Nová časť

Ahojte :)

Ako prvé by som sa chcela poďakovať za podporu v komentároch v poslednej časti :) je úžasné mať tak skvelé čitateľky :)
Ďalšou vecou však je, že s blížiacimi sa maturami nemám čas na nič. Doslova. Celé dni len sedím pri knihách, vypracovávam si maturitné zadania a učím sa ich. A keďže som si ešte dala aj piaty voliteľný predmet, je toho ešte navyše. Takže vás prosím o trpezlivosť a podporu aj naďalej, keďže minimálne do 23.5 nebudem schopná napísať novú časť :)
Dúfam, že to pochopíte a budete mať so mnou strpenie :)

Challenge 24

„Kam ideme teraz?“ pozrel na mňa Harry s úsmevom.

„Mohli by sme ísť aj ku mne, ak by si chcel. Nie je to ďaleko. Len bude potom treba ísť vyzdvihnúť Kim zo škôlky,“ zamyslela som sa.

„A keby sme ju zobrali teraz?“

„To nie je zlý nápad. Tak poďme. Doma niečo uvarím, keďže sme obaja bez obeda,“ uškrnula som sa a nastúpila som do auta. O 5 minútach sme zastavili na parkovisku pred škôlkou a ja som si odopla pás.

„Počkal by si nás tu, prosím?“

„Iste,“ prikývol Harry a usmial sa na mňa. Ja som sa natiahla a vtisla mu krátky bozk na pery a následne som vystúpila z auta a pobrala sa do škôlky.

„Em? Prečo si prišla tak skoro?“ pozrela na mňa Kimmy zvedavými očami, keď som jej v šatni pomáhali s prezliekaním.

„Len tak. Šla som okolo. A okrem toho dnes máme doma výnimočného hosťa,“ usmiala som sa.

„Hiii! Kto je to? Kto je to?“ volala nadšene až som sa rozosmiala.

„O chvíľku ho stretneš. Čaká nás v aute.“

„Kto je to?“

„Je to môj veľmi dobrý kamarát. Je možné, že sa teraz budete trošku častejšie stretávať.“

„Je vtipný?“ zamračila sa Kim a ja som sa znovu rozosmiala.

„To musíš zistiť sama, moja.“

„Okey,“ pokrčila svojimi malými plieckami a postavila sa z lavičky.

„Tak poďme,“ chytila som ju za ruku a spolu sme vyšli von. Už diaľky som si všimla, ako nás Harry pozorne sleduje a na tvári sa mu rozprestiera úsmev. Pocítila som horúčavu a líca sa mi sfarbili dočervena. Sklopila som zrak dolu a pozerala som sa, kade kráčam. No aj tak som na sebe cítila jeho pohľad.

Keď sme došli k autu, automaticky som otvorila zadné dvere, aby som dala Kim do sedačky, no žiadna tam nebola.

„Dokelu,“ povzdychla som si.

„Deje sa niečo?“ pozrel na mňa Harry.

„Zabudla som na sedačku. Budeme teda dúfať, že nás náhodou nezastavia policajti,“ riekla som a posadila som sa s Kim na kolenách dozadu. „Kimmy, to je môj kamarát Harry. Harry, toto je Kimberly.“

„Ahoj,“ zakýval jej Harry s úsmevom a Kim sa zamračila.

„Si vtipný?“ opýtala sa s hlavou naklonenou na stranu. Harry sa pobavene zasmial a odvetil: „Tak to dúfam.“

„Uvidíme,“ povedala Kim a otočila hlavu k oknu. „Prečo ešte nejdeme?“

„Kimberly!“ zvolala som pohoršene. „Správaj sa slušne,“ poharkala som ju. Ešte som ju takúto nevidela. No dúfala som, že to je len dočasné. Harry na mňa pozrel spýtavým pohľadom a ja som len pokrčila plecami. A tak naštartoval motor a my sme vyrazili na cestu domov. Kým som ho navigovala, Kim len hľadela von oknom a nepreriekla ani pol slova. Zatiaľ som z toho nerobila žiadne závery. Veď predsa len, Harry bol pre ňu úplne cudzí. No na druhej strane, pri Allison takto nereagovala. Premýšľala som, čím to asi bude.

Napokon sme zastavili pred naším domom a vystúpili sme z auta.

„Tak tu teda bývaš, ha?“ poznamenal Harry a obzeral si náš skromný príbytok.

„Nie je to síce boh-vie-čo, ale nám sa tu páči, že Kimmy.“

„Áno,“ zvolala a rozbehla sa k domu.

„Nemyslel som to tak. Vyzerá to tak ... útulne,“ usmial sa na mňa.

„Tak teda ďakujem,“ odvetila som a vošla som cez bránku dnu, aby som netrpezlivej Kim otvorila dvere. Následne som sa obzrela za Harrym a ukázala som mu, aby vošiel.

„Nech sa páči,“ usmiala som sa a on vošiel dnu. Kým sme sa stihli vyzuť, Kim už stihla vybehnúť hore. „Cíť sa tu, ako doma. Tamto je obývačka, ak by si si chcel pustiť televízor alebo niečo. Ja sa idem pustiť do varenia.“

„Pomôžem ti,“ ponúkol sa Harry.

„Nie, nie. Si tu hosťom.“

„Tak idem aspoň s tebou,“ usmial sa a nasledoval ma do kuchyne. Hneď som sa pustila do prípravy rizota, keďže to bolo celkom rýchle a sýtne, a popri tom som kecala s Harrym o všedných veciach. Vtom sa pri nás objavila Kim a postavila sa pred Harryho s bábikou v ruke.

„Dáš si so mnou a Elizabeth čaj?“ opýtala sa ho Kim a ja som sa len spokojne usmiala.

„Iste, madam,“ odvetil Harry a pobral sa za Kimmy žmurknúc na mňa po ceste. Zapla som si rádio a spokojne som pokračovala vo varení. O polhodinu, keď bol obed hotový, som sa pobrala do Kimminej izby, no pri pohľade na Harryho s detskou šálkou v ruke a malíčkom zdvihnutým do hora sa mi pery roztiahli do širokého úsmevu a srdce mi zaplesalo. Kimmy bola očividne pani hostiteľka, keďže ho obsluhovala s imaginárnymi koláčikmi a ja som z nich nedokázala odtrhnúť pohľad. A tak som len stála pri dverách a dívala sa na nich. Napokon ma však Kim zazrela a potešila sa, že sa idem hrať s nimi.

„Vlastne som vás prišla zavolať na obed. Hrať sa môžeme ísť potom, dobre?“

„Okey,“ pokrčila plecami a prebehla popri mne dolu schodmi. Harry horko-ťažko vstal zo zeme a pobral sa ku mne.

„Vidím, že ju zabávaš,“ usmiala som sa.

„Mám rád deti,“ pokrčil Harry plecami.

„Aj keď sa s nimi musíš hrať s bábikami a čajovým servisom?“ nadvihla som spýtavo obočie, no na perách mi svietil úškrn.

„Iste, kovboji by boli lepší, no čo narobíš,“ zaškeril sa Harry a pľasol ma po zadku.

„Heej,“ zvolala som.

„Hovorila si niečo?“ zasmial sa Harry a utiekol dolu schodmi. Len som nad ním pokrútila hlavou a pobrala som sa tiež do kuchyne. Každému som nabrala na tanier a spoločne sme sa pustili do jedenia. Poobede si Kim pustila nejakú rozprávku a Harry mi pomohol umyť riady.

„Ďakujem ti,“ usmiala som sa naňho, keď som odložila posledný tanier na poličku.

