Irresistible 68

pokračujeme :) inak, v piatok som sa nejakou zhodou náhod dostala na koncert do jedného prešovského klubu a musím povedať, že mi riadne učarovali :D už som o nich predtým počula, no nevedela som, že idem práve na nich :D po celý čas som bola na nohách a spolu s ostatnými som sa tam rozbíjala, proste pecka koncert :D odporúčam, ak ste o nich ešte nepočulo, lebo predsa len existujú iba 2 roky a až teraz sa začali viac presádzať :) tu je ich prvý officiálny singel ... pár ďalších je na YT ale nie všetky, čo je škoda :/ rada by som vedela váš názor na nich :) vďaka 

Otvorila som oči do jasného svetla a hneď som ich aj privrela, kým si moje zreničky zvykli na ten jas. Pomaly som ich otvárala a snažila sa spomenúť si, čo sa stalo a kde to som.

Odrazu ku mne pribehol chlapík v červenom a opýtal sa ma:

„Ako sa cítite? Bolí vás hlava? Môžete dýchať?“

„Áno, môžem. Nebolí ma nič a je mi fajn,“ odvetila som v spätnom poradí nechápuc, čo sa tu deje. Oprela som sa o lakte a pokúsila som sa posadiť. Obzerajúc sa dookola som prišla na to, že som v sanitke a v momente sa mi v mysli objavil obraz raneného Nialla.

V tej chvíli mi hruďou preletela ostrá bolesť a všetky pocity sa vrátili späť. Ťažko sa mi dýchalo a začala som sa neuveriteľne triasť. Záchranár ma hneď zatlačil späť na lehátko a k ústam mi priložil prístroj na uľahčenie dýchania. Do ruky mi vpichol nejakú injekciu, z ktorej som sa prestala triasť a tak som usúdila, že to boli sedatíva.

„Lepšie?“ opýtal sa.

Jemne som prikývla hlavou a zhlboka som dýchala. No slzám som zabrániť nedokázala. Prúdmi stekali po mojej tvári a zanechávali tmavé škvrny na bielej plachte.

„Och, prepáčte,“ zvolala som, keď som to zbadala a snažila som sa to vyčistiť.

„Nechajte tak, to je v poriadku. Neraz je všetko od krvi, pár fľakov nevadí,“ usmial sa na mňa záchranár a ja sa posadila. Dýchanie som už mala v poriadku a netriasla som sa, no bolesť ma aj tak trhala na kusy a slzy sa mi neprestali rinúť z očí.

„Čo sa vám stalo?“ opýtal sa so záujmom a prenikavo na mňa hľadel.

„To je ... komplikované. Budem môcť ísť domov?“ odvetila som.

„Spravím vám pár vyšetrení a ak budú v poriadnu, tak áno. Bohužiaľ, nemohli sme sa nikomu blízkemu dovolať, keďže váš mobilný telefón sa pri páde rozbil, no keďže ste relatívne v poriadku, nie je to už potrebné.“

„Ďakujem,“ šepla som a zapozerala som sa von dverami, kde stála skupinka ľudí a snažili sa zistiť, čo sa deje. Prešla som pohľadom vedľa nich a po celý čas, čo mi záchranár robil vyšetrenia, som sa pozerala na jeden a ten istý bod na strome.

Po pár minútach som bola prepustená s škatuľkou sedatív a inhalátorom pre prípad, že by sa mi to prihodilo znovu. Poslušne som si to odložila do kabelky a poďakovala som sa. Následne som si zastavila taxík a odviezla sa domov.

Len čo som za sebou zamkla, hodila som kabelku na zem a usadila sa do gauča. Zo stolíka som vzala vreckovky a konečne som sa poriadne vyplakala. No po dvoch hodinách, keď sa okolo mňa hromadili použité vreckovky, slzy ešte stále neprestávali tiecť z mojich očí a ja som sa už pomaly nevládala pohnúť. A tak som si len ľahla a so zapchatým nosom som zaspala na gauči.

Ráno som sa zobudila s opuchnutými očami a bolesťou hlavy, no v práci som sa nemohla opäť vyhovoriť, a tak som si vzala tabletku, pod oči si natrela vrstvu make-up-u na zakrytie a vyrazila som do štúdia. Samozrejme, hrudník som mala od bolesti stlačený a nemohla som zhlboka dýchať, no stačilo to na dostatočný prísun kyslíka a tak som inhalátor nepotrebovala.

Cestou som len mŕtvo hľadela na okolie a snažila som sa nemyslieť, aby som aspoň trošku zmiernila bolesť. Celkom sa mi to darilo, pokiaľ mi nezačal zvoniť mobil a po dvihnutí sa z neho neozval Keatonov hlas.

„Ahoj, mojko. Tak čo, single?“

„Ty bastard!“ zavrčala som, až sa šofér šokovane otočil.

„No, no, no. Pokojne moja. Zajtra večer spolu ideme na prehliadku. Nemala by byť ku mne zlá. Musíš byť predsa presvedčivá, že si zamilovaná.“

„Nikam s tebou nejdem!“

„Ale samozrejme, že ideš. Ešte sme spolu neskončili. A ešte nám aj zoženieš lístky,“ zasmial sa.

„Kedy už konečne vypadneš z môjho života a dáš mi pokoj!“ zvolala som zúfalo a zúrivo zároveň.

„Keď toho všetkého budem mať dosť,“ povedal pokojne.

„Tak sa teda vidíme zajtra. Stretneme sa o pol 7 pred kaviarňou.“

Neodpovedala som mu na to, pretože som ani nemala čo. Odvrávať som nemohla a nadávky by mi nepomohli. Keaton sa len zlomyseľne zasmial a zložil. Zúfalo som si zložila hlavu do dlaní a snažila som sa prísť na to, čím som si toto peklo zaslúžila.

V práci prebehlo všetko v poriadku - Theo mi dal lístky sám od seba a nik nemal poznámky k môjmu nezvyčajne tichému správaniu, ktoré už vlastne ani nebolo nezvyčajné. Večer som šla rovno domov a ľahla si do postele, pretože som sa naďalej nedokázala mučiť myšlienkami na všetko okolo seba. No najmä na neho.

Neustále som ho mala pred očami a bolesť v hrudi neustupovala. Práve naopak, mala som pocit, akoby každou minútou len narastala. A tak som sa od toho všetkého rozhodla zbabelo utiecť. No ani spánok mi neposkytol pokoj na duši. Nevidela som v ňom síce Niall, no sladké sny to rozhodne neboli. Moje vnútro vedela, že sa trápim a preto sa to všetko prenášalo aj do mojich snov. Respektíve nočných môr.

Ďalší deň bola sobota a ja som našťastie vstala až poobede. Napriek tomu som nebola vôbec oddýchnutá, pretože som sa celú noc prevaľovala a nemohla som poriadne spať. Šla som rovno do kúpeľne, opláchla som si tvár studenou vodou a dala sa do poriadku.

Následne som sa obliekla a pobalila si do kabelky veci. Pri odchode z bytu som sa pozrela do zrkadla a na chvíľu som sa zastavila. Ani som nevnímala, čo si obliekam, a tak ma popravde prekvapilo, že som celá v čiernej, pretože som vždy nosila pestré farby. No teraz ...

Na jednej strane ma to zarazilo, no potom som si uvedomila, že v podstate som akoby zomrela, pretože bez Nialla som nebola nik. Nedokázala som normálne žiť a predstava budúcnosti vo mne vyvolávala paniku. A preto sa čierna veľmi dobre hodila.

