Sorry :(

Ja viem, že som už dlho nič nepridala a neskutočne ma to mrzí ... tu nejde o to, že škola .. do školy sa učím raz do týždňa, no o dva týždne mám stužkovú a skúste hádať, komu to dali na starosť ... a plus sa musím učiť na skúšky, ktoré mám 7.12 a ak neprejdem, tak sa môžem s UK rozlúčiť ... takže naozaj ma to mrzí, ale skôr ako vo štvrtok večer nebudem môcť pridať nič, pretože mám strašne fofry a buď riešim stužkovú alebo sa učím niekedy aj do 1 rána ... naozaj nemám kedy písať časť .... viem, že možno týmto strácam čitateľov a naozaj ma to nesmierne mrzí, no bohužiaľ - univerzita v Anglicku je pre mňa dôležitejšia, prepáčte ... ak by ste mali ešte chvíľu strpenia, tak do toho štvrtku by som novú časť dala ... a ešte jedna vec, poviedka Hold On nie je moja a ja si k nej komentáre vôbec nečítam, no náhodou som zahliadla teiž odkazy na mňa ohľadom nečinnosti, takže ak na mňa niečo máte, píšte to k mojím poviedkam :) hádam so mnou budete mať chvíľku strpenia :)

Day 28

Téma: Niečo, čo ti chýba.

   Prvé, čo ma napadne, keď si to prečítam je láska. Hľadá ju snáď každý z nás. Mnohí sa kvôli nej trápime a robíme hlúposti, ktoré neskôr ľutujeme, no taktiež si mnohokrát vyčítame, že sme mali spraviť niečo skôr, než bolo neskoro. Presne to je aj môj prípad. 

   Možno si pamätáte na obdobie v júni, keď som začínala s týmto projektom a prvý deň patril vzťahom. Potom som písala, že som bola zadaná, no trvalo to ani také dva týždne. No keď sa vrátim v čase, v tom období, keď som "chodila" s Danom, stretávala som sa s jedným úžasným chlapcom - Filipom. Spoznali sme sa začiatkom mája počas kamarátkinej oslavy, keď sme šli dokúpiť do večierky zapijak. Stretla som partiu chalanov, kde bol aj jeden môj kamarát zo školy a tak som tam s ním chvíľu ostala a zoznámila som sa aj so zvyšnými členmi party. Jeho najlepší kamarát bol práve Filip. 

   Ďalší deň si ma pridal ku priateľom a dennodenne sme si písali. A vždy písal on mne. No nebolo mi to nepríjemné, práve naopak. Mala som ho veľmi rada, samozrejme, ako kamaráta, a to, že sa o mňa zaujíma mi len lichotilo. No nič viac. Samozrejme, ako na truc, párkrát mi dal najavo, že má o mňa väčší záujem, no ja som to v tom čase nevnímala. Potom prišlo leto a my sme spolu šli konečne vonku sami, keď sa mi nechcelo ísť z bytu vonku a tak som mu zavolala, či sa nejde prejsť. Skončili sme na ihrisku na hojdačkách a strávili sme spolu približne 5 hodín. A čo ma na tom zarážalo najviac, že nikdy nebolo ticho. Vždycky sme sa mali o čom rozprávať. Potom prišiel Pivný festival a my sme sa stále nejako minuli, až raz som mu volala, kde je a on povedal, že na chate, ktorá bola v meste neďaleko toho festivalu. Tak som sa tam vydala a aj s jeho kamarátmi sme sa zabavili. A potom ... sek. 

   Pomaly ale isto sme si prestávali písať. Jediný iniciátor som bola ja, keďže som v ňom mala úžasného kamaráta, o ktorého som nechcela prísť. Až napokon sme si prestali písať úplne a ja som ho nedokázala dostať z mojej mysle. Nerozumela som, čo mi je. Veď to bol len nejaký chalan. Iba kamarát. Nájde sa druhý. Veď sme sa ani nepoznali tak dlho, tak čo potom riešim, hovorila som si stále. No ako bežal čas, chýbal mi čoraz viac. Kamarátka o všetkom vedela a celý čas ma presviedčala, nech mu napíšem. Lenže ja hlava tvrdohlavá som sa zaťala a povedala som, že sa mu do riti pchať nebudem. Taktiež tvrdila, že predsa len ho považujem za viac ako kamaráta a o tom sme sa dokázali nekonečne vadiť, pretože som si to nemohla priznať. Ja a Filip? Neexistuje. 