„Máš za čo,“ uškrnul sa Harry a ja som len pokrútila hlavou.

„A čo by si tak za to chcel?“ usmiala som sa.

„Ty vieš čo,“ podišiel ku mne bližšie a chytil ma za pás.

„Vieš, že momentálne si len môj kamarát. Nechcem Kimmy vysvetľovať nepotrebné,“ pokrútila som hlavou.

„Ale no tak,“ zapriadol mi Harry do ucha a jemne ma uhryzol do krku. „Nik nás neuvidí.“

„Nebuď taký nedočkavý,“ odvetila som, no aj tak som sa od neho nemohla odtrhnúť. Cítiť ho pri sebe bolo tak úžasné. Bozkával ma na krk až sa posunul na čeľusť, keď v tom zahučali v dverách kľúče.

„Som doma!“ zvolal Theo, ktorý sa práve vrátil do školy a ja som sa musela odtiahnuť od Harry.

„Vidíš?“ nadvihla som obočie.

„Fajn, fajn,“ prevrátil očami Harry a vtisol mi krátky bozk na pery. „Čo bude nasledovať?“

„Improvizujeme,“ zasmiala som sa a pobrala som sa na chodbu za Theom. 

_______________________________________________________________________________

prepáčte, že som vás nechala tak dlho čakať ... síce boli prázdniny, no mám pocit, že som si z nich nič neužila, keďže som si musela vypracovávať maturitné otázky :) a i tak som ešte neskončila ... takže na príbeh nejako nebol čas :) hope you´ll like it :)

Challenge 23

„Keď už teda viem, kto je Theo, nepovieš mi, čo sa to vlastne stalo?“

„Theo mal nejaké problémy v škole. Musím ísť za riaditeľkou,“ odvetila Emma. „Tu zaboč doprava a na kruhovom objazde rovno. O chvíľu by sme mali byť tam.“

„Aké problémy?“ zaujímal som sa.

„Vraj sa s niekým pobil, no nezdá sa mi to. Včera som si všimla, že mal pod okom menšiu modrinu. Netuším, čo sa to deje, no hneď to zistím. Tu zastav.“

„Ďakujem ti. Neskôr ti zavolám,“ usmiala sa na mňa, no ja som nemal ani v najmenšom úmysle ju tu nechať a len tak odísť.

„Idem s tebou,“ povedal som rozhodne.

„To nie je potrebné. Zvládnem to.“

„Prosím,“ pozrel som na ňu psími očami a ona len prekrútila tými svojimi.

„Fajn. Ale počkáš na chodbe, jasné?“

„Rozkaz, šéfe,“ zasalutoval som a ona sa zasmiala.

„Tak poďme,“ kývla hlavou a obaja sme vystúpili zo zaparkovaného auta.

Emma

Spoločne sme vykročili k škole, ktorá bola plná študentov, keďže bolo len krátko po 12. Cestou ma Harry chytil za ruku a ja som v bruchu zacítila motýle vytrženia. Nemohla som si pomôcť, začínala som strácať svoju nezávislosť kvôli tomuto sexy zeleno-okému chlapovi, čo kráčal vedľa mňa. Usmiala som sa naňho a so sladkým pocitom v hrudi som pokračovala v ceste.

Nemohla som si nevšimnúť všetky tie obdivné pohľady, hlavne tie dievčenské, ktoré sa upierali na Harryho. Občas síce padli aj na mňa, no výraz na ich tvári sa už zmenil na skôr nevraživý. V istom zmysle som ich chápala, no nemohla som si pomôcť a aj tak som sa cítila skleslo, že ma nenávidia bez toho, aby ma poznali. No na druhej strane som bola hrdá, že po mojom kroku kráča práve Harry a prisahala som si, že len čo bude správna chvíľa, zistím si, čo za úžasný hlas sa v ňom skrýva.

Len čo sme sa dostali pred riaditeľňu, vonku už na lavičke sedel Theo a rozbitou perou. Z nosa mu taktiež tiekla krv a on si ju sem tam utrel vreckovkou.

„Theo!“ zvolala som vystrašene. „Čo sa ti stalo? Si v pohode?“

„Je mi fajn,“ odvrkol Theo a zdvihol pohľad zo zeme. „Prepáč, že som prerušil tvoje ... plány.“

„Tak hovor. Čo sa stalo? Vraj si začal bitku na dvore počas obedňajšej prestávky.“

„Nič to nebolo.“

„Harry, mohol by si nás na chvíľu nechať osamote?“ pozrela som naňho a on len krátko prikývol a pobral sa na naprieč chodbou, kde už stála skupinka dievčat a ja som prisahala, že sa s ním budú chcieť fotiť a ktoviečo iné. No to teraz nebolo dôležité. „Tak to vyklop. Už sme sami.“

„Vážne sa nič také strašné nestalo.“

„Začal si to?“ opýtala som sa prísne.

„Vyprovokovali ma. Nemohol som to nechať tak!“ kapituloval Theo a oprel sa dozadu o stoličku.

„Ako ťa vyprovokovali.“

„Nechcem o tom hovoriť.“

„Bohužiaľ, nemáš na výber,“ povedala som prísne a čakala som odpoveď. Theo si povzdychol a opäť si utrel krv z nosa. Následne spustil vysvetlenie.

„Brian si ťa začal brať do huby a nejako som ho musel zastaviť.“

„Mňa? Ako to?“

„Trvá to už dlhšiu dobu, no doposiaľ sa to dalo vydržať. Neustále robil narážky na to, ako ma vychováš a podobne. Nebolo to veľmi príjemné, no nechcel som robiť problémy. Chalani stáli za mnou a vždy sa ma zastávali. No dnes to prehnal.“

„Čo ti povedal?“ opýtala som sa a tlak mi rapídne stúpal. Veľmi dobre som si vedela predstaviť, čo môžu takíto pubertiaci narozprávať.

„Včera vyšiel článok v Sugarscape. Jeho priateľka mu ho ukázala a on to hneď využil, keďže mal nové pikošky.“

„O čom to hovoríš?“ nerozumela som.

„O ňom,“ kývol hlavou na Harryho opodiaľ, ktorý sa podpisoval dievčatám na ich tašky. Chudáčik, pomyslela som si. Prestaň! Teraz je dôležitý Theo! „V tom článku sa píše aj o tebe a o tom, že si zlatokopka, ktorá sa len chce zviditeľniť. Aspoň tak to povedal Brian. To som sa už nezdržal a jednu som mu vrazil. Samozrejme, že mi to pekne vrátil a už sme boli v sebe.“

„Ach, Theo,“ povzdychla som si a pohladila som ho po ramene. „Ďakujem ti, že si ma bránil, no takto si to dostal do problémov. Uvidíme, čo bude chcieť riaditeľka, okey?“

„Fajn,“ povzdychol si Theo a opäť sa lakťami oprel o kolená s pohľadom upretým do zeme. Chvíľu sme tam mlčky sedeli, každý premýšľajúc o ničom inom, keď v tom sa dvere na riaditeľni otvorili a von vyšiel povýšenecky pôsobiaci pán a za ním mladý chalan, pravdepodobne Brian.

„Poďte ďalej, slečna Reedová,“ zvolala riaditeľka Hoofstadová. „Vy zatiaľ počkajte vonku.“

A tak sme sa s Theom zdvihli a vošli dnu, zatvoriac za sebou dvere. Po 15 minútach rozhovoru sme sa zhodli, že sa nezhodneme. Následne riaditeľka zavolala dnu aj Briana s otcom a donútila chlapcov podať si ruky a ospravedlniť sa navzájom. Následne im určila trest a mohli sme odísť. Harry nás medzitým čakal na lavičke na chodbe, a keď sme vyšli z kancelárie, postavil sa a podišiel k nám.

