Irresistible 69

Bola síce trošku dlhšia pauza, no to preto, že som mala iné starosti. V škole sme mali samé testy, musela som sa rozhodovať, aké semináre si dám na ďalší rok a tak som si pozerala vysoké školy, taktiež som pomedzi to brigádovala, takže naozaj nebol čas. Tak hádam vás táto časť poteší. Možno nie obsahom, no aspoň tým, že je :)

Niall

„Nie, chalani! Ja nikam nejdem!“ trval som na svojom a naďalej som tvrdohlavo sedel na svojej posteli. Odkedy sa so mnou Mel rozišla z pre mňa nevysvetliteľných dôvodov, jej rečiam o tom, že miluje niekoho iného som neveril, nemohol som, sedel som na posteli a zo svojej izby som sa ani nepohol. A teraz tu okolo mňa stáli nastúpení chalani a chceli, aby som s nimi šiel na Eleanorinu prehliadku. Tak určiteee!

„Samozrejme, že  pôjdeš!“ hučal do mňa Louis a Harry so Zaynom ma ťahali z postele.

„Nejdem. Nechápete to! Nechcem tam ísť!“

„Musíš už konečne vyliezť z tej svojej ulity a zmieriť sa s tým,“ riekol Liam a ťahal zo mňa dole tričko. „Trucovanie ti nepomôže!“

„Ja netrucujem! Proste nejdem!“

„Vieš, že proti nám štyrom nič nezmôžeš a tak si môžeš hovoriť, čo chceš,“ povedal Louis a podal mi košeľu. „Musíš sa spamätať a to sa stane jediné vtedy, ak budeš medzi ľuďmi.“

„Mne je fajn,“ prevrátil som očami.

„Iste. A ja som gay, nie?“ podotkol Harry.

„V čom to pomôže?“ pýtal som sa viac-menej sám seba a dovolil som im, aby na mňa navliekli sako.

„To zistíš aj sám,“ odpovedal mi Zayn a všetci odo mňa odstúpili. Skúmavo sa na mňa zahľadeli a Louis ku mne podišiel, rozstrapatil mi vlasy na všetky strany a opäť sa vrátil o krok dozadu.

„Teraz je to super,“ usmial a Zayn ma potiahol k dverám.

„Ide sa obkukovať pekné dievčatá na móle!“ zahučal víťazoslávne Harry a všetci sme nastúpili do auta.

Po 40 minútach cesty sme zastavili pred sálou, kde sa mala konať prehliadka a vystúpili sme na koberec. V momente sme boli obklopený reportérmi a z každej strany nás fotili a kamerovali. Poslušne sme odpovedávali na všetky otázky.

Pomaly sme sa blížili ku vchodu, no nemohol som to vidieť jasne, keďže som bol obklopený z každej strany. A zrazu sa rozostúpili a ja som uvidel prízrak. Stála tam, nádherná ako zvyčajne, v čiernych smutných šatách a ľútostivo sa na mňa pozerala. Snívam alebo som zomrel? pýtal som sa sám seba.

A potom som si všimol aj druhú osobu. Muža, približne v jej veku. Stojaceho za ňou, akoby tam boli spolu. Zamrznuto som tam stál a nedokázal som sa pohnúť. Ústa som mal otvorené v prekvapení a srdce sa mi opäť začala rozpadať na kúsočky.

Neveril som, že by mohla byť pravda, že ma už nemilovala. No ešte viac som neveril, že by mohla milovať niekoho iného. A zrazu stála rovno predo mnou spolu s akýmsi cudzím chlapom a ja som si myslel, že sa nachádzam v akejsi nočnej more. No nanešťastie to bola realita. Veľmi krutá realita.

Po asi minúte, ktorá mi pripadala ako večnosť, sa ten chalan pohol a majetnícky si ju pritiahol k sebe. Ruka mu ostala na jej páse a víťazoslávne sa na mňa usmial. Akoby presne vedel, že ... Pozrel som sa jej do očí, no v momente, keď sa naše pohľady stretli, sklopila zrak. Jemne sa na mieste zahniezdila, akoby veľmi nebola vo svojej koži. A to mi dodalo pocit, akoby sa snažila zakryť lož nielen okolitému svetu ale aj sama sebe.

