Love Me For Me 4

Nasledujúce ráno ma zobudil nastavený budík, pretože som si chcela zvykať na skoré vstávanie, aby som nezaspala na niektorú z prednášok. Vykonala som rannú očistu a otvorila som cestovnú tašku, ktorú sa mi včera nepodarilo vybaliť. Vytiahla som obyčajné kraťasy z výpredaja a môj obľúbený top s anglickom vlajkou, ktorý som si ukoristila z anglického second handu. Na nohy som si obula sandále a do kabelky z číňaku som si pobalila veci na dnešnú prechádzku.

Nemala som na nejaké drahé oblečenie a značkové botasky. Bola som rada, že som si aspoň mohla dovoliť rozmanitejší šatník za lacný peniaz. No na tom mi nezáležalo. Oblečenie pre mňa bolo vždy len handrou, aby som po ulici nechodila nahá. A keďže som bola v škole nepopulárna tak či tak, ani som o nejaké značkové handry záujem nemala.

Na pleť som si naniesla len denný hydratačnú krém a hotová som vyšla von, zanechávajúc za sebou prázdnu izbu, keďže Olivia v nej nebola, už keď som vstala. Zamierila som priamo do jedálne a šla som si nabrať jedlo. Všetci sa po mne obzerali a tým, ktorí ma včera náhodou nezastihli naživo, sa už klebeta o mojej podobe a výbuchu na Summer dostala do uší.

Snažila som sa to ignorovať a šla som si po jedlo. Keď som sa otočila hľadajúc si prázdny stôl, začula som volať moje meno. Prekvapene som sa otočila a zbadala som Adama, ako na mňa kýva a ukazuje mi, že si mám ísť prisadnúť k nemu. Seriously? To mám sedieť sama so všetkými tými chalanmi? pomyslela som si. No iná možnosť nebola, leda že by som si chcela sadnúť k úplne cudzím ľuďom, keďže nič úplne voľné nebolo. A tak som si povzdychla a pobrala som sa na druhý koniec jedálne za Adamom.

„Ahoj,“ usmial sa na mňa.

„Ahoj,“ odvetila som nervózne a zastala som vedľa neho.

„No tak, chalani, posuňte sa. Urobte trošku miesta,“ štuchol do chlapca vedľa neho a on sa odsunul, aby som si mohla sadnúť.

„Tak, guys, toto je moja kamarátka Zoey. Zoe, to sú Ethan, Caleb, Ben, Jackson a Cole,“ ukazoval zaradom na chalanov. Každý z nich mi buď kývol rukou alebo hlavou alebo na mňa žmurkol ako Cole. Musím si naňho dať pozor, aby sa o nič nepokúšal. Ja som sa na nich len usmiala a tým to bolo vybavené.

„Tak, ako sa dnes máš?“ opýtal sa ma Adam.

„Prekvapivo, výborne,“ usmiala som sa. „A ty?“

„Taktiež. Plánujeme si po jedle zahrať futbal. Nechceš sa pridať?“ navrhol a ja som naňho šokovane pozrela. Ja a futbal? Never gonna happen! Vlastne, ja a žiaden šport. Na toto som bola hotový antitalent. Veď poriadne neviem ani do lopty kopnúť.

„Alebo sa môžeš prísť pozrieť,“ dokončil Adam, keď videl to zdesenie na mojej tvári.

„Prepáč, ale už mám nejaké plány,“ odvetila som, keď som sa spamätala z toho šoku, čo mi spôsobil. „Chcem si tu v okolí nájsť nejakú brigádu.“

„Páni, vysoké nádeje,“ ozval sa Ben, ryšavý chalan o dva miesta ďalej.

„Prečo?“

„Po prvé, je to centrum mesta a tu skoro žiadna práca nie je. A po druhé, vážne si myslíš, že to budeš popri škole stíhať? Žiadne predsudky, len tak hovorím.“

„Hmm, tak pokúsiť sa o to môžem. Možno sa mi niečo ujde.“

„Len využi svoje prednosti a máš to v kapse,“ zaškeril sa Caleb.

„Prednosti?“ zdvihla som jedno obočie.

„Narážal som na tvoju podobu s Ashley,“ zasmial sa.

„Ach tak. To je pravda. Ne nemyslíš si, že im to príde divné, aby si Ashley hľadala brigádu?“

„Tak na to som nepomyslel. Nevadí. Tak či tak, držím palce.“

„Vďaka,“ usmiala som sa. Kým sme dojedli raňajky, stihla som sa čo to o všetkých dozvedieť a čuduj sa svete, všetci boli neskutočne milí a priateľskí, takže moje obavy z toho, ako sa tam budem cítiť, boli úplne neopodstatnené.

Keď som dojedla, rozlúčila som sa s nimi a šla odniesť tácku. Adam šiel so mnou a chalanom odkázal, aby ho počkali na ihrisku. Spoločne sme vyšli na dvor a pobrali sa k východu z areálu. Cestou sme ešte predebatovali najrôznejšie veci od rodiny po priateľov.

