O mne

Moja fotka
Hi, my name is Laura and I found myself a new passion that brings me a lot of joy - writing. For now I´m writing about One Direction but maybe over a time I will write about someone else. Who knows. :) I hope you liked, like and will like my stories and if so, please write comments. I´m really grateful for them because they are giving me the strenght and the fancy to write more and more. Thank you so much :) :-* FB - https://www.facebook.com/vojtekova.laura ... TT - https://twitter.com/LauraVojtek ... FB fanpage - https://www.facebook.com/LaliStories?ref=hl ... Ask.fm -http://ask.fm/LauraVojtek

pondelok, 24. decembra 2012

Coincidence 94, 95, 96

Šťastné a veselé! :-) Tu je môj vianočný darček - tri časti naraz :) 


94.
Harry
Odišiel som. Definitívne. So všetkými vecami a už nebolo návratu späť. Pred bytovkou som ešte hodnú chvíľu postával a prekonával som nutkanie sa tam vrátiť a presviedčať ju. No napokon som tak predsa neurobil a zavolal som si taxík. Odviezol som sa domov.
Domov. Už mi to tak ani nepripadalo. Za ten čas, čo som býval s Vicky, som bol doma u nej. No to sa teraz zmenilo. Všetko sa mení. Všetky nádeje padli. Vraj tomu mám dať čas. Mierne povedané, daj mi už pokoj. Už to nemôžem inak odčiniť ako pykať za svoje činy.
Vošiel som do domu a všetky veci som nechal v hale. Len mačku som vypustil z klietky. Ani som sa neunúval ísť hore schodmi do mojej izby. Ľahol som si na gauč a tuho som zaspal.

„Myslíš, že ho vyhodila?“
„Neviem, čo keď tam ani nebol?“
Začul som v polospánku hlasy. Bol to Liam s Niallom. Otvoril som oči a uvidel som ich nad sebou.
„Ahoj, Harry,“ usmiali sa na mňa nervózne.
„Ahojte,“ zamrmlal som a posadil sa. „Koľko je hodín?“
„Bude tri.“
„Okay,“ odvetil som a šiel do kuchyne dúfajúc, že ma nebudú nasledovať. No moje prosby neboli vyslyšané. Obaja ma nasledovali a spoločne sme sa naraňajkovali. Celý čas boli ticho, no nemohol som si nevšimnúť tie ich ustarané pohľady.
„Tak fajn,“ položil som vidličku do taniera s praženicou a pozrel som sa na nich. „Buď sa vykokcite alebo na mňa prestaňte tak čumieť.“
„Ale ... my ...“ habkal Niall.
„Nepretvaruj sa. Videl som vás. Tak?“
„Ako to dopadlo medzi tebou a Vicky?“ ozval sa Liam po chvíľke.
„V podstate ma odtiaľ vyhodila. Vraj to chce čas. Takže je definitívne koniec.“
„A čo si jej na to povedal?“
„Nič. Vzal som si veci a odišiel som.“
„Čože si?“
„Odišiel som.“
„Zbláznil si sa? Prečo si o ňu nebojoval.“
„Nemá to zmysel,“ pokrčil som plecami.
„Ale, Harry....“
„Dosť. Urobil som rozhodnutie, ktoré sa mi v tej chvíli zdalo najrozumnejšie. Bodka. Koniec. Finito,“ povedal som a odišiel som preč. Vyšiel som z domu a netušil som, kam sa vydám. Nohy ma viedli a ja som sa utápal v mojich myšlienkach.

