Irresistible 74

Mel

Ako som tak počúvala Hayley, v duši mi začínala ustupovať temnota a pomaly ju nahrádzalo svetielko nádeje. Možnože to predsa len nedopadne až tak hrozne.

„Tak a to je všetko,“ dokončila to Hayley. „Chalani sa vraj o to postarajú. Ak budú potrebovať nejakú pomoc, dajú nám vedieť.“

„Panebože, Hayley. Ani neviem, čo ti na to mám povedať,“ šepla som dojato so slzami šťastia na krajíčku. „Keď to vyjde ...“

„Nie keď. Vyjde to!“

„Áno, pozitívne myslenie,“ usmiala som sa. „Som taká rada, že ťa mám.“

„Veď aj ja,“ odvetila a ja som ju tuho objala. Čo by som si bez nej počala.

„A teraz nebudem niekoľko ďalších nocí spať, no z iného dôvodu ako doteraz,“ zaškerila som sa.

„Tak v to dúfam. Už sa nemôžem dočkať, keď vás dvoch uvidím spolu.“

Nemohla som na to nájsť slov. Len som sa hlúpo usmievala a hľadela som do steny, predstavujúc si nás opäť spolu. V tom ma zrazu z myšlienok vytrhlo zvonenie v byte.

„Čakáme niekoho?“ pozrela som sa spýtavo na Hayley. Tá len prekvapene pokrčila plecami, a tak som šla ku zvončeku a zdvihla som slúchadlo.

„Kto je tam?“

„Larry!!!“ ozval sa dvojhlas.

„Kto?“ nechápala som.

„No predsa Larry Stylinson!“

„Harry? Louis? To ste vy?“

„A kto iní?“ zasmiali sa.

„Čo tu robíte?“

„Pusť nás dnu a vysvetlíme.“

„Okay,“ odvetila som a pustila ich. O minútu na to sa ozvalo klopanie na dvere. Otvorila som dvere a prekvapene som hľadela na tri osoby – Louisa, Harryho a niekoho neznámeho.

„Môžeme?“ ukázal Harry dnu.

„Ou, iste,“ ustúpila som nabok, ešte stále nechápajúc čo sa deje. Louis za nimi zavrel dvere a všetci šli priamo do obývačky, kde sa hneď usalašili vedľa Hayley na gauči. Sadla som si oproti nim do kresla a čakala som, čo povedia.

„Čo ste pozerali?“ zadíval sa Harry na televízor, kde boli ešte stále zastavené titulky z prvého filmu.

„Starstruck. Nechcete mi povedať, prečo ste tu?“

„Keaton,“ odvetil Louis jednoducho. „Hayley ti už vysvetlila celý plán, že?“

„No áno, ale aj tak veľmi nerozumiem.“

„Toto je Clark. Je to kamarát z policajného oddelenia, ktorý...“

„Počkať, policajt?!“ zvolala som prekvapene.

„Pokoj! Nie je tu služobne. Kreslí portréty podľa opisu.“

„Aha?“

„Potrebujeme opis Keatona, keďže si asi jediná, ktorá ho dokáže opísať najlepšie.“

„Ou, jasné,“ doplo mi, čo majú v pláne.

„Tak sa môžete dať do práce. Šup, šup,“ zatlieskal Harry a ja som pozrela na Clarka.

„Môžeme ísť do kuchyne,“ navrhla som a on sa bez slova postavil a nasledoval ma.

Po polhodine nekonečných otázok mi na svojom počítači ukázal výsledok. Ten bol neopísateľný. Akoby ho niekto odfotil.

„Páni,“ povzdychla som si. „Je to dokonalé.“

„Vďaka,“ usmial sa Clark. Následne vložil do laptopu USB kľúč a všetko naň presunul. Počítač zavrel a obaja sme sa pobrali do obývačky.

„Tu to je,“ podal kľúč Harrymu a čakal.

„Vďaka, bro. Máš to u mňa,“ odvetil Harry a taktiež sa postavil. „Fáza 1 môže začať,“ nastavil ruku a tľapol si s Louisom vo vzduchu. Opäť som na nich nechápavo pozrela. Moje myslenie bolo zrejme spomalené, pretože mi vôbec nedochádzali súvislosti a zrazu som si ani nepamätala, aký je vlastne plán.

„Hneď to pošleme nášmu človeku vo Vegas a len čo ho nájde, dáme vám vedieť. Nemalo by to trvať viac než týždeň,“ povedal Louis.

„Ďakujem vám,“ usmiala som sa a oboch som ich objala. „Netuším, čo by som bez vás všetkých robila. Ak sa to podarí, budem vám do smrti zaviazaná.“

„Určite sa to podarí,“ podporil ma Louis a otočil sa na odchod. Harry s Clarkom ho nasledovali a ja som za nimi zavrela dvere. Následne som sa otočila k Hayley, vymenila som si s ňou nadšené pohľady a začala som šťastne vrieskať ako šialená. Hayley sa zo mňa len chytala za brucho a nedokázala sa prestať smiať.

Keď som sa konečne upokojila, skočila som na pohovku a začala som opäť premýšľať. Nedokázala som sa sústrediť na nič iné než na to, aké to bude, keď budem mať Nialla opäť po svojom boku.

„Melanie?“ ozvala sa Hayley po chvíli.

„Áno?“ pozrela som na ňu.

„Pamätáš sa na svoj sľub, ktorý si mi dala počas karaoke ale nemala si možnosť ho splniť?“

„Čože? Aký sľub?“ nechápala som.

„Mohla som si to myslieť. Dvojité rande. My dve s Niallom a Tomom.“

„O môj bože! Nie!“

„Ale áno! Sľúbila si to!“ zasmiala sa Hay.

„Konečne si to s Niallom ujasníme a ty mi to chceš pokaziť tým, že budú musieť byť s Tomom za jedným stolom? Really?“ zaúpela som.

„Neboj. Možno to dopadne dobre a vojna medzi nimi skončí.“

„A ak nie?“ nadvihla som obočie.

„Tak sa vám ospravedlním a rande sa skončí predčasne.“

„Tak fajn. Aspoň že tak,“ súhlasila som. „Už sa neviem dočkať, kedy konečne opäť pocítim jeho pery.“

„Ja padám,“ zdvihla Hayley ruky na obranu, akoby som ju bombardovala a vytratila sa von. Neprekážalo mi to. Aspoň som sa mohla dokonalo sústrediť na celý plán a predstavovať si, aké to bude, až sa opäť uzmierime. Úsmev mi po celý ten čas nezmizol z tváre a konečne som sa po dlhšom čase cítila opäť šťastná.