One Direction Stories: Irresistible 59

Ta čo? nikto nechce "jednodielovku"? :P
A kto pozeral prípravné zápasy s Českom? :D krása .. nádhera ♥ radosť sa dívať!!! aj keď ten prvý bol natesno 3:2, ten náš prvý gól stál za to! krásna slučka na hokejke spoza bránky ... proste paráda :) a dneska 3:0, posledný gól do prázdnej bránky ... dokonalosť ♥ vďaka hokeju som hrdou Slovenkou (aj keď to ešte nie sú naozajstné zápasy) :) držíme palce našim chlapcom ... #proud

Niall

Keď Mel odišla, šiel som sa prezliecť a naraňajkovať a ľahol som si na gauč pred televízor k Zaynovi. Po chvíli sa k nám pridali aj ostatní a spoločne sme pozerali akýsi akčný film, no ja som sa naň nemohol sústrediť. Celý čas mi po hlave behala Melanie a mrzelo ma, čo sa stalo. Zrejme som to trošku prehnal, aj keď ten druhý pád bola len náhoda.

Odrazu som sa postavil a rozhodol som sa, že za ňou zájdem. Chcel som sa uistiť, že všetko je v poriadku. Chalani na mňa len zvláštne pozreli, no nič nevraveli. Vošiel som do chodby a hľadal som kľúče od auta. Na stolíku, kde som si ich odkladal neboli a nikde inde som ich nemohol nájsť.

„Chalani, nevideli ste moje kľúče od auta?“ zakričal som a čakal odpoveď.

„Nie, sorry bro. Niekde tam budú,“ znela Zaynova odpoveď a o chvíľu sa všetci objavili pri mne.

„Nie sú tu. Hľadal som ich už všade!“

„A auto máš?“ poznamenal Louis.

„Hahaha. Včera som ho bral naspäť.“

„Sám?“ spýtal sa Liam.

„Hej, prečo?“ nechápal som.

„Veď si pil!“

„Ups,“ uvedomil som si. Na čo som vtedy myslel? Veď sme sa mohli zabiť alebo nás mohli chytiť a znovu by bol škandál. No ja som presne vedel, na čo som myslel. V hlave som mal jedinú vec – Melanie.

„Nehovor mi, Niall, že si jazdil opitý!“ volal na mňa Liam.

„Stalo sa, fajn. Ale teraz, kde mám kľúče!“

„V záchvate vášne si ich stratil,“ uškrnul sa Harry.

„Už to nie je vtipné!“ začínal som byť nervózny.

„Hovorím ti, pozri sa, či vôbec máš auto,“ smial sa Louis.

„Hahaha, veľmi vtipné, Louis,“ zatváril som sa kyslo a vykukol som von oknom. No aké bolo moje prekvapenie, keď pred domom moje auto naozaj nebolo. Sánka mi padla k zemi a oči som mal vypúlene.

„KDE MÁM AUTO!“ zvolal som nahnevane a otočil som sa na chalanov. Určite to je nejaký ich vtip.

„Ja neviem,“ pokrčil plecami Zayn a Liam taktiež pokýval hlavou.

„HAROLD!“

„Čo hneď ja?!“ obraňoval sa Harry.

„Poznám tie tvoje žartíky!“

„Ja som nič nespravil!“

„Tak kto mi potom zobral auto! LOUIS?!“

No on namiesto odpovede vybuchol smiechom. Takže to bol on.

„Prečo?! A kde je?“

„Ja som ti ho nezobral!“ chytal sa za brucho Louis. „To ...“

Nestihol dopovedať, pretože pred domom sa ozval zvuk motora a vzápätí stíchol. Vystrelil som k oknu a pozrel som pred dom, kde už stálo zaparkované moje auto.

„Melanie,“ dopovedal Louis a ja som na ňu hľadel, ako ladne vystúpila z auta. Moja zlosť ustúpila a hneď som vyšiel vonku.

„Ahoj!“ usmial som sa na ňu a objal ju.

