O mne

Moja fotka
Hi, my name is Laura and I found myself a new passion that brings me a lot of joy - writing. For now I´m writing about One Direction but maybe over a time I will write about someone else. Who knows. :) I hope you liked, like and will like my stories and if so, please write comments. I´m really grateful for them because they are giving me the strenght and the fancy to write more and more. Thank you so much :) :-* FB - https://www.facebook.com/vojtekova.laura ... TT - https://twitter.com/LauraVojtek ... FB fanpage - https://www.facebook.com/LaliStories?ref=hl ... Ask.fm -http://ask.fm/LauraVojtek

nedeľa, 9. decembra 2012

Coincidence 87


Next part :-) a pustite si k čítaniu aj pesničku :) 



Vicky
Bola som nadšená z návštevy Zoo, no nemohla som si nevšimnúť Harryho divné správanie. Keď to už začínalo byť príliš zvláštne, opýtala som sa ho.
„Čo ti je, Harry?“
„Čože? Nič mi nie je. Čo by malo byť?“
„Vidím to na tebe. Od rána si ako duchom neprítomný. Je to tým dievčaťom?“
„Samozrejme, že nie,“ povedal a poškrabal sa po nose. „Len mám asi zlý deň.“
Klame. Vedela som to. Kedysi som čítala knihu o reči tela a hlavným znakom je zakrývanie úst, ako keď si malé dieťa uvedomí, že povedalo niečo zlé a automaticky si zakryje ústa. U ľudí to je však prepracovanejšie a tým, že sa to snažia zakryť, tak sa len jemne dotknú nosa, alebo si ho poškrabú.
„Vrátime sa na hotel?“ navrhla som a snažila sa všetko ignorovať.
„Tak dobre. Ale poďme najprv na obed,“ povedal a ja som nadšene súhlasila. Hádam sa mi otvorí a povie mi, čo ho trápi. Pešo sme šli pár blokov ďalej a skončili sme v akejsi talianskej reštaurácii. Objednali sme si, no Harry bol čoraz divnejší. Inokedy sa mu nezavreli ústa a celý čas niečo blábolal, no teraz bol úplne ticho. Moje podozrenie, že sa niečo deje, sa čím ďalej tým viac zväčšovalo a ja som sa ho, zatiaľ úspešne, snažila zakrývať.
Keď Harry zaplatil, vzali sme si taxík a odviezli sme sa k hotelu, no tam nás čakalo prekvapenie. Vonku pred vchodom stáli desiatky novinárov a na niekoho čakali.
„Páni, na čo asi tak čakajú?“ zamyslela som sa nahlas.
„Netuším. Nepôjdeme sa niekam prejsť, kým neodídu?“
„Už sa mi veľmi nechce. Nejako sa dnu hádam dostaneme,“ odvetila som a otvorila dvere. Harry zaplatil a spolu sme vyšli na ulicu. Za ruky sme sa vydali v ústrety reportérom, keď zrazu jeden z nich zvolal.
„Aha, tam je!“
V momente sme sa ocitli v strede hlúčika a každý zo seba chrlil snáď milión otázok.
„Harry Styles, je to pravda? Podviedli ste svoju priateľku?“ „Povedali ste jej to?“ „Priznali ste sa svojim činom?“ „Vicky, ako ste to vzali?“ „Odpustili ste mu tak ľahko?“
Nechápavo som sa na nich pozerala, no keď oslovili aj mňa, premohol ma zvláštny pocit. Harry mi niečo tajil. A zrejme to malo niečo spoločné s tou blondínkou, ktorá ho ráno hľadala. Čo sa to dopekla deje? Je možné, že ma Harry podviedol? Prečo by to urobil? Veď ma miluje, či?
