Love Me For Me 4

Nasledujúce ráno ma zobudil nastavený budík, pretože som si chcela zvykať na skoré vstávanie, aby som nezaspala na niektorú z prednášok. Vykonala som rannú očistu a otvorila som cestovnú tašku, ktorú sa mi včera nepodarilo vybaliť. Vytiahla som obyčajné kraťasy z výpredaja a môj obľúbený top s anglickom vlajkou, ktorý som si ukoristila z anglického second handu. Na nohy som si obula sandále a do kabelky z číňaku som si pobalila veci na dnešnú prechádzku.

Nemala som na nejaké drahé oblečenie a značkové botasky. Bola som rada, že som si aspoň mohla dovoliť rozmanitejší šatník za lacný peniaz. No na tom mi nezáležalo. Oblečenie pre mňa bolo vždy len handrou, aby som po ulici nechodila nahá. A keďže som bola v škole nepopulárna tak či tak, ani som o nejaké značkové handry záujem nemala.

Na pleť som si naniesla len denný hydratačnú krém a hotová som vyšla von, zanechávajúc za sebou prázdnu izbu, keďže Olivia v nej nebola, už keď som vstala. Zamierila som priamo do jedálne a šla som si nabrať jedlo. Všetci sa po mne obzerali a tým, ktorí ma včera náhodou nezastihli naživo, sa už klebeta o mojej podobe a výbuchu na Summer dostala do uší.

Snažila som sa to ignorovať a šla som si po jedlo. Keď som sa otočila hľadajúc si prázdny stôl, začula som volať moje meno. Prekvapene som sa otočila a zbadala som Adama, ako na mňa kýva a ukazuje mi, že si mám ísť prisadnúť k nemu. Seriously? To mám sedieť sama so všetkými tými chalanmi? pomyslela som si. No iná možnosť nebola, leda že by som si chcela sadnúť k úplne cudzím ľuďom, keďže nič úplne voľné nebolo. A tak som si povzdychla a pobrala som sa na druhý koniec jedálne za Adamom.

„Ahoj,“ usmial sa na mňa.

„Ahoj,“ odvetila som nervózne a zastala som vedľa neho.

„No tak, chalani, posuňte sa. Urobte trošku miesta,“ štuchol do chlapca vedľa neho a on sa odsunul, aby som si mohla sadnúť.

„Tak, guys, toto je moja kamarátka Zoey. Zoe, to sú Ethan, Caleb, Ben, Jackson a Cole,“ ukazoval zaradom na chalanov. Každý z nich mi buď kývol rukou alebo hlavou alebo na mňa žmurkol ako Cole. Musím si naňho dať pozor, aby sa o nič nepokúšal. Ja som sa na nich len usmiala a tým to bolo vybavené.

„Tak, ako sa dnes máš?“ opýtal sa ma Adam.

„Prekvapivo, výborne,“ usmiala som sa. „A ty?“

„Taktiež. Plánujeme si po jedle zahrať futbal. Nechceš sa pridať?“ navrhol a ja som naňho šokovane pozrela. Ja a futbal? Never gonna happen! Vlastne, ja a žiaden šport. Na toto som bola hotový antitalent. Veď poriadne neviem ani do lopty kopnúť.

„Alebo sa môžeš prísť pozrieť,“ dokončil Adam, keď videl to zdesenie na mojej tvári.

„Prepáč, ale už mám nejaké plány,“ odvetila som, keď som sa spamätala z toho šoku, čo mi spôsobil. „Chcem si tu v okolí nájsť nejakú brigádu.“

„Páni, vysoké nádeje,“ ozval sa Ben, ryšavý chalan o dva miesta ďalej.

„Prečo?“

„Po prvé, je to centrum mesta a tu skoro žiadna práca nie je. A po druhé, vážne si myslíš, že to budeš popri škole stíhať? Žiadne predsudky, len tak hovorím.“

„Hmm, tak pokúsiť sa o to môžem. Možno sa mi niečo ujde.“

„Len využi svoje prednosti a máš to v kapse,“ zaškeril sa Caleb.

„Prednosti?“ zdvihla som jedno obočie.

„Narážal som na tvoju podobu s Ashley,“ zasmial sa.

„Ach tak. To je pravda. Ne nemyslíš si, že im to príde divné, aby si Ashley hľadala brigádu?“

„Tak na to som nepomyslel. Nevadí. Tak či tak, držím palce.“

„Vďaka,“ usmiala som sa. Kým sme dojedli raňajky, stihla som sa čo to o všetkých dozvedieť a čuduj sa svete, všetci boli neskutočne milí a priateľskí, takže moje obavy z toho, ako sa tam budem cítiť, boli úplne neopodstatnené.

Keď som dojedla, rozlúčila som sa s nimi a šla odniesť tácku. Adam šiel so mnou a chalanom odkázal, aby ho počkali na ihrisku. Spoločne sme vyšli na dvor a pobrali sa k východu z areálu. Cestou sme ešte predebatovali najrôznejšie veci od rodiny po priateľov.

Zistila som, že mám pri Adamovi pocit istoty a že mu úplne dôverujem, čo sa mne tak často nestávalo, aby som niekomu po dni začala dôverovať. A tak som sa mu zdôverila aj s mojou minulosťou. Neodsudzoval ma, práve naopak. Toľko podpory a pochopenia som od neho nečakala. No zrejme vedel veľmi dobre, aké to je, pretože on si zažil niečo podobné, keď priznal, že je gay. Aj tu naňho vraj niektorí pozerali tými pohľadmi plnými predsudkov, no chalani pri stole sú vraj úplne normálni a berú ho takého, aký je.

Len čo sme došli ku bráne, rozlúčila som sa s ním objatím a vydala som sa na potulky po kaviarňach, reštauráciách a baroch, proste všade, kde by sa pre mňa mohla nájsť práca. Samozrejme, len čo som vošla dnu, všetci spozorneli a hneď ma chceli obslúžiť, no keď som im povedala, že nie som Ashley a že si hľadám brigádu, predstieraný úsmev im zmizol z tváre a ospravedlnili sa, že nemajú nič voľné.

Už som sa pomaly vzdávala nádeje, že niečo nájdem a zašla som do poslednej kaviarne, aby som sa aspoň posilnila dúškom latté. Snažila som sa ignorovať všetky tie pohľady a ani som sa nepokúšala vysvetľovať, že nie som Ashley. Veď napokon, nech si myslia, čo chcú. Pri platení som sa bokom spýtala, či náhodou nemajú voľné miesto a na moje prekvapenie mi čašníčka, ktorá ma obsluhovala, povedala, že práve za seba hľadá náhradu.

„Páni, už som si myslela, že nič nenájdem,“ vydýchla som si.

„Príď zajtra o 10. Zavolám šéfa a poviem mu o tebe. Hneď si ťa zrejme vyskúša a potom uvidíš, čo a ako,“ usmiala sa na mňa.

„Skvelé, ďakujem ti veľmi pekne,“ odvetila som šťastne. „A mimochodom, volám sa Zoey Flanders, ak by si potrebovala meno.“

„Iste, zapíšem si to,“ riekla a snažila sa zakryť prekvapenie, že nie som Ashley. Asi ju nenapadlo, prečo by si herečka hľadala brigádu v kaviarni.

„Tak ešte raz vďaka. Ahoj zajtra,“ zakývala som jej a vyšla som vonku. Pobrala som sa naspäť k internátu, keď vtom predo mňa skočil akýsi chlapík a bleskol mi rovno do tváre. Šokovane som zastavila a zistila som, že z jedného sa vykľulo asi 20 a všetci ma obkľúčili.

