The Last Tacos

Tak tu je v poradí už druhá jednodielovka, tentoraz s Louisom tak dúfam, že sa bude páčiť. A inak som si všimla menšiu chybičku v obrázku Believe, mám tam dvakrát označenú dvojku, takže pridávam sem nový obrázok so správnym označením a obnovím anketu, tak ak by ste mohli ešte raz zahlasovať :) vďaka

Prichystala som sa na klasický sobotňajší nákup a vyrazila som do supermarketu. Prehľadávala som rad-radom regály a hádzala do košíka všetko potrebné z papierika, no aj to, čo mi prišlo pod ruku. Onedlho už bol celý košík plný a ja som zamierila k pokladniam. Zrazu môj pohľad upútala akcia na tacos. Dostala som na nich strašnú chuť a doslova som utekala k regálu, kde čakal dav ľudí.

O pár sekúnd na to dorazil predavač s poslednou krabicou, pri ktorej sa strhla doslova bitka. No povedala som si, že tie tacos dnes musím mať a tak som odstavila košík nabok a predierala som sa dopredu. Vzrastovo nie som veľmi vysoká, čo som na svojom živote najviac nenávidela, no tentoraz sa mi moja krpatosť zišla a ja som ľahučko prekĺzla až ku krabici.

Odtiaľ na mňa žiarilo posledné balenie a mne zažiarili oči. Bude moje! Načiahla som po ňom ruku a už keď som v prstoch zvierala tú krabičku, cítila som sa ako víťaz nejakého battlu. No zrazu z ničoho nič sa krabička z mojich rúk vyparila. Rýchlo som sa spamätala a poobzerala som sa okolo seba hľadajúc toho zlodeja.

Oproti mne som zbadala chalana, čo sa na mňa víťazne vyškieral s krabičkou v rukách. No nebol to obyčajný chalan. Tento bol na bilboardoch skoro po celom Londýne. Louis Tomlinson, člen populárnej chlapčenskej skupiny One Direction. No mne nezáležalo na tom, či bol slávny alebo nie. Chcela som svoje tacos späť.

„Tá je moja!“ osopila som sa naňho.

„Už nie,“ uškrnul sa.

„Okamžite mi ju vráť! Ja som ju mala prvá!“

„Lebo čo? Čo spravíš?“

Natiahla som sa za tacos, no on len zdvihol ruku nad hlavu a ja som bola proti jeho výške bezmocná. Nahnevane som si prekrížila ruky na prsiach a prebodávala som ho pohľadom.

„Vráť mi tie tacos!“

„Nie, nie,“ pokýval hlavou. „Ale mohla by si z nich ochutnať, ak by si prijala moje pozvanie na obed.“

„Nikdy!“ zaprela som sa. Bol síce pekný a keby sme sa stretli inak, zaujal by ma, no jeho správanie ma neskutočne vytáčalo. Myslel si, že keď je slávny, celý svet sa mu bude klaňať a ležať mu pri nohách. Ja teda rozhodne nie.

„Ako myslíš,“ uškrnul sa a tlačil vozík ku pokladni. Nechcela som vyrábať ďalšiu scénu, no najradšej by som sa za ním rozbehla a bila sa o to jedno balenie. Tu už nešlo o tacos ale o princíp. Neznášala som, ak sa nado mňa niekto vyvyšoval. Brala som to ako útok na moju výšku. Odula som spodnú peru a nahnevane som sa vrátila ku košíku, ktorý som tlačila k samoobslužnej pokladni čo najďalej od neho.

Deti naokolo sa mi radšej vyhýbali, pretože môj výraz tváre hovoril za všetko. Keby sa ku mne v tej chvíli niekto ozval, v najlepšom prípade by som naňho zrúkla a bola by som za bosorku. A tak som len v tichosti blokovala svoj nákup a zaplatila ho. Všetko som naukladala do tašiek, vrátila som košík a vybrala sa k autu. Tašky som hodila do kufra a ešte stále s bojovou náladou som nastúpila do auta.