Vicky
život pokračoval ťažko, no snažila som sa to vydržať. Vyhýbala som sa všetkému, čo mi ho mohlo pripomínať a taktiež miestam, kde by som ho mohla stretnúť, no občas som tomu všetkému nemohla utiecť. Párkrát ma už obkľúčili novinári, aby som mňa niečo dostali a neustále ma fotili, aj keď som sa len prechádzala po meste.
Asi dvakrát som aj za posledný mesiac videla jeho, no len raz sme sa stretli zoči voči, keď si prišli k Jennifer po kostýmy. Aj to sme sa len minuli vo výťahu a vyhýbavo sme si pozdravili. Niekoľko dní som sa z toho potom nemohla spamätať.
No napokon som sa z toho ako tak dostala. Aspoň som si to myslela a nahovárala som si to. Žila som akýsi vymyslený svet, no vždy ma moje srdce bolelo. Aj keď som si želala, aby prestalo, nemohla som tomu pomôcť.
Dni plynuli a odrazu sa začal jún. Niekde som započula, že chalani letia do Austrálie na turné, tak som si aspoň na chvíľu mohla vydýchnuť. Využila som situáciu a šla som sa prejsť do svojho obľúbeného Hyde parku, ktorému som sa vyhýbala kvôli Harrymu. Teraz, keď bol vzduch čistý, som sa mohla pokojne prechádzať popri jazere bez strachu, že ho niekde zbadám a opäť ma bude mučiť tá hrozná bolesť.
Ako som kráčala po moste, kde sme sa prvýkrát stretli, premohli ma spomienky a v hlave sa mi objavil jeho prvý obraz. Hes. Nikdy naňho nezabudnem. Potriasla som jemne hlavou, aby som z nej vymazala Harryho a chystala som sa odísť preč, keď sa ozvalo volanie.
„Vicky?! Si to ty?“ začula som za sebou po slovensky a otočila som sa. Porozhliadla som sa po okolí a hľadala som nejakú známu osobu, až sa môj pohľad zastavil na ...
„Dalibor?!“ zvolala som prekvapene a vykročila som smerom k nemu. „Čo ty tu?“
„Brigáda,“ usmial sa a objal ma. „Ako žiješ?“
„Žijem, dýcham,“ uškrnula som sa. „A ty?“
„Výborne. Maturitu mám úspešne za sebou a aj na školu idem do Prahy takže paráda.“
„Tak to ti teda vyšlo,“ usmiala som sa.
„Celkom hej. Len ma rodičia nanútili prísť sem. Vraj sa musím naučiť zodpovednosti.“
„Tak to určite,“ zasmiala som sa. „A kde to pracuješ?“
„Práve idem zo Starbucksu.“
„Takže si prídem posedieť na kávičku niekedy, hmm?“
„Jasné, príď. Aspoň sa nebudem nudiť.“
„Tak tam sa rozhodne nudiť nebudeš. Vždy sa nájde niekto, kto si dá kávu,“ usmiala som sa.
„To je pravda,“ prikývol. „A ty kde to vlastne pracuješ, pani módna návrhárka?“
„Nerob si srandu, hej?“ štuchla som ho. „Je to na opačnom konci centra.“
„Mohla by si ma tam raz zaviesť, či?“
„Rada, len momentálne mám kopu práce, takže by som sa ti nemohla venovať. Vlastne už aj teraz meškám,“ pozrela som na mobil, kde bolo 6 minút po tretej. „Už budem musieť ísť. Ešte sa za tebou zastavím a pokecáme, okay?“
„Budem ťa čakať,“ usmial sa a objali sme sa na rozlúčku.


