Koniec?! Neexistuje! Neodíde bez toho, aby zahral Locked Out Of Heaven! myslela som si. Vedela som, že by bez tejto piesne a jeho mega tančeka neodišiel. A tak aj bolo. Na chvíľu odišiel, akoby skončil, no svetlá v hale sa nezasvietili. Všetci ho volali späť a potom sa objavil za bicími. Zahral krátke sólo a pustil bubeníka. 

A začala tá úžasná pieseň, ktorú nejde nemilovať. Pri tom jeho tanci mi šlo srdce vyskočiť z hrude. Tak dlho som túžila vidieť tie pohyby naživo. A konečne sa mi to splnilo. Bol to neskutočný pocit. Ako poslednú zahral pieseň, na ktorú má najnovší videoklip - Gorilla. Spočiatku som túto pieseň nemala veľmi v láske, no napokon som si ju zamilovala, ako všetky ostatné. Keď sa to všetko skončilo, nedokázala som uveriť tomu, že sa to naozaj stalo. No bola to pravda. Videla som ho naživo. Počúla som ho naživo. Spievala som s ním, tancovala som s ním a bola som len pár metrov od neho. Neuveriteľný pocit. 

Vonku pred halou ma kamoška na chvíľu opustila, pretože sa išla dohodnúť s druhou skupinkou, s ktorou sme boli, ako zajtra. A tak kým som bola sama, prehrávala som si všetky momenty opäť v hlave a prezerala som pekných chlapcov, keď zrazu neďaleko mňa zastavil nejaký krásavec úplne sám. Už už som si myslela, že za ním pôjdem, keď sa k nemu dotrepali nejaké trinástročné holky a začali sa s ním fotiť. Nechápala som, a keď odišli, tak som šla za ním a spýtala som sa ho, zo srandy, či je nejaká mediálna osobnosť, že sa s ním tie holky fotili. Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa dozvedela, že to je nejaký český spevák. Síce začínajúci, ale predsa :D tak sa na mne zasmial a chvíľu sme pokecali, kým sa kamoška vrátila. Následne sme šli na hotel a po teplej sprche sme zaľahli. 

Štvrtok - 7.11.2013

Ďalší deň nasledovala prehliadka Prahy. Vstávanie bolo nesmierne ťažké, no napokon sa podarilo a my sme vypadli z hotela. Batohy sme si odniesli ku tete jednej z tej druhej skupiny a po Prahe sme chodili len s kabelkami. Chválabohu. Šla som do jedného mini hotelíka, odovzdať pozdrav od mamky pre jej dávneho kamaráta a následne nasledoval Orloj. 

Na námestí sme stretli organizátorov eventu za 20€, ktorý bol organizovaný denne pre turistov s náyvom Pub Crawl. Princípom bolo stretnutie na námestí a putovanie do Pub Crawl baru, kde bolo počas jednej hodiny neobmedzené množstvo alkoholu. Následne sa putovalo ešte do ďalších troch barov v meste, kde bol zakaždým vstup a welcome drink zadarmo. K tomu si ešte dostala tričko a VIP vstup do Karlovych lázni. Raz by som sa toho chcela zúčastniť. Tak som chvíľu konverzovala s čiernoiernym černochom po anglicky a potom sme sa vydali ďalej. 

Ďalej tam bol jeden pouličný zabávač, tak sme sa pri ňom chvíľu zdržali, no musela som uznať, že to nebolo nudné. Cestou na obed sme sa s kamoškou pohádali, a tak som zvyšok cesty šla sama. Oco mal na mňa prosbu, aby som mu z uličky pri Orloji z reštaurácie U Fleka doniesla trojdecový pivový pohár ich výroby, keďže on také zbiera a dostať ich jedine tam. Problém však bol, že tá reštaurácia ani zďaleka nebola pri orloji a ja som blúdila okolo hodiny mini uličkami navigovala barmanmi z "hospody" a taktiež feši policajtmi. Napokon sa mi podarilo nájsť pomocou chlapcov z posledného baru a kúpila som pohár. 