Zistila som, že mám pri Adamovi pocit istoty a že mu úplne dôverujem, čo sa mne tak často nestávalo, aby som niekomu po dni začala dôverovať. A tak som sa mu zdôverila aj s mojou minulosťou. Neodsudzoval ma, práve naopak. Toľko podpory a pochopenia som od neho nečakala. No zrejme vedel veľmi dobre, aké to je, pretože on si zažil niečo podobné, keď priznal, že je gay. Aj tu naňho vraj niektorí pozerali tými pohľadmi plnými predsudkov, no chalani pri stole sú vraj úplne normálni a berú ho takého, aký je.

Len čo sme došli ku bráne, rozlúčila som sa s ním objatím a vydala som sa na potulky po kaviarňach, reštauráciách a baroch, proste všade, kde by sa pre mňa mohla nájsť práca. Samozrejme, len čo som vošla dnu, všetci spozorneli a hneď ma chceli obslúžiť, no keď som im povedala, že nie som Ashley a že si hľadám brigádu, predstieraný úsmev im zmizol z tváre a ospravedlnili sa, že nemajú nič voľné.

Už som sa pomaly vzdávala nádeje, že niečo nájdem a zašla som do poslednej kaviarne, aby som sa aspoň posilnila dúškom latté. Snažila som sa ignorovať všetky tie pohľady a ani som sa nepokúšala vysvetľovať, že nie som Ashley. Veď napokon, nech si myslia, čo chcú. Pri platení som sa bokom spýtala, či náhodou nemajú voľné miesto a na moje prekvapenie mi čašníčka, ktorá ma obsluhovala, povedala, že práve za seba hľadá náhradu.

„Páni, už som si myslela, že nič nenájdem,“ vydýchla som si.

„Príď zajtra o 10. Zavolám šéfa a poviem mu o tebe. Hneď si ťa zrejme vyskúša a potom uvidíš, čo a ako,“ usmiala sa na mňa.

„Skvelé, ďakujem ti veľmi pekne,“ odvetila som šťastne. „A mimochodom, volám sa Zoey Flanders, ak by si potrebovala meno.“

„Iste, zapíšem si to,“ riekla a snažila sa zakryť prekvapenie, že nie som Ashley. Asi ju nenapadlo, prečo by si herečka hľadala brigádu v kaviarni.

„Tak ešte raz vďaka. Ahoj zajtra,“ zakývala som jej a vyšla som vonku. Pobrala som sa naspäť k internátu, keď vtom predo mňa skočil akýsi chlapík a bleskol mi rovno do tváre. Šokovane som zastavila a zistila som, že z jedného sa vykľulo asi 20 a všetci ma obkľúčili.

„Slečna Atkinsová, plánujete v najbližšom čase nejaký nový film? Ako je to s vaším súkromím? Máte priateľa či ste sama? Bývate s rodičmi? Čo hovorí váš agent na fotografie, kde vraciate do odpadkového koša?“ zasypali ma rozličnými otázkami a ja som ich pomaly ani nestíhala vnímať. Len som tam zmätene stála a snažila sa nájsť východisko z tejto situácie.

„Prepáčte, ale ja nie som Ashley,“ zahlásila som a dúfala som, že ma nechajú tak. Nanešťastie sa tak nestalo. Moje vyhlásenie úplne odignorovali a naďalej sa ma pýtali stupídne otázky, na ktoré odpoveď som nepoznala. Rozhodla som sa bez slova vykročiť a dúfala som, že ma nechajú tam. Oni mi však len uvoľnili cestičku, a naďalej kráčali vedľa mňa a kládli mi otázky a dohady.

Odrazu som dostala šialený nápad a z ničoho nič som sa bezhlavo rozbehla po ulici. Kým sa novinári stihli spamätať, zašla som za najbližší roh a skryla som sa do obchodu s hodinkami.

„Dobrý deň, s čím vám pomôžem?“ opýtala sa ma predavačka.

„Ou, prepáčte, len sa skrývam pred novinármi,“ odvetila som.

„Ach, tie hviezdy,“ počula som jej povzdych no ignorovala som ho a sledovala som z okna situáciu na ulici. Novinári prešli popri obchode a stratili sa v nedohľadne. Vydýchla som si a vyšla som späť na ulicu. Bohužiaľ, nie všetci odišli preč. Jeden stál ešte stále obďaleč a obzeral sa dookola. Len čo ma zbadal, zamieril ku mne a ja som sa znovu rozbehla po ulici.

Zabočila som doľava a utekala som popri obchodoch. Na križovatke nabehla zelená pre chodcov, tak som to využila a prebehla som na druhú stranu. Miestami som sa obzerala dozadu, aby som zistila, kde je ten fotograf, a tak, keď som chcela zabočiť popri budove, nevšimla som si osobu oproti mne a rovno som do nej vrazila. Následne som začala strácať rovnováhu a keď som si už už myslela, že spadnem, zachytili ma čiesi ruky.