Naštartovala som a šla som von z parkoviska. No pred cestu sa mi takmer hodil ďalší chalan. Prudko som zabrzdila a hodilo na to na volant. Začala som nadávať ako zmyslov zbavená, keď sa ten chalan otočil ku mne. Bol to on. Tie isté strapaté vlasy, úškrn na tvári. Keď ma zbadal za volantom, začal sa hrabať v taške.

Chcela som odísť, no ten pako stál ešte stále pred mojím autom. Keď konečne zdvihol hlavu, na tvári mu svietil úškrn od ucha k uchu a v ruke držal tacos. Víťazoslávne nimi mával pred mojím sklom. Vošla do mňa taká zúrivosť, že som mala pocit, že mi z uší syčí para. Ľutovala som, že som vtedy zastavila a nespôsobila mu nejakú menšiu ujmu. Zlomená ruka alebo noha by ma uspokojila.

Už som konečne chcela vypadnúť, no on tam ešte stále mával tou hlúpu krabičkou a vôbec sa nemienil uhnúť z cesty. Začala som trúbiť ako najatá a všetci ľudia otáčali hlavy na moje auto a na neho. Konečne sa spamätal a ustúpil na stranu. Pridala som plyn a plnou parou som vyšla von, len sa za mnou zaprášilo. Celú cestu do bytu som zúrivo zvierala volant, až sa mi na rukách napínali hánky.

Prudko som zastavila na parkovisku pred bytovkou a plná zlosti som schmatla tašky a vrútila sa do bytu.

„Ahoj, Stella. Kúpila si všetko?“ zvolala na mňa moja staršia sestra Ashley z obývačky.

„Idiot jeden. Parchant. Čo si o sebe myslí?! Že keď je populárny, tak môže všetko?!“ nadávala som potichu a vykladala som nákup v kuchyni.

„Čo sa stalo, že je moja malá sestrička taká nahnevaná?“ zasmiala sa Ashley, keď ma zbadala mlátiť okolo seba uhorkami.

„Idiot, idiot sprostý,“ preklínala som ho a sestru som si nevšímala. Tá sa na mne len smiala a pomohla mi poodkladať veci do skriniek a ľadničky.

„Čo budeme mať dnes na obed?“ opýtala sa ma.

„Tacos to isto nebudu!“ odvrkla som.

„Radšej sa už nič nepýtam, lebo do mňa čochvíľa niečo hodíš a nechcem riskovať nejakú ujmu na zdraví.“

„Ujmu na zdraví. Presne tú by si zaslúžil! Pako!“

Sestra len opäť pustila svoj zvonivý smiech a mňa išlo od zlosti poraziť. Celý deň som mala skazený kvôli jednému blbému chalanovi a tacos. Ďalšie dni som sa na to snažila nemyslieť a celkom sa mi to aj darilo. Škola a práca ma zamestnali natoľko, že som na iné myšlienky ani nemala čas.

No prišla ďalšia sobota a ďalší nákup. Na incident spred týždňa som už zabudla a tak som so zvyčajným úsmevom na perách vošla do obchodu. Ako zvyčajne som prešla každý centimeter štvorcový a s plným košíkov som sa vybrala ku pokladniam.

No práve keď som prechádzala cez uličku, zboku som počula svišťanie koliesok nákupného vozíka a hlasitý smiech. Otočila som hlavu tým smerom a zarazene som zastavila. Obrovskou rýchlosťou si to ku mne mieril nejaký kučeravý týpek a reval na všetky strany: „Pozoooooooooooor!!!“

Na poslednú chvíľu som stihla odskočiť, no vozík tam ostal a on do neho v plnej rýchlosti vpálil. Ozval sa obrovský rachot po celom obchode a všetci nakupujúci sa pozerali na tú kopu na zemi. Chvíľu zavládlo ticho a nikto sa ani nepohol. Každý čakal, čo sa bude diať. Ten chalan tam ležal na zemi zavalený košíkom a celým jeho obsahom.