Cestou ďalej na Pražský hrad som stretla nejakú českú skupinku, ktorá sa ma pýtala, či neviem, kde je reštauráce U fleka. Skoro som pukla od smiechu. Ako tak sa mi podarilo im to vysvetliť a šla som na hrad. Keď som konečne prekonala všetky tie schody, naskytol sa mi prekrásny výhľad na nočnú Prahu (hoci bolo len 5 hodín). Zišla som dole, a keďže som mala do pol 8, kedy som si mala ísť po batoh, kopec času, šla som do poslednej hospody, kde som predtým stretla tých zlatých chlapcov. Ešte stále tam boli a rozprávali sa s barmanom, ktorý bol očividne ich kamarát a tak som si prisadla a pustili sme sa do reči. Ešte mi aj kúpili pivo. Po družnej debate som šla po veci a vrátila som sa naspäť k ním. O 22:35 som LTT stihla autobus, no tentoraz bola cesta o niečo viac pohodlnejšia, aj keď bez slúchadiel, novín či čaju, pretože sme šli inou agentúrou. No aspoň sme mali voľné sedadlá a mohli sme si sadnúť na dve a pohodlne sa vyspať. 

Ahojky :)

Ahojte :D áno, zase otravujem s hlúposťami :D zajtra, respektíve už dnes večer odchádzam na menší trip do Prahy :) že či uhádnete prečo? ..... ak ste hádali koncert Bruno Mars, vaša odpoveď bola správna, posúvate sa na 100,000€ :D ale nie ... the point is, že tu až do piatku rána nebudem, no ak sa mi počas 8-hodinovej cesty tam a späť podarí zo seba niečo vypotiť alebo sa k tom u vôbec dostať, tak by som cez víkend mohla pridať novú časť :) taktiež budem počas celého výletu a hlavne počas koncertu robiť fotodokumentáciu (možno aj video) :) chceli by ste nejaký samostatný článok k tomu? :)

Love Me For Me 49

ďakujem za trpezlivosť :) hádam budem môcť dať ďalšiu časť čoskoro ;-)

„Počkaj, musím ti zakryť oči,“ zastavil ma Louis pred dverami, ktoré viedli na ulicu a z vrecka vytiahol čiernu šatku. Rýchlo mi ju previazal cez oči a ja som bola hneď slepá. Chytil ma za ruku a pomaly ma viedol von.

„Pozor, schody,“ upozornil ma a ja som brala pomaly jeden za druhým. Následne ma Louis zastavil a nasmeroval ma k niečomu. Alebo k niekomu? Netušila som, no zvedavosť mnou lomcovala.

„Pripravená?“ cítila som, ako sa usmieva.

„Zaškrtiť ťa, že si mi kúpil darček? Áno,“ odvetila som a jeho zvonivý smiech mi zaznel v ušiach. Pod šatkou som prevrátila očami a čakala na to veľké odhalenie. Louis sa natiahol k mojím vlasom a začal mi rozväzovať šatku. Odrazu mi ju rýchlo stiahol z tváre a zvolal ´Happy Birthday´.

Pohľad, ktorý sa mi naskytol, mi vyrazil dych. Na ceste pri chodníku stála zaparkovaná nádherná motorka oblepená červenou mašľou. Ruky mi automaticky vyskočili k ústam, ako som ich mala dokorán otvorené a nedokázala som nič povedať. Len som hľadela na tú krásu a do očí sa mi tisli slzy radosti.

„Neverím. Že. Si. Mi. Kúpil. Motorku!“ otočila som sa so šeptom k nemu a on sa na chvíľu zatváril vyľakane.

„Nepáči sa ti?“ odvetil smutne a sklopil pohľad k zemi. Podišla som k nemu bližšie a prstom som ho donútila sa na mňa pozrieť.

„Je to ten najkrajší a najlepší darček, aký som si mohla želať,“ šepla som láskavo. „Hoc by ma potešilo, keby si na mňa nemíňal peniaze vôbec, no motorka? To bol vždy môj sen.“

„Takže sa ti páči?“ rozžiaril sa.

„Páči? Je dokonalá!!!“ zvolala som nadšene a rozbehla som sa k nej. V sekunde som z nej strhla mašľu a centimeter po centimetri som ju obdivovala.

„Chceš ju ísť vyskúšať?“ spýtal sa ma Louis s úškrnom.

„Rada by som, no nemám vodičský preukaz,“ riekla som skormútene. „Budem si ho musieť čo najskôr vybaviť.“

„Ja vodičák mám,“ nadvihol obočie Louis a ja som sa hneď rozžiarila.

