Irresistible 64

Deň zbehol rýchlosťou svetla, ako som sa netešila na večer a odrazu som skončila prácu a bol čas ísť domov. No ja som domov nešla. Potrebovala som sa porozprávať s Niallom. Celý deň som na to myslela a snažila som sa prísť na to, čo mu poviem. V hlave som si skladala rozhovor, no keďže som nemala ani tušenie, aká bude jeho reakcia, nebola som v tom pokračovať.

Po celý čas som sa, samozrejme, neskutočne bála. Nechcela som o Nialla prísť a toto mohlo dosť naštrbiť náš vzťah, no ak by sa to dozvedel od niekoho iného, nebodaj z novín, tak tie následky by boli o to horšie.

Pomaly som kráčala ulicou a dodávala som si odvahy zdvihnúť telefón a zavolať Niallovi. Napokon, keď som už prešla niekoľko blokov, vytočila som jeho číslo a priložila si mobil k uchu.

„Zdravím, tu Niall. Som na skúške, takže nemôžem telefonovať. Zavolajte neskôr,“ ozvala sa Niallova odkazovka. Sklamane no zároveň s istou dávkou úľavy som zablokovala mobil a odložila ho späť do kabelky. Chystala som sa odchytiť si taxík, keď mi začala vibrovať kabelka. Hneď som odtiaľ vybrala mobil, na ktorom svietilo cudzie číslo.

„Áno?“ zdvihla som bez rozmyslenia.

„Som rád, že si mi dvihla,“ ozval sa hlas na druhom konci. Keaton!

„Ehm, ahoj,“ odvetila som mierne podráždene.

„Ruším?“ zasmial sa.

„Tak nejak,“ riekla som. Nemala som dosť síl na to, aby som k nemu bola milá. Aj keď mi síce nič nespravil, nedokázala som to. Hnusila som sa sama sebe.

„Tak to mi je ľúto. Budem teda stručný. Ty, ja, dnes, večera.“

„Nemôžem.“

„Tak zajtra.“

„Ani to nie.“

„Obed?“

„Pracujem.“

„Ale no tak, Mel. Nájdeš si čas aspoň polhodinku.“

„Som zadaná. Šťastne.“

„Veď ja viem. A čo tak káva. Potrebujem sa s tebou porozprávať!“

„Nemáme o čom,“ zamračila som sa.

„Myslím, že máme,“ zasmial sa víťazne a ja som nevedela, čo mám na to povedať. Nechcela som sa s ním stretnúť, no nemohla som ho ignorovať. A vie, že chodím s Niallom. Čo ak by mu to šiel povedať? To som nemohla dopustiť. A tak som súhlasila.

„O pol hodinu v Starbuckse pri Katedrále sv. Paula. Vieš, kde to je?“

„Jasné, tak sa vidíme. Maj sa,“ rozlúčil sa a ja som bez slova zložila. Miešal sa vo mne strach a zlosť. Bola som neistá, kam toto stretnutie speje. No jedno som vedela. Tak rýchlo sa z toho nevylíže.

Naschvál som povedala kaviareň trošku vzdialenú od mojej súčasnej pozície, pretože som sa chcela prejsť a utriediť si myšlienky. A tak som pešo kráčala po River Side a premýšľala som nad poslednými udalosťami. Aj keď som už bola viac-menej rozhodnutá, neustále mi to lietalo po rozume a nedokázala som premýšľať o ničom inom.

Napokon som sa dostala na Miléniový most, prešla som na druhú stranu rieky a namierila som si to priamo ku katedrále. Na miesto som sa dostala pár minút po uvedenom čase, no bolo mi to jedno. Vošla som do kaviarne a uvidela ho sedieť pri jednom zo stolov.

Bez pozdravu som sa posadila oproti a čakala som. Hľadela som mu priamo do očí, s istou dávkou hnevu a nechala som mu priestor, nech sa vyjadrí. No on aj naďalej mlčal. Len na mňa skúmavo hľadel a nezbedne sa usmieval. Za iných okolností by mi prišiel príťažlivý, no vzhľadom na situáciu som sa nad tým ani nepozastavila.

„Vyzeráš skvelo,“ riekol napokon.

„Vďaka.“

„Objednal som ti latte. Dúfam, že nevadí.“

„Nechcem kávu. Hovor.“

„A čo?“ uškrnul sa.

„To, o čom si sa chcel tak súrne rozprávať,“ pretočila som očami a začínala som sa hnevať. Nemala som rada, ak ľudia zbytočne naťahovali čas a hrali sa na nechápavých.

„Ach to. Nemám nič konkrétne. Len som ťa chcel vidieť a nevedel som, ako ťa sem dotiahnuť.“

„Tak to potom môžem odísť. Nemám záujem o vzájomné spoznávanie,“ odvrkla som a postavila sa na odchod. No vtom ma zastavili jeho slová.

„Myslím, že by si tu mala ostať. Pre tvoje vlastné dobro.“

„Ako to myslíš?“ otočila som sa k nemu.

„Nechcel som to vyťahovať, no novinári by si určite zgustli na tvojom zážitku v Las Vegas. A tvoj priateľ by z toho taktiež nebol dva razy nadšený.“

„Niall mi dôveruje. Určite neuverí nejakým klebetám v novinách.“

„V tom máš možno pravdu, no keď budú doložené fotografiami ...“ vysmieval sa mi. Siahol to tašky na notebook, ktorú mal položenú vedľa stoličky a vytiahol odtiaľ veľkú hnedú obálku. Položil ju na stôl a oprel sa dozadu o kreslo.

Srdce sa mi rozbúšilo a v hrdle mi vyschlo. Na mieste som stuhla a nedokázala som sa pohnúť. Natiahla som sa po obálku a prezrela si, čo je dnu. Jej obsah mi vyrazil dych. On ... ma ... sfotil? panikárila som v mysli. Pokoj, len zachovaj pokoj, kamennú tvár a chladnú myseľ.

„Vydieraš ma?“ zdvihla som obočie.

„Nechcel som, no nedávaš mi inú šancu,“ odvetil s vážnou tvárou a ja som si voľky-nevoľky sadla. Nešlo o to, že by to niekomu povedal, pretože som to chcela Niallovi povedať sama, no keď mal fotky, mal v rukáve eso, ktoré mohol kedykoľvek vytiahnuť. Nezničilo by to len mňa, ale takisto aj Nialla, na ktorom mi záležalo najviac na svete. A tak som nemala na výber nič iné, len sa mu podriadiť a stať sa jeho bábkou.