Love Me For Me 1

A je to tu :) chcela som mať napísaných iac častí, kým to sem pridám, no nevydržala som to :) uvidíme, či sa vám to bude páčiť :)

„Panebožeeeeeee!!!!!!“ rozkričala som sa ako šialená na celý byt a poskakovala som po izbe.

meno sa dozviete v druhej časti :)

„Čo sa stalo?!“ pribehla vyplašená mamka so šľahačom v ruke a nechápavo zastavila vo dverách, keď zistila, že som v poriadku.

„Áno, áno, ÁNO!!!!“ volala som šťastne so širokým úsmevom na tvári a mávala som jej pred nosom papierom, ktorý mi práve prišiel.

„Je to ...?“ vypleštila mamka oči a s padnutou sánkou na mňa hľadela.

„Presne tak! Idem do Británie!!!!!!!!!!“ skríkla som. V tej sekunde som už nebola jediná, ktorá skákala ako šialená opica. Spolu s mamkou sme sa oddávali radosti a navzájom sme sa objímali. Že prečo? Pretože sa mi splnil ten najväčší sen na svete a ja som dostala plné štipendium na University College v Londýne.

Británia bol vždy môj sen a tak som už od mala pilne študovala jazyk, aby som tam raz mohla študovať a pracovať. Neskôr, keď som si však zisťovala priemerné školné na študenta a životné náklady, moje nádeje razom dosiahli dno, pretože sme doma toľko financií nemali. Žili sme len s mamkinho platu v jeden a pol izbovom byte a zvýšilo akurát na minimálne rozmary.

No keď mi školská poradkyňa navrhla štipendium, znovu vo mne rozhorel plameň nádeje. Vždy som bola usilovná žiačka a držala som si výborný prospech, pretože som vedela, že len s ním sa dostanem na dobrú školu, keďže peňazí nemáme nazvyš, a tak som vložila všetku moju vieru do tejto jedinej šance.

A teraz stojím v našej obývačke a skáčem ako bláznivá s listom, kde mi oznamujú plné hradenie štipendia a pôžičku na životné náklady, ktorú budem môcť splácať až po skončení školy, keď sa zamestnám. Nič lepšie sa mi stať nemohlo.

„Moje dievčatko pôjde do sveta,“ usmiala sa na mňa mamka so slzami v očiach a tuho ma vzala do náručia.

„Mami, veď ešte neodchádzam. Nemusíš ma zadusiť,“ zasmiala som sa, no objatie som jej opätovala. Bola mojím všetkým a ľúbila som ju najviac na svete.

„Ja len ... že mi budeš chýbať,“ zasmrkala.

„Ja viem. Veď aj ty mne. Budeme neustále v kontakte a keď tam zarobím dostatok peňazí popri škole, prídeš za mnou, dobre?“ usmiala som sa.

„To si píš,“ rozžiarila sa. Ešte nikdy neprekročila hranice Slovenska, a tak by to bol jej prvý veľký výlet do zahraničia. „Ale ty sa budeš musieť zahrať na tlmočníčku.“

„Rada,“ zasmiala som sa. „Skočím ešte za ockom, dobre? O chvíľku sa vrátim a pomôžem ti s večerou.“

„Budem ťa čakať,“ zakývala mi a ja som vyšla von z bytu. Na ulici som zamierila doprava k poľnej ceste, aby som si skrátila čas. O 10 minút som už vchádzala na cintorín a zamierila som priamo k ockovmu hrobu. Do kvetináča som dala kytičku z kvetov, čo som po ceste nazbierala a zapálila som sviečku, čo tam ostala.

„Ahoj, oci,“ šepla som s jemným úsmevom. „Dnes som dostala výbornú správu. Prišiel mi list z Anglicka z univerzity. Prijali ma, veril by si tomu? A nie len to. Dostala som plné štipendium, takže mi budú hradiť všetko, čo sa týka školy. Na ostatné mi schválili pôžičku, no aj tak si tam nájdem nejakú brigádu, aby si zarobila niečo navyše a mohla to poslať mamke. Možno sa konečne budeme mať lepšie, aj keď budeme tak ďaleko od seba. To je to jediné, čo mi láme srdce. No mamka by mi určite nedovolila ostať, veď ju poznáš. Takže to vyzerá tak, že približne o pol roka odchádzam, tak ťa asi nebudem tak často navštevovať, no ty vieš, že ťa mám stále v mojom srdci. Chýbaš mi, oci,“ šepla som a z oka mi vypadla slza. Rýchlo som si ju utrela a snažila som sa upokojiť. „No kým som tu, využijem všetok čas, aby som ťa navštívila. Dúfam, že sa mi potom po škole podarí chytiť nejaké dobré miesto a budem môcť pomáhať ľuďom tak, ako si to robil ty. Hádam na mňa budeš pyšný,“ usmiala som sa. „Ľúbim ťa a navždy budem,“ odvetila som a odtlačila som môj bozk prstami na ockovu fotografiu. Následne som sa pomaly zdvihla a pobrala sa domov.

O 5 mesiacov neskôr

„Tak, zajtra je tvoj veľký deň,“ usmiala sa na mňa mamka a zavrela preplnenú cestovnú tašku.