Neviem, či to bol akýsi 6. zmysel, ktorý údajne majú len ženy, alebo len akési hlúpe nádeje, no neveril som, že by sa milovali. Aspoň nie ona jeho. No kým som to nevedel, nemohol som nič robiť. A preto som sa rozhodol to zistiť. Nesmel som sa vzdať. Nie jej. Bola mojim všetkým a keby som o ňu prišiel, nedokázal by som sa z toho spamätať.

Chalani ma potlačili za chrbát a donútili ma pohnúť sa z miesta. Celá tá situácia bola očividne dosť zvláštna a nejasná, pretože zrazu sa okolo nás zhrčili novinári a zaplavovali nás, respektíve mňa, hromadou otázok, či sme sa rozišli. Ja som len zaryto mlčal a rýchlo som vkročil do budovy. Chalani ma nasledovali.

Keď som sa ocitol mimo všetkých tých bleskov a reflektorov, zastavil som a predýchal tú informáciu. Chalani ma upokojovali, že to bude v pohode, no ja som ich nevnímal. Podišiel som naspäť ku dverám a pozrel sa von. Práve kráčali dovnútra a tak som sa rýchlo skryl  za roh a čakal som.

„Ach, pane bože, videla si ten jeho výraz?“ smial sa ten chalan.

„Totálne tomu uveril,“ zachichotala sa Melanie a moje srdce sa rozbilo. A ja tupec som si myslel, že si to všetko nie je pravda! Ako som mohol byť taký hlúpy a slepý! nadával som si a nahol som sa spoza rohu, aby som ich mohol vidieť. Stáli tam, rovno za dverami a vášnivo sa bozkávali. Moje srdce rozdrvené na prach ešte stále horelo bolesťou a ja som sa nedokázal pohnúť. Len som tam na nich otupene civel s otvorenými ústami a čakal som, že sa zobudím. Bohužiaľ, nestalo sa.

Keď sa tí dvaja od seba odtrhli, vykročili do miestnosti a ja som osamel. Pomaly som sa popri stene zviezol na zem a meravo som sa díval pred seba, akoby som práve videl ducha. V takomto stave ma našli chalani.

„Niall, kde si zmizol,“ riekol Liam s úľavou, keď ma našiel. No len čo podišiel bližšie a zbadal môj výraz, preľakol sa. „Panebože, čo sa ti stalo?“

„Je to pravda. Neveril som tomu, ale je to pravda,“ šepol som hľadiac na stenu oproti mne.

„Čo je pravda? O čom to hovoríš?“

„Melanie,“ vyriekol som to jediné slovo, ktoré ma bolelo ako desať šípov priamo do srdca.

„Ach, Niall,“ povzdychol si Liam a potľapkal ma po pleci. „To bude dobré. Dostaneš sa z toho.“

Neodpovedal som a naďalej som nehybne sedel na zemi. Liam ma chytil po pazuchy a postavil ma na nohy. Vôbec som nevnímal, čo sa so mnou deje a zrazu som sa ocitol na stoličke v miestnosti. Môj pohľad automaticky prehľadával publikum, aj keď jej tvár by mi opäť spôsobila neskutočnú bolesť. Nedokázal som ju nájsť a tak som sa opäť utiahol do seba a vôbec som nevnímal ani sekundu z celej prehliadky.

Keď sa predstavenie skončilo, chcel som ísť domov, no chalani trvali na tom, aby som ostal. Bolo mi jedno, čo so mnou bude, a tak som si len sadol na stoličku a ľutoval som sa. Nevnímal som ľudí, teda aspoň nie vedome, no vedel som, že keby ju moje oči zahliadli hoc len periférne, vedel by som o tom.

Síce ma čo i len spomienka na ňu nesmierne bolela, nedokázal som zabrániť myšlienkam na ňu a impulzu ju vyhľadávať v dave. Síce som vedel, že pohľad na ňu s neznámym by ma len viac rozbolel, srdcu sa rozkázať nedalo. Napriek všetkému som ju stále miloval. Nanešťastie ona mňa nie.