„Všetko v poriadku?“ opýtal sa.

„Vydrž chvíľu,“ riekla som a krv v mojom tele mi vrela od zlosti. Podišla som smerom k Brianovi a k jeho otcovi a povedala som: „Pán Steinberg, žiadam vás, aby ste si kontrolovali syna a aj to, ako rozpráva o mne či o hocikom inom. Neželám si, aby ešte niekedy bral moje či Theove meno do rúk, inak sa osobne postarám, aby na to doplatil. Nabudúce z toho nevyjde tak ľahko.“

„Vyhrážate sa mi?“ nadvihol obočie Brianov otec.

„Nie, len vás upozorňujem. Nerada by som bola nútená pristúpiť k určitým opatreniam, no ak mi k tomu dá váš syn podnet, nezaváham ani sekundu. Rozumeli ste?“

„Budem to mať na vedomí,“ uškrnul sa Steinberg posmešne a otočil sa k synovi. „Poďme radšej preč od tejto spodiny,“ dodal na záver a ja som myslela, že vybuchnem. Nebyť Harryho, ktorý ma zadržal, bola by som sa za ním vybrala a dala mu pocítiť ženskú zlosť. No našťastie ma zadržal a ja som sa po chvíli upokojila.

„Vidím, že sme naozaj rodina. Short-tempered, both of us,“ poznamenal Theo s úškrnom a ja som sa zasmiala.

„Bodaj by nie,“ zaškerila som sa. „Ale aj tak. Skús jeho reči nebrať tak vážne, dobre? Aj keby boli o mne.“

„Ale...“

„Prosím ťa.“

„Tak fajn,“ prikývol Theo.

„Poďme na hodinu, mladý muž. Nech nemáš ďalšie problémy. Uvidíme sa doma,“ usmiala som sa.

„Čau,“ odvetil Theo a pobral sa ďalej po chodbe, zatiaľ čo sme my s Harrym vykročili k východu. Nemohla som si pomôcť neusmievať sa. Vedomie, že sa ma Theo zastal mi dodávalo silu a pocit spolupatričnosti. Konečne sme boli rodina.

Challenge 22

Harry

Neskutočne ma mrzelo, že mi nedôveruje natoľko, aby mi povedala svoje „tajomstvo“, no nemohol som s tým nič robiť. Keby som ju nútil, len by som to pokazil. No zakryť svoje pocity som až tak dokonale nedokázal, a tak sme do reštaurácie dorazili v tichosti. Keďže som šoféroval (jej auto ostalo pri bytovke), mohol som počas jazdy premýšľať, keďže to bol ten najlepší čas, no na nič nové som neprišiel, a tak som to nechal plávať a sústredil som sa na Emmu.

„Je tu dosť plno,“ poznamenala potichu Emma a mierne sa na mňa usmiala. Nemohol som si pomôcť a úsmev som jej vrátil. Nemohol som sa na ňu predsa hnevať donekonečna.

„Niečo voľné sa určite nájde. Aha, už ide čašník,“ ukázal som smerom doprava, odkiaľ sa k nám blížila obsluha v uniforme.

„Stôl pre dvoch, poprosím,“ riekol som.

„Musíte chvíľku vydržať. Máme plno,“ pokrčil plecami čašník a ja som len prikývol.

„Počkáme, či ideme niekam inam?“ pozrel som na Emmu.

„Počkajme,“ usmiala sa a stisla mi ruku, za ktorú som ju držal. Vtom jej začal zvoniť mobil v kabelke a ona ma pustila, aby mohla dvihnúť hovor.

„Ospravedlň ma na chvíľku,“ riekla a posunula sa pár metrov odo mňa. Nepretržite som ju sledoval a aj keď som nechcel, započul som útržok konverzácie.

„...Čože? Theo? To sa mi nezdá ... Iste, prídem ... Hneď vyrazím. Posnažím sa dostať sa tam čo najskôr ... Áno ... Ďakujem. Dovidenia,“ riekla Emma a na tvári sa jej odrážali všetky pocity, od prekvapenia cez nedôvery až po starosť. Z toho, čo som počul, som však nevedel usúdiť, o čo ide. No jedna vec mi nedala pokoja. Theo. Kto je to? Čo s ním Emma má? premýšľal som, no napokon som usúdil, že najlepšie bude, ak mi to vysvetlí ona. Tak aspoň nebudem môcť robiť nejaké unáhlené závery.

„Prepáč mi to, no budeme musieť ten obed zrušiť. Niečo sa stalo a ja musím ísť ... preč,“ riekla Emma a vyzerala ustarane. Čo sa tak mohlo stať?

„Niečo s Theom?“ nedokázal som si pomôcť a opýtal som sa.

„Ako...?“ vyzerala neskutočne prekvapene.

„Začul som jeho meno. Neúmyselne. Kto je to?“

„Večer sa vrátim a vysvetlím ti to. Všetko. No teraz už musím ísť. Prepáč.“

„Odveziem ťa,“ ponúkol som sa.

„To je od teba milé, no radšej by som to vybavila sama.“

„Naozaj sa chceš terigať metrom až k svojmu autu?“ nadvihol som obočie.

„Bože, úplne som zabudla. Tak dobre. Poďme,“ súhlasila napokon a spoločne sme teda došli k autu, bez jediného slova. Len čo som sa zaradil do premávky, nedokázal som z hlavy dostať myšlienku, kto je to ten Theo.

„Nechceš mi prezradiť, čo sa vlastne stalo?“ povedal som potichu. „Vieš predsa, že mi môžeš dôverovať.“

„Ja viem. Asi už lepšia chvíľa nebude,“ riekla Emma s pohľadom upretým na cestu. Následne sa zhlboka nadýchla a spustila: „Starám sa o dve deti – Kim a Thea.“

Prudko som vydýchol a takmer som prešiel do protismeru, no našťastie som sa rýchlo spamätal.

„Deti?! Ty máš deti?!“ vyblafol som prekvapene. „Kedy si sa mi to chystala povedať?!“ vybuchol som. „Koľko majú vlastne rokov?“

„Kim ma štyri a Theo má šestnásť,“ šepla.

„Tak počkať! To si bola nebodaj tehotná kedy ... na základke?!“

„Nie sú moje. Teda, nie biologicky. Ale považujem ich za moje deti. Moja sestra a jej manžel mali pred rokom autonehodu a obaja tragicky zahynuli. A tak som si vzala deti do opatery.“

„Aj tak si mi to mala povedať,“ pokrútil som hlavou a zastavil na semafore. Otočil som sa k nej a rukou som ju donútil pozrieť sa na mňa. „Nesúdim ťa za to. Aj keby boli tvoje. Možno som najprv reagoval trošku prehnane, no musíš pochopiť, že je to pre mňa dosť veľký šok.“

„Rozumiem ti. Chcela som ti to povedať, no nevedela som ako. A hlavne kedy. Prepáč.“

„To je v pohode. Teraz, keď to už viem, sa aspoň nemusím báť, že každú noc utekáš za niekým druhým,“ uškrnul som sa. „Teda utekáš, ale kvôli niečomu inému.“

„Som rada, že to neberieš nejako drasticky.“

„Počkať, takže to preto si spočiatku nechcela žiaden vzťah? Kvôli nim?“ uvedomil som si odrazu.