Odrazu sa z celej tej kopy zdvihla jeho ruka a začal ňou mávať vo vzduchu.

„Harry!“ zakričal niekto a utekal k nemu. No to som si mohla myslieť! Opäť ten idiot z minula. A ešte zobral aj svojho „užasného“ kamaráta Stylesa.  A opäť som sa stala jeho terčom. Teda, respektíve môj košík. Sledovala som, ako uteká za svojím kamošom a pomáha mu dostať sa spod všetkých tých vecí. Keď sa odtiaľ konečne vymotal, obaja sa na seba pozreli a vybuchli obrovským smiechom.

„To bola pecka, Louis!“ smial sa ten brčkavý a tľapol si s tým idiotom. Veď vy počkajte! Konečne som sa spamätala z celého toho chaosu a červená od zúrivosti som podišla k nim.

„Zase ty!“ zvolala som nahlas. Desiatky ľudí naokolo sa otočili a hľadeli na nás, no v tej chvíli mi to bolo jedno. „Nestačilo ti, že si mi ukradol tacos priamo z rúk a potom si mi vletel rovno pod auto. Nie, veď jasné, že nie. Ty si sem dovedieš aj svojho retardovaného kamoša a rozbijete celý obchod, lebo si myslíte, že ako hviezdy smiete všetko. No predstavte si, že sú tu aj normálny ľudia, ktorých vôbec nezaujímate a chcú si žiť svoj život bez akýchkoľvek poškodení na zdraví!“

„Au!“ zvolal Harry a pritisol si ruku na srdce. „To bolelo!“

„Ešte len to bude bolesť!“ povedala som a každému som strelila poriadnu facku. „To je za môj nákup!“ povedala som. Potom som sa otočila k Louisovi a strelila som mu ešte jednu. „A táto je za minule!“

„Ale no tak,“ namietal Louis. No keď videl moju zúrivosť, radšej bol ticho. Chcela som sa otočiť na odchod, no práve k nám išiel SBS-kár. Konečne! pomyslela som si. Hádam dostanú, čo si zaslúžia a neprejde im to len pre to, že sú slávny.

„Vy dvaja pôjdete so mnou! A čí je ten druhý košík?“ opýtal sa.

„Môj,“ odvetila som. „Títo idioti ...“

„Vaše výlevy ma nezaujímajú, mladá slečna. Aj vy pôjdete so mnou!“

„Ale ja ... čože?“ nechápala som.

„Bez námietok!“

„Ale veď ona nič ...“ ozval sa Louis na moju obranu, za čo si u mňa získal malé plus, no aj tak som bola riadne nahnevaná.

„Už dosť rečí! Ideme!“

A tak sme ho všetci traja poslušne nasledovali dozadu do kancelárie. Tam sme sa posadili na veľký gauč a čakali sme, čo sa bude diať.

„Takže, mládež! Polícia je už na ceste a vy sa budete zodpovedať svojim činom! Poškodili ste súkromný majetok a supermarket sa rozhodol voči vám zniesť trestné obvinenie. A teraz vás tu zamknem a ticho tu počkáte na políciu, ktorá vás zoberie na stanicu, inak si ma neprajte!“ zahlásil a zamkol nás tam.

Polícia je na ceste? Zodpovedať sa svojím činom? Poškodenie súkromného majetku? Trestné obvinenie? Ale veď to všetko oni. Ja som bola len terč, do ktorého sa trafili. Ja predsa za nič nemôžem! pomyslela som si a začala som plakať. Obaja sa na mňa previnilo dívali a ja som mala chuť im ešte jednu streliť.

„Bože môj, čo som komu urobila? Otec ma zabije a pri tom to ani nie je moja vina. Polícia, bože môj!“ vzlykala som.

