Irresistible 65

Vyhrali sme!!! VYHRALI!!! Ja som to vedela a nikto im neveril ♥ ideme do štvrťfinále :) krásny zápas ... prvý gól do prázdnej brány nemal chyby. A posledný Daňov, premiérový ...  ako sa z neho tešil .. taký bol zlatý :D ako si Staňa podskočil, keď sa to skončilo :D aké krásne úsmevy svietili všetkým na tvári ... skoro som sa rozplakala ♥ no čo, príliš to prežívam ale hokej zbožňujem :D a po zápase, keď robili rozhovor so Staňom, som sa na ňom tak smiala :D tie ksichty čo hádzal - akoby si niečo dal :D no zachvat smiehcu na niekoľko minúť :D a keď som teraz videla to video s Hudáčkovým výrokom, nemohla som sa prestať smiať :D "Na šrot sme ich rozje*ali. Napíč to tam!" :D :D :D no konec, na zemi som bola :D

Len čo sa naše posedenie pri káve, počas ktorého som bola nútená mu odpovedať na rôzne otázky, skončilo, dostala som povolenie ísť domov. Niekto prísediaci by si bol pomyslel, že je to len priateľská konverzácia, pretože Keaton sa nepýtal žiadne intímne otázky a nič nevyzvedal, no opak bol pravdou. Vnútri som cítila to napätie, do ktorého ma dostával. Veľmi dobre vedel, čo sa vo mne odohráva a svojím postojom a výrazom tváre tomu dopomáhal.

Keď som však bola z jeho moci prepustená, zo srdca mi odpadol malinký kamienok. Stále tam však bola tá hrozba, a ja som nevedela, čo mám robiť. Všetko sa to skomplikovalo. Dostala som pokyny nikomu nič nevravieť a tváriť sa, akoby nič. Nemohla som sa Niallovi priznať a to ma zožieralo.

Po niekoľkých uliciach, ktoré som ani nevnímala, som si našla voľnú lavičku a posadila som sa. V momente som z vrecka vytiahla mobil a vytočila som Hayleyne číslo. Zodvihla mi hneď po prvom zvonení.

„Ahoj, akurát som na teba myslela. Tak čo, povedala si mu to?“ ozvala sa.

„Nie,“ dostala som zo seba.

„Čože? A prečo nie? Veď ...“

„Keaton,“ dodala som to jedno meno ako vysvetlenie.

„Čo s ním?“ nechápala Hayley.

„Vydiera ma.“

„Čím, že to povie? Veď nech. Ak to povieš Niallovi skôr, nemôže sa nič stať.“

„Nejde len o to,“ zaúpela som. „Má fotky!“

„Ehm, čo?“

„Fotky. Mňa a jeho, spolu. Vtedy vo Vegase.“

„Ako to? Nemohol predsa vedieť, že ste spolu. Vtedy to ešte nevedel nik.“

„Ja neviem, ako je to možné. Možno má nejakú úchylku a fotí si každú, no jedno je isté - má ma v hrsti,“ vzlykala som a z očí mi tiekli slzy. Nedokázala som ostať pokojná. Musela som to všetko zo seba dostať von.

„Čo od teba chce?“

„To zatiaľ neviem. Povedal mi, aby som ostala s ním v kaviarni a porozprávali sme sa. No nepadla ani len zmienka o tom všetkom. Navonok to vyzeralo úplne normálne. No keď sme odchádzali, povedal mi, že pokiaľ nechcem vidieť tie fotky v časopise, mám držať ústa a tváriť sa normálne.“

„Panebože, chúďa moje.“

„Čo mám robiť?“

„Tak sú len dve možnosti. Buď to povieš Niallovi, budeš k nemu úprimná a ak aj tie fotky vyjdú, prežiješ to, alebo budeš počúvať Keatona a chrániť sa.“

„Ale tu nejde o mňa, Hayley. Keby šlo len o to, neváhala by som a obetovala by som sa pre Nialla. No tie fotky spravia obrovský škandál. Nik nebude riešiť, či to bolo pred polrokom. Podstatné bude, že som na nich ja, Niallova priateľka a cudzí chalan! Nemôžem ho takto zničiť!“

„Takto som sa na to nepozerala. A čo chceš s tým robiť?“

„Veď to práve neviem. Kiežby si tu teraz mohla byť.“

„Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi chcem byť pri tebe a pomôcť ti, no nemôžem.“