   Až potom mi prišli domov oznamka z tlače a ja som začala riešiť, komu ich dám. Samozrejme, ako prví mi prišli na um len dvaja ľudia. Moja najlepšia kamarátka a on. Lenže problém bol, že sme už neboli v kontakte. A tu si kamarátka myslela, že by som mala aspoň zámienku sa s ním stretnúť a ísť spolu vonku.  A tak som začala vymýšľať venovanie. Nechcela som niečo okaté, no na druhej strane som mu chcela dať najavo, že mi ako kamarát chýba. A tak som sa rozhodla na šialenosť. Začala som čítať tie naše tisícové konverzácie na Facebook-u. To bola na jednej strane najväčšia chyba, no na druhej zrejme aj to, čo som mala spraviť dávno. Ako som tak šla zaradom, začala som si uvedomovať skryté náznaky v jeho správach. Minimálne 2x ma volal vonku samu, presviedčal ma o tom, aká som dokonalá a napokon, keď sa dozvedel, že som zadaná, totálne mu padla nálada. Nerozumiem, ako som si to nemohla všimnúť. Keď sa na to pozerám teraz, len sa bijem hlavou o stenu, aká som bola tupá. 

   Ako som to čítala, mala som divný pocit. Pocit, akoby som niečo zmeškala. A vtedy som si začala uvedomovať, že asi to predsa len nie je čisté priateľstvo. Napokon som sa mu rozhodla napísať a zavolať ho vonku. Konverzácia šla od zlého k horšiemu. Bol neskutočné divný a bolo z neho cítiť, akoby sa na mňa kvôli niečomu hneval. Napokon som to nevydržala a pýtala som sa ho, čo sa deje. Samozrejme, kto na prvýkrát prizná, čo mu je. No ja som to nevzdala. Aj tak nechcel nič povedal a zrazu ostala naša konverzácia na bode mrazu. Vlastne, ona bola už celý čas dávno pod ním. A mňa išlo vtedy puknúť. 

   Napokon som prelomila všetky svoje zábrany a napísala som mu správu: už to asi nezachránim čo? (mysliac naše priateľstvo, aspoň navonok). Odpoveď znela: asi nie ... keby sa to riešilo počas leta, bolo by to iné. A vtedy som myslela, že omdliem. Toto som teda nečakala. Nie od neho. Vždy to bol optimista a slniečko, a zrazu sa ku mne správal, akoby som ho dobodala dýkou (nie ďaleko od pravdy ale len metaforicky). A tak sme to začali riešiť hlbšie. Spýtala som sa, či som mu niečo spravila, že sa jeho postoj ku mne tak veľmi zmenil. Odvetil: nejako to vyhaslo .. myslel som si, že nemáš záujem. To bola posledná kvapka a ja som si myslela, že umriem. 

   Prvýkrát som naozaj zažila bodnutie do srdca a tá bolesť bola ... neopísateľná. Vlastne ani neviem, ako sa mi podarilo opisovať bolesť v mojich poviedkach, no toto bolo oproti nim 1000000x horšie. Slzy sa mi rinuli po tvári a ja som sa nemohla poriadne nadýchnuť. A vtedy som pochopila, že nie len, že mám k nemu bližšie, ako ku kamarátovi, ale že ho zrejme aj ľúbim. Nerozumela som tomu, no vedela som, že je to pravda. A že to nie je len obyčajný crush, keď sa vám niekto páči, pretože Filipa som nikdy nebrala viac ako kamaráta. Až keď som ho stratila, uvedomila som si, koľko pre mňa znamenal. No už bolo neskoro a ja som strávila celú noc urevaná vo svojej posteli. 

   Spala som asi dve hodiny prerušovaného spánku a ráno som sa zobudila s čiernymi kruhmi pod očami a červenými fľakmi po tvári od plaču. A navyše ma neskutočne bolela hlava, no to bolo nič oproti tomu, čo som cítila vnútri. Bola som ako živá múmia a samozrejme, že to neostalo nepovšimnuté. No ja som o tom nemohla hovoriť, lebo stačila len spomienka a už sa mi opäť tisli slzy do očí. 

   Neviem, či ste už takéto zažili, no u mňa to bolo/je nové a preto tak silné. A hoc už prešiel týždeň, od tej našej konverzácie, neprejde minúta, aby som naňho a na to nemyslela. V hrudi mám stále ten pocit, akoby som bola rozdvojená a nedokážem sa poriadne ani sústrediť na školu či angličtinu. Pred sebou mám stále tú jeho poslednú vetu a to, že keby som nebola taká tvrdohlavá a uvedomila by som si fakty skôr, všetko mohlo byť inak. A teraz som na to doplatila nie len tým, že som v ňom stratila najlepšieho kamaráta ale aj prvú lásku. Prvú ozajstnú lásku, ako som si uvedomila. Všetko predtým boli len crushes. Chalani, ktorí ma zaujali výzorom a nie dušou. Filip bol iný. 

