Irresistible 62

Opäť trošku pauza :( nestíham nič ... sorry 

Nasledujúci deň som sa vybrala do štúdia. Pred budovou som sa trikrát zhlboka nadýchla a až potom som vošla dnu. Prešla som cez vrátnicu a zamierila priamo do Davidovej kancelárie. Prekvapivo to prebehlo v poriadku. Bol síce z môjho odchodu sklamaný, no bez zbytočných rečí sme sa dohodli a podpísali potrebné papiere. A oficiálne som bola nezamestnaná.

Cestou domov som sa prešla do potravín a znovu som nakúpila, keďže v chladničke už takmer nič nebolo. Medzitým som premýšľala, ako zoženiem nejakú prácu. Rozhodla som sa začať s inzerátmi. A tak som si kúpila niekoľko novín a doma si ich preštudovala. Našla som dve pozície, ktoré celkom sedeli, aj keď neboli tak lukratívne ako práca top fotografky pre časopis.

Potom som si ešte prelistovala niekoľko stránok na internete a aj tam som reagovala na pár ponúk. No napokon som sa rozhodla, že skúsim svoje šťastie do Sugarscapu. Vedela som, že je to asi najbulvárnejší časopis pod slnkom s množstvom lží a klebiet, no bola to aspoň práca podobná tej predchádzajúcej, a tak som s tým mala skúsenosti.

Počas týždňa, kým som čakala na nejakú odpoveď, tak som sa chodila prejsť do mesta alebo navštíviť Nialla s chalanmi. A potom mi prišlo niekoľko odpovedí, no len tri z nich boli pozitívne. A tak som sa pripravila na pohovory a obišla som zaradom všetky pozície.

Ako posledná bola práve tá v Sugarscape. Ani som nedúfala, že by vôbec nado mnou uvažovali, keďže som im písala len tak naslepo. No čuduj sa svete, jedno miesto sa pre mňa našlo. No keď som dorazila na pohovor, bolo to presne ako na predchádzajúcich dvoch – o Niallovi. Šlo im len o to, že s nám chodím a mohla som im poskytnúť nejaké pikošky.

Len čo som zistila, koľko bije, rozlúčila som sa s nimi a odišla som. Vzala som si taxík a zamierila k Niallovi. Všetko som mu rozpovedala v obývačke na gauči a on sa mi snažil pomôcť. Chcel zavolať niekoľkým známym, či by ma neprijali, no ja som odmietla. Presne to som nechcela. Šlo mi o to, aby ma prijali ako dobrú fotografku a nie ako známu osobnosť. Aj keď som vôbec známa nebola.

„Možno ti viem pomôcť,“ ozvalo sa za nami a do miestnosti vstúpila Eleanor.

„Vážne? Ako?“ zdvihla som k nej pohľad.

„Nie je to síce nič lukratívne, no náš fotograf zháňa šikovnú asistentku. Mohla by som mu o tebe povedať a dať mu nejaké tvoje práce. Čo ty na to?“

„To by bolo od teba milé, no opäť by som bola na tom istom. Nechcem, aby ma vzali len kvôli tomu, že chodím s Niallom.“

„Tak mu tvoje meno nespomeniem.“

„To by šlo ...“ zamyslela som sa.

„Takže?“ zdvihla obočie Eleanor a čakala na moju odpoveď.

„Tak dobre. Za pokus nič nedám,“ usmiala som sa.

„Máš spravené nejaké portfólio?“

„Áno. Odkladala som si negatívy z fotení.“

„Výborne. Tak mi ho potom prines a ja mu to odovzdám.“

„Ďakujem ti krásne,“ usmiala som sa na ňu.

„Za málo,“ odvetila a pobrala sa za Louisom nahor. Zvyšok večera som už mala lepšiu náladu a ostala som spať u Nialla. Na ďalší deň som skočila po fotky a doniesla ich Eleanor. Dúfajúc som sa potom vrátila do bytu a nemala som čo robiť. Nudila som sa. Niall bol s chalanmi v štúdiu a aj holky mali prácu. Hayley bola v škole a mňa nič nenapadalo. A tak som vliezla do postele a celý deň som prespala.

Večer ma zobudil telefonát od El a jej nadšený hlas signalizoval dobré správy.

„Máš to!“ zvolala.