95.
Ďalšie dni ubehli ako zvyčajne. Teda zvyčajne na moje pomery, čo znamená ´občasné´ myšlienky na Harryho a bolesť v srdci. No rozdelila som si čas tak, že som mala len veľmi málo voľna, takže som na ne nemala kedy myslieť.
Po práci som chodievala za Daliborom na kávu, pretože to bola jediná osoba v meste, s ktorou som sa mohla nezáväzne rozprávať bez toho, aby padla zmienka o Harrym. Vyšla som si párkrát aj s El, Dan a Perrie, ale videla som na nich, ako ma pozorujú, či som v pohode a len tak tak sa držia, aby o ňom niečo nepovedali.
Aj posledný júnový piatok som trávila v Starbuckse pri pulte a kecala som s Daliborom. Momentálne som sa sťažovala na nedostatok voľného času, hoc som bola vlastne aj rada. Dalibor medzitým uzatváral kasu a zamykal peniaze.
„Hotovo. Končím,“ povzdychol si.
„Páni, to som tu už tak dlho?“ zamyslela som sa.
„Vyzerá to tak,“ zasmial sa.
„Asi by som už mala ísť domov. Ozaj, kde ty vlastne bývaš?“
„Tu neďaleko v moteli, prečo?“ nadvihol jedno obočie.
„V moteli? Hmmm,“ zamyslela som sa. Dostala som šialený nápad, ktorý bol dosť riskantný, no čiastočne by ma aj potešil. „Nechcel by si bývať u mňa? Síce len na gauči ale je pohodlný.“
„Čože?“ civel na mňa šokovane. „To myslíš vážne?“
„Smrteľne,“ usmiala som sa. „Aspoň budem mať spoločnosť. Takže?“
„Nooo, rad ti budem robiť spoločnosť,“ uškrnul sa.
„No len si nefandi,“ zasmiala som sa. „Kedy dôjdeš?“
„No aj hneď.“
„Okis. Tak ťa počkám v byte... Alebo vieš čo. Idem s tebou,“ riekla som a vyšla s ním na ulicu. On zavrel obchod a spoločne sme zamierili k môjmu autu, ktorým sme sa odviezli k motelu. On si pobalil veci, kým som ho čakala dole a zamierili sme naspäť ku mne. Zaparkovala som za bytovkou a pomohla mu s taškami.
„Tadiaľto,“ ukázala som mu na dvere a otvorila mu ich. Vyviezli sme sa výťahom na poschodie a kráčala som k môjmu bytu. Odomkla som a vošla dnu. „Tak teda vitaj.“
„Ďakujem,“ usmial sa a vošiel za mnou. „Páni, máš to tu super.“
„Vďaka. Mám to v prenájme. Odkedy som odišla z Hollisteru tak si to už platím sama.“
„Oni ti platili byt?“ začudoval sa.
„No, tak nejak,“ zasmiala som sa. „Cíť sa tu ako doma. Uvoľním ti jednu skrinku, aby si si mohol vybaliť pár vecí.“ Vybrala som haraburdy, ktoré som tam mala a preložila som ich do spálne.
„Kľudne sa vybaľ, udomácni sa. Ja zatiaľ spravím niečo na večeru,“ povedala som a zamierila do kuchyne. Dala som variť cestoviny a pripravila som si zeleninu na šalát. Keď bolo všetko hotové, rozdelila som to do misiek a šla som za ním do obývačky.
„Hádam ti bude chutiť,“ podala som mu jednu a sadla si vedľa neho na gauč.
„Ďakujem,“ usmial sa. „Nevieš, akým metrom sa ráno dostanem do práce?“
„A kedy to začínaš?“
„O 9 by som mal otvoriť. Potom príde ešte ten druhý čašník.“
„Môžem ťa hodiť po ceste do štúdia,“ navrhla som.
„Prečo to všetko robíš?“ spýtal sa odrazu.
„Čo ako?“ nerozumela som.
„Že mi tak pomáhaš.“
„Len sa snažím byť milá.
„Určite?“ zdvihol obočie.
„Nie je to len kvôli tebe, nemysli si,“ štuchla som ho. „Nechcem sa tu sama scvoknúť.“
„Och, a ja som si už začal namýšľať, aký som úžasný.“
„Budem sa na noc zamykať, aby si ma svojím šarmom neprilákal,“ zasmiala som sa.
„To nemusíš. Cez noc sa snažím krotiť.“
„SI blázon,“ zasmiala som sa a rozvalila som sa na gauč a vyložila som si naňho nohy. „Čo si pustíme?“
„Vyber niečo.“
„Okay,“ usmiala som sa a pustila som film, ktorý som videla už niekoľko krát, no stále sa mi páčil – In Time.

