O mne

Moja fotka
Hi, my name is Laura and I found myself a new passion that brings me a lot of joy - writing. For now I´m writing about One Direction but maybe over a time I will write about someone else. Who knows. :) I hope you liked, like and will like my stories and if so, please write comments. I´m really grateful for them because they are giving me the strenght and the fancy to write more and more. Thank you so much :) :-* FB - https://www.facebook.com/vojtekova.laura ... TT - https://twitter.com/LauraVojtek ... FB fanpage - https://www.facebook.com/LaliStories?ref=hl ... Ask.fm -http://ask.fm/LauraVojtek

piatok, 17. augusta 2012

Coincidence 2


Bol koniec februára, sneh sa konečne pominul a tak som si obliekla si čierne tielko, na to pásikavý svetrík, rifle a na uši som si dala strieborné kruhy. Na krku mi visel náhrdelník believe, ktorý som nosila denno-denne odkedy som ho dostala. Bolo to niečo ako moje motto, niečo, čo mi dodávalo silu. Môj talizman.
Do čiernej kabelky som si pobalila všetky veci a vrátila sa k zrkadlu. Natrela som si jemný make-up, na viečka si naniesla linku a riasy som si pretrela maskarou. Na pery som si dala broskyňový lesk a hotová som skontrolovala čas. O pol 7 mi odchádzal autobus a ak som chcela prísť včas, mala by som ho stihnúť. A tak som si obula čierne čižmičky, hodila som na seba červený kabát a na hlavu si nasadila čiapku s brmbolcom.
„Idem von!“ zakričala som mamke a vyšla som na chodbu. Byt som zamkla a cestou výťahom som skontrolovala čas. Ešte mám tri minúty. To stihnem, povedala som si. Vyšla som von na ulicu a kráčala som rýchlym krokom k zastávke. Mala som zlaté pravidlo nikdy nebehať na autobus. A tak som samozrejme vyšla spoza bytovky práve vo chvíli, keď sa na autobuse zatvárali dvere.
Zakliala som a pozrela, kedy mi pôjde ďalší. O 10 minút, no skvelé. To sa vždy stane iba mne. Posadila som sa na lavičku a vybrala z kabelky mobil. Vytočila som Sofiine číslo a priložila si ho k uchu.
„Áno?“ ozvala sa Sofia.
„Ahoj, nestihla som bus, budem meškať 10 minút,“ povedala som.
„Ale no tak, Vick, zase?“
„Ja za to nemôžem, že ten autobus ide vždycky o minútu skôr,“ obhajovala som sa.
„Dobre, dobre. Počkám ťa na zastávke. Dúfaj, že nezmrznem.“
„Zase si sa neobliekla poriadne?“ opýtala som sa jej so smiechom.
„No čo, každý máme svoje muchy. Pre krásu sa musí trpieť.“
„Ako myslíš,“ povzdychla som si. „Končím, lebo prevolám aj gate. Už teraz mám dosť vysoké účty.“
„Dobre, o chvíľku sa vidíme. Pa,“ odvetila a zložila. Pozrela som sa na čas a do príjazdu autobusu ostávalo ešte 5 minút. Vonku začalo mrznúť a ja som ľutovala, že som si nevzala hrubší sveter. No už to nezmením. Vnútri bude teplo, ubezpečovala som sa a netrpezlivo som čakala na autobus.
Keď napokon dorazil, ruky som už mala úplne skrehnuté. Nastúpila som dnu a vyžívala som sa v teple. Na sedenie nebolo miesto, a tak som stála pri dverách a rukou som sa pridržiavala. Napokon autobus ohlásil moju zastávku a ja som vystúpila von. Tam už na mňa čakala zamračená Sofia. Musela som sa usmiať, keď som videla jej výraz.

