Irresistible 63

Tak a je tu nová časť :) dúfam, že sa bude páčiť :) a mám na vás ešte jednu prosbu. Vďaka jednej úžasnej osôbke mám možnosť vydať jednu z týchto poviedok (alebo niečo úplne nové).  Avšak budem musieť zmeniť mená a miesta, aby neboli porušené nejaké práva. A tak by som chcela vedieť váš názor, ktorá poviedka sa vám páči najviac a mala by som ju vydať, a taktiež či by ste si ju niekto kúpili :) ja za to nič nedostanem, všetky práva sú vydavateľstvu, keďže je to všetko na ich náklady, no aspoň by som si možno spravila meno a mala plus na univerzitu. A tak by som bola rada, ak by ste zahlasovali v oboch anketách naľavo, aby som vedela, čo mám robiť :) ďakujem

Hľadela som na vysokého svetlovlasého chalana so širokým úsmevom na perách a na nič som sa nezmohla.

„Keaton?“ dostala som napokon zo seba.

„Panebože, Mel. Skoro som ťa nespoznal,“ uškrnul sa a podišiel ku mne. Tuho ma objal a keď sa odtiahol, hľadel mi do očí a usmieval sa.

„Veď ani ja teba,“ odvetila som celá zmetená. „Čo tu robíš?“

„Bývam tu,“ usmial sa.

„Ale veď Vegas...“

„Nie nastálo. Prišiel som na mesiac na výmenný pobyt,“ uškrnul sa. „A koho tu nestretnem.“

„Aha, to je ... výborné,“ odvetila som ešte stále zmätená, čo sa to tu vlastne deje. Poznala som ho, no sprvu som len lovila v pamäti, odkiaľ. Napokon mi to došlo a srdce sa mi neskutočne rozbúchalo. Nie kvôli tomu, že by vo mne vzbudil nejaké city. Zo strachu.

Nie, nebála som sa ho, no naša minulosť, hoc len veľmi krátka, ma mohla dostihnúť a spôsobiť mi problémy. Dosť veľké problémy.

„Asi by som už mala ísť. Ponáhľam sa,“ riekla som rezervovane a chystala sa na odchod.

„Počkaj. Neskočíme niekedy na kávu?“

„No vieš ... momentálne som dosť zaneprázdnená,“ snažila som sa tomu vyhnúť.

„Ale no taaaak,“ zatiahol Keaton s úsmevom. „Aj v nedele? Hodinku si hádam na mňa nájdeš, nie?“

„Ja neviem,“ váhala som. Nechcela som to zhoršovať.

„Neberiem nie ako odpoveď,“ uškrnul sa a natiahol ku mne ruku. Sprvu som netušila, čo robí a len som tam meravo stála strachujúc sa, že sa o niečo pokúsi. No on len siahol do môjho vrecka a vytiahol z neho mobil. Rýchlo doň niečo naťukal a v tom momente mu začal vo vrecku zvoniť ten jeho. Až vtedy mi vlastne došlo, že chcel získať moje číslo.

„Zavolám ti a dohodneme sa,“ uškrnul sa.

„Uhm,“ vyšlo zo mňa a vzala som si od neho mobil. Vzápätí som sa otočila a rýchlo som vyšla na ulicu. Pešo som sa pobrala bohviekam a snažila som sa rozuzliť zamotané myšlienky. Nechcela som sa s ním stretnúť. Bála som sa, čo všetko by mohol povedať a čím by ma mohol vydierať. Keby to vyšlo von, asi by som umrela. Niall sa to nikdy nesmie dozvedieť.

Odrazu mi začal zvoniť mobil a ja som sa neskutočne preľakla. So strachom v hrudi som sa pozrela na displej, kde svietilo neznáme číslo. Čo mám robiť? Pýtala som sa sama seba a tupo som hľadela na cifry. Napokon som nazbierala štipku odvahy a zdvihla som hovor.

„Áno?“ ozvala som sa.

„Ahoj, Mel. Volám z Liamovho mobilu, lebo môj som nechal v štúdiu. Ako dopadla skúška?“

„Ahoj, Niall,“ vydýchla som si a na tvári sa mi zjavil úsmev. „Dopadlo to super. Zajtra mám prísť do štúdia.“

„Páni, tak gratulujem. Nezastavíš sa u nás? Mohli by sme to osláviť,“ riekol zo zastretým hlasom a vo mne sa vzbúrila vášeň.

„Výborný nápad. O polhodinu som tam,“ zasmiala som sa a zložila som. Zastavila som si najbližší taxík, nadiktovala adresu a tešila som sa, ako ho uvidím. Hneď som zabudla na všetky zlé myšlienky okolo Keatona a jediné, na čo som sa dokázala sústrediť bol Niall.