Nasledujúce ráno som sa zobudila s celkom príjemným pocitom, čo sa mi už dlho nestalo. Nebola som sama a to mi dodávalo sily prežiť deň. Pripravila som raňajky pre oboch zatiaľ čo sa Dalibor sprchoval a potom sme vyrazili do práce. Vyhodila som ho pred kaviarňou a zamierila som do štúdia.
Deň zbehol ako zvyčajne, no cestou domov som sa zastavila v supermarkete, aby som nakúpila. Keď som vychádzala vonku, cez cestu som zbadala známu tvár. Harryho. No nebol sám. Vykračoval si po chodníku s nejakým dievčaťom a vyzerali, že sa veľmi dobre bavia. Pri srdci ma stislo a bolesť opäť zosilnela. Ledva som udržala tašky v rukách a rýchlo som vykročila k autu, aby ma náhodou nezbadal.
Hodila som nákup do kufra a rýchlo som sa posadila za volant.
Trvalo mi dlho, kým som sa ako tak spamätala. Ani neviem, prečo ma to tak vzalo. Čo to táram, viem to veľmi dobre! Ľúbim ho. Ešte stále! No nešlo len o to, že ho ľúbim. Išlo o to, že mal za mňa náhradu. Tak skoro! Teda, možno to nebolo tak skoro, pretože prešlo už pár mesiacov, no aj tak. Ranilo ma to. Veľmi.
Ako tak som to predýchala a keď som si bola istá, že zvládnem cestu domov, naštartovala som. Ani ma nenapadlo sa zastaviť u Dalibora. Zvezie sa metrom alebo si vezme taxík. Čo na tom. Ja potrebujem byť hlavne sama. Vyšla som s taškami do bytu a hodila ich na stôl. Ani som sa neunúvala ich odložiť. Nech tam aj skysnú.
Vybrala som len zmrzlinu a sadla som si na gauč. Otvorila som si ju a v zúfalstve som ju za pár minút celú zjedla. Hľadela som slepo pred seba a snažila som sa zbaviť Harryho obrazu s tým dievčaťom. Nešlo to. Ešte aj bolesť v srdci mi to stále pripomínala.
Odrazu som sa zodvihla a šla som do spálne. Vzala som si svoju gitaru a sadla si na posteľ. Vedela som presne, čo chcem hrať. Kelly Clarkson – Cry.

If anyone asks,
I'll tell them we both just moved on
When people all stare
I'll pretend that I don't hear them talk
Whenever I see you,
I'll swallow my pride
and bite my tongue
Pretend I'm okay with it all
Act like there's nothing wrong

Is it over yet?
Can I open my eyes?
Is this as hard as it gets?
Is this what it feels like to really cry?
Cry

If anyone asks,
I'll tell them we just grew apart
Yeah what do I care
If they believe me or not 

Whenever I feel
Your memory is breaking my heart
I'll pretend I'm okay with it all
Act like there's nothing wrong

Is it over yet?
Can I open my eyes?
Is this as hard as it gets?
Is this what it feels like to really cry?
Cry

I'm talking in circles
I'm lying, they know it
Why won't this just all go away

Is it over yet?
Can I open my eyes?
Is this as hard as it gets?
Is this what it feels like to really cry?
Cry
Cry

Pri poslednom refréne mi z očí tiekli slzy aj keď som ich mala zatvorené a s poslednými slovami mi zlyhal hlas. Srdcervúco som sa rozplakala. Už dlho ma takto nepremohli emócie. Schúlila som sa do klbka s ešte stále zatvorenými očami a plakala som. Až kým...