   A prečo to tu píšem? Jednak je to k téme, čo ti chýba. Chýba mi láska, no viac mi chýba on. Zmierila by som sa aj s priateľstvom, keby som ho mohla vidieť a opäť s ním zažiť tie nezmyselné dlhé debaty. Druhá vec je, že do takejto situácie sa raz dostane nejedna z nás. Takže tiež by som vám rada ukázala, ako môže tvrdohlavosť a vysoké ego spolu s hanblivosťou spôsobiť, že stratíte milovanú osobu navždy. Nie vždy to musí byť láska, niekedy ide len o príťažlivosť. No tak či tak je dobré svoje pocity vyjadriť a nebáť sa, že budete odmietnuté. Necítiť sa pritom ponížene, pretože to isté očakávame my od chlapcov a oni sa boja presne toho istého. Časy, kedy city musel vyznať chalan ako prvý úž dávno pominuli, milé dámy, a tak sa poučte z mojej chyby a nečakajte, kým bude príliš neskoro na to, aby ste boli šťastné s osobou, ktorá je vášmu srdcu milá. (och, koľko básnictva vo mne sa vzalo :D) A ďakujem tým, ktorí to dočítali až do konca :)

Love Me For Me 48

kuk →  http://becauselloveyou.blogspot.sk/

Dva týždne ubehli ako voda a na ďalší deň sa mala konať moja a Ashleyina narodeninová oslava, na ktorú som sa „neskutočne“ tešila. Snažila som sa však na to nemyslieť a sústredila som sa na to najpodstatnejšie, čo ma dnes čakalo – na mamku.

Len čo sa mi skončili prednášky, chytila som prvý taxík na letisko a odviezla sa počkať mamku, ktorá mala priletieť približne o 4. Prehováranie, aby prijala letenky od Atkinsovcov bolo síce náročné, no napokon súhlasila a ja som sa už nemohla dočkať, ako ju uvidím.

Len čo zahlásili let zo Slovenska, zbystrila som pozornosť a šla som sa postaviť k východu, odkiaľ mali cestujúci ísť. Krátko po hlásení začali kontrolami prúdiť masy ľudí a ja som len naťahovala krk, kedy ju zazriem, keď zrazu ...

„Mamíííííí!!!!“ vykríkla som nadšene po slovensky a rozbehla som sa k nej. V sekunde, keď ma zbadala, hodila cestovnú tašku na zem a otvorila náruč, do ktorej som jej vletela. S úsmevom na tvári a so slzami v očiach sme tam niekoľko minút stáli objímajúc sa a nevnímajúc zvyšok sveta okolo nás.

„Tak si mi chýbala, Zoey,“ usmiala sa na mňa mamka, keď sme sa pustili a dala mi krátky bozk na čelo.

„Veď aj ty mne. Nevieš si predstaviť, ako rada ťa vidím,“ uškŕňala som sa. Napokon som jej vzala tašku do rúk a chytila som ju pod pazuchu.

„No tak hovor, ako sa mi tu máš?“ pýtala sa hneď mamka, akoby sme spolu včera vôbec nevolali.

„Všetko po starom,“ zasmiala som sa. „Veď som ti o tom včera rozprávala.“

„Ja len či sa niečo nezmenilo,“ uškrnula sa mamka a kývla voľnou rukou na taxík pri ceste, keďže sme už stihli vyjsť z letiska. Len čo sme nastúpili, opäť sa ma začala vypytovať sled otázok, o ktorých už vedela, no aj tak som na ne s radosťou odpovedala.

„Áno, ide to dobre. Veď zajtra ho konečne spoznáš,“ usmiala som sa pri otázke na Louisa. Mala som pocit, že sa naňho tešila pomaly viac ako na mňa.

„A kde budem bývať?“

„S Atkinsovcami, v hoteli neďaleko Ashleynho bytu,“ odvetila som. Ešte stále som si nezvykla hovoriť im rodičia či mamka a ocko. A bola som si istá, že tak skoro si na to ani nezvyknem. Ale čo, na to je času habadej.

„A ako sa stotožňuješ s novým životom?“

„Žijem život tak ako predtým. Jediné, čo je v ňom nové, sú dve osoby navyše. A nový dátum mojich narodenín. Ale inak to je po starom.“

„Som rada, že si sa nezmenila. Nie, že by som mala predsudky, ale bála som sa,“ odvetila mamka so sklopenou hlavou a ja som ju chytila za ruku.