Vyšla som z bytu, zamkla ho a na ulici som si vzala taxík. Odviezla som sa na Oxford Street, aby som si kúpila niečo primerané na prehliadku. Po troch hodinách nakupovania som v rukách držala víťazné kusy a pobrala som sa s nimi k pokladni. A hoci ma nakupovanie vždy rozveselilo, dnes to nemalo takmer žiaden účinok. Jediné, čo to vo mne vyvolalo, bolo ešte viac bolesti a zúfalstva, keď som si uvedomila, že tie šaty kupujem na večer s Keatonom.

Taxíkom som sa opäť odviezla domov a pripravila som sa. Nepiplala som sa ani s vlasmi ani s make-upom. Veď načo. A tak som bola o 6 hotová a pobrala som sa ku kaviarni.  Pred vchodom už stál Keaton v obleku a ponúkol mi rameno. Iste, že som ho neprijala a hodila som naňho škaredý pohľad. On len pokrčil plecami a zaviedol ma k autu.

Len čo sme sa ocitli na mieste, zaparkovali sme rovno pred vstupom a on mi otvoril dvere. Kľúče podal poslíčkovi a ja som ho chytila za rameno. Od tohto momentu som musela hrať svoju rolu zamilovanej priateľky a srdce, o ktorom som si myslela, že ho už nemám, sa opäť lámalo na menšie a menšie časti.

Prešli sme popri novinároch nepovšimnutí až na poslednú redaktorku. Tá ma spoznala a s prekvapeným pohľadom na zastavila.

„Kde máte Nialla a kto je tento mladík?“ opýtala sa priamo bez akýchkoľvek formalít.

„Som jej priateľ,“ ozval sa Keaton. „S Niallom sa rozišli. Kvôli mne!“

No srdce mi neustále bodal dýku a ja som to mučenie pomaly prestávala zvládať. Potiahla som ho, nech už ideme, no on ostal aj naďalej stáť. Kyslíku sa do mojich pľúc dostávalo čoraz menej, a tak som z kabelky vybrala inhalátor a nadýchla som sa. Vtom sa však na konci koberca ozval krik a reportéri obkľúčili osoby, ktoré práve prichádzali.

Opäť som Keatona potiahla, no ten len hľadel na skupinku a snažil sa zistiť, kto tam je. Pomaly sa blížili ku nám, keď vtom sa novinári rozostúpili a mne sa naskytol pohľad na tú jedinú osobu, ktorú som tak veľmi chcela a zároveň nechcela vidieť - Nialla!

Irresistible 67

nech sa páči, nová časť Irresistible :) a čo sa týka poviedky Protector, netuším, kedy bude nová časť, pretože ju nepíšem ja a len čakám, kedy mi ju Katka pošle :) trpezlivosť ;-) 

P.S.: obrázky dodám potom, pretože mi ich nechce načítať :)

odporúčam si k tomu pustiť pesničku :) jedna z mojich obľúbených ♥

Niall

Práve som vyšiel zo sprchy, keď som počul klopanie na dvere. Obmotal som si okolo seba uterák a šiel som otvoriť. Na moje prekvapenie stála na chodbe Melanie. Pery sa mi roztiahli do širokého úsmevu a srdce sa mi rozbúšilo láskou. Rýchlo som ju objal a vysmiaty som riekol:

„Ahoj, nečakal som ťa.“

„Musíme sa porozprávať,“ riekla bez úsmevu a uprene na mňa hľadela. Ovládol ma zlý pocit a na tvári sa mi zjavilo prekvapenie. Netušil som, o čom sa chce rozprávať, no z jej postoja som mal pocit, že to nebude veľmi dobré.

Ustúpil som o krok dozadu, aby popri mne mohla prejsť do izby a úsmev mi pomaly zmizol z tváre. Zavrel som dvere a otočil sa k nej s otázkou v očiach. Nič som nevravel, len som na ňu nechápavo hľadel a čakal som, kým prehovorí.

Nesadla si na posteľ ako zvyčajne, keď sme boli v mojej izbe, no postavila sa k oknu a pozerala von. Stál som pri dverách a čakal, čo bude nasledovať. Chvíľu bolo ticho, no potom sa ozvala, ešte stále sledujúc okolie za oknom.

„Musíme sa rozísť,“ riekla takmer pošepky, takže som si sprvu myslel, že som ju prepočul.

„Počkať, asi som zle počul. Zopakuješ to?“ povedal som zarazene a podišiel som o pár krokov dopredu.

„Musíme sa rozísť,“ zopakovala tentoraz o niečo hlasnejšie a pomaly sa otočila ku mne. Len čo sa mi pozrela do očí, srdcom mi preletel úder a kolená sa mi podlomili. Zosypal som sa na posteľ a snažil som sa nadýchnuť. Nešlo to.

Ona sa so mnou rozchádza? Ale prečo tak zrazu? Čo som urobil? Čo sa stalo? Ničomu nerozumiem! lietali mi myšlienky po rozume a nestíhal som ich ani vnímať. Jediné, čo som počul boli tie tri slová, ktoré mi zapichli nôž do srdca.

Keď sa mi podarilo nadýchnuť, pozrel som sa na ňu a snažil sa jej z tváre vyčítať emócie. No tam nič nebolo. Myslel som si, že je to nejaký fór, no apríl bol až o tri mesiace.

„Čo sa stalo?“ šepol som pomaly držiac sa za srdce a snažil som sa nevnímať tú bolesť. Určite je to len nejaké nedorozumenie. Veď ešte včera bolo všetko v poriadku!

„Zaľúbila som sa do niekoho iného,“ povedala opäť bez kúska emócií s pohľadom upretým do zeme a ja som mal pocit, akoby som rozprával s robotom. To predsa nemôže byť pravda! Veď ešte včera ma ľúbila a správala sa, akoby sa nič nedialo. Nemohla sa predsa zaľúbiť za jedno popoludnie!

„To ... to nie je pravda!“ protirečil som jej zarazene a nespustil som z nej zrak, aj keď mi pohľad na ňu spôsoboval tú najväčšiu bolesť na svete.

„Prepáč,“ šepla a vykročila k dverám. Nemohla predsa tak dlho predstierať! Čo sa to deje?! Ničomu nerozumiem! Že je to len strašný sen a ja sa čochvíľa zobudím! kričal som vo svojej mysli. No to nebol sen. Bola to krutá realita, ktorá ale vôbec nedávala zmysel.

Keď šla Mel otvoriť dvere, rýchlo som sa postavil a zabuchol ich.

„Neverím ti!“ zvolal som tvrdohlavo a čakal jej odpoveď. Pozerala do zeme a nepreriekla ani pol slova. Obišiel som ju zozadu a postavil sa priamo pred ňu.

„Neverím ti, že ma nemiluješ! Pozri sa mi do očí a zopakuj to!“

Mel naďalej hľadela na svoje topánky a ja som natiahol ruku k jej tvári. Prstom som jej zdvihol bradu a donútil som ju pozrieť sa mi do očí.

„Zopakuj to!“ povedal som nahlas. Zrejme až príliš nahlas, pretože sa jemne strhla, no pohľadom neuhla.

„Milujem niekoho iného,“ šepla a ja som pocítil obrovskú bolesť, ktorá udrela do môjho srdca a začala sa šíriť celým telom. Odrazu ma ovládol náhly impulz a ja som sa k nej nahol a pobozkal ju. Sprvu sa mi zdalo, akoby pod dotykom mojich pier mäkla a poddávala sa im, no potom sa náhle odtiahla.