 „Tak odpovedzte!“ tlačili na nás novinári a ja som nevedela, čo v tej chvíli robiť. Bola som úplne zúfalá.
„Bez komentára!“ odvetil Harry odrazu a potiahol ma za ním do haly. Len čo sme sa ocitli dnu, Harry si vydýchol, no mne sa v hlave hromadili milióny otázok. Chcela som vysvetlenie a zaumienila som si, že ho aj dostanem.
„Harry, čo sa tam vonku stalo?“ opýtala som sa ho.
„To nič, len zas nejaká klebeta.“
„To nevyzeralo ako klebeta. Malo to niečo spoločné s tou blondínkou, však?“ opýtala som sa ho, no on mlčal. A tak som pokračovala: „Podviedol si ma?“
Ticho. Hľadela som naňho a čakala som okamžitú odpoveď ´Nie, ako ťa to mohlo napadnúť. V živote by som ťa nepodviedol. Veď ťa milujem.´. No očakávaná odpoveď neprišla. Harry hľadel do zeme a aj naďalej mlčal. A to ma utvrdzovalo v mojej domnienke.
Podviedol ma!  Moje vnútro sa psychicky zrútilo a myslela som si, že odpadnem. Srdce mi pukalo na milióny častí a pľúca som mala stlačené. Nemohla som dýchať. V očiach sa mi začali hromadiť slzy a chceli von. Nemala som síl im v tom zabrániť. Chcela som sa pohnúť, no moje telo ma nepočúvalo. Chcela som niečo povedať, no jazyk prestal pracovať. Môj mozog akoby nedokázal rozosielať podnety do môjho tela. Nič nefungovalo. Jediné, na čo som sa zmohla, boli slzy, no na tvári som neprejavila žiadnu emóciu. Nebudem slabá. Nie pred ním!
„Vicky, ja ...“ začal Harry odrazu a prvýkrát sa na mňa pozrel. V jeho očiach bola bolesť a ľútosť, no ani to ho neospravedlňovalo.
„No predveď sa. Povedz mi to tvoje úžasne vysvetlenie,“ zvolala som sarkasticky. Bolo mi jedno, že sme v recepcii a okolo nás je kopa ľudí. Bolo mi jedno, že za dverami boli na skle natlačení reportéri a cvakali svojimi foťákmi ako diví. Nemohla som sa sústrediť na nič iné, len na moju bolesť.
„Chýbala si mi. Strašne...“
„Tak preto si ma podviedol?“
„Bol som opitý a nevnímal som. Ja ... viem, že ma to neospravedlňuje, no naozaj ma to mrzí. Milujem ťa a to sa nemení. Navždy ťa budem milovať. Nechcem ťa stratiť.“
„Máš pravdu, neospravedlňuje ťa to. Nič by ťa nemohlo ospravedlniť. A ako sa opovažuješ mi povedať, že ma miluješ, po tom, čo si spravil?! Ako sa opovažuješ mi pozrieť do očí a klamať mi?! Ako si sa so mnou mohol pokojne vyspať, keď si bol predtým s inou?! A že ma nechceš stratiť? Na to si mal myslieť skôr, ako si s ňou vliezol do postele!!!“ zvolala som nahnevane cez slzy a zamierila som k výťahu.
„Vicky, počkaj! Mrzí ma to! Milujem ťa a si celý môj život. Neprežijem to!“ zvolal  za mnou. Zastavila som a otočila sa.
„Tak ti prajem krásny pohreb!“ povedala som bez štipky ľútosti a vošla som do výťahu. Len čo sa za mnou zavreli dvere a ja som bola preč z jeho dohľadu, z očí mi začali sršať vodopády slanej vody a vôbec mi nezáležalo na tom, že tam so mnou stoja ešte ďalší dvaja ľudia. Na 37. poschodí som vystúpila a vošla som do svojej izby. Ani som sa neunúvala dôjsť až k posteli. Len čo som zavrela dvere, kolená sa mi podlomili a sa som sa zosypala na zem.