96.
Dalibor
Už bolo dávno po záverečnej, no ja som ešte stále čakal na Vicky. Asi už nepríde, povzdychol som si a vzal to. Zatvoril som obchod a pobral som sa k metru. No potom som si uvedomil, že ani netuším, v akej štvrti to je, tak som si zastavil taxík a nadiktoval adresu.
Po pár minútach som bol na mieste a tak som zaplatil. Vyšiel som hore do bytu a odomkol som si náhradnými kľúčmi, ktoré mi včera Vicky stihla dať. No hneď vo dverách som sa zastavil. Zo spálne sa ozývala hudba, no nebolo to ako z prehrávača. Znelo to ako ... Gitara?
Potichu som zamkol a plížil som do spálne, dvere boli pootvorené a cez škáru som uvidel Vicky sediacu na posteli ako hrá na gitare a popri tom spieva. Počul som už síce len posledné dve strofy, no pieseň som ihneď spoznal. O zlomenom srdci. Keď dohrala, zasekol sa jej hlas a položila gitaru vedľa seba. Schúlila nohy k sebe a rozplakala sa.
Pootvoril som dvere a vošiel dnu. Sadol som si vedľa nej a objal ju. Najprv sa na mňa vyplašene pozrela, no keď zistila, kto som, stúlila sa mi v náruči a plakala ďalej. Chápal som ju a bol som rád, že mi dôveruje. Mal som ju rád, no už ma prešlo to zaľúbenie. Teraz sme si boli svojimi citmi rovní. Kamaráti. A tak som jej mohol bez obmedzenia pomôcť ako sa len dá.
Len čo jej prestali tiecť slzy, postavila sa a utrela si tvár.
„Ďakujem ti,“ usmiala sa.
„To je samozrejmé,“ odvetil som.
„Mala som len slabú chvíľku. Musím sa spamätať,“ ospravedlňovala svoje správanie. No nevedel som, či predo mnou alebo sama pred sebou. Nechal som to tak a vyšiel som za ňou do obývačky.
„Nechceš si niekam vyraziť?“ spýtal som sa jej odrazu.
„Dnes na to nemám náladu, prepáč,“ odvetila a začala vykladať nákup z tašiek, čo boli na stole. Keď skončila, zavrela sa v spálni a už z nej nevyšla. Nechcel som ju rušiť, tak som si zapol telku, no moja pozornosť bola mimo. Snažil som sa vymyslieť spôsob, ako to medzi nimi napraviť. Nech si hovorila, čo chcela, milovala ho. Len musela nájsť silu odpustiť mu.