„Prepáč,“ šepla a otvorila dvere. Rýchlo vybehla z izby a než som sa stihol spamätať, už jej nebolo. Nevládal som sa ani pohnúť, no nohy ma už nepočúvali a ja som sa pomaly zosúval popri stene na zem. Srdce mi praskalo na miliardy malinkých kúskov a ja som mal pocit, že to nikdy neskončí.

No najhoršie bolo, že som ničomu nerozumel. Prišlo to tak náhle a bez varovania. Nemali sme žiaden konflikt, nič. Len sa „zaľúbila“. No ja som jej neveril. V jej bozku som cítil, že ma ešte stále miluje a aj v jej pohľade bolo vidieť lož. No ona sama bola presvedčená o tom, že miluje niekoho iného. Nevedel som, či si to sama nahovára, no jedno bolo isté. Bol som z toho natoľko zmätený, že som nič nedokázal pochopiť.

Melanie

Už už som otvárala dvere a chcela som odísť, no on ich odrazu zabuchol a ja som na mieste zastala. S pohľadom upretým na zem som čakala, čo urobí.

„Neverím ti!“ zvolal tvrdohlavo a čakal. Keď som mu neodpovedala, podišiel predo mňa a riekol ešte raz.

„Neverím ti, že ma nemiluješ! Pozri sa mi do očí a zopakuj to!“

Naďalej som hľadela do zeme a nedokázala som sa mu pozrieť do očí. V hrudi som mala čiernu dieru a z tej bolesti som už pomaly nedokázala premýšľať. Chcela som sa mu hodiť okolo krku, pobozkať ho a povedať mu, že je všetko v poriadku. Že ho milujem najviac na svete a nik iný okrem neho ma nezaujíma. No nemohla som.

Riziko bolo príliš veľké. Nedokázala som ho vystaviť verejnému poníženiu a neustálemu tlaku novinárov. Vedela som, že by ho to psychicky zničilo ešte viac, ako rozchod. No aj to bolo očividne dosť a ja som ten tlak nezvládala. Musela som sa odtiaľ dostať čo najskôr, aby som nepodľahla. A preto mi neostávalo nič iné než mu to povedať priamo do očí.

Niall mi prstom zdvihol bradu a donútil ma pozrieť sa na neho.

„Zopakuj to!“ povedal nahlas a mňa jemne trhlo. Bolel ma tón jeho hlasu, pretože sa v ňom odrážali všetky tie emócie, všetka tá bolesť, ktorú som mu spôsobovala. Cítila som, ako sa mi v očiach začínajú zberať slzy a tak som rýchlo šepla.

„Milujem niekoho iného.“

Tá bolesť, ktorá sa mu odrazila v očiach ma tvrdo zasiahla. Hruď som mala stiahnutú, srdce už bolo dávno preč a ja som nevládala dýchať. Odrazu som len pocítila jeho pery na mojich a všetky jeho lásku preniesol do toho jedného krátkeho bozku.

Sprvu som zabudla na všetko okolo seba a pomaly som zabúdala, no odrazu som sa spamätala a rýchlo som sa odtiahla. Nemohla som to spraviť. Musím byť silná. Kvôli Niallovi!

„Prepáč,“ šepla som a otvorila dvere. Rýchlo som vybehla z izby a dúfala som, že sa za mnou nerozbehne. Nestalo sa a ja som popri Louisovi vybehla na ulicu. Ani som sa neunúvala chytiť si taxík, len som utekala po chodníku čo najďalej. Slzy mi prúdom stekali po tvári a bolesť zožierala cele moje vnútro.

Po niekoľkých metroch som zastavila a snažila sa chytiť dych. No vzhľadom na to, že boli moje pľúca
stiahnuté, nedokázala som sa poriadne nadýchnuť a lapala som naprázdno po kyslíku. Pred seba som už vôbec nevidela, pretože som mala oči plné sĺz, a len vďaka bolesti som vedela, že ešte žijem.

Kyslík stále neprichádzal a v tele mi ho ostávalo menej a menej. Bolesť ma unavovala a ja som nevnímala nič okolo seba. Pred očami sa mi zahmlievalo a kolená sa mi podlomili. Zrútila som sa na zem a aj to málo, čo som cez hmlu v mojom vnútri videla, zmizlo a ja som sa ponorila do ukrutnej čierňavy. 

Irresistible 66

Nech sa páči, nová časť :) a taktiež už je až Part 2 z poviedky Bring Me To... tak šup šup prečítať :) enjoy

Ďalší deň som sa zobudila v posteli s odkazom od Nialla. Musel odísť skôr na nahrávanie a mne tak trochu odľahlo, že sa nebudem musieť pretvarovať. Unavene som vstala z postele a šla sa osprchovať. Keď som mala rannú očistu za sebou, v kuchyni som si pripravila omeletu a dosýta sa najedla. Popri tom som sa snažila nemyslieť na Keatona a všetky problémy, ktoré so sebou priniesol, no nie veľmi úspešne. 

O pol 10 som vyšla vychystaná pred bytovku a taxíkom som sa odviezla do štúdia. Deň zbehol ako zvyčajne a ja som sa aspoň trošku odreagovala. Theo bol so mnou spokojný a v kolektíve sme si navzájom rozumeli. Bola som Eleanor za túto prácu nesmierne vďačná.

Krátko pred koncom mi vo vrecku začal vibrovať mobil a ja som zdvihla cudziemu číslu.

„Ahoj, zlatko. Stretneme sa?“ ozval sa presladený hlas Keatona.

„Pracujem,“ odvrkla som.

„A kedy končíš? Či sa mám prejsť do nejakého časopisu?“

„O pol hodinu!“ zavrčala som a tlak sa mi zvýšil na 200.

„Výborne. Stretneme sa potom na zvyčajnom mieste. Stihneš to do 45 minút?“

„Hej.“

„Teším sa na teba. Maj sa,“ ozval sa jeho smiech a vzápätí mi zložil. Zúrivosť mnou lomcovala, ako som sa cítila bezmocná a nemohla som nič spraviť. Neznášala som ten pocit, keď som bola niečiou bábkou. To isté som vlastne zažila aj pri Nickovi, no po celý ten čas som si to neuvedomovala. Jedine Niall bol iný.

Niall! povzdychla som si. Ublíži mu to. Nemôžem nič riskovať. Budem musieť poslúchať a plniť všetko, čo si zažiada. Aj keby ... Nie, nemysli na to! okríkla som sa v mysli. Zvládneš to a všetko sa vyrieši!

„Tak v to dúfam,“ šepla som a vrátila som sa k práci. Len čo som bola hotová, rozlúčila som sa a vyrazila pešo do kaviarne. Po 10 minútach cesty som vošla dnu, no nikde som ho nevidela, a tak som sa usadila a započúvala som sa do hudby. Čašníka som odbila slovami, že ešte niekoho čakám a o 5 minút sa otvorili dvere a dnu vošiel vysmiaty Keaton.

„Ahoj,“ usmieval sa milo, no zároveň zákerne a podišiel ku mne. Pobozkal ma na obe líca, zatiaľ čo som ja sedela prikovaná na stoličke a ani som sa nepohla. Napokon si sadol oproti mne a díval sa na mňa. Opätovala som mu pohľad do očí, no ten môj bol plný nenávisti a opovrhnutia.

„Mala by si sa ku mne chovať slušne, vieš o tom,“ uškrnul sa. Len som sa zhlboka nadýchla, aby som niečo neodvrkla a naďalej som mlčala.