„No áno. Nechcela som ich zanedbávať. Už aj tak mám na ne málo času.“

„Čiže o mne nevedia?“

„Theo vie, že sa s niekým stretávam. No nevie, že s tebou. Inak, teraz ma vlastne napadlo, musíš byť dosť známy, však?“

„Nooo .. celkom hej, prečo?“ nechápal som, kam tým smeruje.

„Určite o tebe každú chvíľu píšu nejaké pikošky. Ako to, že sme ešte nestretli žiadnych novinárov alebo fanynky.“

„To bude asi tým, že som sa prednedávnom presťahoval, a zrejme ešte nestihli zistiť moju novú adresu,“ povedal som, no v hrudi som mal výčitky. To o sťahovaní bola síce pravda, no taktiež bolo pravdou, že sa už na internete objavili články o mne a nejakej novej známosti. Bola tam síce aj jej fotka, no takmer ju tam nebolo vidno a určite by ju nik nespoznal. Spočiatku som premýšľal, či jej o tom povedať, no usúdil som, že vzhľadom na to, že o nej nepísali veľmi v pozitívnom svetle, ju tejto informácie ušetrím.

„Ach tak. Okey,“ pokrčila ramenami a znovu sa sústredila na cestu.

„Predstavíš ma nim?“ opýtal som sa odrazu. Netuším, kde sa to vo mne zobralo. Nie, že by som nemal rád deti, no keďže som ešte prednedávnom striedal partnerky ako ponožky, nedávalo to zmysel. Navyše to, že by ma predstavila svojím deťom by opäť znamenalo niečo ako záväzok.

Harold Styles predsa nestojí o záväzky. Vždy je voľný ako vták? ČO SA TO TEDA DEJE?!  pomyslel som si, no vzhľadom na posledné udalosti a zmeny, ktoré príchod Emmy do môjho života spôsobil, som si mohol myslieť, že sa celá moja osobnosť zmení.

Ešte aj chalani začínali byť podozrievavý, no zatiaľ nik nič nespomenul. A keďže sme mali menšiu prestávku medzi turné, nestretávali sme sa príliš často, aby sme si potom neliezli vzájomne na nervy.

 Pozrel som sa na chvíľu na Emmu, ktorá na mňa prekvapene zízala s otvorenými ústami a nedokázala prehovoriť. Po sekunde som od nej musel nevoľky odtrhnúť zrak, keďže som predsa len šoféroval, no jej výraz mi ostal v hlave.

„Ty sa chceš s nimi stretnúť?“ opýtala sa s hlasom zdvihnutým o oktávu vyššie, až som sa musel uškrnúť.

„Prečo nie,“ pokrčil som ramenami. „Sú súčasťou tvojho života.“

„Uhm, neviem, či je to dobrý nápad. Čo im poviem? Ako im ťa predstavím. Hlavne Kimmy.“

„Poznajú Allison?“

„Áno.“

„Tak ma predstav ako kamaráta,“ riekol som.

„To by možno nebolo tak zlé,“ zamyslela sa Emma nahlas a ja som sa spokojne usmial. Síce som hlboko vnútri ešte stále nechápal tú náhlu zmenu, nesťažoval som sa. Nechal som veci plynúť a potom sa uvidí. „Tak dobre,“ dodala napokon a ja som sa k nej nadšene otočil.

„Už sa na to nemôžem dočkať,“ odvetil som a poslal jej vzdušný bozk, keďže som nemohol pustiť volant. Vtom ma ešte napadla iná otázka. „Keď už teda viem, kto je Theo, nepovieš mi, čo sa to vlastne stalo?“

Challenge 21

„Toto ma asi nikdy neomrzí,“ povzdychla som si šťastne s úsmevom na tvári keď som sa po niekoľkých orgazmoch zvalila na posteľ vedľa Harryho. Keď som prišla k nemu, Harry nachystal chutnú večeru a po jedle sme si pozreli film. Samozrejme, že sme sa nedostali príliš ďaleko.

„No bodaj by aj hej,“ uškrnul sa Harry a pobozkal ma na vlasy, keďže som bola pritúlená na jeho hrudi.

„Počuj,“ zamyslela som sa nahlas nad rozhovorom s Allison, ktorý som celý deň nemohla dostať z hlavy.

„Áno?“

„Dnes sa ma na nás vypytovala Ally.“

„Aha, a čo chcela vedieť?“

„No, ona vlastne všetko vie,“ riekla som a pozrela som sa naňho. „Je mi ako sestra.“

„Okey,“ pokrčil plecami Harry.

„Vieš ... nedokážem si vymazať z hlavy to, čo hovorila.“

„A čo také?“

„No ... ako to povedať ... myslí si, že sa skrývame. A že keď sme celkom dosť spolu, nemali by sme to brať ... hmmm, neoficiálne,“ riekla som opatrne a čakala som jeho reakciu.

„Čo si myslíš ty?“ nadvihol obočie Harry.

„Nemyslím si, že sa skrývame. Veď sme boli aj vonku a tak. No pravdou je, že by som rada vedela, na čom stojím,“ priznala som.

„Nerozumiem ti.“

„No, vieš. Trávime spolu síce čas a tak, no nikdy sme si vlastne nepovedali, či sme vlastne spolu alebo čo. Neviem, možno to je odo mňa hlúpe, no chcela by som si byť istá,“ sklopila som zahanbene zrak.

„Nie je to hlúpe,“ riekol Harry a nadvihol mi bradu, aby som sa naňho pozrela. Usmieval sa. Nie výsmešne ale tak ... milo. Podporne. „Chápem, že si mohla byť zmetená, no ja som to tak nejak bral, že spolu chodíme, či nie?“

„Naozaj?“

„No ... áno. Ale ak chceš ... pôjdeš so mnou zajtra na obed na rande?“

„Sure,“ usmiala som sa a pobozkala som ho. Všetky moje starosti a pochybnosti sa razom rozplynuli a ja som bola opäť najšťastnejším človekom na svete. Harry mi bozk opätoval a hneď sa prekoprcol na mňa a rukou mi prešiel cez prsia a bruško až môjmu lonu.

„Neustále pripravená,“ zamrmlal pomedzi bozky a opäť do mňa prudko vnikol.

Už som ani nepočítala, po koľký krát sme sa v tú noc milovali, no zdalo sa, že sme nezastaviteľní. Obaja. No napokon nás predsa len zastavil čas a ja som sa musela pobrať domov, aby som sa aspoň trochu vyspala a ráno aby som mohla odviesť deti do školy a seba do práce.

„Prečo musíš stále odísť preč? Nemohla by si ostať tu? Veď ráno môžeš ísť do práce aj odtiaľto.“

„Prepáč. Kiežby som mohla,“ pokrčila som plecami a dala mu letmý bozk na rozlúčku.

„Nerozumiem tomu,“ zamračil sa Harry ako malý chlapec a čakal vysvetlenie.

„Raz ti to vysvetlím,“ usmiala som sa a zakývala mu. „Tak teda zajtra.“

„Zavolám ti,“ odvetil Harry a už som ho nevidela.

Ako zvyčajne som sa odviezla domov a na tých pár hodín som zaľahla do postele tvrdá ako medveď. Ráno som sa zobudila neskutočne unavená a ledva som vstala z postele. Zrejme na mňa doľahli tie posledné prebdené noci, pomyslela som si. Čo keby som dnes nešla do práce? Mám predsa nárok na PN-ku. Bolo mi zle, zamyslela som sa a hneď som aj vedela, že budem volať šéfovi do práce.