„Ideme!“ zavelila som a ukázala som na motorku. Louis sa len zasmial a vybral spod sedadla dve prilby. Nasadila som si tú svoju a sadla si zaňho. Chytila som sa ho okolo pása a Louis naštartoval. Odrazu sme prudko vystrelili dopredu a ja som sa ho chytila ešte pevnejšie. No strach som vôbec nemala. Neviem, či so mnou je niečo zlé, no jediné, čo ma v tej chvíli napĺňalo bol neskutočný adrenalín.

Síce bola v meste zvyčajná londýnska zápcha, motorkou sme sa prešmykli popri autách a hneď sme stáli na čele radu pred semaforom. Netušila som, kam ideme, no predpokladala som, že na oslavu. Vedela som síce adresu, no nemala som ani tušenia, kde to môže byť. Louis zrejme áno.

Nerozumiem, ako som prežila všetko to blahoželanie a darčeky. No chválabohu, to najhoršie som už mala za sebou a nasledovalo len jedlo a voľná zábava. Ne, že by som bola z niektorých darčekov sklamaná, no zdalo sa mi to všetko až príliš.

Tak napríklad Ashley mi darovala poukážku na nákup oblečenia v nejakom obchode, kde som nikdy predtým nebola. Nebola na nej cena. Vraj mi už vybrala rôzne kombinácie a už si po nich mám len prísť. Rodičia sa rozhodli dohnať všetky tie roky tým, že mi kúpili nový byt neďaleko Ashley a Louisa. Síce som to spočiatku nechcela prijať, nepresvedčila som ich.

Aspoň, že mamka neutratila tisíce peňazí. Darovala mi hrubú kuchársku knihu jej babky, ktorú našla v pivnici a ja som nemohla byť viac nadšená, najmä preto, že jedine ona vedela, akú hodnotu pre mňa má darček, čo nestál veľa. A navyše som dostala poriadnu prednášku kvôli motorke, no nik s tým nemohol nič robiť. Museli sa zmieriť s tým, že len čo budem mať vodičák v ruke, mojím dopravným prostriedkom bude len motorka.

Deň zbehol ako voda, ktovie či našťastie alebo bohužiaľ, a ja som sa s Louisom vrátila k nemu. Pýtal sa ma síce, či sa nechcem ísť do toho nového bytu aspoň pozrieť, no ja som presne vedela, čo k tomu večeru potrebujem.

Len čo sa za nami zabuchli dvere jeho bytu, vrhli sme sa na seba, akoby sme sa roky nevideli a nestihli sme dôjsť ani len do spálne. No mne to bolo jedno. Svoju dávku drogy som dostala a tak som spokojne zaspala v Louisovom náručí.

„Dobré ráno,“ pozdravila som s úsmevom Louisovi, keď prišiel rozospatý do kuchyne. Na stole už boli lievance s marmeládou a čokoládou a Louisovi len tak zažiarili oči.

„Dobré ránko,“ odvetil s pohľadom upretým na lievance a sadol si. O pár minút už na tanieri neostali ani len omrvinky a hoc som chcela poumývať riad, Louise ústa na mojom krku ma od toho dosť rozptyľovali. A tak som sa len otočila a nechala sa rozmaznávať jeho perami.

„Neskočíme pozrieť ten tvoj byt?“ zamrmlal Louis pomedzi bozky. „Vieš, pokrstiť ho a tak.“

„Ale čo,“ zasmiala som sa. „Nejaký si nedočkavý.“

„To vieš,“ odstúpil na pár centimetrov odo mňa a poriadne si ma premeral. Rukou mi prešiel po nahom stehne a zamieril ňou na zadok. Jemne ma po ňom pľasol a stihol ho. Ja som sa mu zavesila na pery a oddala som sa jeho vášnivým bozkom.

„Asi by sme tam fajn mali ísť, lebo sa k tomu krstu dostaneme aj skôr,“ zamrmlala som po chvíli a Louis sa s úškrnom odtiahol.

„Vaše želanie je mi rozkazom,“ zasalutoval a ja som sa zasmiala. „Chceli by ste ísť autom alebo motorkou, my lady?“

„Skús hádať,“ zaškerila som sa a otočila som sa na odchod, aby som sa obliekla. Síce som bola v tom istom, no čo na tom. Veď len idem pokrstiť môj nový byt, usmiala som sa v duchu a všetky moje bunky tancovali nedočkavosťou.