„Veď ja viem.“

„Zavoláš mi, kedykoľvek bude treba, dobre? Keď sa rozhodneš, keď sa budeš potrebovať porozprávať, hocikedy, jasné? Vo dne v noci.“

„Dobre,“ usmiala som sa jemne. „Ďakujem ti.“

„Nie je zač. Vieš, že tu pre teba budem vždy.“

„Viem. Už radšej pôjdem domov, lebo sa na mňa všetci tak divne pozerajú.“

„Dobre,“ zasmiala sa Hayley. „Ale pamätaj, kedykoľvek.“

„Viem, vďaka.“

„Ahoj.“

„Pa,“ rozlúčila som sa s ňou a pobrala som sa k ceste. Zastavila som si taxík a odviezla som sa domov. Tam som sa schúlila rovno do postele a plačúc som sa snažila všetko si ujasniť. No nedarilo sa. Bola som zmätená, nevedela som, čo robiť skôr a ako sa správne zachovať. Nemyslela som na seba a aký by to malo dopad na mňa. Nemala som nikoho, komu by to mohlo ublížiť, jedine Niallovi. A na ňom mi záležalo najviac na svete.

Unavená od plaču som zaspala a ráno som sa zobudila so silnou bolesťou hlavy a horúčkou. Pomaly som sa dotrepala do kúpeľne a vzala si Paralen. Následne som sa pozrela na hodinky a po zistení, že je za 15 minút 10, som takmer odpadla. Rýchlo som vytočila Theovo číslo a ospravedlnila sa, že som chorá. Napodiv to vzal v pohode a ja som opäť zaliezla pod perinu.

Celý deň som prespala a zobudilo ma až zvonenie pri dverách. Rozospato som sa vytackala z postele a šla som otvoriť dvere. Ani som sa predtým nepozrela, kto tam je, a tak ma náhle prekvapilo tuhé objatie.

„Mel, som rád, že si v poriadku. Prečo mi nezdvíhaš?“ ozval sa mi pri uchu hlas, v ktorom som spoznala Nialla. Srdce sa mi rozbúšilo láskou a pery sa samovoľne roztiahli do úsmevu. Keď ma konečne pustil, láskyplne som sa naňho pozrela a nežne som ho pobozkala. Až potom som sa zmohla na odpoveď.

„Prepáč, prespala som celý deň a nepočula som telefón.“

„Hlavne, že si v poriadku. Aha, čo mám,“ zdvihol ruku a ja som si až vtedy všimla zabalené McMenu. V tej chvíli mi nahlas zaškvŕkalo v žalúdku a ja som si uvedomila, aká som hladná. Veď som od včera nič nejedla.

„Pozerám, že som prišiel ako na zavolanie,“ zasmial sa Niall a zavrel dvere do bytu.

„Tak to rozhodne,“ usmiala som sa a ukradla som mu tašku z ruky. Hodila som sa na gauč a lachvatne som otvorila balíček. Zaradom som povyberala celý obsah na stolík a pustila som sa do tej lahody. Niall si len sadol vedľa mňa a usmieval sa.

Keď som dojedla, s preplneným žalúdkom som sa oprela dozadu a pozrela na Nialla.

„Ďakujem ti. Ani nevieš, aká som bola hladná,“ usmiala som sa.

„Za málo. Čo si vlastne včera robila? Prečo si sa neozvala?“ opýtal sa ma a vtedy som si spomenula na Keatona. V momente mi úsmev z tváre zmizol a šťastie vnútri nahradil strach. Mozog zrýchlil na 1000% a ja som premýšľala, čo spraviť. Povedať mu to, nepovedať?

„Bola som v práci a keď som šla domov, tak som ti volala, no mal si odkazovku. Tak som šla domov a zaspala som,“ odvetila som vynechajúc časť s Keatonom.

„Ach tak. A dnes si nešla do práce?“

„Ráno mi bolo trošku zle a mala som horúčku, tak som sa ospravedlnila.“

„Tak to asi večer nepôjdeme nikam, čo?“

„Radšej nie,“ usmiala som sa nasilu. „Ostaňme u mňa a pozrime si nejaký film,“ navrhla som, pretože pri tejto činnosti nebolo nutné až také pretvarovanie. A tak sme pustili Inception a usadili sa na gauči. V polovici filmu som zaspala do „krásnej“ ríše nočných môr, ktorej hlavnou postavou nebol nik iný než Keaton.