Irresistible 67

nech sa páči, nová časť Irresistible :) a čo sa týka poviedky Protector, netuším, kedy bude nová časť, pretože ju nepíšem ja a len čakám, kedy mi ju Katka pošle :) trpezlivosť ;-) 

P.S.: obrázky dodám potom, pretože mi ich nechce načítať :)

odporúčam si k tomu pustiť pesničku :) jedna z mojich obľúbených ♥

Niall

Práve som vyšiel zo sprchy, keď som počul klopanie na dvere. Obmotal som si okolo seba uterák a šiel som otvoriť. Na moje prekvapenie stála na chodbe Melanie. Pery sa mi roztiahli do širokého úsmevu a srdce sa mi rozbúšilo láskou. Rýchlo som ju objal a vysmiaty som riekol:

„Ahoj, nečakal som ťa.“

„Musíme sa porozprávať,“ riekla bez úsmevu a uprene na mňa hľadela. Ovládol ma zlý pocit a na tvári sa mi zjavilo prekvapenie. Netušil som, o čom sa chce rozprávať, no z jej postoja som mal pocit, že to nebude veľmi dobré.

Ustúpil som o krok dozadu, aby popri mne mohla prejsť do izby a úsmev mi pomaly zmizol z tváre. Zavrel som dvere a otočil sa k nej s otázkou v očiach. Nič som nevravel, len som na ňu nechápavo hľadel a čakal som, kým prehovorí.

Nesadla si na posteľ ako zvyčajne, keď sme boli v mojej izbe, no postavila sa k oknu a pozerala von. Stál som pri dverách a čakal, čo bude nasledovať. Chvíľu bolo ticho, no potom sa ozvala, ešte stále sledujúc okolie za oknom.

„Musíme sa rozísť,“ riekla takmer pošepky, takže som si sprvu myslel, že som ju prepočul.

„Počkať, asi som zle počul. Zopakuješ to?“ povedal som zarazene a podišiel som o pár krokov dopredu.

„Musíme sa rozísť,“ zopakovala tentoraz o niečo hlasnejšie a pomaly sa otočila ku mne. Len čo sa mi pozrela do očí, srdcom mi preletel úder a kolená sa mi podlomili. Zosypal som sa na posteľ a snažil som sa nadýchnuť. Nešlo to.

Ona sa so mnou rozchádza? Ale prečo tak zrazu? Čo som urobil? Čo sa stalo? Ničomu nerozumiem! lietali mi myšlienky po rozume a nestíhal som ich ani vnímať. Jediné, čo som počul boli tie tri slová, ktoré mi zapichli nôž do srdca.

Keď sa mi podarilo nadýchnuť, pozrel som sa na ňu a snažil sa jej z tváre vyčítať emócie. No tam nič nebolo. Myslel som si, že je to nejaký fór, no apríl bol až o tri mesiace.

„Čo sa stalo?“ šepol som pomaly držiac sa za srdce a snažil som sa nevnímať tú bolesť. Určite je to len nejaké nedorozumenie. Veď ešte včera bolo všetko v poriadku!

„Zaľúbila som sa do niekoho iného,“ povedala opäť bez kúska emócií s pohľadom upretým do zeme a ja som mal pocit, akoby som rozprával s robotom. To predsa nemôže byť pravda! Veď ešte včera ma ľúbila a správala sa, akoby sa nič nedialo. Nemohla sa predsa zaľúbiť za jedno popoludnie!

„To ... to nie je pravda!“ protirečil som jej zarazene a nespustil som z nej zrak, aj keď mi pohľad na ňu spôsoboval tú najväčšiu bolesť na svete.

„Prepáč,“ šepla a vykročila k dverám. Nemohla predsa tak dlho predstierať! Čo sa to deje?! Ničomu nerozumiem! Že je to len strašný sen a ja sa čochvíľa zobudím! kričal som vo svojej mysli. No to nebol sen. Bola to krutá realita, ktorá ale vôbec nedávala zmysel.

Keď šla Mel otvoriť dvere, rýchlo som sa postavil a zabuchol ich.

„Neverím ti!“ zvolal som tvrdohlavo a čakal jej odpoveď. Pozerala do zeme a nepreriekla ani pol slova. Obišiel som ju zozadu a postavil sa priamo pred ňu.

„Neverím ti, že ma nemiluješ! Pozri sa mi do očí a zopakuj to!“

Mel naďalej hľadela na svoje topánky a ja som natiahol ruku k jej tvári. Prstom som jej zdvihol bradu a donútil som ju pozrieť sa mi do očí.

„Zopakuj to!“ povedal som nahlas. Zrejme až príliš nahlas, pretože sa jemne strhla, no pohľadom neuhla.