„Slečna Atkinsová, plánujete v najbližšom čase nejaký nový film? Ako je to s vaším súkromím? Máte priateľa či ste sama? Bývate s rodičmi? Čo hovorí váš agent na fotografie, kde vraciate do odpadkového koša?“ zasypali ma rozličnými otázkami a ja som ich pomaly ani nestíhala vnímať. Len som tam zmätene stála a snažila sa nájsť východisko z tejto situácie.

„Prepáčte, ale ja nie som Ashley,“ zahlásila som a dúfala som, že ma nechajú tak. Nanešťastie sa tak nestalo. Moje vyhlásenie úplne odignorovali a naďalej sa ma pýtali stupídne otázky, na ktoré odpoveď som nepoznala. Rozhodla som sa bez slova vykročiť a dúfala som, že ma nechajú tam. Oni mi však len uvoľnili cestičku, a naďalej kráčali vedľa mňa a kládli mi otázky a dohady.

Odrazu som dostala šialený nápad a z ničoho nič som sa bezhlavo rozbehla po ulici. Kým sa novinári stihli spamätať, zašla som za najbližší roh a skryla som sa do obchodu s hodinkami.

„Dobrý deň, s čím vám pomôžem?“ opýtala sa ma predavačka.

„Ou, prepáčte, len sa skrývam pred novinármi,“ odvetila som.

„Ach, tie hviezdy,“ počula som jej povzdych no ignorovala som ho a sledovala som z okna situáciu na ulici. Novinári prešli popri obchode a stratili sa v nedohľadne. Vydýchla som si a vyšla som späť na ulicu. Bohužiaľ, nie všetci odišli preč. Jeden stál ešte stále obďaleč a obzeral sa dookola. Len čo ma zbadal, zamieril ku mne a ja som sa znovu rozbehla po ulici.

Zabočila som doľava a utekala som popri obchodoch. Na križovatke nabehla zelená pre chodcov, tak som to využila a prebehla som na druhú stranu. Miestami som sa obzerala dozadu, aby som zistila, kde je ten fotograf, a tak, keď som chcela zabočiť popri budove, nevšimla som si osobu oproti mne a rovno som do nej vrazila. Následne som začala strácať rovnováhu a keď som si už už myslela, že spadnem, zachytili ma čiesi ruky.

Day 12

Téma: Popíš celý svoj deň v heslách. 

Vstávanie. Tabletky na obnovu červeného farbiva v krvi. Pohár čistej vody. Prechádzka so psom. Raňajky - banány. Kŕmenie hydiny (tak volám môj zverinec - pes a morča). Pratanie izby. Voľno. Desiata - biely jogurt s vločkami. Voľno. Obed. Voľno. Cvičenie. Sprcha. Prechádzka so psom. Olovrant - nejaká zelenina. Voľno. Večera - ovocie alebo zelenina. Voľno. Beh alebo korčuľovanie. Sprcha. Prechádzka so psom. Voľno až kým nejdem spať (kedy ako, približne okolo polnoci, aby som sa vyspala minimálne 8 hodín)

Voľno - PC, film, hudba, kniha, angličtina, premýšľanie nad tý, z čoho mám ísť maturovať, vonku s priateľmi, sem tam pokúšanie hry na gitaru, tenis, prezeranie obrázkov na We♥It a Tumblr-i (závislosť :D), dopĺňanie zoznamov - WishList a Filmy (WishList je niečo ako To Do List alebo BucketList, veci, ktoré si chcem splniť, moje sny, túžby, miesta, ktoré chcem navštíviť, osoby, ktoré chcem stretnúť a podobne; Filmy, to je zoznam všetkých filmov, ktoré som videla (od roku asi 2011 plus tých, ktoré chcem vidieť spolu s informáciami o žánri a roku vidania a mojom komentári, ak som film videla, pretože si ich väčšinou nenechávam stiahnuté, kvôli miestu na hardisku, tak aby som vedela, či si ten film ešte chcem niekedy pozrieť alebo to bola totálna nuda :D), a tak ďalej :) proste, voľný čas

Tak, to je zhruba rozpis môjho dňa, pokiaľ samozrejme nenastanú nejaké nečakané zmeny, ktoré mi ho narušia :) no poväčšine, hlavne cez pracovné dni sa toho držím :) 

Love Me For Me 3

„Páni, kde sa v tebe nabralo toľko odvahy,“ ozvalo sa za mnou a ja som sa otočila za hlasom. Stál tam vysoký tmavovlasý chalan, za ktorým by sa zrejme otočilo každé dievča, no na mňa jeho šarm nepôsobil. Pravda, bol pekný, veľmi pekný, no ja som sa sem neprišla zabávať a baliť chalanov. Teda, možno aj áno, ale prvoradá je škola. A navyše aj tak nebol môj typ. Vyzeral ako namyslená hviezda školy, ako to dievča z jedálne len v mužskom vydaní, a o takých som ja nestála.

„To nebolo o odvahe. Nenechám sa predsa ponížiť,“ odvetila som a skúmavo som sa naňho zahľadela hádajúc, čo asi môže chcieť.

„Pravda. A zvládla si to bravúrne. Ešte nikdy nikto neprotirečil Summer,“ usmial sa na mňa žiarivo.

„Tak som teda bola prvá. To je tam toho,“ prekrútila som očami a otočila som sa na odchod.

„Počkaj ešte. Kam utekáš?“ zvolal za mnou.

„Pozri, si milý, že sa o mňa zaujímaš, no nemám záujem. Ťažko som sa nadrela, aby som sa sem dostala a neplánujem sa nechať vykopnúť, takže ma žiadny chalani nezaujímajú.“

„Au, to bolelo,“ chytil sa za hruď.

„Sorry,“ pokrčila som plecami.

„No je tu menší háčik – neplánoval som ťa baliť ani nič podobné.“

„Ou,“ odvetila som prekvapene a moje sebavedomie trošku pokleslo a nahradil ho pocit zahanbenia.

„Prepáč, ak sa ťa to dotklo. No ja kopem za iný typ, chápeš,“ uškrnul sa.

„Ach tak. Tak teda prepáč, že som na teba tak vyskočila,“ riekla som.

„Ospravedlnenie sa prijíma. Inak, som Adam. Adam Clayton,“ podal mi ruku.

„Zoey Flanders, teší ma,“ stisla som mu ju s úsmevom a môj názor zo začiatku nášho stretnutia sa začal meniť. Už len tým, že sa ma nesnaží zbaliť a ani nikdy nebude, tomu dosť značne pomohol.

„Tak Zoey, zrejme si tu nová, však?“

„Áno, dnes som prišla. A ty?“

„Chodím sem už druhý rok. Aký odbor študuješ?“

„Právo.“

„Ja tiež!“ zvolal. „To je ale náhoda.“

„To teda je,“ zasmiala som sa. „No prednášky asi aj tak nebudeme mať spolu.“

„To nie, no mohol by som ti pomôcť, ak by si potrebovala,“ žmurkol na mňa.

„Tak teda vďaka, no nemyslím si, že ju budem potrebovať.“

„V pohode. Keby niečo, vieš, kde ma nájdeš.“

„Vlastne, ani nie, ale to je jedno,“ zasmiala som sa.

„Tretie poschodie, dvere 157,“ odrapotal.

„Myslíš, že si to zapamätám?“

„Ukáž mobil, napíšem ti to tam aj s mojím číslom,“ usmial sa.

„Tak teda dobre,“ pritakala som a podala mi môj mobil. Naťukal doň svoje číslo, uložil ho a ešte si aj stihol prezvoniť.

„Teraz už nezabudneš.“

„Určite nie,“ usmiala som sa. „Môžem sa niečo spýtať?“

„Iste,“ pokrčil plecami.

„Vieš, neber to v zlom, len by som chcela vedieť, prečo sa o mňa vôbec zaujímaš.“

„Tak to ťa trápi,“ zasmial sa.

„Zase nepreháňajme, dobre?“ uškrnula som sa.