„Medzi nami sa nikdy nič nezmení, mami. Navždy budeš mojou mamkou, ktorá ma takto skvelo vychovala,“ usmiala som sa a aj jej sa na tvári zjavil jemný úsmev. Zdalo sa, že sa jej aspoň trošku uľavilo. Zvyšok cesty prebehol zvyčajnou debatou medzi matkou a dcérou, až kým sme nezastavili pred hotelom, kde bola mamka ubytovaná. Nasledovalo veľké zoznamovanie.

A je to za nami. Aspoň tá najhoršia časť, ak nepočítam zajtrajšiu oslavu, pomyslela som si, len čo som po hodine zoznamovania sa a debaty medzi mojimi biologickými rodičmi, mamkou a Ashley odišla za Louisom. Mamka sa chcela zabývať a ja som jej chcela nechať priestor na premýšľanie. Vedela som, že ešte stále potrebuje čas, aby to všetko vstrebala.

U Louisa sme si opäť pozreli film a po ňom som uvarila na večeru syrové cestoviny. Nemala som ich síce odskúšané, no vyšli napodiv veľmi dobre. Po umytí riadu sme sa s Louisom zavreli do spálne a len sme vedľa seba ležali a rozprávali sa. Louis si ešte stále zisťoval detaily z môjho života a ja som mu ich s radosťou rozprávala.

Ďalšie ráno ma zobudil Louisov sladký, no krátky bozk na pery.

„Ešte,“ zamrmlala som pomedzi pery a oči som pootvorila na tenkú čiaru. Nejasne som videla jeho tvár, ako sa nado mnou nakláňa a usmieva sa. Vzápätí som dostala ďalší bozk, tentoraz o niečo dlhší a vášnivejší.

„Mmmmm,“ povzdychla som si, keď sa odo mňa opäť odlepil a otvorila som oči do ostrého ranného svetla. „Dobré ráno.“

„Aj tebe, zlatko,“ usmial sa Louis a postavil sa z postele dole. Opäť bol len v boxerkách a mne sa pri pohľade na jeho polonahé telo začali hromadiť sliny. Mňam, je taký chutný, pomyslela som si a oblizla som si pery. Samozrejme, že to neostalo bez povšimnutia. Louisovi na perách svietil samoľúby úškrn a ja som sa usmiala.

„No čo, keď si taký sexy,“ mykla som plecami a postavila sa tiež z postele. Ja som mala oblečené len nohavičky a Louisovo supermanovské tričko, ktoré sa mi uňho stalo pyžamom. Ospalo som prešla k nemu a cestou som si zívla.

„Mal by si mal zakázané sa predo mnou promenádovať polonahý, pretože to potom nedopadne dobre,“ šepla som a zakúsila som mu jemne do spodnej pery. On sa len hrdelne zasmial a opätoval mi môj bozk.

„To je ten zámer,“ uškrnul sa napokon a odišiel preč akoby nič. Ja som teda len pokrčila plecami a vzala som si svoje oblečenie zo stoličky. Mala by som sa ísť prezliecť do niečoho iného, aby som rodičom (všetkým), nedala dôvod na nepríjemné myšlienky. Teda, nepríjemné pre nich. Rozhodne nie pre mňa. Aj keď realita by bola tisíckrát lepšia, usmiala som sa sama pre seba a oblečená som sa pobrala do kuchyne, aby som pripravila raňajky.

Aké bolo moje prekvapenie, keď som na kuchynskom drese našla veľkú škatuľu s odkazom pre mňa. Rýchlo som ho rozbalila a začala som čítať.

Všetko najlepšie, láska. Nebudem ti tu priať veľa šťastia, pretože dúfam, že si šťastná so mnou. Taktiež nie lásku, pretože tú ti chcem dať len ja (a možno znesiem ešte tvoju rodinu :P). Jediné, čo by som prial z toho typického cliché je to zdravie, ktorého nikdy nie je dosť, no pevne verím, že si zdravá ako rybička a aj budeš. Chcel som ti len napísať, ako veľmi ďakujem Bohu za to, že mi ťa zoslal, pretože si ani len neviem predstaviť, aký by bol v tomto čase môj život bez teba. Si mojím svetlom a mojou cestou, ktorá ma vedie a bez ktorej by bol môj život len prázdna čierňava. Milujem ťa z celého srdca ♥

Louis

P.S.: Darček využi hneď, ako ho otvoríš. Budeš ho potrebovať.

Po prečítaní toho krásneho venovania mi na tvári svietil širokánsky úsmev a z oči mi stieklo pár sĺz dojatia. List som poctivo zložila naspäť s úmyslom si ho odložiť a otočila som sa ku krabici. Nadvihla som vrchnú časť a nazrela som dnu.