„No vidíš, že vieš aj držať jazyk za zubami. A teraz k veci. Plánujem tu byť ešte približne dva týždne, možno viac, a tak si ich chcem užiť naplno. Samozrejme, s tebou.“

Naďalej som mlčala a meravý pohľad som upierala na omrvinku na stole. Snažila som sa sústrediť a držať svoje emócie v sebe, pretože keby som vybuchla, zrejme by som si poriadne zavarila.

„Rozídeš sa s ním,“ vyriekol po chvíli a môj pohľad razom preskočil na neho. V tvári sa mi zračilo prekvapenie a ústa som mala pootvorené od šoku. Nemohla som uveriť tomu, čo práve povedal.

„Pro-pro-prosím?“ zakoktala som.

„Rozídeš sa s ním. Ešte dnes,“ odvetil pokojne a na perách mu hral víťazoslávny úsmev.

„Ale veď ... prečo? Čo odo mňa chceš?“

„Popularitu. Aspoň na pár dní sa chcem jagať na titulkoch časopisov ako chalan, kvôli ktorému si odkopla slávneho Nialla Horana.“

„To- to ... nemôžem,“ šepla som zdesene. Mám sa rozísť s Niallom? Ako? Prečo? Nedokážem to!

„Samozrejme, že môžeš. A aj to spravíš. Hneď mu zavoláš, že sa s ním chceš stretnúť a ešte dnes budeš single. A žiadne slzy či vysvetľovanie. Teda, ako vysvetlenie môžeš povedať, že si sa zamilovala do niekoho iného. Do mňa. Je ti to jasné?“

Z oka mi vypadla slza a ja som jemne prikývla. Pred očami sa mi zjavil obraz vysmiateho Nialla s pohľadom plným lásky a moje srdce pukalo na milión kúskov. Bože, prečo mi to robíš? Čím som si to zaslúžila? pýtala som sa v duchu a nedokázala som pochopiť, čo som spravila, že sa ma karma takto nakopala do zadku.

„A ani si nemysli, že ma nejako obalamutíš, pretože a sledujem. Stále! A ak nechceš vidieť tie fotky v časopisoch, radšej urobíš presne to, čo som ti povedal.“

„Dobre,“ riekla som potichu a pomaly som už pred seba ani nevidela, pretože som mala oči plné sĺz.

„Ešte jedna vec. Neopováž sa volať svojej drahej kamarátke, inak na to doplatíš.“

Opäť som len prikývla a naďalej som tam sedela ako posledná troska. On sa postavil na odchod a zasunul za sebou stoličku.

„A nezabudni sa trošku upraviť, keď sa na to vychystáš. Krásna ľadová princezná, jasné?“ zasmial sa a vypochodoval na ulicu. Ja som tam ostala sedieť a s kamennou tvárou som meravo hľadela pred seba. Jediný pohyb bolo privretie očných viečok zakaždým, keď sa von vytisla nová slza.

„Dáte si niečo?“ ozval sa vedľa mňa opäť ten istý čašník a ja som sa k nemu otočila.

„Nie, ďakujem,“ odvetila som a postavila sa na odchod. Len čo som vyšla na ulicu, nevedela som, čo robiť. Chcela som sa o tom porozprávať s Hayley, no nemohla som. Mala som jasné pokyny a tie som musela nasledovať. A tak som podišla k parkujúcemu taxíku a nastúpila som. Vyriekla som ulicu a oprela som sa dozadu. Pohľad som zapichla von oknom, no nič som nevidela. Pred očami som mala Niallovu tvár a v hrudi obrovskú bolesť.

Keď sme zastavili pred domom, vytiahla som z kabelky kozmetickú taštičku a upravila som sa. Nahodila som kamennú tvár a vystúpila som z auta. Len čo som zaplatila, taxík odišiel a ja som ostala stáť pred veľkým domom.

Chvíľu som naň len tupo hľadela, no po chvíli sa mi v očiach začali opäť zberať slzy a tak rýchlo zažmurkala a vykročila som k dverám. Zhlboka som sa nadýchla a už už som chcela zazvoniť, keď sa odrazu otvorili dvere a z nich vyletel Zayn. Prudko do mňa narazil a ja som odrazu necítila zem pod svojimi nohami.

Vyletela som do vzduchu a dopadla som dozadu na akýsi krík. Zayn skončil na mne.

„Panebože, Mel? Si v poriadku?“ vysúkal zo seba a opatrne sa postavil. Potom mi pomohol na nohy a začal ma oprašovať.

„V pohode,“ odvetila som.

„Panebože, prepáč. Nevedel som, že tam stojíš.“

„To som si všimla,“ odvetila som ostro a Zayn sa zamračil.

„Je ti niečo? Zdáš sa ... iná.“

„Som v pohode,“ odvrkla som. „Len potrebujem hovoriť s Niallom.“

„Iste, cestu poznáš,“ ukázal na dvere a ja som pomaly prešla popri ňom. Len čo som sa ocitla v dome, zavrela som za sebou dvere a vykročila som po schodoch. Po poslednom schode sa mi príšerne rozbúchalo srdce a žalúdok som mala ž kdesi v krku. Prišlo mi nevoľno, no rýchlo som to potlačila a postavila sa pred jeho dvere.

Zdvihla som ruku a trikrát som zaklopala. Sprvu sa nič neozývalo, no keď som chcela zaklopať znovu, dvere sa prudko otvorili a v nich stál Niall s uterákom obtočeným okolo pása. Pohľad naňho mi ako vždy vyrazil dych a srdce sa mi zastavilo. No potom som si spomenula, prečo som tu a nadšenie vystriedal strach a bolesť. Ruky sa mi začali potiť a po minúte, čo som tam len tak stála, ma Niall tuho objal.

„Ahoj, nečakal som ťa,“ riekol vysmiaty.

„Musíme sa porozprávať,“ riekla som hneď na rovinu a uprene som naňho hľadela. Vyžadovalo to neskutočne veľa síl a ja som cítila, že pokiaľ to nevybavím čo najrýchlejšie, skolabujem.

Niallovi sa na tvári zjavilo prekvapenie. Ustúpil o krok dozadu a pootvoril dvere, aby som mohla prejsť. Len čo som sa ocitla v jeho izbe, zavrel za nami dvere a ja som sa ocitla v pasci. Už odtiaľ nebolo východu. Už nebolo návratu späť. Musela som to dokončiť. 

Bring Me To ... Part 2

Taaaak :) druhá časť "jednodielovky" je dokončená :D dúfam, že sa bude páčiť :)

Part 2

“You gotta be fuckin kiddin me!” I swore and went out of the room. I had no idea where they could possibly be. But the first thing that came to my mind was the lobby. I take the lift downstairs and as the doors were opening, I saw the big group of girls.

“I could have thought so,” I murmured and came closer. I didn´t wanted to interrupt them so I stayed aside and listened to their excited chat. It was three hours before the concert so they were pretty agitated. I couldn´t stop smiling and I was so happy for them. Their dreams were about to come true.

After about an hour they said goodbye to each other and went to the elevator. Finally Chloe saw me. She came to me smiling and she asked why I was there.

“I was looking for you. I was worried,” I said a little bit mad.

“Why?”

“Because I had no idea where you were.”

“But we left you a message.”

“What message?” I didn´t understand.

“That we are going to meet other girls. It was on your bed.”

“Really?” I raised my eyebrows.

“Yes.”

“Well … then … forget about it. Let´s go upstairs. You have to prepare, right?”

