Day 4

Téma: Tvoj názor na náboženstvo.

   Dúfam, že ma za môj názor neodsúdite :)

   Toto je u mňa dosť komplikované. No jedno viem isto - náboženstvo a cirkev sú dva dosť odlišné pojmy. Posledné roky sa cirkev zmenila na akúsi formu biznisu. Mám pocit, akoby to bolo len o peniazoch. Ak náhodou prídete na omšu a nemáte so sebou nejaké drobné, všetci naokolo na vás začnú pozerať ako sa vraha, že čo tu robíte. Mladí ľudia chodia pre cirkev zbierať po domoch peniaze na "výstavbu fary". Prečo to všetko nefinancuje Vatikán? Prečo si pápež vysedáva na zlatom tróne zatiaľ čo v Afrike ľudia umierajú na choroby, ktorých vakcína stojí len 5 eur? Iste, Boh im pomôže. Tak, že zomrú. Výborne. Nemám nič proti veriacim, no extremizmus veľmi nemusím a cirkev podľa mňa k extremizmu jednoznačne patrí. 

   Náboženstvo však považujem za čosi iné. Pre mňa je náboženstvo viera. Či už v Boha, či v nejakú vyššiu silu, či v akúsi energiu. A tak sa dá povedať, že som veriaca. Ja sama sa radím k agnostikom. Niektorí si myslia, že agnosticizmus je vlastne ateizmus, no to je úplný blud. Je to názor, podľa ktorého nemožno spoznať podstatu vecí či sveta. Podľa neho nie sú náboženské otázky zodpovedateľné. V podstate záhladné heslo znie "Vo veciach rozumu nepovažuj za isté tvrdenia, ktoré neboli dokázané alebo ktoré sa nedajú dokázať." Neverím v stvorenie sveta za 7 dní či vytvorenie človeka na obraz Boží. Verím vo Veľký tresk a evolúciu. 

   No na druhej strane verím v akúsi vyššiu silu. V energiu. Vo vesmír. Kto čítal knihu The Secret alebo videl film, vie o čom hovorím. Verím, že existuje akási sila, ktorá nám pomáha v živote. Je to vlastne myseľ. Pre mňa je myseľ najmocnejší nástroj na zemi, s ktorým dokážeme čokoľvek. Možno to znie absurdne, no sama som sa o tom presvedčila. Je to ako ľudia, ktorí videli Boha, tak v neho veria. 

   V knihe sa opisuje veľa prípadov, kde vďaka mysli tí ľudia získali to, po čom túžili. či už dobré alebo zlé. No čo ma presvedčilo najviac bol práve prípad s placebo tabletkami, ktoré niektorí lekári používajú pre hypochondrov. Tu sa presne stane to, v čo verím. Ľudia, ktorí sú "chorí" sa zrazu zázračne uzdravia. Prečo? Lebo v to verili. Verili, že im tá tabletka pomôže. Tabletka, v ktorej nie sú žiadne protilátky, len cukor. Takisto napríklad miesto Lourdes vo Francúzsku. Považuje sa za zázračne, pretože sa tam pred niekoľkými rokmi zjavila Panna Mária a vyliečila ľudí. Odvtedy tam chodia ťažko chorí alebo postihnutí ľudia, ktorí veria. Veria, že sa vyliečia. A tak sa aj naozaj stane. Opäť - sila mysle. Aspoň podľa mňa. 

   Mne sa to osvedčilo na jednom príklade. Spočiatku som to skúšala len na drobnosti a nefungovalo to. Tak som sa na to vykašľala, až kým mi to spolužiak nepripomenul. On chcel, aby sa od neho presne v deň narodenín, keď mal 18, popýtala občiansky pri kúpe cigariet. Stalo sa. Možno to znie ako náhoda, no ja som nad tým premýšľala a povedala som si, že to skúsim znovu. 

   V tom čase som cestou do školy stretávala nádherného chalana s krásnymi zelenými očami. Nastupoval vždy zastávku po mne a párkrát sa nám stretli pohľady. Vtedy som si povedala, že raz toho chalana stretnem na prechádzke so psom a on sa mi prihovorí. Pravidlo je myslieť na to, živo si to predstavovať. Najdôležitejšie sú pocity, aké by sme cítili, keby sme to dostali. A potom to treba po čase vypustiť z hlavy a žiť život naďalej. A tak som to spravila. Zabudla som na to, ani neviem ako, no neprestala som veriť, že to vyjde. Je rozdiel, keď žijete život ďalej alebo keď to vzdáte a poviete si, že to nefunguje. 

   A tak prešiel mesiac od vtedy, čo som si to zaželala. V ten večer som bola vonku na zvyčajnej prechádzke a bolo celkom teplo, tak som sa rozhodla, že si spravím väčšie kolečko ako zvyčajne. Keď som sa už už vracala domov, ne ceste som pred sebou zbadala dvoch chalanov. Hovorím si: Ten naľavo vyzerá celkom dobre. A keď sa priblížili, zistila som, že to bol on. Srdce sa mi rozbúšilo a nevedela som, čo mám robiť. A tak som trošku obďaleč zastavila a tvárila sa, že čakám na psa. Oni zastavili tiež a čakali. Odrazu som si všimla, že sa rozlúčili a ten chalan z autobusu kráča ku mne. Znovu som sa rozklepala a snažila som sa vyzerať nenápadne. Podišiel až ku mne a povedal: Ahoj, my sa stretávame v autobuse, že? A krásne sa usmial. Áno, odvetila som a usmiala som sa tiež. Ja som Majo," predstavil sa a ja som skoro zomrela. Tak sme sa zoznámili a ešte ďalšiu hodinu som sa s ním aj so psom prechádzala po sídlisku. 

   Nasledujúci deň sme už v autobuse kecali ako starí známi a párkrát sme spolu boli vonku. Síce z toho nič nebolo, no vtedy som si uvedomila, že to naozaj funguje. Splnilo sa mi prianie, a to do posledného detailu. Nepriala som si, aby som s ním chodila. Len aby som ho stretla a aby sa mi prihovoril. A stalo sa. A preto si myslím, že na to, aby človek naozaj veril, potrebuje niečo, čo ho úplne presvedčí. Predsa len, aj ľudia, ktorí tvrdia, že sa im zjavil Ježiš či Panna Mária sú jednoznačne väčší veriaci ako bežní ľudia. To je asi všetko k môjmu názoru. Budem rada, ak sa so mnou podelíte o ten váš. :) a taktiež ak ma odteraz nebudete dissovať :D