Ráno som sa zobudil nevyspatý, no to vôbec nebol problém. Bola nedeľa, takže som sa mohol vyspať dosýta. Vstal som len, aby som si spravil niečo na jedenie s úmyslom hneď sa vrátiť do postele, no keď som uvidel Vicky oblečenú v rifliach a košeli so šiltovkou na hlave, zarazil som sa.
„Kam ideš?“ opýtal som sa zvedavo.
„Predsa do práce,“ usmiala sa, ako sa včerajšok vôbec nestal. Bola dobrá herečka. Teraz som už vedel, akú masku to pred svetom hrá.
„V nedeľu?“ zdvihol som prekvapene obočie.
„Niekto pracuje aj v nedeľu,“ zasmiala sa a zahryzla do jablka. „Musím dokončiť kolekciu na letnú prehliadku. Skúška je už zajtra.“
„A ponáhľaš sa?“
„Prečo?“ nechápala.
„Šiel by som s tebou, ak môžem,“ pousmial som sa. Zbadal som výbornú príležitosť okuknúť štúdio a zistiť informácie potrebné k plánu, čo som včera vymyslel.
„Tak dobre,“ súhlasila. „Len si švihni. O 5 minút musím padať.“
„Hneď to bude,“ zoskočil som zo stoličky a vybral si veci na prezlečenie. Zamieril som s nimi do kúpeľne, kde som sa rýchlo prezliekol a umyl si zuby. Nastriekal som sa svojou voňavkou a upravil si vlasy.
„Hotovo,“ vyšiel som von a obul sa.
„Tak poďme,“ zavelila a spoločne sme vyšli na ulicu. Nasadli sme do auta a zamierili do štúdia. Cestou nik nič nevravel. Asi to tak bolo lepšie, pretože mi po rozume chodil len ten včerajšok a jej bolestný výraz. Keď sme zastavili, nasledoval som ju do veľkej budovy a do štúdia. Pri vstupe sme prešli okolo sekretárky, ktorá jej podala akési papiere a na niečom sa dohadovali. Ja som sa zatiaľ obzeral okolo seba.
Doobedie som strávil v salóne, kde Vicky skúšala jednotlivé modely, ako pasujú modelkám a robila na nich posledné úpravy. Nemohol som sa sťažovať. Som predsa chlap a pohľad na ženské telo neodmietnem. Na obed som navrhol, že skočím kúpiť niečo do fast foodu a ona súhlasila. Tak som teda vyšiel von a v McDonalde som kúpil dve menu.
Keď som sa vracial, sekretárka ma zastavila, či mám dojednanú schôdzku, inak ma nemôže pustiť. Vysvetlil som jej, že som prišiel s Vicky a horko-ťažko som ju prehovoril. Napokon zmäkla a ja som udržal debatu s možnosťou niečo zistiť.
„Asi vám tu chodí veľa známych ľudí, čo?“ opýtal som sa.
„To áno. Jennifer je svetoznáma a celebrity chcú pre svoje šaty špičku,“ zachichotala sa.
„A to máte aj všetky ich čísla a adresy?“ čudoval som sa naoko.
„Samozrejme,“ vypla pyšne hruď a podala mi akúsi knižku. Otvoril som ju a tak ledabolo ju prelistoval. Zastavil som sa na S a našiel meno Styles. Boli tam dve preškrtnuté adresy a vzápätí ešte raz tá prvá. Zapamätal som si ju a podal jej knihu späť.
„Páni, to by ti závideli takmer všetky dievčatá,“ usmial som sa na ňu. „Tak ja už idem, aby to nevychladlo,“ ukázal som na tašku, kde bolo jedlo a zamieril som späť do štúdia. Odovzdal som Vicky jedlo a ospravedlnil sa, že už pôjdem. V podstate mi ani nevenovala pozornosť, tak som sa rýchlo vytratil a cestou výťahom som si do mobilu poznamenal adresu, aby som ju nezabudol.
Na ulici som si odchytil taxi a nadiktoval adresu. Potom som sa už len pohodlne usadil a niekoľko minút som slepo hľadel von oknom, kým sme nezastavili. Zaplatil som a vyšiel von. To, čo som uvidel, mi vybilo zrak. Ten dom bol obrovský. Bolo mi jasné, že je prachatý, no toto som jednoznačne nečakal.
Po prvotnom šoku som sa spamätal a vykročil som k dverám. Zazvonil som a čakal. Prešlo pár sekúnd, keď sa dvere otvorili a v nich stál akýsi chalan so strapatými vlasmi v pásikavom tričku s mrkvou v ruke. Asi som sa zatváril dosť šokovane, lebo sa hneď rozosmial a položil mrkvu na skrinku.
„Ako môžem pomôcť?“ opýtal sa.
„Hmm, hľadám Harryho Stylesa.“
„A kto ho hľadá?“
„Som Vickin kamarát. Chcel by som s ním hovoriť.“
„A o čom?“ vyzvedal ďalej.
„To by som radšej vyriešil s ním. Je doma?“
„Momentálne nie je, ale môžeš to vyriešiť so mnou. Som ako jeho pravá ruka. Najlepší kamoši. Takmer ako bratia. A obzvlášť ma to zaujíma, pokiaľ sa to týka Vicky.“
„No, ja neviem...“ zaváhal som. Nemal som chuť to všetko vykladať cudziemu chalanovi, aj keď Harry by ma asi neprivítal s toľkým nadšením.
„Hybaj dnu,“ schytil ma ten chalan a potiahol dovnútra. A tak som sa voľky-nevoľky ocitol v pasci, z ktorej jediným únikom bol rozhovor. A tak som si povedal: Prečo to neskúsiť? Možno mi pomôže.