„No konečne! Idú mi prsty odpadnúť!“
„Prepáč,“ ospravedlnila som sa jej. „Tak teda poďme rýchlo dnu.“
Len krátko prikývla hlavou a celé zmrznuté sme sa pobrali dovnútra. Keď sme však otvorili dvere do baru, takmer sme sa tam nevmestili. Všade bolo plno ľudí a hlavne nových.
„Čo sa dnes deje, že je tu tak plno?“ opýtala som sa Sofii.
„Netuším. Poďme pozrieť, či tu je niekto známy, ku komu by sme sa mohli vopchať. Do tej zimy sa mi už ísť nechce,“ zahlásila a pustila sa na prieskum. Ja som ju len nasledovala. Napokon sme vzadu uvideli Sama s jeho partiou a tak sme zamierili k nim.
„Ahoj, Sam,“ usmiala sa naňho žiarivo Sofia. „Môžeme?“
„No čo už s vami,“ odvetil náš spolužiak zo školy. A tak sa všetci potiskali a my sme si prisadli k nim.
„No čo, je tu ten tvoj pán záhadný?“ opýtala som sa.
„Ešte som ho nevidela, je tu príliš veľa ľudí.“
„Tak dávaj pekný pozor a okamžite, keď sa objaví, mi ho ukáž.“
„Jasné, čo myslíš, prečo som ťa sem zavolala,“ uškrnula sa.
„No samozrejme, len keď niečo potrebuješ.“
„Ale vieš, že to tak nie je.“
„Veď hej,“ usmiala som sa na ňu. „Inak, dnes mamka objavila to tričko.“
„Vážne?“ spozornela. „A čo vravela?“
„Najprv som si myslela, že som mňa zderie kožu, no napokon ma len pokarhala a povedala, že nabudúce šijeme spolu, aby som sa to naučila.“
„Páni, to je super. Aspoň môžeš skúšať nové veci a navrhovať si niečo,“ zamyslela sa. Ach, keby si ty vedela moja, pomyslela som si. No aj tak jej to nepoviem. Toto je niečo, čo si chcem nechať pre seba.
„Videla si tie nové čižmy v Deichmane? Také sivé na platforme s kožušinkou. Mali ich v katalógu na prvej strane.“
„Áno, videla som ich. Sú božské a neskutočne drahé. Ale tebe sadnú určite skvele,“ odvetila som. Nemôžem povedať, že by sme boli chudobní, no na zbytočné rozhadzovanie sme naozaj nemali peňazí. Otec dostával len učiteľský plat a mamka pracovala v našej firme. Človek by bol povedal, že to bude práveže naopak.
No na rozdiel od nás, Sofia si peňazí užívala. Každý mesiac dostávala vreckové aj od mamky aj od otca. Jej rodičia boli rozvedení a každý už mal nového partnera. Otec mal nejakú prosperujúcu firmu v Anglicku a jej mamka pracovala ako architektka. No aj keď o peniaze nikdy nemala núdzu, vždy to bolo obyčajné dievča, ktoré sa nijako nevyvyšovalo nad ostatných. A preto som ju mala tak rada.
„Tak to dúfam. Hlavne nech majú moje číslo, nie ako minule,“ povzdychla si Sofia.
„Musíš veriť.“
„Ach, ty s tým tvojím veriť,“ zasmiala sa.
„No čo, mne to pomáha,“ obhajovala som sa.
„Ako myslíš.“
Potom ku nám podišla barmanka a pýtala sa nás, čo si dáme.
„Ako vždy,“ zahlásila Sofia, „Pripíšte mi to na účet.“
„Hneď to bude.“
„Už zase, Sofi?“ pozrela som na ňu vyčítavo. „Ja si to zaplatím sama.“
„Pozývam ťa, no ták. Ja som ťa vonku vytiahla kvôli tomu chalanovi, tak aj platím.“
„Už je to posledný krát, jasné?“ povedala som rázne.
„Dobre, dobre,“ zdvihla ruky akože sa vzdáva a ja som sa na nej len zasmiala. O minútu nám barmanka doniesla dve zlaté tequily a kofolu.
„Ďakujeme,“ riekli sme naraz a zobrali si k sebe poháriky. Po jednej sme si na ruku nasypali škoricu a do druhej chytili poháriky.
„Tak na čo to bude dnes?“ spýtala sa.
„No predsa aby si stretla svojho pána Záhadného,“ usmiala som sa.
„A ešte aby sme dobre zmaturovali, ako vždy.“
„Aj na to!“ prikývla som a štrngli sme si. Potom som olízala škoricu a vypila tequilu. Striaslo ma a hneď som sa zahryzla do pomaranča. Šupku som hodila do popolníka a Sofia takisto.
„O môj bože!“ zmeravela a chytila ma za ruku ako kliešť. „To je on, to je on!“
Otočila som sa k dverám a uvidela som vysokého blondiaka so strapatými vlasmi. Vyzeral naozaj k svetu, no nie práve môj typ. A práve preto sme so Sofiou nemali problém s chlapcami, obe sme mali odlišný vkus.
„Vyzerá fakt dobre, choď za ním,“ riekla som.
„Myslíš, že mám?“ opýtala sa neisto.
„Jasné, na čo čakáš?“
„Tak dobre, idem,“ odvetila rozhodne, no len čo vstala, opäť klesla na stoličku. Ten chalan sa blížil k nejakej bloncke s vyumelkovanou tvárou. Tuho ju objal a vášnivo pobozkal.
„Prečo sa to stane vždy mne? Prečo sú všetci zadaní!“ krútila hlavou Sofia.
„To bude dobré. Uvidíš, stretneš ďalšieho a bude voľný,“ povzbudzovala som ju.
„Snáď áno, ale poďme preč. Už tu nechcem byť, nie dnes,“ povedala a tak sme sa zdvihli a vyšli sme von na ulicu do tej zimy.
„Kam ideme?“ opýtala som sa jej.
„Poďme na zastávku. Chcem ísť domov,“ povedala skleslo.
„Tak dobre,“ odvetila som a kráčali sme mrazom.
„Ou, zabudla som ti povedať!“ zastavila zrazu Sofia a usmiala sa na mňa v širokom úsmeve.
„Čo si mi zabudla povedať?“ spozornela som. 

