Love Me For Me 2

druhá časť :) už nejaké to drama ;) a keby ste náhodou niekde našli meno Sara, tak to je Olivia :) len teraz som jej zmenila meno :)

Po celodennej prechádzke centrom som sa unavená vrátila na izbu, kde ma už čakalo prekvapenie. Moja spolubývajúca.

„Ahoj, takže my budeme spolu bývať?“ usmiala som sa na ňu a šla som sa zoznámiť. „Som ...“

„Ja viem, kto si!“ zvolala a šokovane sa na mňa dívala. „Ale ako je to možné?“

„Ako je možné čo?“ nechápala som. „A ako to, že ma poznáš?“

„Prosím ťa, kto by ťa v tomto meste nepoznal,“ zasmiala sa. „A ako je možné, že známa Ashley Atkins je mojou spolubývajúcou.“

„Kto?“ pozrela som na ňu a snažila sa prísť na to, o čom to hovorí. 

„Ale no, netvár sa tak. Veď si najnovšia star v celej Británii.“

„Hahaha,“ rozosmiala som sa až som sa chytala za brucho. „Ja, známa hviezda po Británii. A moja mamka je Pamela Anderson, nie?“

„Čo ti je také vtipné,“ zamračila sa na mňa.

Ashley

„Nemám ani potuchy, o čom si tu doteraz rozprávala, no jedno viem naisto. Volám sa Zoey Flanders a pochádzam zo Slovenska, takže asi ťažko by som tu bola nejakou veľkou hviezdou,“ zasmiala som sa.

„Snažíš sa zo mňa urobiť blázna? Tak potom ako vysvetlíš toto?“ odvetila a vytiahla z tašky svoj notebook. Chvíľu doň niečo ťukala a následne ho otočila ku mne, aby som naň mohla vidieť. Na obrazovke žiaril nadpis: Ashley Atkins na červenom koberci žiarila. Sláva jej pristane. Pod tým sa nachádzal veľký obrázok dievčaťa v bielej róbe, ako sa usmieva do objektívu a vyzerá ...

„Veď ona vyzerá úplne ako ja!“ zvolala som šokovane. „Ako je to možné!“

„Takže to nie si ty a nerobíš si zo mňa prdel?“ pýtala sa ma spolubývajúca.

„Niee!!! Sklamaná?“ nadvihla som obočie.

„Vlastne si ma potešila,“ usmiala sa. „Na chvíľu som sa bála, že budem musieť bývať s nejakou namyslenou fiflenou. Som Olivia Rawley, teší ma.“

Olivia

„Aj mňa,“ usmiala som sa a podala som jej ruku. Ona ma však stiahla na seba a tuho ma objala. Tak takéto privítanie som teda nečakala.

„Dúfam, že budeme skvele vychádzať. No rada by som ťa dopredu upozornila, že nie som nejaký bordelár, no mám celkom rada chaos. Nevadí?“

„Nie, ja si tiež na poriadok až tak nepotrpím.“

„Výborne. Môj človek,“ usmiala sa Olivia. „Inak, budeš to tu mať ťažké.“

„Prečo si myslíš?“

„Ako nenarážala som na školu a tak, no sama si videla, ako veľmi sa s Ashley podobáte. Všade ťa budú spoznávať ľudia a pýtať autogramy, možno stretneš aj nejakých paparazzov.“

„O, bože. To ma vôbec nenapadlo. Čo mám s tým robiť?“

„Budeš si len musieť zvyknúť,“ usmiala sa povzbudivo a mňa prepadli nočné mory v myšlienkach. Ako to, do pekla, zvládnem? pomyslela som si. Aspoň to však vysvetľuje všetky tie pohľady na mne, keď som šla mestom. Myslela som si, že je so mnou niečo zle.

„Ou, a mám ti odkázať, že zajtra o 3 bude stretnutie prvákov v spoločenskej miestnosti. Také neoficiálne zoznámenie.“

„Dobre, budem tam. Hádam ma nezjedia zaživa,“ povzdychla som si.