„Neviem, len si mi prišla sympatická, to je všetko. A zapôsobilo na mňa, ako si vynadala Summer, takže aj to tomu pomohlo. Väčšina dievčat na tomto internáte v nej vidí svoju kráľovnú, takže ju uctievajú a pchajú sa jej do zadku, a ten zvyšok, čo to nerobí, sa k nej bojí ozvať, pretože by ich verejne ponížila. Niečo ako typická stredoškolská dráma. Mám pocit, že ešte nestihli dospieť.“

„Wau, pekne povedané. Takže už vyčnievam z davu nielen ako dvojníčka známej herečky ale aj ako odporkyňa kráľovnej školy. Paráda,“ odvetila som sarkasticky.

„Nie celej školy. Len tohto internátu. Okrem neho sú v okolí ešte asi tri či štyri. Zvyšok študentov býva na privátoch a tak.“

„Páni, hneď sa mi uľavilo.“

„Si vtipná. To je dobré,“ poznamenal Adam s úsmevom.

„Prečo je to dobré?“

„Nebude s tebou nuda.“

„Takže to znamená, že sa chceš priateliť viac?“ nadvihla som prekvapene obočie.

„Iste, prečo nie. Mať kamarátku dievča má svoje plus. A počul som, že aj holkám kamarát gay prospieva,“ žmurkol na mňa.

„Tak fajn, prečo nie,“ zasmiala som sa.

„Paráda, tak sa vidíme zajtra na raňajkách? Musím ísť ešte za chalanmi, máme isť hrať stolný futbal.“

„Dobre, maj sa,“ zakývala som mu.

„Seeya,“ zvolal a odišiel. Chvíľu som sa dívala na dvere, ktorými prešiel a vzápätí som sa otočila a vydala som sa späť na izbu. Po ceste som si uvedomila, že mi na tvári svieti úsmev. Už som si tu našla dvoch priateľov. To je viac, než som mala na Slovensku, pomyslela som si pre seba. Doma som na škole nebola veľmi obľúbená kvôli mojej snahe v štúdiu. Prezývali ma bifľa a neustále si zo mňa robili srandu. Až kým sa nezjavil môj zázrak, Nina. Od chvíle, kedy k nám prestúpila sme si padli do oka a stali sa z nás nerozlučné kamarátky. Až kým rok pred maturitou nemusela odísť do Nemecka s rodičmi a my sme sa spolu rozprávali čoraz menej, až sme sa úplne odcudzili.

Počas toho posledného roku sa všetky posmešky a prezývky vrátili a ja som si vytvorila svoj obranný múr za masku irónie a sarkazmu. Väčšina nových ľudí, ktorých som stretla sa toho zľakla, takže som ich, či už vedome alebo nevedome, odplašila. No Adam nie a preto sa mi celkom páčil. Ale len ako kamarát.

S dobrou náladou z prvého dňa, ktorú mi nemohla skaziť ani myšlienka na Summer či Ashley, som vošla do izby a potichu, aby som nezobudila Saru som sa uložila na spánok. 

Day 11

Téma: Nastav svoj prehrávač na náhodný výber a napíš prvých 20 pesničiek.

Premýšľala som, či mám vyberať zo všetkých pesničiek, čo mám na počítači, a či len z tých, čo som si nedávno dávala do MP3-ky, a tak som napokon vybrala tú MP3-ku. Tak tu je zoznam :)

1. My Chemical Romance - The Ghost Of You

2. Ron Pope - Perfect For Me

3. Taylor Swift & Ed Sheeran - Everything Has Changed

4. Muse - Hysteria

5. OneRepublic - Counting Stars

6. Lifehouse - Hanging By A Moment

7. Sara Evans - A Little Bit Stronger

8. Paramore - Still Into You

9. Radiohead - Creep

10. Icona Pop - I Love It (I Don´t Care)

11. Selena Gomet - Come & Get It

12. Nicki Minaj - Va Va Voom

13. Nina Nesbitt - Stay Out

14. One Direction - Best Song Ever

15. Low Shoulder - Through The Trees

16. Love And Theft - If You Ever Get Lonely

17. Simple Plan - Take My Hand

18. 5 Seconds Of Summer - Try Hard

19. Naughty Boy & Sam Smith - La La La

20. Macklemore X Ryan Lewis & Ray Dalton - Can´t Hold Us

Love Me For Me 2

druhá časť :) už nejaké to drama ;) a keby ste náhodou niekde našli meno Sara, tak to je Olivia :) len teraz som jej zmenila meno :)

Po celodennej prechádzke centrom som sa unavená vrátila na izbu, kde ma už čakalo prekvapenie. Moja spolubývajúca.

„Ahoj, takže my budeme spolu bývať?“ usmiala som sa na ňu a šla som sa zoznámiť. „Som ...“

„Ja viem, kto si!“ zvolala a šokovane sa na mňa dívala. „Ale ako je to možné?“

„Ako je možné čo?“ nechápala som. „A ako to, že ma poznáš?“

„Prosím ťa, kto by ťa v tomto meste nepoznal,“ zasmiala sa. „A ako je možné, že známa Ashley Atkins je mojou spolubývajúcou.“

„Kto?“ pozrela som na ňu a snažila sa prísť na to, o čom to hovorí. 

„Ale no, netvár sa tak. Veď si najnovšia star v celej Británii.“

„Hahaha,“ rozosmiala som sa až som sa chytala za brucho. „Ja, známa hviezda po Británii. A moja mamka je Pamela Anderson, nie?“

„Čo ti je také vtipné,“ zamračila sa na mňa.

Ashley

„Nemám ani potuchy, o čom si tu doteraz rozprávala, no jedno viem naisto. Volám sa Zoey Flanders a pochádzam zo Slovenska, takže asi ťažko by som tu bola nejakou veľkou hviezdou,“ zasmiala som sa.

„Snažíš sa zo mňa urobiť blázna? Tak potom ako vysvetlíš toto?“ odvetila a vytiahla z tašky svoj notebook. Chvíľu doň niečo ťukala a následne ho otočila ku mne, aby som naň mohla vidieť. Na obrazovke žiaril nadpis: Ashley Atkins na červenom koberci žiarila. Sláva jej pristane. Pod tým sa nachádzal veľký obrázok dievčaťa v bielej róbe, ako sa usmieva do objektívu a vyzerá ...

„Veď ona vyzerá úplne ako ja!“ zvolala som šokovane. „Ako je to možné!“

„Takže to nie si ty a nerobíš si zo mňa prdel?“ pýtala sa ma spolubývajúca.

„Niee!!! Sklamaná?“ nadvihla som obočie.

„Vlastne si ma potešila,“ usmiala sa. „Na chvíľu som sa bála, že budem musieť bývať s nejakou namyslenou fiflenou. Som Olivia Rawley, teší ma.“

Olivia

„Aj mňa,“ usmiala som sa a podala som jej ruku. Ona ma však stiahla na seba a tuho ma objala. Tak takéto privítanie som teda nečakala.

„Dúfam, že budeme skvele vychádzať. No rada by som ťa dopredu upozornila, že nie som nejaký bordelár, no mám celkom rada chaos. Nevadí?“

„Nie, ja si tiež na poriadok až tak nepotrpím.“

„Výborne. Môj človek,“ usmiala sa Olivia. „Inak, budeš to tu mať ťažké.“

„Prečo si myslíš?“

„Ako nenarážala som na školu a tak, no sama si videla, ako veľmi sa s Ashley podobáte. Všade ťa budú spoznávať ľudia a pýtať autogramy, možno stretneš aj nejakých paparazzov.“

„O, bože. To ma vôbec nenapadlo. Čo mám s tým robiť?“

„Budeš si len musieť zvyknúť,“ usmiala sa povzbudivo a mňa prepadli nočné mory v myšlienkach. Ako to, do pekla, zvládnem? pomyslela som si. Aspoň to však vysvetľuje všetky tie pohľady na mne, keď som šla mestom. Myslela som si, že je so mnou niečo zle.

