Irresistible 58

Nová časť je na svete, opäť trošku dlhšia, a už je napísala aj prvá časť "jednodielovky" s Liamom ... po anglicky ... :) chcete ju pridať? :D a ešte otázka na Michaelu, ktorá si ma pridala na FB a vravela, že by mohla pomôcť ohľadom tej knihy - ako sa voláš priezviskom, pretože som len odklikla akceptovať žiadosť a nepozrela som si meno :) keď tak mi prosím napíš, aby som vedela :) vďaka

 Vystúpila som pred mojou bytovkou, no keďže som vedela, že v ľadničke nič nie je, tak som skočila do najbližších potravín na nákup. Hádžuc veci do nákupného vozíka som na mobile vytočila Louisovo číslo a čakala som, kým zodvihne.

„Zdravím, psychiatrická ambulancia. S čím vám pomôžem?“

„Myslím, že vidím duchov. V mojom byte sú čudné biele postavy a neustále na mňa kričia,“ odvetila som vážne a niekoľko hláv okolo sa za mnou otočilo a venovalo mi čudácke pohľady.

„Tak to by ste asi mali ísť rovno k nám, no cestou cez železničné priecestie zastavte a počkajte na vlak. Hneď vám bude lepšie.“

„O, ďakujem vám veľmi pekne. Neviem, čo by som si bez vás počala.“

„Za 10,000 libier. Pomáhať je mojím poslaním.“

„Ach, keby všetci doktori boli ako vy,“ povzdychla som si a tu som to už neudržala a začala som sa šialene smiať.

„Ale, Melanie. Celé si to teraz pokazila!“ karhal ma Louis.

„Prepáč, ale ja som už nemohla,“ smiala som sa ako blázon a opierala som sa o vozík, aby som nespadla.

„Ale držala si sa dobre. Zatiaľ najviac zo všetkých. Moja výchova!“

„Samozrejme, tati,“ odvetila som.

„A prečo vlastne voláš?“ zaujímal sa Louis.

„Potrebovala by som menšiu láskavosť. Inak ... dúfam, že neruším.“

„Nie, to je v pohode,“ odvetil Louis. Z diaľky sa trošku slabšie ozvalo: „Ahoj, Mel.“

„Pozdrav, Eleanor,“ zasmiala som sa.

„Iste. Tak čo to je za láskavosť?“

„No vieš, vzala som si na cestu Niallove auto a ...“

„Good girl,“ nenechal ma Louis ani dokončiť.

„Veď dnes ani nechodia taxíky,“ obraňovala som sa.

„Ale veď ja ti nič nevyčítam.“

„Dobre no. Ja len som chcela, aby to niekto vedel, žeby sa Niall nebál. No kým mu to povieš, môžeš ho trošku podráždiť,“ uškrnula som sa.

„To vieš. Moja špecialita.“

„Preto som sa obrátila na teba.“

„Považuj to za vykonané.“

„Výborne. Ďakujem, Louis.“

„Za málo. Maj sa.“

„Ahoj,“ zložila som a šla k pokladniam zaplatiť. Na tvári mi svietil škodoradostný úsmev a v hlave som si predstavovala, ako sa asi bude Niall tváriť a čo mu Louis povie. S taškami pod pazuchami som sa dotrepala do bytu a zatvárajúc dvere som zakričala:

„Už som tuuuu!!!“

No neprišla žiadna odpoveď. Položila som tašky na stôl v kuchyni a prešla som každú izbu. No nik tam nebol.

„Kde môže byť Hayley?“ čudovala som sa nahlas. Z minikabelky som vytiahla mobil a vytočila som jej číslo.

„Nooo?“ ozval sa ospalý hlas.

„Hayley? Kde si?“

„Kto je tam?“ spýtala sa zívajúc.

„No predsa Melanie. Práve som došla domov a ty tu nie si. Tak kde si?“

„Nooo ...“ zatiahla Hay a snažila sa to naťahovať.

„Neštvi ma!“

„Tak dobre, som u Toma.“

„U akého Toma?“ nechápala som.

„Počkaj chvíľku,“ šepla a zakričala s dlaňou na mobile: „Tom! Aké máš priezvisko?“

Chvíľu bolo ticho a ja som poslušne čakala, čo vypotí. Nenapadal ma žiaden Tom, ktorý na včerajšej party bol.

„Vraví, že je Tom Parker,“ ozvala sa Hay. Tom Parker. Tom Parker. To meno mi niečo hovorí.

„Odkiaľ ho poznáš?“

„Zoznámili sme sa včera pri bare. Aj s ostatnými jeho kamarátmi, ktorých mená si nepamätám. Viem len, že jeden sa volal Nathan.“

„O pane bože!“ zvolala som, keď mi to doplo. Ona je u Toma Parkera! Člena skupiny The Wanted! Tej skupiny, s ktorou sa 1D najviac neznášajú. Nehádal sa to minule Louis priamo s Tomom?

„Deje sa niečo? Prečo božíkaš?“

„Si sama?“

„Áno, Tom je v sprche. Prečo?“

„On je z The Wanted!“

„To faaaakt? Paráda!!“ zvolala Hayley nadšene.