Po raňajkách som sa vychystala ako zvyčajne a počkala som na Kim a Thea, kým dojedia. Kým si šli do izieb po veci, zavolala som Lukovi, môjmu šéfovi, aby som sa ospravedlnila a modlila som sa, aby z toho nerobil žiadnu vedu. Našťastie bol v celku ústretový a na ten jeden deň mi dal voľno. Hurray.

„Tak poďme, decká! Kde ste?“ volala som za nimi a obaja rýchlo zbehli dole schodmi. „Hybajte do auta,“ ukázala som von cez dvere a zamkla za nimi dom. Len čo sme boli všetci v aute, bezpečne pripútaní, mohli sme sa vydať na cestu.

Po odvezení Thea a Kim som sa chcela vydať domov, no potom som dostala lepší nápad. Prekvapím Harryho, pomyslela som si a hneď som sa vydala k jeho bytovke. Síce bolo ešte celkom skoro, dúfala som, že bude doma, aj keď som si myslela, že ranný vtáčik z neho nebude.

Si doma? napísala som mu správu čakajúc v zápche na križovatke a usmiala som sa. Hádam nebude mať na práci nič dôležité. Po pár minútach mi prišla odpoveď: Práve som vstal, prečo? Nič som už neodpísala a snažila som sa nestratiť dobrú náladu v zápche.

Po pár minútach som konečne vystúpila z auta a zamkla ho. Zazvonila som na cudzí zvonček, aby o mne Harry nevedel a zahrala som sa na poštárku. Keď mi nejaká pani otvorila, úsmev sa mi roztiahol od ucha k uchu a ja som nadšene vstúpila dnu.

Nedočkavo som sa vyviezla výťahom a o dve minúty som stála pred Harryho dverami. Zaklopala som a čakala. Spočiatku sa nik neozýval, tak som zaklopala znovu a za dverami sa ozvali kroky. Následne sa dvere otvorili a v nich sa zjavila Harryho prekvapená tvár v uteráku okolo pása.

„Takto vítaš nečakané návštevy? Tak to aby som chodila častejšie,“ uškrnula som sa a Harry sa na mňa nechápavo pozeral.

„Ako to? Nemáš byť v práci?“

„Spravila som si voľno. To vieš, ráno mi bolo trošku nevoľno,“ usmiala som sa a podišla som bližšie k Harrymu, ktorý sa ešte stále nespamätal z toho šoku. Krátko som ho pobozkala a čakala na jeho odozvu. Napokon sa predsa len prebral k životu a bozk mi opätoval. Zavrel za nami dvere a ja som sa k nemu pritisla.

„Kde sme to v noci skončili?“ zaškerila som sa a prešla som dlaňou po jeho hrudi nižšie. „Ach, už viem.“

Následne som zachytila roh uteráka a povolila som ho, takže mu padol k nohám a on stál predo mnou v celej svojej kráse.

„Tu je môj liek na nevoľnosť,“ usmiala som sa a pritisla som sa k nemu. Harry ma chytil za zadok a zdvihol zo zeme rovnako ako v deň, keď sme spolu boli prvýkrát, akurát že tento krát sme nezamierili do spálne ale len ku gauču v obývačke. 

Po približne dvoch hodinách, ktoré sa zdali byť len niekoľkými minútami sme si unavene ľahli vedľa seba na zem, keďže nám gauč nestačil a obaja sme sa usmievali.

„Ten obed ešte platí, či ostaneme radšej tu?“ uškrnul sa na mňa Harry po chvíľke ticha.

„Som taká hladná, že by som jedla aj kamene, takže platí,“ zasmiala som sa a pritúlila som sa k nemu. „Vieš, nemyslela som si, že by som mohla byť v tomto období vo vzťahu vzhľadom na ... ehm ... všetky záležitosti, ktoré sa dejú v mojom živote. Ale som rada, že ťa mám.“

„Aj ja som rád, že si napokon zmenila názor,“ usmial sa Harry. „Aké záležitosti máš na mysli?“

„Prosím?“ pozrela som sa naňho nechápavo.

„Vravela si o nejakých záležitostiach. Predpokladám, že to má niečo spoločné s tvojimi nočnými aktivitami.“

„Preboha, povedal si to, akoby som bola nejaká ... pobehlica,“ riekla som naoko urazene.

„A nie si?“ uškrnul sa Harry a ja som ho buchla päsťou do ramena. „Veď len žartujem. Tak čo, povieš mi to?“

„Ja ... vieš ... ono to je trochu komplikovanejšie.“

„Nemusíš mi to hovoriť, ak nechceš,“ riekol Harry no úsmev mu poklesol.

„Nejde o to, že nechcem. Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi by som ti to chcela povedať. No nie je veľmi vhodná doba.“

„A kedy bude?“ nadvihol obočie Harry.

„Už o chvíľu, sľubujem,“ riekla som a dala mu letmý bozk na pery. Následne som sa postavila a zamierila k mojim veciam, aby som sa obliekla. „Tak čo, ideme na ten obed?“

„Okey, poďme,“ pokrčil plecami Harry, s mierne klesnutou náladou, čo ma neskutočne mrzelo, no mala som pocit, že keby sa dozvedel pravdu o deťoch, len by sa to medzi nami narušilo a to som nechcela. Možno som bola sebecká, no vnútri som cítila, že je to to najlepšie riešenie, a tak som sa tým snažila príliš nezaoberať.

Challenge 20

O týždeň

„Ahoj,“ usmiala som sa naširoko na Ally a Aleca, keď som došla do práce.

„Pánečku, len tak žiariš,“ uškrnula sa Allison. „Vzťah ti prospieva.“

„Asi áno,“ pokrčila som plecami a neprestala som sa usmievať. Sadla som si za svoj stôl a vyložila som na stôl veci, keď mi vtom na mobile zapípala smska. Nemôžem sa na nič sústrediť :/ kedy sa uvidíme? xx Po prečítaní správy sa mi úsmev na tvári ešte viac rozšíril a ja som mu rýchlo odpísala. Prepáč, ale poobede nemôžem. No večer som len tvoja ;) Uškrnula som a odoslala som správu. Následne som na mobile nastavila tichý režim, aby ma nerušil a pustila som sa do práce.

No presne ako v Harryho smske, ani ja som sa poriadne nedokázala sústrediť. Tak to bolo posledný mesiac, čo sme sa začali vídavať. Nebolo to zatiaľ nič vážne. Nedalo sa povedať, že by sme tvorili nejaký pár. Len sme sa stretávali a väčšinou sme napokon skončili u neho. Obom nám to takto vyhovovalo, pretože sme sa navzájom neobmedzovali, no zároveň sme trávili čas spolu, čo nám obom zjavne prospievalo.

„Si nejaká zasnená,“ hodila do mňa Ally skrčený papier a zasmiala sa. „Čo sa to s tebou deje?“ pokrútila hlavou s úškrnom na tvári.

„Sama by som rada vedela,“ zasmiala som sa.

„Si zaľúbená,“ riekla Allison.

„Ale nekecaj,“ mávla som rukou. „Po týždni sotva. A navyše spolu oficiálne nechodíme.“

„To ti nebráni v tom, aby si sa zaľúbila. Ale aj tak, prečo spolu ešte nie ste oficiálne?“ zaujímala sa.

„Neviem, no takto mi to celkom vyhovuje.“

„A keby ste spolu chodili, tak by ti to nevyhovovalo?“

„Neviem, no zatiaľ to beriem tak, ako to je,“ pokrčila som plecami.

„A nie je to od neho trošku pokrytecké, že to od teba žiada? Predpokladám, že keď ste u neho, tak nehráte Scrabble.“

„Čo tým naznačuješ?“ zamračila som sa.