„Neboj, to zvládneš. Pomôžem ti,“ žmurkla na mňa a ľahla si do postele. „Ja si dám šlofíka. Potrebujem spánok po toľkom cestovaní. Dobrú noc.“

„Dobrú. Ja idem skúsiť nájsť knižnicu,“ povedala som potichu sama pre seba a vyšla som z izby. Po niekoľkých minútach som vonku vedľa internátu našla budovu, kde sa nachádzala knižnica, spoločenská miestnosť aj jedáleň, a tak som aspoň nemusela zajtra stresovať, kde to nájdem.

V knižnici som sa pobrala do oddelenia s novinami a časopismi a rad radom som si ich prezerala. Nikdy doteraz ma bulvár nezaujímal, no zrazu som pocítila potrebu dozvedieť sa o tej Ashley čo najviac. Mala som zvláštny pocit, akoby mi bola nejako blízka alebo čo. Nerozumela som tomu. Veď sme sa ani nepoznali a pred hodinou som ani nevedela, že vôbec existuje. Tak prečo som potom mala pocit, akoby pre mňa niečo znamenala?

Za hodinu som stihla zistiť, že je to dcéra doktora a šefkuchárky, ktorá mala šťastie na konkurze do nového filmu a dostala hlavnú rolu. Bol to práve ten film, ktorý bol v článku, čo mi ukazovala Olivia. Napadlo ma, že by som si ho išla pozrieť, no vzápätí som si to rozmyslela. Veď ako by som sa asi cítila, keby som pozerala na osobu, čo vyzerá úplne ako ja. Zvláštne. Veľmi zvláštne.

Keď som skončila s časopismi, našla som si pár kníh z nepovinnej literatúry a požičala som si ich na mesiac. Následne som sa vrátila na izbu a zistila som, že už je dávno po 7, tak som sa hneď otočila a šla na večeru. S plnou táckou som sa porozhliadla po jedálni a nemohla som si nevšimnúť tie dotieravé pohľady. Každý sa samozrejme veľmi „nenápadne“ otočil, len čo som uprela svoj zrak tým smerom.

Naľavo som si pri jednom zo stolov všimla partiu dievčat, tak som k ním podišla sa zoznámiť.

„Ahojte, môžem si prisadnúť,“ opýtala som sa.

„Ale iste, Ashley,“ usmialo sa dievča oproti a ukázala na voľnú stoličku.

„Vďaka, no ja nie som Ashley.“

„Ako to, že nie?“ obrátili sa všetky hlavy na mňa a celá jedáleň stíchla.

„Pretože nie som. Volám sa Zoey a pochádzam zo Slovenska. Nemám s ňou nič spoločné.“

„Nič okrem neskutočnej podoby,“ zafrflalo to dievča, ktoré mi ponúklo stoličku. „Asi by si si mala sadnúť niekam inam, toto je stôl pre obľúbených.“

„O, tak prepáč, že som pošpinila tvoju obľúbenosť svojou neurodzenosťou a že nie som známa hviezdička, aby som mohla sedieť za tvojím stolom. Stavím sa, že keby som bola naozaj Ashley, ušlo by sa mi toľko pocty a pchania sa do zadku, že by mi z toho bolo až na grc. Takže vlastne ti ďakujem, že si ma vopred upozornila pred tvojou krásnou vychcanosťou. Aspoň sa ti môžem zďaleka vyhýbať, bloncko,“ predniesla som svoj monológ a postavila som sa na odchod. Všetci na okolo boli úplne ticho, takže by bolo počuť spadnúť aj špendlík. Odrazu ma nejako prešla chuť, a tak som s pohľadmi upretými na seba zamierila ku košu a vyhodila som všetko jedlo. Následne som vyšla pred budovu a zhlboka som sa nadýchla a oprela sa o zábradlie na schodoch.

„Páni, kde sa v tebe nabralo toľko odvahy,“ ozvalo sa za mnou a ja som sa otočila za hlasom.