„Nie, Hay. To nie je paráda! Sú to najväčší hateri chalanov. Takže ich radšej pred ním nespomínaj.“

„Aha .... no dobre. Vďaka,“ odvetila trošku zmätene, akoby si to práve usporadúvala v hlave a snažila sa pochopiť, čo som jej vlastne povedala.

„Kedy prídeš domov?“ zmenila som tému.

„O chvíľu vyrazím. Why?“

„Vezmi mi, prosím ťa, po ceste poštu.“

„Máš to mať. Tak seeya later,“ rozlúčila sa a zložila. Ja som si len povzdychla a unavene som sa zhodila na gauč. Ľahla som si a snažila sa na nič nemyslieť. No v tom ma vyrušilo zvonenie telefónu. Kto to môže byť? Bol to David.

„Ahoj.“

„Ahoj, Mel. Už si čítala článok?“ spýtal sa ma nadšene.

„Veď mi ho predsa Tanya predtým poslala nie?“

„To hej, ale v časopise.“

„Aha, no nie. Nejako som na to zabudla.“

„A to si ani neberieš poštu? Veď som ti jeden výtlačok poslal.“

„Vážne? Tak ja teda idem poň. Uvidíme sa v pondelok, pa,“ odvetila som a vypla hovor. Rýchlo sm vybehla z bytu a na prízemí si vzala zo schránky poštu. Vyšla som s ňou nahor a len čo som za sebou zavrela dvere, roztrhla som obálku a vytiahla časopis.

Na titulke sa vynímala moja a Niallova fotografia, ktorú spravili u nás v štúdiu a odkazovala na článok na strane 7. Rýchlo som ju nalistovala a začítala som sa. Všetko sedelo. Bolo to presne to, čo mi Tanya poslala na mail, až na posledný odsek, v ktorom ma označuje za nedôveryhodnú osobu, keďže nechcem rozprávať o svojom súkromí a taktiež tam sú pridané postrehy fanúšikov na moju osobu, v ktorých ma označujú ako prostitútku, zlatokopku a príživníčku.

Len čo som to celé dočítala, tlak mi rapídne stúpol na 200 a zúrivosť, ktorú som pociťovala, nemala konca kraja. Hneď som vytočila Davidove číslo a čakala som, kým zodvihne.

„Ahoj, tak čo tak skoro?“

„Čo si si to dovolil vypustiť ten článok vonku!“ zvrieskla som naňho.

„O čom to hovoríš? Veď si mi dala povolenie.“

„Dala som povolenie na článok, ktorý mi poslala Tanya na mail a rozhodne to nebol tento! Možno taká polovica z neho!“

„Ale veď prečo by ti posielala zlý článok?“

„Pretože vedela, že tento by som nikdy neschválila!“

„Dobre, upokoj sa. Určite to bude nejaký omyl.“

„Aký omyl, David! To bol úmysel! Mala to presne naplánované a dosiahla, čo chcela!“

„Ale Mel. Určite preháňaš a nie je to také hrozné. Poznám Tanyu a vie, že by niečo také nespravila.“

„Tak to asi tú mrchu tak veľmi nepoznáš.“

„No no no. Takto o nej nehovor!“

„Prosím?!“

„Povedal som, aby si o nej takto nehovorila!“

„Takže ty sa jej zastávaš?!“

„To nie, len ...“

„Len sa jej zastávaš! Mohla som si to myslieť! Jeden ako druhý! Ach, bože môj, aká som bola naivná.“

„Mel, veď to určite nie je také strašné.“

„Že nie?! Čítal si to už?“

„No ... ešte nie, ale ...“

„Tak do toho nemáš čo hovoriť! Tá odporná zmija to spravila naschvál!“

„Tak už dosť! Prestaň ju obviňovať!“

„Ty si naozaj padnutý na hlavu, David! Čo s ňou spíš, že sa jej tak zastávaš?“

„Tak toto si vyprosím!“

„Takže áno. Mohla som si myslieť, že v tom idete obaja! A ty sa tu hráš na neviniatko!“

„Melanie, varujem ťa!“

„Čo spravíš? Vyhodíš ma? Vážne? To už nemusíš! Dávam výpoveď! Už vás v živote nechcem vidieť!“

„Nechceš si to rozmyslieť?“

„Ani vo sne! Zbohom, idiot!“ zvolala som nahnevane a zrušila som ho. Mobil som hodila o stenu, takže sa rozbil na niekoľko častí a päsťou som buchla do dverí.

„Auuu,“ zjajkla som od bolesti a šla som do izby. Vyzliekla som si šaty a položila ich na posteľ. Dala som si horúcu sprchu, aby som sa aspoň trošku upokojila, no veľmi mi to nepomohlo. Potrebovala som s niekým hovoriť. A keďže sa mi nechcelo čakať na Hayley, kým sa dotrepe, obliekla som si rifle, sivý rolák a kabát, na nohy som si dala vysoké čižmy a vyšla som pred bytovku. Nasadla som do Niallovho auta a zamierila
som naspäť k chalanom.