O mne

Moja fotka
Hi, my name is Laura and I found myself a new passion that brings me a lot of joy - writing. For now I´m writing about One Direction but maybe over a time I will write about someone else. Who knows. :) I hope you liked, like and will like my stories and if so, please write comments. I´m really grateful for them because they are giving me the strenght and the fancy to write more and more. Thank you so much :) :-* FB - https://www.facebook.com/vojtekova.laura ... TT - https://twitter.com/LauraVojtek ... FB fanpage - https://www.facebook.com/LaliStories?ref=hl ... Ask.fm -http://ask.fm/LauraVojtek

piatok, 6. apríla 2012

Moments 22


Ležala som na zelenej lúke uprostred kvetov.
„Kde som sa to dostala,“ zašepkala som.
Vtom sa lúka zmenila na nepokojnú arénu. V jej strede som stála ja a okolo mňa práve vypustili divé kone. Rozbehla som sa a trielili som preč. Utekala som k najbližšej bráne a hľadala som východ. No kým som sa tam dostala, bránu zavreli a ja som ostala dnu. Poobzerala som sa dookola na tribúny, odkiaľ na mňa hľadeli tisíce ľudí a ukazovali na mňa. Do tvárí som im nevidela, pretože mali všetci do jedného masky. Počula som ich smiech a veselú vravu. Potom som sa pozrela na blížiace kone.
„Pomóóóóóóóóóóóc!!!!“ skríkla som. Zavrela som oči a očakávala som tlak konských tiel. No nič sa nestalo.

Otvorila som oči a vzápätí som ich hneď prižmúrila kvôli obrovskému svetlu. Pomaly som ich otvárala, aby si privykali na svetlo. Nado mnou sa skláňala nejaká osoba a hľadela mi do očí.
„Chloe, si v poriadku. Strašne si kričala.“
„Kto si?“ opýtala som sa zmätená. „A čo sa stalo?“
„To som predsa ja, Niall. Nespoznávaš ma? Mala si nehodu a spadla si z koňa.“
„Ale ... ale ja ťa nepoznám. Kde sú moji rodičia? Prečo tu nie sú?“
Chalan sa zatváril smutne.
„Tvoji rodičia sú na ceste. Keď si spadla, boli na tribúne a kým sa k tebe dostali, už si bola v záchranke a ja s tebou,“ povedal nežne a pohladil ma po líci. Chcela som sa odtiahnuť, no nemohla som sa ani pohnúť. Vycítil to a odtiahol ruku. Na tvári sa mu zračila veľká bolesť.
„Kto si? Poznáme sa? A prečo sa nemôžem pohnúť?“
„Som tvoj priateľ. Chodíme spolu,“ zašepkal a dodal, „Si pripútaná na lôžko, aby si si nepoškodila chrbticu. Pri náraze si dopadla priamo na hlavu a doktori ešte nevedie, či sa ti nepoškodila miecha.“
„Bože môj!“ zhíkla som. „Ja nechcem ochrnúť!“
Vtom sa do izby vtrepali moji rodičia a hneď sa ku mne vrhli. Niall ustúpil na bok a oni ma začali opatrne objímať.
„Chloe, preboha. Si v poriadku, ako sa máš?“
„Je mi fajn. Nemôžem sa síce pohnúť, bolí ma hlava ale žijem.“
„Aspoň že bol s Tebou Niall.“
„Ale mami, veď ja ho vôbec nepoznám.“
„Ako to? Veď to je Niall, tvoj chlapec,“ pozrela na mňa nechápavo.
„Čože? Tak o tom by som snáď mala vedieť ne?“
„Ty si to nepamätáš? Veď odkedy sme sa prisťahovali, tak si ho trénovala na koni a potom ste sa tak nejako dali dokopy. Prečo si jej to nepovedal, Niall?“ otočila sa k nemu.
„My sme sa presťahovali?!?!?“ skríkla som.
„Ale veď to bolo pred mesiacom a pol,“ začudovala sa. „Čo posledné si pamätáš?“
„No to, že ešte bývame v Kellystowne, chodím na štátnu školu a moja najlepšia priateľka je Lisa.“
„Bože môj, zlatko. Asi si stratila pamäť!“ zhíkla mamina.
„Čože? Aký je mesiac?“
„August,“ odvetila.
„O môj bože! Čo sa to stalo?!?“ skríkla som a začala som plakať.
„No tak, upokoj sa. To bude dobré. Pamäť sa ti vráti, uvidíš.“
Zrazu vošiel do izby doktor s papiermi.
„Mám pre vás dve správy, jednu dobrú a jednu zlú. Ktorá bude prvá?“
„Tá zlá,“ vyhŕkla som.
„Tak teda dobre. Stratili ste krátkodobú pamäť. Nevieme, ako veľmi je váš mozog poškodený, na to musíme spraviť ďalšie vyšetrenia, no mohla by sa vám vrátiť, ak vám pripomenú isté momenty alebo miesta.“
„A tá dobrá?“
„Okrem straty pamäte vám nič nie je a zajtra po kontrolných vyšetreniach môžete ísť domov.“
„Aspoň že to,“ vydýchla som si.
Doktor odišiel a zavrel za sebou dvere.
„Tak ja asi pôjdem tiež. Chalani ma určite čakajú,“ povedal Niall smutným hlasom plným bolesti.
„Počkaj chvíľku,“ zvolala som. „Ďakujem ti, že si šiel so mnou a nebola som sama. Nepamätám si síce, čo medzi nami bolo, ale nechcela som ti ublížiť. Prepáč.“
„To nie je tvoja chyba, Chloe. Veď ty nemôžeš za to, čo sa ti stalo. Len mi to je ľúto. Hádam si spomenieš,“ odvetil a vyšiel z izby.
„Mala som ho rada?“ spýtala som sa mamky.
„Tak to neviem, moja. Ja som vás len raz našla, ako sa bozkávate pri dome, ale inak o vás neviem nič. Ale možno ti pomôže Lisa.“
„Ona je tu?“
„Momentálne nie, musela ostať s koňmi, aby sme mohli ísť za tebou,“ ozval sa teraz pre zmenu ocino. „Asi by som mal ísť za ňou a odviesť kone aj ju na ranč. Počkáme vás tam, kým sa vrátite, dobre?“
Prikývla som a zavrela som oči, keď ma pobozkal na čelo. Potom odišiel a ja som ostala len s mamkou.
„Musíš byť unavená. Pospi si, zlatko. Aspoň ti rýchlejšie zbehne čas.“
„Ostaneš tu so mnou mami?“
„Iste,“ odvetila a chytila ma za ruku.
Cítila som sa ako malé dievčatko, ktoré potrebovalo pocit bezpečia od mamy. Stisla som jej ruku a zatvorila som oči. Onedlho som zaspala.