„To áno. Mám od tej nervozity v zadku samé mravce,“ zamračila som sa a poškrabala sa.

„Neboj, to zvládneš,“ zasmiala sa. „Už si veľká a dokážeš sa o seba postarať.“

„Ale aj tak tam budem celkom sama,“ zafňukala som.

„Vzchop sa,“ buchla ma mamka jemne po pleci. „Takto ísť do sveta nemôžeš. Hlavu hore a aspoň sa tvár sebavedomo. Potom to príde samo, uvidíš.“

„Tak dobre. Skúsim to,“ usmiala som sa. „Asi by som už mala ísť spať, aby som zajtra stihla ten autobus. Nechápem, prečo musí ísť tak skoro,“ zafrflala som.

„Ou, ohľadom toho. Necestuješ tým autobusom,“ usmiala sa mamka záhadne a vytiahla zo zásuvky krabičku. „Mám pre teba menší darček.“

„Čo je to?“ riekla som zvedavo a otvorila to. Vnútri ležal nádherný biely notebook a na ňom bola položená letenka. Vypleštila som oči a odvetila: „Mami, ale ... veď to muselo byť strašne drahé.“

„Až tak nie. Notebook je už používaný, takže pracuje trošku pomalšie a je miestami ošúchaný, no do školy by mal stačiť. A takisto na volania. A letenku som kúpila na last minute, takže bola o niečo lacnejšia. Použila som peniaze zo sporenia na tvoju vysokú, no keďže ti ju zaplatí britská vláda, chcela som, aby si ich aspoň dobre využila. Zvyšok sa ti zíde popri škole na nejaké iné výdavky.“

„Páni, mami!“ usmiala som sa dojatá. „Ďakujem ti. Si tá najlepšia mamka na svete.“

„Tak toto ma nikdy neomrzí počúvať,“ povedala si pre seba a ja som sa zasmiala. Následne som sa rozlúčila a uložila do postele. Ráno som musela byť fit na vlak do Bratislavy a následne na lietadlo. Už som sa nemohla dočkať.

V Londýne

„O môj ty bože!“ povzdychla som si, keď som vystúpila z lietadla do haly 5-krát väčšej než bola tá na Slovensku. Bolo tam snáď stotisíc ľudí a ja som ani nevidela cestu von. Nasledovala som chlapíka v zelenom klobúku, čo so mnou letel a on ma doviedol až k východom.

Vonku sa predo mnou rozprestierala samá zeleň a v diaľke som rozpoznávala nejaké budovy. Očarená pohľadom na moju vysnívanú krajinu som len stála pred letiskom s otvorenými ústami a snažila som si zapamätať najviac, ako sa dalo.

Z kabelky som vytiahla mobil, na ktorý som bola extrémne úzkostlivá, keďže stál dosť veľa a kúpila som si ho sama z našporených peňazí. Nastavila som fotoaparát a cvakala som všade, kam som dovidela.

Keď som bola hotová, pobrala som sa k autobusom, ktoré mierili do centra a kúpila som si lístok. Odložila som tašku do batožinového priestoru a pohodlne som sa usadila pripravená na cestu do centra mesta mojich snov. S mobilom v ruke som neustále pozerala von oknom a obdivovala som všetko, čo som videla.

Za hodinu cesty, keďže sme sa zdržali v typickej londýnskej zápche, som vystúpila spolu s ostatnými cestujúcimi a odchytila som si taxík. Kým mi šofér odložil batožinu do kufra, sfotila som sa aj s taxíkom, aby som to neskôr mohla poslať mamke. Následne som nastúpila a vodič sa ma opýtal, kam to bude.

„109 Camden Road, prosím,“ odvetila som.

„Bude to trvať približne takých 20 minút.“

„Iste, vďaka,“ odvetila som a opäť som sa po celý čas dívala von oknom na tú krásu. Ani som sa nenazdala, a už som bola na mieste. Šofér mi vybral batožinu a ja som mu zaplatila.

„Ďakujem vám,“ odvetila som a už už som sa chystala odísť, keď ma napadla ešte jedna otázka. „Prepáčte, môžem sa ešte spýtať – toto je ešte stále centrum mesta?“

„Áno, okrajové, ale centrum.“

„Ďakujem,“ usmiala som sa a poobzerala som sa okolo seba. Našla som budovu, kde som mala byť počas môjho štúdia ubytovaná a šla som sa teda zapísať dnu. Po zvyčajných formalitách ma zaviedli do izby, o ktorú som sa delila s ešte jedným dievčaťom, čo tu zatiaľ nebolo, a nechali ma samú. Sadla som si na posteľ pri okne a pozrela som sa von na ulicu. Mala som perfektný výhľad na celý študentský areál, ktorý zahŕňal futbalové ihrisko, bežeckú dráhu, dva tenisové kurty, jeden volejbalový a budovu, ktorá sa podobala na krutú plaváreň.

„Ocitla som sa v raji,“ zasmiala som sa a pozrela na batožinu. „Tak teba dnes rozhodne vybaľovať nebudem,“ riekla som a zdvihla som sa na odchod. Vzala som si batožinu a kľúče od izby a vyšla som von na ulicu.

„A teraz sa ide spoznávať,“ nadýchla som sa a s úsmevom som sa pešo vydala londýnskymi ulicami.