“Yeaaaaaaaa,” she screamed out loud along with Vanessa and we went to our room. They were preparing themselves almost an hour. By the time they were done, I had been drawing. At first it was just a face but then I realised it was HIS face. I quickly tore it out and gave it under my pillow. I had no idea why I did that. Probably I just wanted to get rid of it. But under my pillow? It was a mystery.

When the girls were ready, we went outside the hotel where the bus for winners was waiting and it drove us in front of the MSG. When we got off the bus, there were screaming fans that didn´t have the tickets and we passed by them like we were stars.

When we were inside, we went straight in front of the stage and, of course, we were sitting in the stalls (pozn. nie sú to len stajne, ako uvádza google translate ale aj prvé rady v divadle alebo v kine, Br.E.). I went back along with other people, usually mothers that were there just supervision.

 As the boys were singing I tried not to look at Liam all the time but I couldn´t help. His beautiful voice hypnotized me and his perfect look was breath-taking. When it was all over, we went back to the hotel and I tried to fall asleep while the girls were talking about the concert. Finally I managed to ignore them and I dropped off.

The next day was supposed to be even better. Well, better for girls because they were about to meet their idols face to face. When we ate breakfast, we all went to the boat that was supposed to take us to the secret place. During the voyage, all girls were playing One Direction motivated games and they sang along.

I was on the deck with my earphones on and I was admiring the surrounding. In my bag I packed the picture with me. I didn´t know why. I just felt like doing it so I did. It was in an envelope. Probably, somewhere deep inside of me, I was hoping to give it to him. But my brain was in doubts.

As we arrived to the destination, we get off the boat and we were following some guys to the grey building. The girls were drawing on a big wall, adorning cupcakes and writing some questions to a big red mailbox. After that we were seated in one big room with the stage and I stayed at the back again so he wouldn´t see me.

When they came out, there was a loud excited welcome. All the boys were smiling and as they sat down they started to sing acoustic version of their first song What Makes You Beautiful. After that they were answering some of the question until they pick out a big envelope. It was mine.

As I was waiting on the boat or in the building, I was drawing some pictures of Liam from my memory. And then, when the girls were sending all their questions, I decided to send that pictures. It was the spur-of-the-moment. And when I did it, I couldn´t take it back. And as the bonus, the total eclipse of my brain, I added my phone number written on a small piece of paper.

All the time I was so nervous and I was hoping they won´t pick up my envelope. But they did and my heart started to beat as far as a racing car. The moderator, who was reading the questions out loud, opened it and his face was showing shock and amusement.

“Well, it seems like we have a really talented admirer of Liam. Look at this,” he gave him all that drawings of mine. All the boys tilted to Liam so they could see and there was a complete silent in the room. Then the Liam smiled and his lips moved as he was saying something. But we couldn´t hear it. He put the envelope under his chair and the moderator kept asking them other questions.

I felt both happy and sad. Well, maybe sad is not the right word. I felt kind of disappointed that they wasn´t asking who drew that or something. He just smiled and that was that. As all the questions were answered we went outside again to the big hall where we had been waiting before and one by one the girls went to another room to meet the boys.

I was sitting in the armchair in the corner and in my mind I was far away. But suddenly I heard Liam´s name and I woke up to the reality. The girls next to me were talking about that pictures and wondering who could draw them. I smiled slightly and even I wanted to pull out my sketchpad, I rather didn´t or I would unveil myself.

Finally it was the time for Norwegian winners to go to the room. Chloe wanted me to go with them and I didn’t protest. With a flock of butterflies in my stomach I stood up and followed some guy. As we were standing in the passageway waiting, Chloe and Vanessa were so excited that they were almost crying. I couldn´t stop smiling and I have to admit I was pretty nervous and excited, too.

All of sudden the doors opened and we were allowed to come in. The girls started to run towards the boys and they were crying. I followed them slowly and closed the door behind me. I was standing aside unnoticed as they were talking to the guys.

Just when I started to feel neglected even if it wasn´t true, Liam turned his face and looked at me. When he realised who I am, his smile grew bigger and he stepped to me.

“I´m glad to see you again,” he grinned.

“Me either,” I replied with a nervous smile.

“I thought I would never see you again. Those were your drawings?”

“Yes,” I smiled. “You mentioned I could draw a picture of you so I did.”

“I´m glad. You´re really talented,” he winked and I blushed.

“Why are you two so intimate?” shouted one of the boys and all the others looked at us. I supposed they hadn´t noticed us according to the surprise on their faces. Liam took my hand and I followed him to them.

“You found another object?” Harry grinned.

“Harold! Stop it!” Liam replied but he didn´t stop smiling.

They were talking another two minutes and then we had to go. The girls said goodbye and we followed another guy in black. But Liam went with us. He stopped right before the door and asked me:

“Could we meet again?”

“I would love to but we are leaving tomorrow.”

“We still have tonight,” he smiled.

“Okay then,” I replied and I was so happy. I couldn´t explain my behaviour. All I knew was that there was something special about him.

“On the staircase at 6 pm?”

“Meet ya there,” I smiled and went to the exit. As I was next the door, I turned and waved at him. Then I closed the door and went to the girls with happy smile on my face.

“Tessa? You know Liam?” Chloe asked me immediately.

“Well, we met yesterday in the hotel,” I said.

“And you hadn´t told me?”

“Sorry, I wasn´t thinking. It was just random.”

“It didn´t seem so random. It looked like you two know each other quite good.”

“Well, we don´t. What´s your point?” I asked with a higher voice.

“You met Liam and you didn’t deem it so important to tell me!”

“Stop yelling at me! If there wasn´t me, you wouldn´t be here!”

She crossed her armes over her body and didn´t say anything.

“Good, so we can go,” I said to myself and pushed her to the lobby. There we waited till it all ends.

Irresistible 65

Vyhrali sme!!! VYHRALI!!! Ja som to vedela a nikto im neveril ♥ ideme do štvrťfinále :) krásny zápas ... prvý gól do prázdnej brány nemal chyby. A posledný Daňov, premiérový ...  ako sa z neho tešil .. taký bol zlatý :D ako si Staňa podskočil, keď sa to skončilo :D aké krásne úsmevy svietili všetkým na tvári ... skoro som sa rozplakala ♥ no čo, príliš to prežívam ale hokej zbožňujem :D a po zápase, keď robili rozhovor so Staňom, som sa na ňom tak smiala :D tie ksichty čo hádzal - akoby si niečo dal :D no zachvat smiehcu na niekoľko minúť :D a keď som teraz videla to video s Hudáčkovým výrokom, nemohla som sa prestať smiať :D "Na šrot sme ich rozje*ali. Napíč to tam!" :D :D :D no konec, na zemi som bola :D

Len čo sa naše posedenie pri káve, počas ktorého som bola nútená mu odpovedať na rôzne otázky, skončilo, dostala som povolenie ísť domov. Niekto prísediaci by si bol pomyslel, že je to len priateľská konverzácia, pretože Keaton sa nepýtal žiadne intímne otázky a nič nevyzvedal, no opak bol pravdou. Vnútri som cítila to napätie, do ktorého ma dostával. Veľmi dobre vedel, čo sa vo mne odohráva a svojím postojom a výrazom tváre tomu dopomáhal.

Keď som však bola z jeho moci prepustená, zo srdca mi odpadol malinký kamienok. Stále tam však bola tá hrozba, a ja som nevedela, čo mám robiť. Všetko sa to skomplikovalo. Dostala som pokyny nikomu nič nevravieť a tváriť sa, akoby nič. Nemohla som sa Niallovi priznať a to ma zožieralo.