„Len či je to takto výhodne pre vás oboch alebo len pre neho. Neudržiava ťa náhodou v tajnosti?“

„Nie sme stále len uňho,“ namietala som. „Chodíme aj vonku. Do parku, na kávu a podobne.“

„Predstavil ťa už niekomu? Svojím priateľom, chalanom zo skupiny, sestre, ktorá bola vtedy údajne u neho? Nechcem sa medzi vás pliesť, no nechcem, aby si sa popálila.“

„Ako to, že dokážeš tak rýchlo meniť strany? Raz mi nadávaš, že som šialená, keď som ho odmietla a potom ma zrazu presviedčaš, že so mnou nemá čisté úmysly. A pre tvoju informáciu, áno, zoznámil ma so svojou sestrou,“ odvrkla som a moja nálada bola skazená. No vnútri som si uvedomovala, že jej slová majú niečo do seba. Boli sme spolu a nevídali sme nikoho iného, tak prečo spolu oficiálne nechodíme?

Nechcela som nad tým rozmýšľať, a tak som si dala do uší slúchadlá, aby som sa rozptýlila a pokračovala som v práci. Keď bol čas ísť po Kim do škôlky, nenápadne som sa vytratila z kancelárie bez rozlúčky, pretože som nechcela zažiť ďalšie poučovanie od Ally. Viem, že to bolo odo mňa zbabelé, no v tej chvíli to bolo to jediné, čo mi behalo po mysli.

Keď som s Kim prišla domov, pustila som sa do pratania domu a pripravovania večere. Theo bol, ako vždy, zavretý v izbe a ja som ho len spoza dverí skontrolovala. Po skončení varenia som šla pomôcť Kim s úlohou do škôlky, keďže sa mali naučiť kratšiu básničku a následne sme sa pobrali jesť.

Cestou okolo Theovi izby som mu zaklopala na dvere a oznámila mu, že je večera hotová.

„Nie som hladný,“ zvolal Theo a ja som sa zamračila. Niečo tu nesedelo. Nebolo nezvyčajné, že by bol celý deň v izbe, bol predsa teenager, no žeby neprišiel na večeru? Vždycky mal apetít ako za dvoch.

„Určite? Spravila som lazane.“

„Možno neskôr,“ odvetil a tak som len pokrčila plecami a pobrala som sa dole. Pri večeri som sa Kim vypytovala, čo je nové v škôlke. Malá sa hneď nadšene rozrozprávala o tom, ako dnes s dievčatami stavali megahrad a potom sa hrali na ozajstné princezné a chlapci boli ich rytiermi. Bolo milé, aký mala krásny a bezstarostný život. Občas som mala pocit, že by som sa aj rada vrátila späť do čias, keď som nemala na starosti nič len zábavu. No tie časy sú už späť a na rade je zodpovednosť.

Keď sme dojedli, nasledoval kúpeľ a následne rozprávka na dobrú noc. Len čo Kim zaspala, zišla som naspäť do kuchyne, aby som poumývala riad. Pri hrnci som uvidela Thea a usmiala som sa.

„Hlad už dorazil?“

„Tak nejak,“ zamrmlal Theo a ani na mňa nepozrel. Zdalo sa, akoby bol z mojej prítomnosti celý nesvoj. Hrbil sa a zakrýval si tvár.

„Theo? Si v poriadku?“ opýtala som sa ustarane. Môj šiesty zmysel mi vravel, že niečo nie je v poriadku.

„Som v pohode. Najem sa v izbe,“ zamrmlal a prešiel s tanierom popri mne so sklonenou hlavou, no ja som ho zachytila za rameno a zastavila som ho.

„Prečo sa na mňa ani nepozrieš? Stalo sa niečo? Urobila som niečo zlé?“ opýtala som sa zmätene.

„Nie. Som v pohode,“ odvetil Theo a zvesil hlavu ešte nižšie.

„Pozri sa na mňa,“ povedala som a hľadela som naňho. Theo však nereagoval a naďalej hľadel do zeme. V hlave mi začalo blikať červené svetielko a ja som už vedela, že niečo je zle.

„Povedala som, pozri sa na mňa!“ zopakovala som požiadavku hlasnejšie a Theo nedobrovoľne zdvihol zrak zo svojím nôh a pozrel mi do očí. Prekvapene som otvorila ústa a hľadela som na začínajúcu modrinu pod pravým okom. Nebol to monokel, no aj tak to nebolo v poriadku.

„Čo sa ti stalo?“ zisťovala som.

„Nič, potkol som sa a narazil som o lavicu,“ povedal potichu Theo a odvrátil pohľad. Niekto ho pekne trafil päsťou, pomyslela som si. Našťastie to nebolo nič vážne.

„Takže o lavicu, čo?“ nadvihla som obočie.

„Čo ti poviem, som nešikovný,“ pokrčil plecami. „Môžem už ísť?“

„Nech sa páči,“ pustila som ho, no vedela som, že mi klamal. Ktorý chalan v jeho veku by sa však priznal, že ho niekto udrel. Žiaden. Vedela som, že už nie je dieťa, a tak som ho pre tento raz nechala tak, nech si to vyrieši sám. No keby sa to opakovalo ... Radšej som na to ani nechcela myslieť a pustila som sa do riadov. Následne som vyšla späť do izby a začala som sa pripravovať.

S Harrym sme sa dohodli, že dnes prídem rovno k nemu, tak som sa rozhodla, že si vezmem auto a zaparkujem ho za bytovkou. Nebudem predsa zbytočne míňať na taxík. Aj tak piť nebudeme. Keď som bola hotová, ako zvyčajne som zaklopala na Theove dvere.

„Idem preč. Dozri, prosím ťa, na Kim, keby sa zobudila. Ráno tu už budem,“ povedala som a on len zakričal, že rozumie. A tak som sa pustila dolu schodmi a nastúpila som do auta. Smer Harry. 

_______________________________________________________________________________

možno trošku nudnejšia, no aj také občas musia byť :) nedá sa tam vždycky vyvolávať nejaké vzrúšo ;) dúfam, že sa časť páčila 

Challenge 19

Keď výťah konečne zastal na prízemí, pozbierala som aj tie posledné zvyšky sebaúcty a so vztýčenou hlavou som vyšla von, keď vtom ...

„Emma? Čo tu ty robíš?“

O my God! To snáď nie je pravda. Čo tu on robí? Prečo musím práve ja mať takéto z pekla šťastie? Konečne som sa ako-tak skoncentrovala a zrazu toto? Prečo mi to, Bože, robíš? pomyslela som si, no navonok som nedala nič najavo. Neustále som si hovorila, že som silná a toto zvládnem a ani neviem ako, ale dokázala som otvoriť ústa a normálne sa vyjadriť.

„Prišla som sa ti ospravedlniť. Bohužiaľ, asi už je neskoro. Dúfam, že ti to vynahradila,“ riekla som sarkasticky a otočila som sa na odchod. No v momente, keď som spravila jeden jediný krok, Harry ma chytil za ruku a otočil ma k sebe.

„O čom to hovoríš?“ pozrel na mňa zmätene.