„Ahoj,“ riekla vážne a jej objatie bolo akési stuhnuté, neosobné.

„Čo sa deje?“ opýtal som sa hneď.

„Poďme dnu,“ riekla Mel a ja som dostal veľmi zlé tušenie. Vošli sme do domu a chalani vrelo vítali Melanie. Ona sa na nich jemne usmiala a zamierila do herne, aby sme boli sami.

„No tak, hovor. Čo sa stalo?“

„Skončila som v práci,“ ozvala sa a sadla si.

„Skončila? A prečo?“

„Kvôli tomu interview. Ja ...“ hlas jej zlyhal a tvár si vložila do dlaní. Rýchlo som k nej pristúpil a kľakol si, aby som bol na jej úrovni. Vzal som jej dlane do svojich a prinútil som ju pozrieť sa na mňa.

„Čo tam napísali?“

„Že som šľapka a zlatokopka, ktorá len zháňa peniaze,“ odvetila a s očí sa jej rinuli slzy.

„Panebože!“ povzdychol som si a objal ju. Snažil som sa ju upokojiť, a medzitým som premýšľal, ako k tomu vlastne mohlo dôjsť.

„Neodsúhlasila si ten článok?“ spýtal som sa po chvíli.

„Nie!“ zvolala zvýšeným hlasom. „Myslíš, že by som niečo také o sebe pustila do tlače?“ zachmúrila sa.

„Nie, nie, prepáč. Ja len ... mala ti to poslať, nie?“

„Ona mi to poslala, len potom to trošku doplnila...“

„Ou, je mi to ľúto,“ riekol som. „Určite to tak nemyslela.“

„AJ TY!“ zvolala Mel nahnevane a prudko sa postavila. „Nestačí, že ju po celý čas obraňoval David, ale aj ty. TY, čo som si myslela, že ma podporíš a zastaneš sa ma! Načo som sem vlastne chodila!“ skríkla nazlostene a rýchlo vykročila k dverám. Na polceste som ju chytil za ruku a zastavil. Otočil som si ju k sebe a prinútil ju pozrieť sa na mňa.

„Melanie! Vieš, že ťa milujem a znamenáš pre mňa všetko. Vieš predsa, že som to tak nemyslel. Vždy budem stáť na tvojej strane,“ šepol som.

„Naozaj?“ opýtala sa ma.

„Prisahám. Nechcem, aby sme sa kvôli tomuto hádali. Musíme držať spolu.“

„Veď ja viem,“ sklopila zrak. „Prepáč. Som nahnevaná kvôli tomu článku a vybíjam si to na tebe.“

„Chápem to,“ usmial som sa a pritúlil si ju k sebe. Tuho ma objala a zhlboka si vzdychla.

„Čo mám robiť?“

„Bohužiaľ, tu sa už nedá robiť nič. Nechcem to hovoriť, ale budeš si na tie klebety musieť zvyknúť.“

„Dá sa to vôbec?“ zodvihla spýtavo obočie.

„Časom áno. Aj my sme boli považovaní za gayov a hovorili o nás, vlastne ešte aj hovoria, kopu ďalších škaredých klamstiev. No to je súčasť tohto všetkého,“ rozhodil som rukami.

„Prečo ja?“ povzdychla si Melanie.

„Lebo ma ľúbiš,“ uškrnul som sa a snažil sa vyčarovať jej na tvári úsmev.

„Len či mi za to stojíš,“ prevrátila očami.

„Nepodpichuj!“ pošteklil som ju a nežne pobozkal na nos.

„Ľúbim ťa,“ šepla s pohľadom upretým do mojich očí.

„Ja teba viac,“ usmial som sa.

„Vieš, že tú vetu neznášam!“

„No čo zmôžem, keď je to pravda,“ zasmial som sa.

„Nie, nie je!“ založila si ruky v bok.

„Ale je!“ zaškeril som sa.

„Nie je a bodka! Nevyjednávaj, lebo ešte stále mám kľúče od tvojho auta.“

„Vydieranie!“ odul som spodnú peru.