Po niekoľkých uliciach, ktoré som ani nevnímala, som si našla voľnú lavičku a posadila som sa. V momente som z vrecka vytiahla mobil a vytočila som Hayleyne číslo. Zodvihla mi hneď po prvom zvonení.

„Ahoj, akurát som na teba myslela. Tak čo, povedala si mu to?“ ozvala sa.

„Nie,“ dostala som zo seba.

„Čože? A prečo nie? Veď ...“

„Keaton,“ dodala som to jedno meno ako vysvetlenie.

„Čo s ním?“ nechápala Hayley.

„Vydiera ma.“

„Čím, že to povie? Veď nech. Ak to povieš Niallovi skôr, nemôže sa nič stať.“

„Nejde len o to,“ zaúpela som. „Má fotky!“

„Ehm, čo?“

„Fotky. Mňa a jeho, spolu. Vtedy vo Vegase.“

„Ako to? Nemohol predsa vedieť, že ste spolu. Vtedy to ešte nevedel nik.“

„Ja neviem, ako je to možné. Možno má nejakú úchylku a fotí si každú, no jedno je isté - má ma v hrsti,“ vzlykala som a z očí mi tiekli slzy. Nedokázala som ostať pokojná. Musela som to všetko zo seba dostať von.

„Čo od teba chce?“

„To zatiaľ neviem. Povedal mi, aby som ostala s ním v kaviarni a porozprávali sme sa. No nepadla ani len zmienka o tom všetkom. Navonok to vyzeralo úplne normálne. No keď sme odchádzali, povedal mi, že pokiaľ nechcem vidieť tie fotky v časopise, mám držať ústa a tváriť sa normálne.“

„Panebože, chúďa moje.“

„Čo mám robiť?“

„Tak sú len dve možnosti. Buď to povieš Niallovi, budeš k nemu úprimná a ak aj tie fotky vyjdú, prežiješ to, alebo budeš počúvať Keatona a chrániť sa.“

„Ale tu nejde o mňa, Hayley. Keby šlo len o to, neváhala by som a obetovala by som sa pre Nialla. No tie fotky spravia obrovský škandál. Nik nebude riešiť, či to bolo pred polrokom. Podstatné bude, že som na nich ja, Niallova priateľka a cudzí chalan! Nemôžem ho takto zničiť!“

„Takto som sa na to nepozerala. A čo chceš s tým robiť?“

„Veď to práve neviem. Kiežby si tu teraz mohla byť.“

„Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi chcem byť pri tebe a pomôcť ti, no nemôžem.“

„Veď ja viem.“

„Zavoláš mi, kedykoľvek bude treba, dobre? Keď sa rozhodneš, keď sa budeš potrebovať porozprávať, hocikedy, jasné? Vo dne v noci.“

„Dobre,“ usmiala som sa jemne. „Ďakujem ti.“

„Nie je zač. Vieš, že tu pre teba budem vždy.“

„Viem. Už radšej pôjdem domov, lebo sa na mňa všetci tak divne pozerajú.“

„Dobre,“ zasmiala sa Hayley. „Ale pamätaj, kedykoľvek.“

„Viem, vďaka.“

„Ahoj.“

„Pa,“ rozlúčila som sa s ňou a pobrala som sa k ceste. Zastavila som si taxík a odviezla som sa domov. Tam som sa schúlila rovno do postele a plačúc som sa snažila všetko si ujasniť. No nedarilo sa. Bola som zmätená, nevedela som, čo robiť skôr a ako sa správne zachovať. Nemyslela som na seba a aký by to malo dopad na mňa. Nemala som nikoho, komu by to mohlo ublížiť, jedine Niallovi. A na ňom mi záležalo najviac na svete.

Unavená od plaču som zaspala a ráno som sa zobudila so silnou bolesťou hlavy a horúčkou. Pomaly som sa dotrepala do kúpeľne a vzala si Paralen. Následne som sa pozrela na hodinky a po zistení, že je za 15 minút 10, som takmer odpadla. Rýchlo som vytočila Theovo číslo a ospravedlnila sa, že som chorá. Napodiv to vzal v pohode a ja som opäť zaliezla pod perinu.

Celý deň som prespala a zobudilo ma až zvonenie pri dverách. Rozospato som sa vytackala z postele a šla som otvoriť dvere. Ani som sa predtým nepozrela, kto tam je, a tak ma náhle prekvapilo tuhé objatie.

„Mel, som rád, že si v poriadku. Prečo mi nezdvíhaš?“ ozval sa mi pri uchu hlas, v ktorom som spoznala Nialla. Srdce sa mi rozbúšilo láskou a pery sa samovoľne roztiahli do úsmevu. Keď ma konečne pustil, láskyplne som sa naňho pozrela a nežne som ho pobozkala. Až potom som sa zmohla na odpoveď.

„Prepáč, prespala som celý deň a nepočula som telefón.“

„Hlavne, že si v poriadku. Aha, čo mám,“ zdvihol ruku a ja som si až vtedy všimla zabalené McMenu. V tej chvíli mi nahlas zaškvŕkalo v žalúdku a ja som si uvedomila, aká som hladná. Veď som od včera nič nejedla.

„Pozerám, že som prišiel ako na zavolanie,“ zasmial sa Niall a zavrel dvere do bytu.

„Tak to rozhodne,“ usmiala som sa a ukradla som mu tašku z ruky. Hodila som sa na gauč a lachvatne som otvorila balíček. Zaradom som povyberala celý obsah na stolík a pustila som sa do tej lahody. Niall si len sadol vedľa mňa a usmieval sa.

Keď som dojedla, s preplneným žalúdkom som sa oprela dozadu a pozrela na Nialla.

„Ďakujem ti. Ani nevieš, aká som bola hladná,“ usmiala som sa.

„Za málo. Čo si vlastne včera robila? Prečo si sa neozvala?“ opýtal sa ma a vtedy som si spomenula na Keatona. V momente mi úsmev z tváre zmizol a šťastie vnútri nahradil strach. Mozog zrýchlil na 1000% a ja som premýšľala, čo spraviť. Povedať mu to, nepovedať?

„Bola som v práci a keď som šla domov, tak som ti volala, no mal si odkazovku. Tak som šla domov a zaspala som,“ odvetila som vynechajúc časť s Keatonom.

„Ach tak. A dnes si nešla do práce?“

„Ráno mi bolo trošku zle a mala som horúčku, tak som sa ospravedlnila.“

„Tak to asi večer nepôjdeme nikam, čo?“

„Radšej nie,“ usmiala som sa nasilu. „Ostaňme u mňa a pozrime si nejaký film,“ navrhla som, pretože pri tejto činnosti nebolo nutné až také pretvarovanie. A tak sme pustili Inception a usadili sa na gauči. V polovici filmu som zaspala do „krásnej“ ríše nočných môr, ktorej hlavnou postavou nebol nik iný než Keaton. 

Irresistible 64

Deň zbehol rýchlosťou svetla, ako som sa netešila na večer a odrazu som skončila prácu a bol čas ísť domov. No ja som domov nešla. Potrebovala som sa porozprávať s Niallom. Celý deň som na to myslela a snažila som sa prísť na to, čo mu poviem. V hlave som si skladala rozhovor, no keďže som nemala ani tušenie, aká bude jeho reakcia, nebola som v tom pokračovať.