„Ou, a mám ti odkázať, že zajtra o 3 bude stretnutie prvákov v spoločenskej miestnosti. Také neoficiálne zoznámenie.“

„Dobre, budem tam. Hádam ma nezjedia zaživa,“ povzdychla som si.

„Neboj, to zvládneš. Pomôžem ti,“ žmurkla na mňa a ľahla si do postele. „Ja si dám šlofíka. Potrebujem spánok po toľkom cestovaní. Dobrú noc.“

„Dobrú. Ja idem skúsiť nájsť knižnicu,“ povedala som potichu sama pre seba a vyšla som z izby. Po niekoľkých minútach som vonku vedľa internátu našla budovu, kde sa nachádzala knižnica, spoločenská miestnosť aj jedáleň, a tak som aspoň nemusela zajtra stresovať, kde to nájdem.

V knižnici som sa pobrala do oddelenia s novinami a časopismi a rad radom som si ich prezerala. Nikdy doteraz ma bulvár nezaujímal, no zrazu som pocítila potrebu dozvedieť sa o tej Ashley čo najviac. Mala som zvláštny pocit, akoby mi bola nejako blízka alebo čo. Nerozumela som tomu. Veď sme sa ani nepoznali a pred hodinou som ani nevedela, že vôbec existuje. Tak prečo som potom mala pocit, akoby pre mňa niečo znamenala?

Za hodinu som stihla zistiť, že je to dcéra doktora a šefkuchárky, ktorá mala šťastie na konkurze do nového filmu a dostala hlavnú rolu. Bol to práve ten film, ktorý bol v článku, čo mi ukazovala Olivia. Napadlo ma, že by som si ho išla pozrieť, no vzápätí som si to rozmyslela. Veď ako by som sa asi cítila, keby som pozerala na osobu, čo vyzerá úplne ako ja. Zvláštne. Veľmi zvláštne.

Keď som skončila s časopismi, našla som si pár kníh z nepovinnej literatúry a požičala som si ich na mesiac. Následne som sa vrátila na izbu a zistila som, že už je dávno po 7, tak som sa hneď otočila a šla na večeru. S plnou táckou som sa porozhliadla po jedálni a nemohla som si nevšimnúť tie dotieravé pohľady. Každý sa samozrejme veľmi „nenápadne“ otočil, len čo som uprela svoj zrak tým smerom.

Naľavo som si pri jednom zo stolov všimla partiu dievčat, tak som k ním podišla sa zoznámiť.

„Ahojte, môžem si prisadnúť,“ opýtala som sa.

„Ale iste, Ashley,“ usmialo sa dievča oproti a ukázala na voľnú stoličku.

„Vďaka, no ja nie som Ashley.“

„Ako to, že nie?“ obrátili sa všetky hlavy na mňa a celá jedáleň stíchla.

„Pretože nie som. Volám sa Zoey a pochádzam zo Slovenska. Nemám s ňou nič spoločné.“

„Nič okrem neskutočnej podoby,“ zafrflalo to dievča, ktoré mi ponúklo stoličku. „Asi by si si mala sadnúť niekam inam, toto je stôl pre obľúbených.“

„O, tak prepáč, že som pošpinila tvoju obľúbenosť svojou neurodzenosťou a že nie som známa hviezdička, aby som mohla sedieť za tvojím stolom. Stavím sa, že keby som bola naozaj Ashley, ušlo by sa mi toľko pocty a pchania sa do zadku, že by mi z toho bolo až na grc. Takže vlastne ti ďakujem, že si ma vopred upozornila pred tvojou krásnou vychcanosťou. Aspoň sa ti môžem zďaleka vyhýbať, bloncko,“ predniesla som svoj monológ a postavila som sa na odchod. Všetci na okolo boli úplne ticho, takže by bolo počuť spadnúť aj špendlík. Odrazu ma nejako prešla chuť, a tak som s pohľadmi upretými na seba zamierila ku košu a vyhodila som všetko jedlo. Následne som vyšla pred budovu a zhlboka som sa nadýchla a oprela sa o zábradlie na schodoch.

„Páni, kde sa v tebe nabralo toľko odvahy,“ ozvalo sa za mnou a ja som sa otočila za hlasom. 

Love Me For Me 1

A je to tu :) chcela som mať napísaných iac častí, kým to sem pridám, no nevydržala som to :) uvidíme, či sa vám to bude páčiť :)

„Panebožeeeeeee!!!!!!“ rozkričala som sa ako šialená na celý byt a poskakovala som po izbe.

meno sa dozviete v druhej časti :)

„Čo sa stalo?!“ pribehla vyplašená mamka so šľahačom v ruke a nechápavo zastavila vo dverách, keď zistila, že som v poriadku.

„Áno, áno, ÁNO!!!!“ volala som šťastne so širokým úsmevom na tvári a mávala som jej pred nosom papierom, ktorý mi práve prišiel.

„Je to ...?“ vypleštila mamka oči a s padnutou sánkou na mňa hľadela.

„Presne tak! Idem do Británie!!!!!!!!!!“ skríkla som. V tej sekunde som už nebola jediná, ktorá skákala ako šialená opica. Spolu s mamkou sme sa oddávali radosti a navzájom sme sa objímali. Že prečo? Pretože sa mi splnil ten najväčší sen na svete a ja som dostala plné štipendium na University College v Londýne.

Británia bol vždy môj sen a tak som už od mala pilne študovala jazyk, aby som tam raz mohla študovať a pracovať. Neskôr, keď som si však zisťovala priemerné školné na študenta a životné náklady, moje nádeje razom dosiahli dno, pretože sme doma toľko financií nemali. Žili sme len s mamkinho platu v jeden a pol izbovom byte a zvýšilo akurát na minimálne rozmary.

No keď mi školská poradkyňa navrhla štipendium, znovu vo mne rozhorel plameň nádeje. Vždy som bola usilovná žiačka a držala som si výborný prospech, pretože som vedela, že len s ním sa dostanem na dobrú školu, keďže peňazí nemáme nazvyš, a tak som vložila všetku moju vieru do tejto jedinej šance.

A teraz stojím v našej obývačke a skáčem ako bláznivá s listom, kde mi oznamujú plné hradenie štipendia a pôžičku na životné náklady, ktorú budem môcť splácať až po skončení školy, keď sa zamestnám. Nič lepšie sa mi stať nemohlo.

„Moje dievčatko pôjde do sveta,“ usmiala sa na mňa mamka so slzami v očiach a tuho ma vzala do náručia.

„Mami, veď ešte neodchádzam. Nemusíš ma zadusiť,“ zasmiala som sa, no objatie som jej opätovala. Bola mojím všetkým a ľúbila som ju najviac na svete.

„Ja len ... že mi budeš chýbať,“ zasmrkala.

„Ja viem. Veď aj ty mne. Budeme neustále v kontakte a keď tam zarobím dostatok peňazí popri škole, prídeš za mnou, dobre?“ usmiala som sa.

„To si píš,“ rozžiarila sa. Ešte nikdy neprekročila hranice Slovenska, a tak by to bol jej prvý veľký výlet do zahraničia. „Ale ty sa budeš musieť zahrať na tlmočníčku.“

„Rada,“ zasmiala som sa. „Skočím ešte za ockom, dobre? O chvíľku sa vrátim a pomôžem ti s večerou.“

„Budem ťa čakať,“ zakývala mi a ja som vyšla von z bytu. Na ulici som zamierila doprava k poľnej ceste, aby som si skrátila čas. O 10 minút som už vchádzala na cintorín a zamierila som priamo k ockovmu hrobu. Do kvetináča som dala kytičku z kvetov, čo som po ceste nazbierala a zapálila som sviečku, čo tam ostala.