Harry
„Harry, čo sa tam vonku stalo?“ opýtala sa ma Vicky.
„To nič, len zas nejaká klebeta,“ snažil som sa zapierať.
„To nevyzeralo ako klebeta. Malo to niečo spoločné s tou blondínkou, však?“ opýtala sa ma, no ja som nemal síl jej odpovedať. Nemohol som ďalej klamať, no taktiež som jej nedokázal povedať pravdu. A tak jej to došlo.
„Podviedol si ma?“
Ticho. Nedokázal som zo seba dostať ani slovo. Hľadel som zo zeme so sklonenou hlavou, aby som sa vyhol pohľadu na ňu, pretože som vedel, že som to pokašľal. Slzy sa mi zbierali v očiach a ja som sa ich snažil úpenlivo potlačiť spať. Po chvíli trápneho ticha, ktoré nastalo v celej hale, pretože všetky pohľady smerovali na nás a každý chcel počuť tú scénu, som sa prinútil aspoň niečo povedať.
„Vicky, ja ...“ začal som a zdvihol som zrak zo zeme. Pozrel som sa na ňu, no to, čo som uvidel, ma takmer priklincovalo k zemi. V jej očiach, ktoré sa leskli od sĺz, bola obrovská bolesť, zmätok, opovrhnutie, hnev a ktoviečo ešte. Bolo mi to tak ľúto. Oľutoval som to hneď potom, no to už bolo neskoro a nič ma neospravedlňovalo.
„No predveď sa. Povedz mi to tvoje úžasne vysvetlenie,“ zvolala sarkasticky.
„Chýbala si mi. Strašne...“ začal som, no hneď ma prerušila.
„Tak preto si ma podviedol?“
„Bol som opitý a nevnímal som. Ja ... viem, že ma to neospravedlňuje, no naozaj ma to mrzí. Milujem ťa a to sa nemení. Navždy ťa budem milovať. Nechcem ťa stratiť,“ riekol som a na konci môj hlas zlyhal. Tá bolesť bola neznesiteľná. Hnusil som sa sám sebe. Ako som jej to mohol urobiť? Mojej dokonalej Vicky, ktorú milujem nadovšetko?
„Máš pravdu, neospravedlňuje ťa to. Nič by ťa nemohlo ospravedlniť. A ako sa opovažuješ mi povedať, že ma miluješ, po tom, čo si spravil?! Ako sa opovažuješ pozrieť mi do očí a klamať?! Ako si sa so mnou mohol pokojne vyspať, keď si bol predtým s inou?! A že ma nechceš stratiť? Na to si mal myslieť skôr, ako si s ňou vliezol do postele!!!“ zvolala nahnevane cez slzy a zamierila k výťahu.
„Vicky, počkaj! Mrzí ma to! Milujem ťa a si celý môj život. Neprežijem to!“ zvolal som za ňou. Vedel som, že je to chabý argument, no musel som niečo urobiť.  Zastavila a otočila sa.
„Tak ti prajem krásny pohreb!“ povedala bez štipky ľútosti a zmizla vo výťahu. 

22 komentárov:

  1. Skoro som sa rozplakala ..Tak nádherne píšeš! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. WOW !!! Tak toto je PERFEKTNÉ !!! Mimoriadne skvelá časť !!! Tak toto som nečakala ... nemám slov !! Píšeš neskutočne úžasne !! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. oooo .. juuujky .. akože pekne pekne .. som zvedavá ako sa to ďalej vyvinie :) veď ty veľmi dobre vieš že je to dokonalé .. :) takže ked ti to stále všetky opakujeme :) je to perfektné .. :) krásne :) dokonalosť sama ! :)Sááš

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Pridaj rychlo dalsiu prosim;-)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Prečo im to furt robíš? :D :D

    OdpovedaťOdstrániť
  6. prosím prosím prosím dalšiuuuu

    OdpovedaťOdstrániť
  7. až mám slzy.. toto keby mne chalan zrobil priklincujem ho k zemi ! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Boože som sa rozosmiala keď mu zapriala ten pohreb :D to som asi nemala :D ale nepomôžem si :D úžasná časť, som zvedavá čo bude ďalej :)

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Nenenenene!! Sama se divím, že po těch x měsících mě ještě pořád dokážeš překvapit:) Ty emoce, co vyvoláváš sou až děsivý:D:X
    Harold to musí nějak vyžehlit!:D Vím, že v pondělky moc čekat nemáme, ale i tak, nepřekvapíš?:P:) Bylo by to super:)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. dakujem krasne :) a bude cast lebo mam napisane dopredu :)

      Odstrániť
  10. Tyyyyyyy sramdujes !!! Ako. Je. Nutne. Pridat. Cast !!

    OdpovedaťOdstrániť