„Prepáč,“ ozval sa potichu Louis.

„Prepáč,“ dodal aj Harry. „Nechceli sme ťa do toho zatiahnuť. Celé sa to akosi vymklo spod kontroly.“

„Presne tak. Mrzí nás to. A prepáč aj za minule. Nemal som sa tak chovať,“ ospravedlnil sa Louis.

Počujem dobre? On sa mi ospravedlňuje? Neverila som vlastným ušiam. Prekvapene som naňho pozrela.

„No čo, viem si priznať chybu,“ povedal a zdvihol ruky, akoby sa vzdával.

„Prijíma sa,“ povedala som. „Ale aj tak som v prúšvihu, za ktorý nemôžem a počul si toho SBS-kára. Bez rečí!“ napodobnila som jeho hlas.

„O to sa neboj. Určite tu majú kamery a uvidia, že za nič nemôžeš,“ usmial sa Louis a snažil sa ma upokojiť. Pohladil ma po chrbte a ja som na chvíľu šokovane strnula. On si to všimol a hneď ma pustil.

„Prepáč.“

„To nič,“ rýchlo som odvetila. Bolo to zvláštne. V momente, ako sa ma dotkol, preletel mnou elektrický prúd a jeho dotyk rozlieval teplo po celom mojom tele. Čo sa to deje? pýtala som sa sama seba v duchu. Ne na premýšľanie som v tej chvíli nemala čas, pretože sa otvorili dvere a dnu vošla mladá policajtka.

„No tak poďme, mládež,“ zavelila a my sme ju poslušne nasledovali. Našťastie bolo policajné auto zaparkované vzadu, a tak som nemusela zažiť tú potupnú situáciu, kedy by som nastúpila do policajného auta a všetci ľudia na ulici by na mňa pozerali ako na zločinca prvého stupňa.

Počas cesty neprehovoril nikto ani slovka a o chvíľku sme už stáli pred policajnou stanicou. Dala som si na hlavu kapucňu, aby ma nikto nespoznal a vystúpila som spolu s chalanmi z auta. Kráčali sme potichu za policajtkou do nejakej kancelárie. Tam nám kázala sa posadiť, no keďže bolo voľné len jedno miesto, chalani sa preukázali ako gentlemani a nechali ma sadnúť si.

„Takže,“ otočila sa k nám, keď si sadla za stôl. „Spôsobili ste škodu na majetku vo výške 125 Eur, čo sa už rovná trestnému činu, ktorý je od 30 Eur. Spíšu sa nejaké papiere, ktoré potom s vaším právnikom podpíšete. Budete musieť uhradiť plnú sumu aj s odškodným vo výške 200 Eur a prinajlepšom vyviaznete z napomenutím. Teraz vás však musím odviesť do cely, kde si počkáte na svojich zákonných zástupcov, ktorí vás potom odvezú domov. A nechajte by tu vaše občianske preukazy, aby som mohla spísať zápisnicu.“

Vytiahla som z peňaženky občianky a podala jej ho na stôl. To isté spravili aj chalani a potom nás odviezla do cely. Do naozajstnej cely s lavičkou a nefunkčným telefónom. Zúfalo som sa hodila na lavičku, ktorá sa na moje obrovské šťastie zlomila a ja som s rachotom dopadla na zem. Louis dobehol ku mne a podal mi ruku.

„Si v poriadku?“

„Zdá sa, že hej,“ povedala som otrasene a prijala jeho pomoc. Postavila som sa na nohy práve vo chvíli, keď k nám došiel dozorca.

„Čo sa tu robí?“ zvolal.

„To ja, prepáčte. Lavička bola prehnitá a neuniesla moju váhu,“ povedal Louis.

„Budete to musieť zaplatiť!“

„Iste,“ prikývol Louis.

„Tak fajn,“ riekol dozorca a odišiel preč.