Po polhodine blúdenia sme to napokon našli. Byt sa nachádzal na rovnakej ulici ako Ashleyin, len o pár blokov ďalej. Pri vstupe som sa musela preukázať vrátnikovi, no len čo som sa ocitla vo výťahu, zmocnila sa ma nervozita. Chcem ten byt vlastne vidieť? Budem v ňom vôbec bývať? Načo mi je, keď mám zadarmo internát? premýšľala som, a potom som dostala skvelý nápad. Dám ho mamke. Aspoň už nebude musieť byť na Slovensku, ďaleko odo mňa, kde je jednak mizerný plat a jednak tam nemá nikoho. A vtedy som vedela, že to bude to najlepšie rozhodnutie.

„Tešíš sa na ten byt?“ spýtal sa ma Louis s úsmevom.

„Hmm, čože?“ pozrela som naňho zmätene, keďže som bola zahĺbená do svojich myšlienok.

„Že či sa naň tešíš, keď sa tak usmievaš?“

„Ach tak ... no, prišla som na skvelý nápad,“ rozžiarila som sa.

„A to?“

„Dám ten byt mamke? Bude sa môcť nasťahovať do Londýna permanentne a Slovensko necháme za nami. Navždy.“

„Skvelý nápad,“ usmial sa Louis. „Síce to potom v ňom bude ťažšie, no je to úžasné.“

„Ešte stále máme tvoj byt,“ usmiala som sa.

„To áno ...“ zamyslel sa Louis na chvíľu, kým sme vystúpili z výťahu. Byt sa nachádzal na najvyššom poschodí, takže minimálne výhľad ma tešil už teraz.

„A čo keby...“ zastal na chodbe a ja som sa otočila k nemu.

„Áno?“ nadvihla som spýtavo obočie a čakala na dokončenie vety.

„Čo keby si sa nasťahovala ku mne a tento byt by mala tvoja mamka celý pre seba?“ riekol nervózne nevediac, ako budem reagovať. Ja som len nemo otvorila ústa a netušila som, čo mám povedať. Pomyslenie na to, že by som bývala s Louisom bolo neodolateľné, no bála som sa, aby sa tým medzi nami niečo nepokazilo.

„Znie to skvele, no myslíš to vážne?“ riekla som.

„Ľúbim ťa a každú sekundu, čo som od teba preč, mi neskutočne chýbaš. Bol by to splnený sen.“

„Tak teda áno,“ usmiala som sa a hodila som a mu okolo krku. Nadšenie, ktoré nás oboch premohlo, sa odrazilo na vášnivých bozkoch a rýchlych krokoch k bytu D. S Louisom zaboreným do môjho krku som na tretíkrát otvorila dvere a spoločne sme vošli dnu. 

Sorry :(

Ja viem, že som už dlho nič nepridala a neskutočne ma to mrzí ... tu nejde o to, že škola .. do školy sa učím raz do týždňa, no o dva týždne mám stužkovú a skúste hádať, komu to dali na starosť ... a plus sa musím učiť na skúšky, ktoré mám 7.12 a ak neprejdem, tak sa môžem s UK rozlúčiť ... takže naozaj ma to mrzí, ale skôr ako vo štvrtok večer nebudem môcť pridať nič, pretože mám strašne fofry a buď riešim stužkovú alebo sa učím niekedy aj do 1 rána ... naozaj nemám kedy písať časť .... viem, že možno týmto strácam čitateľov a naozaj ma to nesmierne mrzí, no bohužiaľ - univerzita v Anglicku je pre mňa dôležitejšia, prepáčte ... ak by ste mali ešte chvíľu strpenia, tak do toho štvrtku by som novú časť dala ... a ešte jedna vec, poviedka Hold On nie je moja a ja si k nej komentáre vôbec nečítam, no náhodou som zahliadla teiž odkazy na mňa ohľadom nečinnosti, takže ak na mňa niečo máte, píšte to k mojím poviedkam :) hádam so mnou budete mať chvíľku strpenia :)

Day 28

Téma: Niečo, čo ti chýba.

   Prvé, čo ma napadne, keď si to prečítam je láska. Hľadá ju snáď každý z nás. Mnohí sa kvôli nej trápime a robíme hlúposti, ktoré neskôr ľutujeme, no taktiež si mnohokrát vyčítame, že sme mali spraviť niečo skôr, než bolo neskoro. Presne to je aj môj prípad. 