Po celý čas som sa, samozrejme, neskutočne bála. Nechcela som o Nialla prísť a toto mohlo dosť naštrbiť náš vzťah, no ak by sa to dozvedel od niekoho iného, nebodaj z novín, tak tie následky by boli o to horšie.

Pomaly som kráčala ulicou a dodávala som si odvahy zdvihnúť telefón a zavolať Niallovi. Napokon, keď som už prešla niekoľko blokov, vytočila som jeho číslo a priložila si mobil k uchu.

„Zdravím, tu Niall. Som na skúške, takže nemôžem telefonovať. Zavolajte neskôr,“ ozvala sa Niallova odkazovka. Sklamane no zároveň s istou dávkou úľavy som zablokovala mobil a odložila ho späť do kabelky. Chystala som sa odchytiť si taxík, keď mi začala vibrovať kabelka. Hneď som odtiaľ vybrala mobil, na ktorom svietilo cudzie číslo.

„Áno?“ zdvihla som bez rozmyslenia.

„Som rád, že si mi dvihla,“ ozval sa hlas na druhom konci. Keaton!

„Ehm, ahoj,“ odvetila som mierne podráždene.

„Ruším?“ zasmial sa.

„Tak nejak,“ riekla som. Nemala som dosť síl na to, aby som k nemu bola milá. Aj keď mi síce nič nespravil, nedokázala som to. Hnusila som sa sama sebe.

„Tak to mi je ľúto. Budem teda stručný. Ty, ja, dnes, večera.“

„Nemôžem.“

„Tak zajtra.“

„Ani to nie.“

„Obed?“

„Pracujem.“

„Ale no tak, Mel. Nájdeš si čas aspoň polhodinku.“

„Som zadaná. Šťastne.“

„Veď ja viem. A čo tak káva. Potrebujem sa s tebou porozprávať!“

„Nemáme o čom,“ zamračila som sa.

„Myslím, že máme,“ zasmial sa víťazne a ja som nevedela, čo mám na to povedať. Nechcela som sa s ním stretnúť, no nemohla som ho ignorovať. A vie, že chodím s Niallom. Čo ak by mu to šiel povedať? To som nemohla dopustiť. A tak som súhlasila.

„O pol hodinu v Starbuckse pri Katedrále sv. Paula. Vieš, kde to je?“

„Jasné, tak sa vidíme. Maj sa,“ rozlúčil sa a ja som bez slova zložila. Miešal sa vo mne strach a zlosť. Bola som neistá, kam toto stretnutie speje. No jedno som vedela. Tak rýchlo sa z toho nevylíže.

Naschvál som povedala kaviareň trošku vzdialenú od mojej súčasnej pozície, pretože som sa chcela prejsť a utriediť si myšlienky. A tak som pešo kráčala po River Side a premýšľala som nad poslednými udalosťami. Aj keď som už bola viac-menej rozhodnutá, neustále mi to lietalo po rozume a nedokázala som premýšľať o ničom inom.

Napokon som sa dostala na Miléniový most, prešla som na druhú stranu rieky a namierila som si to priamo ku katedrále. Na miesto som sa dostala pár minút po uvedenom čase, no bolo mi to jedno. Vošla som do kaviarne a uvidela ho sedieť pri jednom zo stolov.

Bez pozdravu som sa posadila oproti a čakala som. Hľadela som mu priamo do očí, s istou dávkou hnevu a nechala som mu priestor, nech sa vyjadrí. No on aj naďalej mlčal. Len na mňa skúmavo hľadel a nezbedne sa usmieval. Za iných okolností by mi prišiel príťažlivý, no vzhľadom na situáciu som sa nad tým ani nepozastavila.

„Vyzeráš skvelo,“ riekol napokon.

„Vďaka.“

„Objednal som ti latte. Dúfam, že nevadí.“

„Nechcem kávu. Hovor.“

„A čo?“ uškrnul sa.

„To, o čom si sa chcel tak súrne rozprávať,“ pretočila som očami a začínala som sa hnevať. Nemala som rada, ak ľudia zbytočne naťahovali čas a hrali sa na nechápavých.

„Ach to. Nemám nič konkrétne. Len som ťa chcel vidieť a nevedel som, ako ťa sem dotiahnuť.“

„Tak to potom môžem odísť. Nemám záujem o vzájomné spoznávanie,“ odvrkla som a postavila sa na odchod. No vtom ma zastavili jeho slová.

„Myslím, že by si tu mala ostať. Pre tvoje vlastné dobro.“

„Ako to myslíš?“ otočila som sa k nemu.

„Nechcel som to vyťahovať, no novinári by si určite zgustli na tvojom zážitku v Las Vegas. A tvoj priateľ by z toho taktiež nebol dva razy nadšený.“

„Niall mi dôveruje. Určite neuverí nejakým klebetám v novinách.“

„V tom máš možno pravdu, no keď budú doložené fotografiami ...“ vysmieval sa mi. Siahol to tašky na notebook, ktorú mal položenú vedľa stoličky a vytiahol odtiaľ veľkú hnedú obálku. Položil ju na stôl a oprel sa dozadu o kreslo.

Srdce sa mi rozbúšilo a v hrdle mi vyschlo. Na mieste som stuhla a nedokázala som sa pohnúť. Natiahla som sa po obálku a prezrela si, čo je dnu. Jej obsah mi vyrazil dych. On ... ma ... sfotil? panikárila som v mysli. Pokoj, len zachovaj pokoj, kamennú tvár a chladnú myseľ.

„Vydieraš ma?“ zdvihla som obočie.

„Nechcel som, no nedávaš mi inú šancu,“ odvetil s vážnou tvárou a ja som si voľky-nevoľky sadla. Nešlo o to, že by to niekomu povedal, pretože som to chcela Niallovi povedať sama, no keď mal fotky, mal v rukáve eso, ktoré mohol kedykoľvek vytiahnuť. Nezničilo by to len mňa, ale takisto aj Nialla, na ktorom mi záležalo najviac na svete. A tak som nemala na výber nič iné, len sa mu podriadiť a stať sa jeho bábkou. 

Irresistible 63

Tak a je tu nová časť :) dúfam, že sa bude páčiť :) a mám na vás ešte jednu prosbu. Vďaka jednej úžasnej osôbke mám možnosť vydať jednu z týchto poviedok (alebo niečo úplne nové).  Avšak budem musieť zmeniť mená a miesta, aby neboli porušené nejaké práva. A tak by som chcela vedieť váš názor, ktorá poviedka sa vám páči najviac a mala by som ju vydať, a taktiež či by ste si ju niekto kúpili :) ja za to nič nedostanem, všetky práva sú vydavateľstvu, keďže je to všetko na ich náklady, no aspoň by som si možno spravila meno a mala plus na univerzitu. A tak by som bola rada, ak by ste zahlasovali v oboch anketách naľavo, aby som vedela, čo mám robiť :) ďakujem

Hľadela som na vysokého svetlovlasého chalana so širokým úsmevom na perách a na nič som sa nezmohla.

„Keaton?“ dostala som napokon zo seba.

„Panebože, Mel. Skoro som ťa nespoznal,“ uškrnul sa a podišiel ku mne. Tuho ma objal a keď sa odtiahol, hľadel mi do očí a usmieval sa.

„Veď ani ja teba,“ odvetila som celá zmetená. „Čo tu robíš?“

„Bývam tu,“ usmial sa.