Ráno som sa zobudila na niečie hlasy. Keď som otvorila oči, uvidela som pri dverách moju mamku s doktorom.
„Bavíte sa o mne?“ zahundrala som ospalo.
„Aaa, už ste hore. To je skvelé. Práve som prišiel za vami, že o pol hodinku vás čakáme na testy v miestnosti 35/C.“
„Budeme tam, pán doktor,“ odvetila mamka a on odišiel. Potom podišla ku mne a podala mi ruku. Všimla som si, že už nie som pripútaná a sa som sa posadila na posteli. Trošku sa mi zatočila hlava, no po chvíľke to prešlo a pokúsila som sa pomaly postaviť. Mamka ma podchytila pod pazuchu a zaviedla ma von na chodbu.
Prešli sme okolo pár izieb a vošli sme do malej jedálne. Naložila som si na tanier odporne vyzerajúce jedlo, no musela som do seba aspoň niečo dostať, a tak som to poslušne zjedla. Čuduj sa svetu, nevyvrátila som to. A tak sme šli na vyšetrenia. Tie netrvali dlho, vlastne si len potvrdili to, čo už vedeli.
Mala som poškodené centrum krátkodobej pamäte, no mohla sa mi kedykoľvek vrátiť. Potom nás poslali domov s upozornením, že si mám pri jazdení dávať pozor. Prikývla som, poďakovali sme sa a vyšli sme von na chodbu. Odtiaľ dole schodmi na parkovisko a potom do auta.
Cestou som sa dívala von oknom a mlčala som. Mamka sa radšej ani nepokúšala začínať rozhovor, pretože vedela, že mám plnú hlavu starostí. A tak som celý čas rozmýšľala nad všetkými udalosťami, ktoré som si pamätala a dúfala som, že sa mi pamäť vráti. 

21 komentárov:

  1. tešim sa nato ako jej budu pripomínať to čo zabudla ;) .. nice ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Daj ešte dnes ďaľšiu prosíím :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. ešte jednu :) prosííím :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Daj ešte dneska jednu časť :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Dokonalý%) Dej ještě jednu prosím:P:)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. mozno este vecer bude :-) ked ma nieco nebude rozptylovat :-)

      Odstrániť
  6. zabiť ťa málo. Ako si mohla?! musí si spomenúť na Nialla! MUSÍ !! ale aj tak je to perfektné. (:

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Amazing! :) prosim este o jednu cast :)))) domi

    OdpovedaťOdstrániť
  8. To bolo že WoW! prosííím daj ešte jednu časť ;))

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. sorry ludia .. dnes uz nestiham :/ zajtra niekedy poobede mozno az vecer :-)

      Odstrániť
  9. to je jak v mojom príbehu :) tiež tam mám o stratení pamäti :) pekné to je :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Aký máš príbeh?? daj link ak máš nejaký blog al. na fb

      Odstrániť
  10. ano bolo to fakt sokujuce :D :D ale na Nialla si spomenie nie ?? pls dalsiu :)

    OdpovedaťOdstrániť
  11. Tak mi prislo Nialla luto :/ chudacik ... ale ona si spomenie a budebto super :)

    OdpovedaťOdstrániť
  12. Úžasné, ale chudák Niall :/ ...Ale ona si naňho spomenie, musí :)

    OdpovedaťOdstrániť
  13. Prosím daj ďalšiu časť :)

    OdpovedaťOdstrániť
  14. No davaj dalsiuuuu :*

    OdpovedaťOdstrániť