„Milujem niekoho iného,“ šepla a ja som pocítil obrovskú bolesť, ktorá udrela do môjho srdca a začala sa šíriť celým telom. Odrazu ma ovládol náhly impulz a ja som sa k nej nahol a pobozkal ju. Sprvu sa mi zdalo, akoby pod dotykom mojich pier mäkla a poddávala sa im, no potom sa náhle odtiahla.

„Prepáč,“ šepla a otvorila dvere. Rýchlo vybehla z izby a než som sa stihol spamätať, už jej nebolo. Nevládal som sa ani pohnúť, no nohy ma už nepočúvali a ja som sa pomaly zosúval popri stene na zem. Srdce mi praskalo na miliardy malinkých kúskov a ja som mal pocit, že to nikdy neskončí.

No najhoršie bolo, že som ničomu nerozumel. Prišlo to tak náhle a bez varovania. Nemali sme žiaden konflikt, nič. Len sa „zaľúbila“. No ja som jej neveril. V jej bozku som cítil, že ma ešte stále miluje a aj v jej pohľade bolo vidieť lož. No ona sama bola presvedčená o tom, že miluje niekoho iného. Nevedel som, či si to sama nahovára, no jedno bolo isté. Bol som z toho natoľko zmätený, že som nič nedokázal pochopiť.

Melanie

Už už som otvárala dvere a chcela som odísť, no on ich odrazu zabuchol a ja som na mieste zastala. S pohľadom upretým na zem som čakala, čo urobí.

„Neverím ti!“ zvolal tvrdohlavo a čakal. Keď som mu neodpovedala, podišiel predo mňa a riekol ešte raz.

„Neverím ti, že ma nemiluješ! Pozri sa mi do očí a zopakuj to!“

Naďalej som hľadela do zeme a nedokázala som sa mu pozrieť do očí. V hrudi som mala čiernu dieru a z tej bolesti som už pomaly nedokázala premýšľať. Chcela som sa mu hodiť okolo krku, pobozkať ho a povedať mu, že je všetko v poriadku. Že ho milujem najviac na svete a nik iný okrem neho ma nezaujíma. No nemohla som.

Riziko bolo príliš veľké. Nedokázala som ho vystaviť verejnému poníženiu a neustálemu tlaku novinárov. Vedela som, že by ho to psychicky zničilo ešte viac, ako rozchod. No aj to bolo očividne dosť a ja som ten tlak nezvládala. Musela som sa odtiaľ dostať čo najskôr, aby som nepodľahla. A preto mi neostávalo nič iné než mu to povedať priamo do očí.

Niall mi prstom zdvihol bradu a donútil ma pozrieť sa na neho.

„Zopakuj to!“ povedal nahlas a mňa jemne trhlo. Bolel ma tón jeho hlasu, pretože sa v ňom odrážali všetky tie emócie, všetka tá bolesť, ktorú som mu spôsobovala. Cítila som, ako sa mi v očiach začínajú zberať slzy a tak som rýchlo šepla.

„Milujem niekoho iného.“

Tá bolesť, ktorá sa mu odrazila v očiach ma tvrdo zasiahla. Hruď som mala stiahnutú, srdce už bolo dávno preč a ja som nevládala dýchať. Odrazu som len pocítila jeho pery na mojich a všetky jeho lásku preniesol do toho jedného krátkeho bozku.

Sprvu som zabudla na všetko okolo seba a pomaly som zabúdala, no odrazu som sa spamätala a rýchlo som sa odtiahla. Nemohla som to spraviť. Musím byť silná. Kvôli Niallovi!

„Prepáč,“ šepla som a otvorila dvere. Rýchlo som vybehla z izby a dúfala som, že sa za mnou nerozbehne. Nestalo sa a ja som popri Louisovi vybehla na ulicu. Ani som sa neunúvala chytiť si taxík, len som utekala po chodníku čo najďalej. Slzy mi prúdom stekali po tvári a bolesť zožierala cele moje vnútro.

Po niekoľkých metroch som zastavila a snažila sa chytiť dych. No vzhľadom na to, že boli moje pľúca
stiahnuté, nedokázala som sa poriadne nadýchnuť a lapala som naprázdno po kyslíku. Pred seba som už vôbec nevidela, pretože som mala oči plné sĺz, a len vďaka bolesti som vedela, že ešte žijem.

Kyslík stále neprichádzal a v tele mi ho ostávalo menej a menej. Bolesť ma unavovala a ja som nevnímala nič okolo seba. Pred očami sa mi zahmlievalo a kolená sa mi podlomili. Zrútila som sa na zem a aj to málo, čo som cez hmlu v mojom vnútri videla, zmizlo a ja som sa ponorila do ukrutnej čierňavy.