„Ale veď Vegas...“

„Nie nastálo. Prišiel som na mesiac na výmenný pobyt,“ uškrnul sa. „A koho tu nestretnem.“

„Aha, to je ... výborné,“ odvetila som ešte stále zmätená, čo sa to tu vlastne deje. Poznala som ho, no sprvu som len lovila v pamäti, odkiaľ. Napokon mi to došlo a srdce sa mi neskutočne rozbúchalo. Nie kvôli tomu, že by vo mne vzbudil nejaké city. Zo strachu.

Nie, nebála som sa ho, no naša minulosť, hoc len veľmi krátka, ma mohla dostihnúť a spôsobiť mi problémy. Dosť veľké problémy.

„Asi by som už mala ísť. Ponáhľam sa,“ riekla som rezervovane a chystala sa na odchod.

„Počkaj. Neskočíme niekedy na kávu?“

„No vieš ... momentálne som dosť zaneprázdnená,“ snažila som sa tomu vyhnúť.

„Ale no taaaak,“ zatiahol Keaton s úsmevom. „Aj v nedele? Hodinku si hádam na mňa nájdeš, nie?“

„Ja neviem,“ váhala som. Nechcela som to zhoršovať.

„Neberiem nie ako odpoveď,“ uškrnul sa a natiahol ku mne ruku. Sprvu som netušila, čo robí a len som tam meravo stála strachujúc sa, že sa o niečo pokúsi. No on len siahol do môjho vrecka a vytiahol z neho mobil. Rýchlo doň niečo naťukal a v tom momente mu začal vo vrecku zvoniť ten jeho. Až vtedy mi vlastne došlo, že chcel získať moje číslo.

„Zavolám ti a dohodneme sa,“ uškrnul sa.

„Uhm,“ vyšlo zo mňa a vzala som si od neho mobil. Vzápätí som sa otočila a rýchlo som vyšla na ulicu. Pešo som sa pobrala bohviekam a snažila som sa rozuzliť zamotané myšlienky. Nechcela som sa s ním stretnúť. Bála som sa, čo všetko by mohol povedať a čím by ma mohol vydierať. Keby to vyšlo von, asi by som umrela. Niall sa to nikdy nesmie dozvedieť.

Odrazu mi začal zvoniť mobil a ja som sa neskutočne preľakla. So strachom v hrudi som sa pozrela na displej, kde svietilo neznáme číslo. Čo mám robiť? Pýtala som sa sama seba a tupo som hľadela na cifry. Napokon som nazbierala štipku odvahy a zdvihla som hovor.

„Áno?“ ozvala som sa.

„Ahoj, Mel. Volám z Liamovho mobilu, lebo môj som nechal v štúdiu. Ako dopadla skúška?“

„Ahoj, Niall,“ vydýchla som si a na tvári sa mi zjavil úsmev. „Dopadlo to super. Zajtra mám prísť do štúdia.“

„Páni, tak gratulujem. Nezastavíš sa u nás? Mohli by sme to osláviť,“ riekol zo zastretým hlasom a vo mne sa vzbúrila vášeň.

„Výborný nápad. O polhodinu som tam,“ zasmiala som sa a zložila som. Zastavila som si najbližší taxík, nadiktovala adresu a tešila som sa, ako ho uvidím. Hneď som zabudla na všetky zlé myšlienky okolo Keatona a jediné, na čo som sa dokázala sústrediť bol Niall.

Len čo som vystúpila pri ich dome, už ma môj milovaný vítal v dverách a obdaril ma bozkami. No na moje prekvapenie neboli sladké a láskyplné, ako vždy. Bola v nich trpkosť. No cítila som ju len ja, našťastie. Cítila som sa strašne previnilo a moja pretvárka pred Niallom trvala celú noc.

Ráno som odišla skôr, než sa stihol zobudiť a utiekla som rovno do štúdia. Do 10 ešte bola polhodina, a tak som si na ulici sadla na lavičku a premýšľala som. Čo mám robiť? Ako sa z tejto situácie dostať? Prečo som ho vlastne musela stretnúť? Bože, prečo mi to robíš?

No odpoveď som nemala. Na žiadnu z týchto otázok. A práve preto som sa cítila tak bezradná. Potrebovala som pomoc. Nejakú radu. A tú, bez toho, aby som bola odsudzovaná, mi mohla poskytnúť jedine Hayley. A tak som hneď vytočila jej číslo a čakala som, kým to zodvihne.

„Ahoj, Mel. Deje sa niečo?“

„Ahoj, ako vieš?“

„Mala som tušenie. Inak by si mi asi nevolala,“ zasmiala sa.

„Ale nie. Volám ti aj bez toho.“

„No menej. Tak hovor, čo sa stalo.“

„Stretla som Keatona,“ vysypala som zo seba, no mohla som tušiť, že jej to nič nepovie.

„Keatona? Kto je to?“

„Jeden chalan. Z Vegas. Stretli sme sa počas mojej cesty po svete.“

„A?“ zatiahla Hayley.

„No ... spali sme spolu,“ šepla som.

„Nieeeeee,“ zvolala prekvapene.

„Bohužiaľ áno. No to bolo pred polrokom. Vtedy som bola v troskách z otcovej smrti. Opila som sa a mala som aj nejaké drogy. Nevedela som, čo robím. A navyše sme s Niallom vtedy relatívne nechodili,“ snažila som sa obhájiť, no vedela som, že to ma neospravedlňuje.

„Nie? Veď ste sa dali dokopy krátko pred ... nehodou, či?“

„Ja viem,“ zvolala som zúfalo na pokraji plaču. „Len sa snažím nejako upokojiť a presvedčiť sa, že to nič neznamenalo. Nepomáha to. Viem, že to bola chyba a strašne sa bojím.“

„Že sa to dozvie Niall,“ odvetila. Bolo to skôr konštatovanie ako otázka, no ja som i tak odpovedala.

„Áno. Bojím sa, že by ma mohol vydierať. Mám strach, že sa to dozvie Niall a bude ma nenávidieť.“

„Tak mu to povedz sama. Urobíš lepšie, ako keď sa to dozvie od neho alebo z novín.“

„Možno im nebude veriť.“

„Možno, no nemyslíš si, že si zaslúži vedieť pravdu?“

„Ale ...“ snažila som sa protestovať, no vedela som, že má pravdu. Nemala som pred ním žiadne tajomstvá. Teda ... takmer žiadne. A ak by sa to dozvedel od neho, bolo by to len horšie. Chvíľu bolo ticho. Premýšľala som, čo je správne a Hayley tiež mlčala. Napokon som odvetila.

„Máš pravdu. No neviem, či to dokážem,“ povedala som a z oka mi vytiekla slza. „Nechcem ho stratiť. Milujem ho.“

„Ocení, že si k nemu úprimná.“

„Po polroku?“

„No ... aspoň niečo. Nechcem ťa presviedčať, no môj názor vieš. Urob to, čo si myslíš, že bude najlepšie.“

„Ale ja neviem,“ zaúpela som.

„Tak na to musíš čo najskôr prísť. Musím končiť, o chvíľu mi začína prednáška.“

„Ďakujem ti. Ahoj.“

„Tak hádam som pomohla. Maj sa,“ odvetila a zložila. Ešte chvíľu som tak sedela a premýšľala nad celým rozhovorom. Mala pravdu, no ja som bola príliš zbabelá. Nechcela som ho stratiť. No rozum mi hovoril, že správne by bolo mu to povedať. A tak som sa rozhodla nazbierať odvahu a vyjsť s pravdou von.

Keď som mala všetky myšlienky utriedené, zdvihla som sa z lavičky a vošla som do štúdia. Aspoň na chvíľu zabudnem na všetko okolo seba a sústredím sa na fotenie.