   Možno si pamätáte na obdobie v júni, keď som začínala s týmto projektom a prvý deň patril vzťahom. Potom som písala, že som bola zadaná, no trvalo to ani také dva týždne. No keď sa vrátim v čase, v tom období, keď som "chodila" s Danom, stretávala som sa s jedným úžasným chlapcom - Filipom. Spoznali sme sa začiatkom mája počas kamarátkinej oslavy, keď sme šli dokúpiť do večierky zapijak. Stretla som partiu chalanov, kde bol aj jeden môj kamarát zo školy a tak som tam s ním chvíľu ostala a zoznámila som sa aj so zvyšnými členmi party. Jeho najlepší kamarát bol práve Filip. 

   Ďalší deň si ma pridal ku priateľom a dennodenne sme si písali. A vždy písal on mne. No nebolo mi to nepríjemné, práve naopak. Mala som ho veľmi rada, samozrejme, ako kamaráta, a to, že sa o mňa zaujíma mi len lichotilo. No nič viac. Samozrejme, ako na truc, párkrát mi dal najavo, že má o mňa väčší záujem, no ja som to v tom čase nevnímala. Potom prišlo leto a my sme spolu šli konečne vonku sami, keď sa mi nechcelo ísť z bytu vonku a tak som mu zavolala, či sa nejde prejsť. Skončili sme na ihrisku na hojdačkách a strávili sme spolu približne 5 hodín. A čo ma na tom zarážalo najviac, že nikdy nebolo ticho. Vždycky sme sa mali o čom rozprávať. Potom prišiel Pivný festival a my sme sa stále nejako minuli, až raz som mu volala, kde je a on povedal, že na chate, ktorá bola v meste neďaleko toho festivalu. Tak som sa tam vydala a aj s jeho kamarátmi sme sa zabavili. A potom ... sek. 

   Pomaly ale isto sme si prestávali písať. Jediný iniciátor som bola ja, keďže som v ňom mala úžasného kamaráta, o ktorého som nechcela prísť. Až napokon sme si prestali písať úplne a ja som ho nedokázala dostať z mojej mysle. Nerozumela som, čo mi je. Veď to bol len nejaký chalan. Iba kamarát. Nájde sa druhý. Veď sme sa ani nepoznali tak dlho, tak čo potom riešim, hovorila som si stále. No ako bežal čas, chýbal mi čoraz viac. Kamarátka o všetkom vedela a celý čas ma presviedčala, nech mu napíšem. Lenže ja hlava tvrdohlavá som sa zaťala a povedala som, že sa mu do riti pchať nebudem. Taktiež tvrdila, že predsa len ho považujem za viac ako kamaráta a o tom sme sa dokázali nekonečne vadiť, pretože som si to nemohla priznať. Ja a Filip? Neexistuje. 

   Až potom mi prišli domov oznamka z tlače a ja som začala riešiť, komu ich dám. Samozrejme, ako prví mi prišli na um len dvaja ľudia. Moja najlepšia kamarátka a on. Lenže problém bol, že sme už neboli v kontakte. A tu si kamarátka myslela, že by som mala aspoň zámienku sa s ním stretnúť a ísť spolu vonku.  A tak som začala vymýšľať venovanie. Nechcela som niečo okaté, no na druhej strane som mu chcela dať najavo, že mi ako kamarát chýba. A tak som sa rozhodla na šialenosť. Začala som čítať tie naše tisícové konverzácie na Facebook-u. To bola na jednej strane najväčšia chyba, no na druhej zrejme aj to, čo som mala spraviť dávno. Ako som tak šla zaradom, začala som si uvedomovať skryté náznaky v jeho správach. Minimálne 2x ma volal vonku samu, presviedčal ma o tom, aká som dokonalá a napokon, keď sa dozvedel, že som zadaná, totálne mu padla nálada. Nerozumiem, ako som si to nemohla všimnúť. Keď sa na to pozerám teraz, len sa bijem hlavou o stenu, aká som bola tupá. 

   Ako som to čítala, mala som divný pocit. Pocit, akoby som niečo zmeškala. A vtedy som si začala uvedomovať, že asi to predsa len nie je čisté priateľstvo. Napokon som sa mu rozhodla napísať a zavolať ho vonku. Konverzácia šla od zlého k horšiemu. Bol neskutočné divný a bolo z neho cítiť, akoby sa na mňa kvôli niečomu hneval. Napokon som to nevydržala a pýtala som sa ho, čo sa deje. Samozrejme, kto na prvýkrát prizná, čo mu je. No ja som to nevzdala. Aj tak nechcel nič povedal a zrazu ostala naša konverzácia na bode mrazu. Vlastne, ona bola už celý čas dávno pod ním. A mňa išlo vtedy puknúť. 

