Always and Forever 2

Vkročila som do takmer plnej kaviarne vedľa obchoďáku. Určite tu budú robiť úžasnú kávu, keď tu je toľko ľudí. Sadla som si do prázdneho boxu a rozmýšľala nad prichádzajúcim letom. Bolo tu toľko možností. Určite sa nebudem nudiť. Chcem za tie tri mesiace spoznať každučký kút Londýna.
Z myšlienok ma prerušila čašníčka. Objednala som si latte a pozrela do peňaženky, koľko mincí mi zvýšilo. Mala som tak akurát na jednu kávu a ešte pár drobných. Dúfam, že ma otec nevykričí, že som minula všetko. Mal mi dať menej ak chcel aby som si tie peniaze nechala. =)
Doniesli mi kávu a ja som si z nej pomaly odchlipkávala. Vytiahla som tablet a pripojila sa na wifi. Odpísala som kamoške zo Slovenka ako sa mám a skontrolovala som twitter. Nič nové. Tak som ho vypla a pozerala som von oknom na okoloidúcich ľudí.
Zrazu sa pred vchodom objavilo množstvo ľudí s foťákmi. Pred vchodom do kaviarne stál jeden obrovský chlap a zatarasil im cestu dnu. Zaujímalo by ma, čo sa deje. Žeby nejaká slávna osobnosť. Tak to by som mala šťastie, hneď v prvý deň. =)
Vtom si ku mne niekto prisadol. Predpokladala som, že je to otec a tak som len zvolala: „Ahoj. Si tu nejako skoro.“ Pohľad som ešte stále upierala pred vchod na tú hromadu novinárov. „ Prepáč, asi si niekoho čakala.“ Ozval sa hlas. Ale nebol to môj otec. Rýchlo som sa otočila a môj zrak padol na chlapca asi o pár rokov staršieho v kapucni a okuliaroch. Usmial sa na mňa a dal si tie okuliare dole. Za nimi nasledovala kapucňa. Až vtedy mi doplo, kto to je.
Nemohla som uveriť tomu, čo som zbadala. Oproti mne nesedel nik iný ako Louis Tomlinson z One Direction. Čumela som tam na neho s otvorenými ústami ako idiot. Nezmohla som sa ani na jediné slovko. Ani na to obyčajne ahoj. Po pár minútach ticha, keď sa ešte stále na mňa pozeral tým svojim zvodným pohľadom a úžasným úsmevom na perách, som konečne zavrela ústa a vykoktala:
„O môj bože!“ Nevedela som, čo v takejto situácii robiť.Mesiace som snívala o tom, že ich stretnem a teraz, keď si rovno oproti mne sadne ten najkrajší chalan na svete, čumím na neho s otvorenými ústami a jediné, čo som schopná zo seba vypotiť je „O môj bože!“. No aký trapas. Emily , preboha spamätaj sa. Povedz niečo. A hlavne niečo rozumné. A tak som sa nadýchla, usmiala som sa a povedala:
„Ahoj.“
„Ja som Louis Tomlinson, ale očividne ma už asi poznáš.“ Opäť ten božský úsmev. Preboha, veď nevládzem dýchať, keď sa na mňa takto usmieva a nie to ešte aby som mu odpovedala. Ok, kľud, to zvládneš.
„Ja som Emily Everaldová. Ty si ten spevák z One Direction, však?“
„Áno, to som ja. Prepáč, že som ťa tu takto vyrušil. Potreboval som sa skryť pred novinármi niekam, kde by ma nespoznali. A ty si tu sedela v rohu a sama. Pomyslel som si, že  to bude to ideálne miesto.“
„To je v poriadku. A prečo sa vlastne skrývaš, keď už aj tak vedia, že si tu. Nevidíš ten dav pred dverami?“ Zasmiala som sa. Pozrel sa von oknom a zahrešil.
„Dokelu, ani som nevedel, že za mnou šli. Chvalabohu, že ich Boby drží na uzde inak by sem okamžite vpálili a už by sme boli na titulkách bulváru.“
„Hmmm. Byť na titulke so spevákom One Direction. To by nebolo na zahodenie.“ Zauvažovala som. Zdesene na mňa pozrel.
„Neboj sa, len žartujem. Pokiaľ sa nedostanú dnu, tak nik okrem nás dvoch nebude vedieť, že si tu so mnou sedel.“ povedala som so smiechom. 
„Ďakujem. Te-teda ... ne-nechcem aby si si myslela, že to kvôli tebe ... ja len ... nebolo by to dobré ani pre mňa kvôli Eleanor – mojej priateľke, a ani pre teba, pretože by ťa všade prenasledovali paparazzi a nemala by si žiadne súkromie. Chapeš, že?“
„Jasné, že chápem.“ Povedala som a pozerala sa opäť von oknom. Nechcela som v tejto konverzácii veľmi pokračovať. Nebolo mi to dva razy príjemné. A novú tému som sa bála začať. Tak som bola radšej ticho. Ale Louis zrejme ticho byť nechcel.
„ Povedz mi niečo o sebe.“ Požiadal ma.
„O mne?“ prekvapene som na neho pozrela. „A čo by si chcel vedieť?“
„No nejaké také základné veci. Odkiaľ si, koľko máš rokov, aké máš záľuby a tak nejako.“
„Tak dobre no. Mám 18 rokov a práve som skončila strednú školu. Som zo Slovenska a sem som prišla na prázdniny za svojim otcom, ktorý tu býva. Rada čítam, počúvam rôznu hudbu a tancujem. Zbožňujem chodiť na diskotéky. Keď už sme pri tom, nepoznáš nejaký dobrý podnik? Aby som dnes večer mala kam ísť. Ešte to tu veľmi nepoznám. Som tu prvý deň.“  
„Slovensko, Slovensko, nič mi to nehovorí, prepáč. A čo sa týka tej diskotéky v meste na Wild Street je jeden super podnik. Volá sa Dreamy Nights. Vlastní to Harryho strýko, takže to tam veľmi dobre poznám. Aj dnes tam ideme s chalanmi. Keby si chcela, tak príď a zoznámim ťa s ostatnými.“
„Páni, to myslíš vážne. Jasné, že prídem. Veľmi rada by som ich všetkých spoznala.“
„Tak super. Keď prídeš, tak barmanovi povedz Room of Carrots a on ťa zavedie za nami.“
„Room of Carrots?“ opýtala som sa so smiechom.
„No áno, to je heslo, aby sa ku nám nedostali všetci fanúšikovia, lebo to by sme už odtiaľ nikdy nevyšli.“
Zasmiala som sa. „Tak dobre. To si zapamätám. Room of Carrots. Hahaha.“    
„Povedz mi teraz niečo o tom Slovensku?“
„Tak je to taký malý štátik v strede Európy. Máme nadherné hory a prírodu a ...“ Nedokončila som vetu, pretože k nám niekto prišiel ... 

Tak takto asi vyzerá Emily. :-)