„Ahoj, oci,“ šepla som s jemným úsmevom. „Dnes som dostala výbornú správu. Prišiel mi list z Anglicka z univerzity. Prijali ma, veril by si tomu? A nie len to. Dostala som plné štipendium, takže mi budú hradiť všetko, čo sa týka školy. Na ostatné mi schválili pôžičku, no aj tak si tam nájdem nejakú brigádu, aby si zarobila niečo navyše a mohla to poslať mamke. Možno sa konečne budeme mať lepšie, aj keď budeme tak ďaleko od seba. To je to jediné, čo mi láme srdce. No mamka by mi určite nedovolila ostať, veď ju poznáš. Takže to vyzerá tak, že približne o pol roka odchádzam, tak ťa asi nebudem tak často navštevovať, no ty vieš, že ťa mám stále v mojom srdci. Chýbaš mi, oci,“ šepla som a z oka mi vypadla slza. Rýchlo som si ju utrela a snažila som sa upokojiť. „No kým som tu, využijem všetok čas, aby som ťa navštívila. Dúfam, že sa mi potom po škole podarí chytiť nejaké dobré miesto a budem môcť pomáhať ľuďom tak, ako si to robil ty. Hádam na mňa budeš pyšný,“ usmiala som sa. „Ľúbim ťa a navždy budem,“ odvetila som a odtlačila som môj bozk prstami na ockovu fotografiu. Následne som sa pomaly zdvihla a pobrala sa domov.

O 5 mesiacov neskôr

„Tak, zajtra je tvoj veľký deň,“ usmiala sa na mňa mamka a zavrela preplnenú cestovnú tašku.

„To áno. Mám od tej nervozity v zadku samé mravce,“ zamračila som sa a poškrabala sa.

„Neboj, to zvládneš,“ zasmiala sa. „Už si veľká a dokážeš sa o seba postarať.“

„Ale aj tak tam budem celkom sama,“ zafňukala som.

„Vzchop sa,“ buchla ma mamka jemne po pleci. „Takto ísť do sveta nemôžeš. Hlavu hore a aspoň sa tvár sebavedomo. Potom to príde samo, uvidíš.“

„Tak dobre. Skúsim to,“ usmiala som sa. „Asi by som už mala ísť spať, aby som zajtra stihla ten autobus. Nechápem, prečo musí ísť tak skoro,“ zafrflala som.

„Ou, ohľadom toho. Necestuješ tým autobusom,“ usmiala sa mamka záhadne a vytiahla zo zásuvky krabičku. „Mám pre teba menší darček.“

„Čo je to?“ riekla som zvedavo a otvorila to. Vnútri ležal nádherný biely notebook a na ňom bola položená letenka. Vypleštila som oči a odvetila: „Mami, ale ... veď to muselo byť strašne drahé.“

„Až tak nie. Notebook je už používaný, takže pracuje trošku pomalšie a je miestami ošúchaný, no do školy by mal stačiť. A takisto na volania. A letenku som kúpila na last minute, takže bola o niečo lacnejšia. Použila som peniaze zo sporenia na tvoju vysokú, no keďže ti ju zaplatí britská vláda, chcela som, aby si ich aspoň dobre využila. Zvyšok sa ti zíde popri škole na nejaké iné výdavky.“

„Páni, mami!“ usmiala som sa dojatá. „Ďakujem ti. Si tá najlepšia mamka na svete.“

„Tak toto ma nikdy neomrzí počúvať,“ povedala si pre seba a ja som sa zasmiala. Následne som sa rozlúčila a uložila do postele. Ráno som musela byť fit na vlak do Bratislavy a následne na lietadlo. Už som sa nemohla dočkať.

V Londýne

„O môj ty bože!“ povzdychla som si, keď som vystúpila z lietadla do haly 5-krát väčšej než bola tá na Slovensku. Bolo tam snáď stotisíc ľudí a ja som ani nevidela cestu von. Nasledovala som chlapíka v zelenom klobúku, čo so mnou letel a on ma doviedol až k východom.

Vonku sa predo mnou rozprestierala samá zeleň a v diaľke som rozpoznávala nejaké budovy. Očarená pohľadom na moju vysnívanú krajinu som len stála pred letiskom s otvorenými ústami a snažila som si zapamätať najviac, ako sa dalo.

Z kabelky som vytiahla mobil, na ktorý som bola extrémne úzkostlivá, keďže stál dosť veľa a kúpila som si ho sama z našporených peňazí. Nastavila som fotoaparát a cvakala som všade, kam som dovidela.

Keď som bola hotová, pobrala som sa k autobusom, ktoré mierili do centra a kúpila som si lístok. Odložila som tašku do batožinového priestoru a pohodlne som sa usadila pripravená na cestu do centra mesta mojich snov. S mobilom v ruke som neustále pozerala von oknom a obdivovala som všetko, čo som videla.

Za hodinu cesty, keďže sme sa zdržali v typickej londýnskej zápche, som vystúpila spolu s ostatnými cestujúcimi a odchytila som si taxík. Kým mi šofér odložil batožinu do kufra, sfotila som sa aj s taxíkom, aby som to neskôr mohla poslať mamke. Následne som nastúpila a vodič sa ma opýtal, kam to bude.

„109 Camden Road, prosím,“ odvetila som.

„Bude to trvať približne takých 20 minút.“

„Iste, vďaka,“ odvetila som a opäť som sa po celý čas dívala von oknom na tú krásu. Ani som sa nenazdala, a už som bola na mieste. Šofér mi vybral batožinu a ja som mu zaplatila.

„Ďakujem vám,“ odvetila som a už už som sa chystala odísť, keď ma napadla ešte jedna otázka. „Prepáčte, môžem sa ešte spýtať – toto je ešte stále centrum mesta?“

„Áno, okrajové, ale centrum.“

„Ďakujem,“ usmiala som sa a poobzerala som sa okolo seba. Našla som budovu, kde som mala byť počas môjho štúdia ubytovaná a šla som sa teda zapísať dnu. Po zvyčajných formalitách ma zaviedli do izby, o ktorú som sa delila s ešte jedným dievčaťom, čo tu zatiaľ nebolo, a nechali ma samú. Sadla som si na posteľ pri okne a pozrela som sa von na ulicu. Mala som perfektný výhľad na celý študentský areál, ktorý zahŕňal futbalové ihrisko, bežeckú dráhu, dva tenisové kurty, jeden volejbalový a budovu, ktorá sa podobala na krutú plaváreň.

„Ocitla som sa v raji,“ zasmiala som sa a pozrela na batožinu. „Tak teba dnes rozhodne vybaľovať nebudem,“ riekla som a zdvihla som sa na odchod. Vzala som si batožinu a kľúče od izby a vyšla som von na ulicu.

„A teraz sa ide spoznávať,“ nadýchla som sa a s úsmevom som sa pešo vydala londýnskymi ulicami. 

Love Me For Me

Love Me For Me 53
Love Me For Me 52
Love Me For Me 51
Love Me For Me 50
Ahojky
Love Me For Me 49
Sorry :(
Love Me For Me 48
Love Me For Me 47
Love Me For Me 46
Love Me For Me 45
Love Me For Me 44
Love Me For Me 43
Love Me For Me 42
Love Me For Me 41
Love Me For Me 40
Love Me For Me 39
Love Me For Me 38
Oco mi ukradol MONITOR!!!
Love Me For Me 37
Love Me For Me 36
Love Me For Me 35
Love Me For Me 34
Love Me For Me 33
Love Me For Me 32
Love Me For Me 31
Love Me For Me 30
Love Me For Me 29
Love Me For Me 28
Love Me For Me 27
Love Me For Me 26
Love Me For Me 25
Love Me For Me 24
Love Me For Me 23
Love Me For Me 22
Love Me For Me 21
Love Me For Me 20
Love Me For Me 19
Love Me For Me 18
Love Me For Me 17
Love Me For Me 14, 15, 16
Love Me For Me 13
Love Me For Me 12
Love Me For Me 11
Love Me For Me 10
Love Me For Me 9
Love Me For Me 8
Love Me For Me 7
Love Me For Me 6
Love Me For Me 5
Love Me For Me 4
Love Me For Me 3
Love Me For Me 2
Love Me For Me 1

Day 10

Téma: Popíš svoju prvú lásku a prvý bozk. 