   Napokon som prelomila všetky svoje zábrany a napísala som mu správu: už to asi nezachránim čo? (mysliac naše priateľstvo, aspoň navonok). Odpoveď znela: asi nie ... keby sa to riešilo počas leta, bolo by to iné. A vtedy som myslela, že omdliem. Toto som teda nečakala. Nie od neho. Vždy to bol optimista a slniečko, a zrazu sa ku mne správal, akoby som ho dobodala dýkou (nie ďaleko od pravdy ale len metaforicky). A tak sme to začali riešiť hlbšie. Spýtala som sa, či som mu niečo spravila, že sa jeho postoj ku mne tak veľmi zmenil. Odvetil: nejako to vyhaslo .. myslel som si, že nemáš záujem. To bola posledná kvapka a ja som si myslela, že umriem. 

   Prvýkrát som naozaj zažila bodnutie do srdca a tá bolesť bola ... neopísateľná. Vlastne ani neviem, ako sa mi podarilo opisovať bolesť v mojich poviedkach, no toto bolo oproti nim 1000000x horšie. Slzy sa mi rinuli po tvári a ja som sa nemohla poriadne nadýchnuť. A vtedy som pochopila, že nie len, že mám k nemu bližšie, ako ku kamarátovi, ale že ho zrejme aj ľúbim. Nerozumela som tomu, no vedela som, že je to pravda. A že to nie je len obyčajný crush, keď sa vám niekto páči, pretože Filipa som nikdy nebrala viac ako kamaráta. Až keď som ho stratila, uvedomila som si, koľko pre mňa znamenal. No už bolo neskoro a ja som strávila celú noc urevaná vo svojej posteli. 

   Spala som asi dve hodiny prerušovaného spánku a ráno som sa zobudila s čiernymi kruhmi pod očami a červenými fľakmi po tvári od plaču. A navyše ma neskutočne bolela hlava, no to bolo nič oproti tomu, čo som cítila vnútri. Bola som ako živá múmia a samozrejme, že to neostalo nepovšimnuté. No ja som o tom nemohla hovoriť, lebo stačila len spomienka a už sa mi opäť tisli slzy do očí. 

   Neviem, či ste už takéto zažili, no u mňa to bolo/je nové a preto tak silné. A hoc už prešiel týždeň, od tej našej konverzácie, neprejde minúta, aby som naňho a na to nemyslela. V hrudi mám stále ten pocit, akoby som bola rozdvojená a nedokážem sa poriadne ani sústrediť na školu či angličtinu. Pred sebou mám stále tú jeho poslednú vetu a to, že keby som nebola taká tvrdohlavá a uvedomila by som si fakty skôr, všetko mohlo byť inak. A teraz som na to doplatila nie len tým, že som v ňom stratila najlepšieho kamaráta ale aj prvú lásku. Prvú ozajstnú lásku, ako som si uvedomila. Všetko predtým boli len crushes. Chalani, ktorí ma zaujali výzorom a nie dušou. Filip bol iný. 

   A prečo to tu píšem? Jednak je to k téme, čo ti chýba. Chýba mi láska, no viac mi chýba on. Zmierila by som sa aj s priateľstvom, keby som ho mohla vidieť a opäť s ním zažiť tie nezmyselné dlhé debaty. Druhá vec je, že do takejto situácie sa raz dostane nejedna z nás. Takže tiež by som vám rada ukázala, ako môže tvrdohlavosť a vysoké ego spolu s hanblivosťou spôsobiť, že stratíte milovanú osobu navždy. Nie vždy to musí byť láska, niekedy ide len o príťažlivosť. No tak či tak je dobré svoje pocity vyjadriť a nebáť sa, že budete odmietnuté. Necítiť sa pritom ponížene, pretože to isté očakávame my od chlapcov a oni sa boja presne toho istého. Časy, kedy city musel vyznať chalan ako prvý úž dávno pominuli, milé dámy, a tak sa poučte z mojej chyby a nečakajte, kým bude príliš neskoro na to, aby ste boli šťastné s osobou, ktorá je vášmu srdcu milá. (och, koľko básnictva vo mne sa vzalo :D) A ďakujem tým, ktorí to dočítali až do konca :)