Len čo som vystúpila pri ich dome, už ma môj milovaný vítal v dverách a obdaril ma bozkami. No na moje prekvapenie neboli sladké a láskyplné, ako vždy. Bola v nich trpkosť. No cítila som ju len ja, našťastie. Cítila som sa strašne previnilo a moja pretvárka pred Niallom trvala celú noc.

Ráno som odišla skôr, než sa stihol zobudiť a utiekla som rovno do štúdia. Do 10 ešte bola polhodina, a tak som si na ulici sadla na lavičku a premýšľala som. Čo mám robiť? Ako sa z tejto situácie dostať? Prečo som ho vlastne musela stretnúť? Bože, prečo mi to robíš?

No odpoveď som nemala. Na žiadnu z týchto otázok. A práve preto som sa cítila tak bezradná. Potrebovala som pomoc. Nejakú radu. A tú, bez toho, aby som bola odsudzovaná, mi mohla poskytnúť jedine Hayley. A tak som hneď vytočila jej číslo a čakala som, kým to zodvihne.

„Ahoj, Mel. Deje sa niečo?“

„Ahoj, ako vieš?“

„Mala som tušenie. Inak by si mi asi nevolala,“ zasmiala sa.

„Ale nie. Volám ti aj bez toho.“

„No menej. Tak hovor, čo sa stalo.“

„Stretla som Keatona,“ vysypala som zo seba, no mohla som tušiť, že jej to nič nepovie.

„Keatona? Kto je to?“

„Jeden chalan. Z Vegas. Stretli sme sa počas mojej cesty po svete.“

„A?“ zatiahla Hayley.

„No ... spali sme spolu,“ šepla som.

„Nieeeeee,“ zvolala prekvapene.

„Bohužiaľ áno. No to bolo pred polrokom. Vtedy som bola v troskách z otcovej smrti. Opila som sa a mala som aj nejaké drogy. Nevedela som, čo robím. A navyše sme s Niallom vtedy relatívne nechodili,“ snažila som sa obhájiť, no vedela som, že to ma neospravedlňuje.

„Nie? Veď ste sa dali dokopy krátko pred ... nehodou, či?“

„Ja viem,“ zvolala som zúfalo na pokraji plaču. „Len sa snažím nejako upokojiť a presvedčiť sa, že to nič neznamenalo. Nepomáha to. Viem, že to bola chyba a strašne sa bojím.“

„Že sa to dozvie Niall,“ odvetila. Bolo to skôr konštatovanie ako otázka, no ja som i tak odpovedala.

„Áno. Bojím sa, že by ma mohol vydierať. Mám strach, že sa to dozvie Niall a bude ma nenávidieť.“

„Tak mu to povedz sama. Urobíš lepšie, ako keď sa to dozvie od neho alebo z novín.“

„Možno im nebude veriť.“

„Možno, no nemyslíš si, že si zaslúži vedieť pravdu?“

„Ale ...“ snažila som sa protestovať, no vedela som, že má pravdu. Nemala som pred ním žiadne tajomstvá. Teda ... takmer žiadne. A ak by sa to dozvedel od neho, bolo by to len horšie. Chvíľu bolo ticho. Premýšľala som, čo je správne a Hayley tiež mlčala. Napokon som odvetila.

„Máš pravdu. No neviem, či to dokážem,“ povedala som a z oka mi vytiekla slza. „Nechcem ho stratiť. Milujem ho.“

„Ocení, že si k nemu úprimná.“

„Po polroku?“

„No ... aspoň niečo. Nechcem ťa presviedčať, no môj názor vieš. Urob to, čo si myslíš, že bude najlepšie.“

„Ale ja neviem,“ zaúpela som.

„Tak na to musíš čo najskôr prísť. Musím končiť, o chvíľu mi začína prednáška.“

„Ďakujem ti. Ahoj.“

„Tak hádam som pomohla. Maj sa,“ odvetila a zložila. Ešte chvíľu som tak sedela a premýšľala nad celým rozhovorom. Mala pravdu, no ja som bola príliš zbabelá. Nechcela som ho stratiť. No rozum mi hovoril, že správne by bolo mu to povedať. A tak som sa rozhodla nazbierať odvahu a vyjsť s pravdou von.

Keď som mala všetky myšlienky utriedené, zdvihla som sa z lavičky a vošla som do štúdia. Aspoň na chvíľu zabudnem na všetko okolo seba a sústredím sa na fotenie.