Hmm ... prvá láska :) ak sa počíta aj tá detská, tak to bolo ešte v škôlke, keď som bývala v Bardejove :D volal sa Karol a mal také krásne hnedé kučeravé vlásky a hnedé očičká :D stále sme chodili spolu a kamarátili sme sa len my dvaja :D no potom som sa musela odsťahovať a celé to skončilo :/ odvtedy som ho nevidela a celkom by ma zaujímalo, ako teraz vyzerá :D musí byť fešák, hmmm :D no ak nepočítam toto detské pobláznenie ako lásku, tak som potom ešte tú pravú nezažila. Doteraz som veľmi nebola typ na vzťahy a tak a síce sa mi pár chalanov páčilo, o nikom nedokážem povedať, že je to láska ... vlastne, myslím, že tú lásku ešte ani neviem poriadne definovať, keďže som ju vlastne nezažila :) no hádam raz ... :D a k prvému bozku - zase nebudem opisovať ten detský, keď som mala 5 rokov, lebo si ho ani nepamätám :D potom si spomínam, ako ma v škole v prvom ročníku naháňali cez družinu chalani a chceli mi dať pusu ... nočná mora v tom čase pre mňa :D no prvý ozajstný bozk som zažila až v 17-tich ... žiadne drama o motýlikoch v mojom bruchu, o ohňostrojoch v mojej hlave si zdvihnutej nohe ... len som tak sedela na lavičke, mierne v nálade ak viete, čo tým myslím, a vedľa mňa bol istý chalan, ktorého však menovať nebudem, pretože som ho vtedy videla prvý a posledný krát :D nejako sme sa rozprávali, on sa priblížil a objal ma okolo pliec, lebo mi bola zima a potom som už len videla ako sa nakláňa a zrazu sme sa bozkávali :D nič extra na prvý bozk, keďže som vždy snívala o tom, že to bude special :D bohužiaľ :D a čo vy? :D popíšte mi vaše prvé bozky a lásky

Nový príbeh

cawky, cawky :) ako prázdninujete? dúfam, že minimálne dobre, ak nie super :) no ak aj náhodou nie, tak dúfam, že vás poteším správou o novom príbehu, ktorý mi minulú noc preletel hlavou :) pôvodne som chcela dokončiť Bring Me To ..., lenže nemám zatiaľ nápad na dokončenie, tak začnem z týmto novým príbehom, pre ktorý ešte nepoznám názov a časom uvidíme :) hádam tu "jednodielovku" dokončím :) no a teraz k novému príbehu - hlavná chlapčenská postava bude Zayn alebo Louis, ešte som sa nerozhodla, no nedávam anketu, takže ani vaše prosenie nepomôže, sorry :D musím zistiť, kto mi k príbehu viac pasuje no :) v priebehu nasledujúcich dní sa mi hádam podarí napísať pár prvých strán, aby som mala nejaký úvod a hneď na to začnem pridávať, takže do týždňa by tu hádam mala byť prvá časť :) dúfa, že sa tešíte a že nesklamem ;-)

3 Years ♥

Viem, som o deň pozadu, no cčera som nebola celý deň doma, tak sa nedalo :) Mohla by som sa tu rozpisovať na niekoľko strán, čo všetko dosiahli a aká som na nich pyšná a aká som hrdá na to, že som Directionerka, no myslím, že sa tam cíti každý z nás a každá vie naspamäť všetky ich úspechy, všetky ich piesne, albumy, ceny, tour a všecičko všetko, čo dokázal za tie neuveriteľné tri roky. Ako som niekde čítala: They had lost The X Factor but they won the world (Prehrali X Factor ale vyhrali svet.) A tak sa teda nejdem rozpisovať, no pridám sem video, ktoré som našla na YT a pri jeho pozeraní som sa neudržala slzám. Vystihuje to presne všetky moje pocity a všetko, čo majú Directioners v mysliach. Veď si to pozrite samy ;-)  

P.S.: Ak by ste potrebovali preklad, napíšte do komentára a pokúsim sa to preložiť, ale max tu do článku, lebo video by som fakt poskladať nevedela :D

Day 9

Téma: Aká, dúfaš, bude tvoja budúcnosť?

Heh :D moja budúcnosť? Noooo, popravde, moje myslenie je skôr zamerané na prítomnosť. Nerada plánujem (samozrejme okrem nevyhnutností :) ) a radšej sa sústreďujem na to, čo sa deje teraz, ako by som sa mala sužovať, čo so mnou bude o niekoľko rokov. Lebo potom by som bola celý čas len v depresiách, že budem žiť na ulici, lebo neviem, čo chcem v živote robiť. No keď sa teraz tak pre zmenu zamyslím nad tým, v čo dúfam, tak dúfam v dobrého chlapa, ktorý ma budem milovať takú, aká som, dúfam v zdravé deti, ktoré ma budú robiť šťastnou a ktoré budem ľúbiť celým svojím srdcom, dúfam v dobrú prácu, ktorá ma bude napĺňať duchovne aj materiálne a to je asi taký základ, v čo, myslím si, dúfa asi každý. Taktiež dúfam, že si splním väčšinu toho, čo je v mojom WishListe, no najviac by som asi chcela cestovať a spoznávať druhé krajiny a kultúry a vedieť veľa jazykov. Chcem vyskúšať množstvo adrenalínových športov a samozrejme stretnúť nejakú tú celebritku, najlepšie by bolo Iana Somerhaldera, Colton Haynesa či One Direction. Ísť na koncerty obľúbených skupín a žiť plnohodnotný život, ktorý sa nestane stereotypom, ktorý tak strašne nenávidím. :) Asi toľko ohľadom mojej budúcnosti :P

Výročie :-)

tak čo? dáme? :)

Irresistible 77

 Zajtra odchádzam na dovolenku. a tak máte dnes mega veľkú časť :) enjoy


Chvíľu mi trvalo, kým som sa spamätal a premyslel si, čo vlastne robiť. Nepodviedla ma. Teoreticky. Nerozišla sa so mnou, preto, že ma neľúbi. Takže ma miluje aj naďalej? Prečo mi to nepovedala. Boli by sme to vyriešili spolu, hneď na začiatku. Tak sa to vystupňovalo do extrému.

Potom som sa odrazu prebral a zistil, že tu už nie je. Prekvapene som sa poobzeral dookola a snažil sa ju nájsť.

„Melanie?“ zvolal som, no nič sa neozvalo. Okamžite som bol na nohách a utekal som za ňou. Musel som ju zastaviť. Musel som sa jej hneď spýtať tu jednu otázku, ktorá ma škrela najviac. Vybehol som pred bytovku a napravo som ju uvidel ako máva na taxík. Rýchlo som sa za ňou rozbehol a pritom som volal jej meno.

Len čo ma zbadala, stiahla ruku dole a prekvapene sa ku mne otočila. Počkala, kým som k nej dobehol a skúmavo na mňa hľadela čakajúc, čo poviem.