„Len sa nepretvaruj. Už som stretla tvoj najnovší úlovok. A to som si myslela, že by som tomu naozaj mohla dať šancu. Moja chyba, že som bola tak naivná.“

„Tak počkať. Hovoríš, že si zmenila názor?“

„Už nie. Nie po čom, čo som videla.“

„A čo si odo mňa čakala? Vedela si, aký som. Netajil som sa tým. Sám som ti povedal, že viem akú mám povesť, no chcel som sa zmeniť. Ty si ma odmietla. Opäť. Čo som mal podľa teba robiť? Čo by bolo primerané? Ísť domov a vyplakať sa do vankúša? Čakať na deň, ktorý, ako si sama povedala, nikdy nepríde?“ povedal rozhorčene.

Keď to podal takto, mala som pocit, akoby to dávalo zmysel. Predsa len, čo som od neho čakala. Že bude donekonečna čakať, kým nezmením názor? Ako aj mohol vedieť, že ho zmením. Prečo som si myslela, že sa mi moje sny raz môžu splniť a ja budem šťastná? Ako som mohla byť tak naivná? Teraz už je neskoro a môžem si za to sama.

„Máš pravdu. Je to moja chyba. Prepáč. Už ťa nebudem otravovať,“ šepla som a otočila som sa na odchod, no on moju ruku ešte stále nepustil. Ostala som stáť s pohľadom upretým do zeme a niekoľko sekúnd nastalo mŕtvolné ticho.

„Keby si ju nestretla, keby sa nič nestalo, čo by si mi povedala?“ riekol potichu a moje srdce sa opäť rozbúchalo. Prečo mi to robí? Prečo ma takto týra?

„Čo na tom záleží?“

„Prosím, odpovedz mi,“ šepol naliehavým hlasom a moja obrana sa zbúrala. Mala som potrebu, mu to vykričať do očí. Povedať mu, že som sa zmýlila. Že tomu chcem dať šancu. Že to s ním chcem skúsiť. No načo? Načo to bude dobré? Jemu sa uľaví a ja odídem z bolesťou. No aj tak som mala pocit, akoby som mu to dlžila.

„Povedala by som, že ma to mrzí. Povedala by som, že za tie dva týždne som na teba nemohla prestať myslieť a zakaždým, keď sa na mojom telefóne rozsvietilo tvoje meno, bolo pre mňa nesmierne ťažké ten hovor zrušiť, pretože som neskutočne chcela počuť tvoj hlas a vidieť ťa. Povedala by som, že všetko, čo som ti vtedy povedala, bolo len zo strachu. Zo strachu zo vzťahu. Z toho, že by som sa na niekoho mohla opäť naviazať. Zo strachu, že by si ma potom opustil a ja som by som opäť ostala so zlomeným srdcom. Mala som strach, pretože som pri tebe strácala kontrolu nad sebou samou. Každé tvoje slovo, každý tvoj dotyk či bozk ma vyvádzali z rovnováhy a narúšali moju zónu istoty. Som zvyknutá byť samostatná a nezávislá a predstava, že by bol v mojom živote niekto nový, kto by toto narušil, ma desí,“ šepla som pomedzi slzy, ktoré sa vydrali von a stekali po mojich lícach.

Moja ruka vykĺzla z Harryho a ja som mala pocit, akoby som padala do neznáma. Strácala som kontrolu, a tak som privrela oči a snažila som sa vzchopiť sa. Odrazu som na tvári pocítila dotyk a prekvapene som otvorila oči a zdvihla pohľad zo zeme. Predo mnou stál Harry s bolestivým výrazom na tvári a so skormúteným pohľadom.

„Pri mne sa nemusíš báť,“ riekol a naklonil sa bližšie, aby ma mohol pobozkať. V momente, ako sa jeho pery dotkli mojich, bola som stratená. Svet okolo mňa sa rozplynul a ja som dokázala vnímať len jeho bozky, ktoré moje srdce zalievali teplom. Pri dotyku jeho pier som sa cítila ako vtáčik. Šťastná a bezstarostná. Voľná. No vtom sa v mojej mysli zjavil obraz ženskej v župane a ja som sa odtiahla.

„Čo sa deje?“ nerozumel tomu Harry.

„Nedokážem to. Nie po tom, čo ...“ zasekla som sa, no zdalo sa, že on to pochopil.

„Nespal som s ňou. Nič sme spolu nemali,“ riekol s úsmevom.

„Otvorila mi v župane!“

„Je to moja sestra. Prišla ma pozrieť,“ odvetil a ja som sa zasekla s otvorenými ústami. Takže sa nevrhol na prvú ženskú, ktorá mi prišla do cesty. S nikým nespal! uvedomila som sa a moje pery sa roztiahli do širokého úsmevu. Tú chvíľu ticha Harry využil a opäť ma pobozkal. Tentoraz som mu už bozk opätovala.

„Povedz mi, prosím ťa, ešte jednu vec,“ riekla som, keď sme sa od seba na chvíľu odtiahli, aby sme lapili dych.

„Čo by si rada vedela?“

„Keby som neprišla, našiel by si si niekoho, s kým by si sa vyspal?“ nedokázala som tú otázku dlhšie držať v sebe a potrebovala som odpoveď. Nevedela som, či by to niečo zmenilo, no potrebovala som to vedieť. Harryho úsmev zmizol a zatváril sa smrteľne vážne.

„Nebudem ti klamať, premýšľal som o tom. No nemyslím si, že by som bol schopný to urobiť. Už som to skúšal. Deň po tom, čo si odo mňa odišla. Aby som na teba zabudol. Nešlo to. Nemohol som ťa dostať z hlavy. Sám tomu nerozumiem. Odkedy som ťa stretol, zmenil som sa. Nedokážem to pochopiť, no je to tak. Už ma nezaujímajú iné ženy. Nemám potrebu užívať si mladosť a flirtovať s každou druhou. Nebudem ti klamať. Bol som taký. Páčilo sa mi, že mi hneď padli k nohám. Páčilo sa mi, keď robili všetko, čo som chcel. No od toho večera, čo sme sa stretli prvýkrát, moje myslenie sa úplne zmenilo. Spočiatku som sa tomu pokúšal vzdorovať, no keď som ťa vtedy stretol po druhýkrát, vedel som, že to všetko už je mojou minulosťou. Zmenila si ma, ani netuším ako,“ riekol a mne sa na perách objavil šťastný úsmev. Síce to nebolo práve to vyznanie, po ktorom sníva každé dievča, no potešilo ma, že mi povedal všetko. A na tom záležalo najviac. To ma presvedčilo, že mu môžem dôverovať.  A tak som sa mu šťastne vrhla okolo krku a užívala som si jeho blízkosť.

„Trošku ma škrtíš,“ zachrapčal Harry a ja som ho rýchlo pustila a previnilo som sa usmiala.

„Prepáč,“ uškrnula som sa. „Emócie.“

„To je v poriadku. Nemusíš sa ospravedlňovať,“ zasmial sa Harry. „Neskočíme na kávu?“

„A čo tvoja sestra? Nečaká ťa?“ nadvihla som spýtavo obočie.

„Toľko hádam vydrží,“ zaškeril sa Harry a chytil ma za ruku. „Ideme?“

„Okay,“ prikývla som so šťastným úsmevom a spoločne sme vyšli na ulicu. 

Challenge 18

možno sa bude zdať trošku kratšia, no na oplátku mám už napísanú aj 19.časť, tak možno bude aj zajtra večer :) no to všetko záleží na vás, veď viete ;)

Skleslo som sa vrátila späť do kancelárie, kde už na mňa nedočkavo čakala Allison a chcela vedieť všetky novinky.

„Tak čo? Idete opäť niekam na večeru?“ opýtala sa nadšene.

„Nie,“ riekla som a v hrudi ma začalo dusiť. Mala som pocit, akoby som sa nemohla nadýchnuť, no to boli len výčitky. Alebo nie?