27 komentárov:

  1. Lalala.. SKvele !!! :) kedy bude ďalšia??

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Pekné :) Kedy bude ďalšia časť?

    OdpovedaťOdstrániť
  3. je to super.. úžasné... skvelé.. fantastické.. vynikajúce.. :D a už nemám slová :) teším sa na ďalšiu časť :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Úžasná časť.. Čo úžasná ?! Vynikajúca! :) Rozbieha sa to fakt skvele ! :) Teším sa na ďalšiu :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. zatial sa mi to páči.. teším sa na dalšiu časť :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. zlatko super!! :* teším sa na novú časť :) neviem kde chodíš na tie nápady :D mohla by si mi nejaké aj prezradiť ;) :D..Janii

    OdpovedaťOdstrániť
  7. úplne úžasné :)
    čo jej zabudla povedať? no tááák :DD skvelé, teším sa na ďalšiu :)

    OdpovedaťOdstrániť
  8. No takhle nás napínat, to sis dovolila hodně :D Kecám, skvělá část! :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. to je este len nieco drobne :D a vdaka

      Odstrániť
  9. otazočku ti dám s kamoškou sme si urobili stranku a chcem tam popridavat neake tvoje story samozrejme ze tam napisem zdroj uz len cakam na tvoje zvolennie

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. prepac, ale moje story su na mojom blogu, nechcem aby boli niekde inde, aj keby tam bol zdroj, prepac uz si druha, co sa ma to pyta

      Odstrániť
    2. Nič sa nestalo veď preto som sa pýtala :)

      Odstrániť
  10. Čo jej zabudla povedať? Čooooo?! :D
    Ach, chcem to vedieť! :D Viem, že sa to dozviem a myslím, že to bude zasa nejaká pecka. :D ;-) A páči sa mi, že hneď v druhej časti neviem, s kým bude a aký bude celý dej, pretože v niektorých poviedkach je to ľahko predvídateľné. Tu nie. :) Ty začínaš vždy poporiadku, a tak to má byť! :D ♥
    No dobre, stačilo mojich kecov, ide sa ďalej. :D :D Teším sa na ďalšiu časť. :-*
    With love, *Aďka* .

    OdpovedaťOdstrániť