Mel

Keď som dokončila svoj príbeh, stíchla som a dala mu čas, nech si to dá všetko dokopy. Čakala som, ako zareaguje, no snažila som sa nebyť veľmi pesimistická, aby som potom nebola sklamaná. Keď sa jeho odpoveď nedostavovala, dodala som potichu: 

„Nečakám, že mi odpustíš a vrhneš sa mi do náručia. Predsa len som ti spôsobila veľa bolesti a dosť som ti ublížila. Len som chcela, aby si vedel pravdu.“

Na to som sa postavila a pobrala sa k dverám. V kútiku duše, som čakala, že ešte napokon niečo spraví, že sa ma pokúsi zastaviť, zavolá moje meno a povie mi, že ma miluje, no zrejme som len videla priveľa romantických filmov. Skleslo som zišla na ulicu a zabočila doprava. Sprvu som si myslela, že s pôjdem prejsť, no potom ma to prešlo a ja som zdvihla ruku, aby som si zavolala taxík.

V tom som začula moje meno a otočila som sa za hlasom. Zbadala som Nialla ako ku mne uteká a srdce sa mi opäť rozbúšilo. Možno ešte predsa len nie je všetko stratené!  potešila som sa a snažila som sa neusmievať. Keď ku mne dobehol, čakala som, čo povie.

„Zaviedla by si ma za Keatonom?“ opýtal sa, lapajúc dych a moja radosť sa razom vytratila. Takže mi neverí. Ako som si mohla myslieť, že by sa to dalo do poriadku.

„Iste,“ odvetila som sklamane a opäť som dvihla ruku a zastavila nám taxík. Nastúpili sme a vydali sa na cestu za tým parchantom.

O 20 minút neskôr sme vystupovali z taxíka a Niall zaplatil. Vybrali sme sa k budove, v ktorej som ešte nebola, no Louis mi ju ukazoval z auta. Nie, že by som tam nemohla ísť, no nemala som sto chutí ho vidieť.

„On je v našom štúdiu?“ zvolal prekvapený Niall.

„To je vaše štúdio?“ opýtala som sa šokovane.

“Áno. Tak poďme dnu. Zaujímalo by ma, kam ho dali.“

„Tak to ja netuším. Dnu som nebola.“

„Hmm, a ako ho nájdeme? Je to dosť veľké.“

„Nezavoláme Louisovi?“ navrhla som.

„Netreba,“ odvetil Niall a ukázal na vchod, kde stál Loui. Pobrali sme sa ku nemu a on nás vrelo privítal, akoby sme šli k nemu na návštevu.

„Tak predsa len idete za Keatonom,“ poznamenal.

„Uhmm,“ prikývla som a Loui vycítil moju náladu. Súcitne sa pousmial a pohladil ma po ramene. Nevyslovené „To bude v pohode. Uvidíš.“ Nasilu som sa usmiala a nasledovala som ich dovnútra. Louis nás viedol po chodbách a ja som sa len dívala naokolo na to moderné vybavenie. No aj keď to bolo nahrávacie štúdio, pripomínalo mi to akýsi bunker. Všade bolo neporiadok, akoby tam niekto býval. Typickí chalani, pomyslela som si a musela som sa pousmiať.

Napokon sme zastavili pred akýmisi dverami.

„Vy ste ho akože vážne ubytovali v našej herni?!“ vybuchol.

„A kam inam sme ho mali dať? Nebudeme ho predsa držať ako väzňa v kumbále,“ pokrčil plecami Louis.   

„Odomkneš?“ pozrel naňho akosi zvláštne. Vlastne, uvedomila som si, že sa aj choval akosi divne. Prečo by ho hnevalo, že bol v ich herni? Nerozumela som tomu.

„Iste, hneď to bude,“ odvetil Louis a o pár sekúnd sme vchádzali dnu. Keaton sedel na gauči a sledoval televíziu.

„Mohol som si myslieť, že ťa uvidím,“ riekol posmešne. „Veď len blázon by jej to uveril.“

„Máš pravdu,“ pokrčil plecami Niall a postúpil o pár krokov bližšie k nemu. „Aspoň sa môžem hrdo označiť za blázna,“ dodal a prekonal aj tú poslednú vzdialenosť medzi nimi. Zrazu sa ohnal so zaťatou päsťou a my sme už len počuli puknutie kostičky.

„Panebože!“ vykríkla som a rozbehla som sa ku ním. Niall už stál vzpriamene a masíroval si päsť. „Si v poriadku?“ opýtala som sa ho prestrašene. Myslela som si, že to bola jeho kosť.

„Nikdy mi nebolo lepšie,“ usmial sa zoširoka a chytil mi tvár do dlaní. Prekvapene som sa naňho dívala, keď sa zrazu jeho oči začali približovať. Následne som na perách pocítila sladký bozk, ktorý bol ako droga. Odstránil všetko zlé z mojej duše a zacelil rany. Ľúbi ma! blyslo mi hlavou a šťastne som sa usmiala.

Niall sa odtiahol a taktiež mu žiaril úsmev na perách.

„Konečne,“ zvolal radostne Louis a taktiež sa na nás usmieval. Konečne bolo všetko v poriadku. Život sa zdal byť tak krásny.

„Auuuu,“ ozvalo sa za nami a ja som sa prekvapene otočila. Vôbec som si nevšimla, že Keaton spadol z gauča na podlahu a Niallova rana mu spôsobila nemalé zranenie. Pod okom sa mu pokožka začala sfarbovať (pozn. netuším, ako dlho vzniká monokel), no najhoršie bol na tom jeho nos, z ktorého tiekla krv a bol trošku nahnutý doprava.

„Tak to bola tá kostička, čo praskla,“ zvolal Louis. „Paráda, Niall.“

„Netreba ho vziať do nemocnice?“ riekla som.

„Zavolám k nemu doktora, no nič viac. Nech má ponaučenie,“ odvetil Louis.

„Tak dobre,“ usmiala som sa.

„Nejdeme už preč? Nechcem si kaziť náladu pohľadom na ... hentoho,“ zamračil sa Niall.

„Iste, poďme,“ usmiala som sa a Niall ma chytil za ruku. Prešli sme popri Louisovi, no v dverách som sa zastavila a pustila som Nialla.

„Ešte jedna maličkosť,“ usmiala som sa a vrátila som sa späť ku Keatonovi, ktorý už sedel na gauči a špinil ho svojou odpornou krvou.

„Keaton?“ riekla som sladko a on sa na mňa prekvapene pozrel. V tej chvíli som mala v sebe toľko zlosti, že som ju potrebovala dostať zo seba nejako von. A presne to som aj plánovala. Ruka mi vystrelila k jeho tvári a plnou silou ho zasiahla do líca. Vďaka tej zlosti som v sebe našla neskutočnú silu a ani ma to nebolelo. No to sa nedalo povedať o Keatonovi, ktorý sykol od bolesti a na líci sa mi tkvela pečiatka mojej ruky.

„Hádam si zapamätáš,“ povedala som nahlas a otočila som sa na odchod.

„That felt good,“ usmiala som sa na Louisa a Nialla, ktorí na mňa len prekvapene hľadeli a nenachádzali slov.

„No čo, aj dievčatá majú silu, keď sa nahnevajú,“ pokrčila som plecami.

„Tú si drž,“ zaškeril sa Louis a zdvihol ruku, aby som mu dala 5.

„Neboj sa, budem,“ usmial sa Niall a opäť ma sladko pobozkal.

„Ešte chvíľu ... a budeš ma musieť ... odtiaľto odniesť, ... pretože ma ... moje nohy ... nebudú počúvať,“ riekla som pomedzi bozky.

„To nebude problém,“ zasmial sa Niall a v tej sekunde som sa ocitla v jeho náručí. „Aj tak to je takto lepšie,“ dodal a opäť sa mi prisal na pery.

„Neprotestujem,“ uškrnula som sa a obmotala som si ruky okolo jeho krku. Takto sme vyšli na chodbu a zamierili preč na nejaké odľahlé miesto, kde sme mohli byť osamote.