On to zobral na seba? Nedokázala som tomu uveriť. Naozaj to je ten chalan, ktorý mi ukradol tacos, vletel pod auto, rozbil nákup a spôsobil, že práve sa nachádzam v cele?

„Ďakujem,“ pozrela som naňho.

„To nestojí za reč. Pri tom, koľko problémov som ti spôsobil je to maličkosť,“ odvetil. „Ako sa vlastne voláš, ak to smiem vedieť?“

„Som Stella,“ usmiala som sa a on mi úsmev opätoval.

„Nádherné meno. Ja som Louis a tamto Harry.“

Jeho úsmev vo mne topil ľady. Keď bol milý a slušný, bol z neho úplne iný človek. Človek, do ktorého som sa, chtiac  či nechtiac, zamilovala. Je to možné? Za taký krátky čas?  

Odpoveď prišla hneď, keď prešiel popri mne a cestou náhodou zavadil prstami o moje. Telom mi prebehla triaška a celá som sa rozklepala. Srdce mi začali divne búšiť a v bruchu som mala tie povestné motýle, na ktoré som nikdy neverila.

Otočila som sa za ním a sledovala ho, ako  si sadol na zem k Harrymu, ktorý hral nejaké hry na mobile. Všimol si, ako si ho prezerám, a tak sa len usmial a ukázal na miesto vedľa seba. Pomaly som sa pohla smerom k nim a prisadla som si.

Chvíľu bolo trápne ticho, no potom ho Louis prerušil.

„Viem, že som sa správal ako idiot a aj keď som sa ti už raz ospravedlnil, chcem aby si vedela, že ma to naozaj mrzí. Si naozaj fajn dievča a ... prepáč mi to, ak si príliš trúfam, ale naozaj by som ťa rád pozval na ten obed. A nie ako odškodné.“

On ma fakticky volá na rande? To snáď žartuje, nie? pomyslela som si. No vzápätí som musela zvážiť posledné chvíle. Snažil sa ma z toho dostať, ospravedlnil sa mi, vzal na seba tú zlomenú lavičku a napriek všetkému, čo keby bolo, cítila som pri ňom niečo viac. Tak prečo to aspoň neskúsiť? povedala som si.

„Prečo nie,“ usmiala som sa.

„Fakticky? To myslíš vážne?“ uisťoval sa nadšený Louis.

S úsmevom som prikývla a on ma zrazu z ničoho nič pobozkal. Jeho mäkké pery nežne pohladili tie moje v krátkom bozku, no aj ten vo mne spôsobil explóziu. Iste, už som sa bozkávala, no nikdy som sa pri tom necítila takto! A ten pocit ma prekvapil.

„Prepáč, nechcel som. Teda vlastne chcel, ale mal som sa ovládnuť,“ ospravedlňoval sa mi Louis.

„Možno ti to prepáčim, ale pod jednou podmienkou,“ odvetila som.

„Akou? Splním čokoľvek.“

„Ešte raz a poriadne,“ zaškerila som sa a sledovala Louisov zmätený výraz. Kým mu došlo, čo som povedala, ubehlo pár sekúnd, no potom sa len srdečne usmial a opäť ma pobozkal, tentoraz v dlhšom a vášnivejšom bozku, pri ktorom mi vybuchovali ohňostroje v hlave a keby som stála, podlomili by sa mi kolená. Bozk som mu opätovala a vôbec som si nevšímala Harryho, ktorý sa nás vyjavene pozeral a urazene si mrmlal popod nos.

„Šak jasné, ako inač. Styles je tu len do počtu.“

Musela som sa nad tým zasmiať, čím som prerušila nás bozk a Louis sa uchechtol tiež.

„Čo bude vlastne na obed?“ spýtala som sa ho.

„No predsa tacos!“ zahlásil s úsmevom a opäť ma pobozkal. Takže nakoniec to všetko bolo predsa len na niečo dobré. A spomienka na tacos mi navždy ostane v pamäti.