„To myslíš vážne? A nevedel moje meno?“

„Nie, nič som mu nevravela. Len si prezrel fotografie a povedal, že ťa berie.“

„Páni, to je úžasné! Ďakujem ti, El. Máš to u mňa.“

„Veď to nič nebolo. Teším sa s tebou.“

„Ani nevieš, ako si ma potešila, že už nemusím viac sedieť doma a nudiť sa.“

„Tak to veru nie. Zajtra začínaš o 10 v Hyde Parku. Vyskúša si ťa, čo všetko vieš a potom uzavriete zmluvu.“

„Paráda. Ešte stále tomu nemôžem uveriť. Ďakujem, ďakujem, ďakujem,“ opakovala som dookola.

„už s tým prestaň, bo si začnem namýšľať,“ smiala sa El. „Takže sa vidíme zajtra?“

„Si píš. Ahoj.“

„Pa.“

Zložila som hovor a nadšene som sa hodila do postele. Niallovi som napísala radostnú novinku a opäť som zaspala.

Ďalší deň som sa pred odchodom z domu poctivo pripravila a vyrazila som s predstihom. Keď som došla na miesto, mohlo byť trištvrte na 10. Nik tam ešte nebol a tak som poctivo čakala. O 5 minút 10 vošli do parku tri dodávky a zastavili pre jazere. Z nich vyšlo von niekoľko ľudí a všetci začali vyberať veci z áut.

Nevedela som, čo mám robiť a ku komu sa mám ozvať, a tak som šla za chlapíkom v čiernom, ktorý držal zápisník a odškrtával si určité veci.

„Dobrý deň, volám sa Melanie a prišla som na skúšku k fotografovi.“

„Ach, to ste vy. Poďte za mnou,“ zahlásil a kráčal k poslednej dodávke. Otvoril zadné dvere a mne sa naskytol pohľad na celú výbavu.

„Povynášaj to vonku na tú červenú značku a priprav stojan na fotoaparát. Keď budeš s tým hotová, príď za mnou,“ riekol a ja som osamela. Postupne som povynášala vonku všetky pomôcky a ako posledné som poskladala stojan. Skontrolovala som, či je z auta všetko von a šla som za ním. Opäť mi dal ďalšiu robotu a tak to šlo celý deň. O 11 prišli modelky a šli sa pripraviť. Ja som medzitým rozmiestňovala zrkadlá a osvetlenie.

Fotenie zbehlo celkom rýchlo a keď sa všetko skončilo, opäť som musela všetko poznášať do auta. Nie žeby mi to prekážalo, potrebovala som nejakú robotu, no tajne som asi dúfala, že budem fotiť spolu s ostatnými. Boli tam asi 4 ďalší fotografi a mala som pocit, že ten, čo mi dával úlohy je niečo ako šéf.

Keď sa všetok zhon skončil, podišiel ku  mne a usmial sa.

„Tak čo, berieš to?“

„Samozrejme, ak ma chcete,“ odvetila som.

„Pokojne mi tykaj, som Theodore, Theo. Zvládla si to bravúrne, no zajtra sa pozrieme na tvoje fotenie. Toto bola len skúška, či dokážeš pracovať pod tlakom a počúvať príkazy.“

„Aha, takže budem aj fotiť?“ rozžiarila som sa.

„Len fotiť, pokiaľ sa osvedčíš. Videl som tvoje portfólio a je vskutku znamenité. No s modelkami je to iné ako s celebritami. No ak máš predstavivosť a kreativitu, tak by to pre teba nemal byť problém.“

„Tak to dúfam. Už sa neviem dočkať,“ tešila som sa.

„Výborne. Tak príď zajtra do štúdia,“ podal mi akúsi kartičku s adresou. „Čakám ťa opäť o 10.“

„Ďakujem vám.“

„Ee,“ pokrútil hlavou.

„Ďakujem ti?“

„Správne,“ usmial sa.

„Maj sa.

„Ahoj,“ rozlúčili sme sa a ja som sa pomaly pobrala domov. Konečne som mala prácu a navyše takú, ktorá ma bude baviť a nie je len o tom, s kým chodím. Vysmiata som zamierila do najbližšieho Starbucksu a kúpila som si kávu. Keď som odchádzala zamyslená von, niekto na mňa zvolal prekvapeným hlasom.

„Melanie? Si to ty?“

Otočila som sa a hľadela som na vysokého chalana so svetlohnedými vlasmi a širokým úsmevom na perách.

„Keaton?“