O mesiac

„Melanie? Ako dlho tu máš tú krabičku?“ volala na mňa Hayley z kúpeľne.

„Akú krabičku?“

„Predsa od tampónov. Bola tu aj naposledy a pritom viem, že si ich kupuješ tesne pred menštruáciou,“ povedala a zjavila sa v dverách kúpeľne aj s krabičkou v ruke. Prekvapene som na ňu hľadela a v hlave som sa snažila nájsť dátum, kedy som ju mala naposledy.

„O môj bože!“ zvolala som vyplašene a skĺzla som na gauč. „Určite je na to nejaké iné vysvetlenie.“

„Nie!!!!!!!!!“ vypleštila oči Hay, keď jej to doplo. „Ty si tehotná!“

„Nie, nie, nie, nie, NIE! Nemôžem byť tehotná! Veď ako?“ čudovala som sa.

„Nikdy ste s Niallom nespalo bez kondómu?“

„Nie, pokiaľ si pamätám.“

„S niekým iným?!“ zdvihla jedno obočie.

„Hayley!“ osopila som sa na ňu.

„Prepáč, prepáč.“

„Nemôžem byť tehotná. Veď to nejde.“

„Čo by to nešlo,“ usmiala sa Hayley. „Veď to nie je až tak hrozné.“

„Nepomáhaš,“ precedila som pomedzi zuby.

„Hups. Tak čo, ideme do lekárne?“

„Nie. Ku gynekológovi. Chcem si byť na sto percent istá,“ prevrátila som oči a postavila sa. To bude dobré. Určite je nejaké iné vysvetlenie a ja nečakám bábo. Všetko sa to vysvetlí. upokojovala som sa a vzala si do ruky mobil a doklady. Zo skrinky som vzala kľúče od auta, ktoré som sa rozhodla kúpiť a vyšla som na chodbu.

„Panebože, to je také vzrušujúce,“ spievala Hayley nadšene a poskakovala okolo mňa ako nadrogovaná ovca.

„Neskutočne,“ odvetila som podráždene, keďže ma len myšlienka na dieťa desila. „Radšej už, prosím ťa, nič nehovor.“

Nasadli sme do auta a za pár minút sme už boli v nemocnici. Na recepcii som sa zapísala a čakala som. Po chvíli ma doktor zavolal do ambulancie a spravil mi zvyčajné vyšetrenie. Keď som už bola opäť oblečená a sadla som si oproti nemu, začal rozprávať.

„Všetko je v poriadku. Nemáte žiadne ťažkosti ani infekcie. No pod bruškom vás čaká dobrá alebo zlá správa.“

„O môj bože!“ vydýchla som. „Ale ako? Vždy sme mali kondóm.“

„Niekedy ani prezervatívy nie sú stopercentné.“

„Panebože, čo mám teraz robiť?“

„Sú len dve možnosti. Necháte si ho alebo si ho dáte zobrať.“

Pomyslela som na potrat a v momente mi ruka skĺzla na brucho. Nedokázala by som tomu malému ublížiť, aj keď som sprvu nemala veľmi rada deti. Odrazu sa však môj postoj zmenil a pri predstave malého zázraku sa mi tisli slzy do očí.

„Potrat neprichádza do úvahy. Nechám si ho,“ povedala som rozhodne.

„Tak vám teda gratulujem,“ usmial sa doktor. „Ďalšia kontrola bude o mesiac.“

„Tak teda dovidenia.“

„Majte sa,“ odvetil a ja som vyšla na chodbu. Hayley ku mne pribehla a čakala odpoveď na nevyslovenú otázku.

„Som tehotná,“ šepla som, no na tvári mi svietil úsmev. Netušila som, ako sa tam nabral, no zrazu som bola šťastná. Bude to fajn. Nie, bude to viac než fajn. Mám v brušku Niallovo bábo, pomyslela som si a z oka mi vypadla slza radosti.

„Takže oslavujeme či smútime?“

„Zmenila som síce prístup a nechávam si ho, no necítim sa až na oslavu,“ usmiala som sa.

„Tak aspoň zájdime do McDonaldu.“

„Súhlasím,“ odvetila som a spolu sme sa pobrali k východu. No v tom sa otvorili vchodové dvere a dnu vbehol Niall s Harrym a Zaynom.

„Niall?“ zvolala som prekvapene. „Čo ty tu robíš?“

„Prišiel som za tebou, predsa. Si v poriadku? Čo sa ti stalo?“

„Prečo by sa mi niečo stalo?“ nechápala som.

„Si v nemocnici,“ pozrel na mňa Harry.

„A Hay nás súrila, že mám rýchlo prísť,“ dodal Niall. „Čo sa deje?“

Nahnevane som sa otočila k Hayley.

„Čo ti to napadlo mu zavolať? Zbláznila si sa?“

„Má právo to vedieť, nie?“ obraňovala sa Hay.

„Iste, ale to by som mala hádať rozhodnúť ja, nie?!“

„Poviete mi, čo sa tu deje?“ vmiešal sa do toho Niall.

„Nechcete sa trošku stíšiť? Máte divákov,“ dodal Zayn.

„Poďme vonku,“ povedala som a vyšla na vzduch. Zabočila som k neďalekej lavičke a Niall ma nasledoval. No nebol sám. Pozrela som na nich pohľadom ´Čo tu chcete?´, no im to nedošlo.

„Mel chce asi trošku súkromia,“ riekol Niall.

„Ou, iste,“ odvetili a odišli k Harrymu autu.

„Tak, čo sa deje?“ pozrel sa na mňa Niall. Premýšľala som, ako začať. Snažila som sa nájsť vhodné slová, aby som ho nevyplašila, no nič mi neprichádzalo na um. A tak som to musela povedať na rovinu.

„Som tehotná.“

„Počkať, čože?“ vypúlil na mňa Niall oči.

„Ani ja som tomu nechcela veriť, no doktor vravel, že ani kondómy nie sú vždy spoľahlivé.“

„U nás to asi nebola chyba kondómov,“ šepol Niall a pozrel na zem.

„Čože?“ nechápala som pre zmenu ja.

„Pamätáš si Silvester? Lebo ja veľmi nie. No jedno viem isto. Kondóm som z tej noci nenašiel.“

„O môj bože!“

„Prepáč mi to.“

„Och, Niall,“ povzdychla som si a vzala si jeho tvár do rúk. „Spočiatku som síce besnela pri predstave, že by som mala dieťa, no neviem ako, ale všetko sa zrazu zmenilo. Už teraz ho ľúbim a nevzdám sa ho, takže sa neospravedlňuj za to, že si mi do života priniesol tento malý zázrak,“ usmiala som sa. „A možno aj nám, ak by si chcel.“

Odrazu sa Niall rozžiaril ako slniečko a v očiach mal iskričky radosti.

„Nám, jednoznačne NÁM!“ zvolal nadšene a vášnivo ma pobozkal.

„Ďakujem, ďakujem, ďakujem,“ šepol s pohľadom upretým do neba a ja som sa musela zasmiať.

„Tak takúto reakciu som nečakala, no rozhodne je najlepšia,“ usmiala som sa šťastne a pritúlila som sa k Niallovi.

„Navždy spolu?“ pozrel na mňa zamilovane.

„Navždy spolu,“ odvetila som s úsmevom. Odrazu siahol Niall do vrecka nohavíc a na moje prekvapenie z neho vytiahol čiernu saténovú krabičku. Ústa sa mi roztiahli do obrovského O a nemohla som tomu uveriť.

„Tak to teda spečatíme?“ otvoril krabičku.

„Áno, áno, áno,“ usmiala som sa so slzami v očiach a on mi nastokol prsteň. „Navždy spolu. navždy,“ usmievala som sa ako priblblá a Niall ma zasypal miliónom bozkov. Navždy.

* The End *