45 komentárov:

  1. brutálne, krásne dokonalé a ešte krajšie ♥!! teším sa :3 na dalšie :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Nádhera....těším se na další

    OdpovedaťOdstrániť
  3. páči sa mi akým smerom sa to uberá :D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. úžasnééé :) rýchlo ďalšiu :D predsa ten Dalibor nie je taký strašný :D

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Mrs.CourtneyStyles24. decembra 2012, 22:33

    Ach boze Louis :DD dufam ze si uzil narodky :DD krasna cast uplne uzasna :D teda vlasne casti :DD tesim sa us na dalsiu aj ked mam taky pocit ze nebude z Daliborovho pohladu :DD a Harold s nejakou babou no to bol podla mna len Jacob a ona si ho pomylila :DD dakujeme za uzasny darcek k Vianociam :DD aaand merry Louismas

    OdpovedaťOdstrániť
  6. jaj jaj jaaaj :D lubim ťa,vieš o tom ? :D ešte by si mohla pridať zajtra jednu časť :D prosíím :D a k tomuto :D možem povedať len :D krááásne :D :* tešíng na ďalšiu :) :D -Patush

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. vdaka :-) a neviem, lebo nemam napisanu, no mozno zoberiem notebook ku babke a uvidime :)

      Odstrániť
  7. Ty si proste úžasná! Rovnako ako tieto tri časti !! :) Zbožňujem ťa! :))

    OdpovedaťOdstrániť
  8. super časť nemá chybu nádherna kedy bude dalšia?

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Yeeeeeeeep, konečně:3 Hned jsou ty Louisnoce ještě lepší:D Kdy bude další?:P

    OdpovedaťOdstrániť
  10. WOW :)♥ skončila si to tak zaujímavo :) úžasné :) čo keby si nám dala darček aj na dnes :D :D :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. dakujem :) to by som musela mat napisanu cast

      Odstrániť
  11. Ooo aký pekný darček :DD ... Nádherné :)

    OdpovedaťOdstrániť
  12. Wuááááááááááááááááááá ďalšiuuuuuuuuuuuuuuuuu nieee inak moc popiči :-*

    OdpovedaťOdstrániť
  13. užas...milujem ta...najlepši vianočny darček :D :)

    OdpovedaťOdstrániť
  14. Dokonaléé!! Konečne sa to začína rozmotávať.. ťaháš na stovku čo? :D.. a ďakujeme za 3 časti :-*

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. dakujem krasne :-) uz to tak vyzera :D uvidime ci bude okruhle :-)

      Odstrániť
  15. Dokonalé to je <3 a ten Loui jak sa vtiera :-D :-D

    OdpovedaťOdstrániť
  16. jéééés ani nevieš ako si ma potešila :-))))))

    OdpovedaťOdstrániť
  17. vauu ! :) to je úplne dokonalé ! ;) už sa teším že dudú spolu ! :D teda aspoň v to dúfam ! ;DDD

    OdpovedaťOdstrániť
  18. Tvoje pribehy ma inspirovali k pisaniu svojich vlastnych.Uz som i zacala tak dufam ze zajtra bide prva cast.Inak web na ten blog je:stories-about-biggestboyband.blogspot.sk

    OdpovedaťOdstrániť
  19. úúúú, ten Louis je taký čúúúčo :) taký...hmm, starostlivý? :DD ale krásne to je

    OdpovedaťOdstrániť