„Ako to? Pozri sa predsa na tú nádhernú kyticu,“ ukázala na môj stôl, kde už boli desiatky ruží vo váze.

„Prosím ťa, odnes ju niekam preč,“ šepla som a vrátila som sa späť k svojmu stolu.

„Čo si mu spravila?“ opýtala sa ma Allison rázne a ja som na ňu prekvapene pozrela. Nečakala som, že ho bude brániť.

„Zopakovala som mu to, čo už dávno vedel – že medzi nami už nikdy nič nebude.“

„Ale prečo? Čo ti bráni?“

„Odkedy sa ho takto zastávaš? Nedávno si ma pred ním varovala,“ osopila som sa na ňu ešte stále vytočená Harryho správaním, no taktiež mojou reakciou. A teraz si to, bohužiaľ, odniesla Ally.

„Odvtedy, čo ti vyvoláva a dotrepal sa až sem s obrovskou kyticou ruží. Čo si to za ženskú, že si tomuto dokázala odolať?“

„Prosím?“ odvetila som s otvorenými ústa celá šokovaná. Moja najlepšia kamarátka sa otočila oproti mne. Ja tomu nemôžem uveriť!

„Počuješ ma. Prečo mu aspoň nedáš šancu?“

„A načo? Aby sme sa na seba naviazali a aby som mu potom zlomila srdce, pretože uprednostním svoju rodinu pred nejakým románikom? Načo by to bolo dobré? Len by sme sa obaja trápili!“

„A možno nie. Videla som, ako si sa naňho pozerala. Videla som, aká si bola nešťastná po tej noci z toho, že sa už nikdy neuvidíte, a teraz ho od seba odháňaš? Prečo to neskúsiš a nedáš mu šancu?“

„Načo riskovať?“

„Ak by sme v živote neriskovali, nik z nás by nebol šťastný. Všetci by sme upadli do stereotypu a depresie z toho, že musíme robiť len veci, ktoré sú isté a pri ktorých sa nič nemôže pokaziť. Emma, o tom sú predsa vzťahy – skúsiš to a možno to vyjde. Ak nie, tak máš za sebou skúsenosť a pekné spomienky. No ak áno ... nechceš zažiť ten pocit byť zamilovaná a milovaná? Nechceš sa každé ráno zobúdzať šťastná, pretože je vedľa teba tá osoba, ktorá ti vždy dokáže vyčariť úsmev na tvári. Nechceš mať pri sebe niekoho, komu môžeš dôverovať a zveriť sa mu so všetkými svojimi problémami? Áno, viem, že máš mňa, no to je iné. Aspoň nad tým porozmýšľaj,“ skončila Ally svoj monológ a odišla na svoje miesto, nechajúc ma tam zmätenú a stratenú medzi hlavou a srdcom spolu s tou prenádhernou kyticou ruží.

Jej slová mi zneli v hlave a pred očami som mala obraz mňa a Harryho ruka v ruke šťastne idúc po ulici ako pár. Bolo by to až tak zlé? zamyslela som sa. Jediný dôvod, ktorý ma držal späť boli deti. Musela som byť zodpovedná. Bolo treba sa o nich postarať. Nebol tu nik iný, kto by to mohol urobiť. No čo ak by to nebol taký problém? Čo ak by som mohla byť s Harrym a zároveň s deťmi?

Po zvyšok dňa som sa nemohla na nič sústrediť a v hlave som mala len Harryho a slová Allison. Neustále som premýšľala, čo by bolo, keby som tomu dala šancu. No keď som si uvedomila, ako som ho dnes odohnala, bolo otázne, či by moje ospravedlnenie ešte vôbec prijal.

Musím to aspoň skúsiť, rozhodla som sa. Ak to nebude fungovať, jednoducho to ukončím. A tak som siahla po mobile na stole a klikla som na Napísať správu. Premýšľala som, čo do nej zahrnúť, no potom som si uvedomila, že takto mu nebudem môcť čeliť a vyžadovať odpoveď. A tak som sa napokon rozhodla zájsť za ním po práci. Theovi som poslala správu, aby vyzdvihol Kim a že sa zdržím, a len čo mi skončil pracovný čas, nastúpila som do taxíka, keďže som netušila, ako sa k nemu dostať metrom.

Po 15 minútach jazdy som konečne vystúpila a modlila som sa, aby bol doma. Premýšľala som, či mu zazvoniť už zdola, keď sa vtom otvorili dvere a z bytovky vyšla akási ženská s telefónom pri uchu. Využila som situáciu a vošla som dnu. Výťah bol na prízemí, a tak som doň nastúpila a vyviezla sa na najvyššie poschodie. Onedlho som už stála pred Harryho bytom, celá nervózna a mädlila som si ruky. Premýšľala som, čo mu poviem.

Čo ak ma už nikdy v živote nebude chcieť vidieť? Čo ak som mu príliš ublížila a všetko som zničila? dumala som. Dosť! ozvalo sa moje podvedomie. To zvládneš, a ak ťa odmietne, tak so vztýčenou hlavou odídeš. Do toho! A tak som sa zhlboka nadýchla a stlačila som zvonček pri dverách. Chvíľu som čakala, keď vtom zaznel v dverách kľúč a moje srdce začalo splašene biť. Kolená sa mi podlamovali a ja som mala chuť najradšej niekam utiecť, no nemohla som. Musela som byť silná.

Odrazu sa dvere otvorili, no osoba za nimi nebola tou, ktorú som očakávala.

„Dobrý deň, prajete si?“ usmiala sa na mňa žena v modrom župane s mokrými hnedými vlasmi. Od šoku som mala otvorené ústa a nemohla som sa nadýchnuť. Mala som chuť sa rozplakať, no v tej chvíli som si to nemohla dovoliť. Takže to bola pravda. Je sukničkár, no to som vedela. No čo ma ani len nenapadlo bolo, že by si pár hodín po tom, čo ho odmietnem, našiel inú ženskú a hneď s ňou aj skončil v posteli. Unbelievable! kričalo moje podvedomie a ja som ešte stále lapala po dychu.

„Haló? Chcete niečo?“ opýtala sa znovu bruneta a ja som sa snažila z toho „milého“ prekvapenia spamätať. Donútila som sa zavrieť ústa a upokojiť sa. Len čo som sa mohla poriadne nadýchnuť, rozhodla som sa prehovoriť.

„Prepáčte, asi to bude omyl,“ riekla som a mierne som sa pousmiala.

„To je v poriadku. Dovidenia,“ usmiala sa na mňa a zavrela dvere. Ja som sa pomaličky otočila o 90 stupňov a „míľovými“ krokmi som sa pohla k výťahu, ešte stále ako obarená vývinom situácie. Ako som mohla byť taká naivná? Ako som mohla veriť tomu, že by to myslel vážne? Ako som si mohla myslieť, že by to mohlo fungovať, vyčítala som si a nastúpila som do výťahu. Oprela som sa o stenu a snažila som sa spamätať. Získať späť koncentráciu.  No veľmi sa mi to nedarilo a ja som ledva mohla dýchať. Bol to pre mňa obrovský šok.

No je dobré, že sa jeho pravá tvár ukázala už teraz a nie vtedy, keby sme už spolu nebodaj chodili. To by bolo o dosť ťažšie, pomyslela som si a aspoň trošku sa mi uľavilo. Povedala som si, že som silná žena a niečo takéto ma len tak nerozhádže. A s tou myšlienkou som upokojila svoje dýchanie a snažila som sa vrátiť späť do času, kedy som Harryho nepoznala.