Vnútri bol v papieri zabalený akýsi odev z čiernej kože. Opatrne som to vybrala von a rozprestrela. Naskytol sa mi pohľad na dokonalé kožené nohavice a bundu. Vyzeralo to úchvatne, no netušila som, načo to je. Chcel sa Louis hrať na nejakú formu BDSM? Alebo sa len rozhodol, že ma oblečie do kože? No hoc som tomu nerozumela, hnevala som sa, hoc bolo oblečenie nádherné.

Kým som si ho obliekala, čertila som sa nad jeho rozhodnutím predsa len mi niečo darovať, aj keď som ho prosila, aby to nerobil. Keď som bola celá zahalená v čiernej koži, šla som za ním do kúpeľne, kde sa pravdepodobne holil. Cestou po chodbičke som sa zazrela v zrkadle a udivene som zastala. Wau, vyzerám ... dospelo, pomyslela som si s údivom. A navyše tak ... sexy.

Vtom vyšiel Louis z kúpeľne a uznanlivo sa na mňa zahľadel.

„Vedel som, že ti to sadne,“ usmial sa. „Vyzeráš ... neodolateľne. Vlastne, ak by som mal byť úplne presný, mám chuť ťa v tejto sekunde poriadne pretiahnuť, taká si sexy,“ zaceril sa.

„Tak po prvé, veľmi pekne ďakujem za poklonu. Som rada, že som potešila tvoje zmysly. Druhá vec, to venovanie bolo nádherné a nikdy som nič dojímavejšie a krajšie nedostala. Takže veľmi pekne ďakujem. No a teraz prejdem k tomuto,“ ukázala som rukou na seba. „Ktorú časť vety „Nechcem žiadne darčeky“ si nepochopil?“

„Si sexy, keď sa hneváš,“ uškrnul sa Louis a do mňa vošlo snáď tisíc Voltov, no on pokračoval. „Najprv som ti chcel spraviť po vôli, no potom som zbadal niečo, čomu som nedokázal odolať, a vedel som, že to je to pravé.“

„Kožené oblečenie?“ nadvihla som spýtavo obočie.

„Nie,“ zasmial sa Louis hrdelne a pritisol si ma k sebe. „To je len taká malá drobnosť k môjmu darčeku, ktorý už o chvíľu uvidíš.“

„Drobnosť?“ vypúlila som oči. Veď koža nie je práve najlacnejšia záležitosť, to po prvé, a po druhé, keď toto bola drobnosť, tak čo je potom ten darček, o ktorom hovorí? premýšľala som v duchu a vôbec som nevnímala Louisove nežné bozky na krku.

„Tak poďme,“ ozval sa odrazu. „Už sa neviem dočkať, než ju uvidíš.“

Ju?! zapípalo mi v hlave a ja som bola čím ďalej tým zmetenejšia. O čo tu dočerta ide? nechápala som, no už o pár minút som to mala zistiť. Nasledovala som Louisa von z bytu a duševne som sa pripravovala na to, čo ma čaká. 

Hold On 12

 Vytiahla som mobil z vrecka a poslala SMS Niallovi : „Horan, keď ťa mám rada to ešte neznamená že ťa mám naozaj rada :P Neželaj si ma keď ťa stretnem. Natt xxxxxx“ odoslané.

Takmer okamžite mi prišla odpoveď. Vraj: „Už sa teším. Niall xoxo“. Je to blázon. Ale zlatý blázon. Z môjho zadumania ma vytiahol Suein hlas. „Natt ? Dnes príde Paul. Napíšeš mu?“ podávala mi mobil. „A načo prosím ťa? Veď vie že ho čakáme.“ No aj tak som podávaný mobil vzala a napísala mu SMS. A potom ďalšiu. A ďalšiu. „Trošku čierny humor nemyslíš?“ spýtala sa ma Sue pri pohľade na moju tretiu odoslanú SMS. „Trochu.“ Prisvedčila som s trpkým úsmevom na perách. Len čo som poslala poslednú SMS-ku mysliac že už otec neodpíše, mi zapípal mobil. Keď sme si to so Sue prečítali , strašne sme sa smiali. „Vážne máme šišky?“ pozrela na mňa Sue. V tom istom okamihu sme na seba pozreli „Nemáme!“ povedali sme naraz a opäť sa smiali. Otec vážne neklamal a o 10 minút bol doma. Privítali sme sa vrúcnym objatím.“Kde sú šišky?“ super. Toto je prvá otázka môjho vlastného otca keď ma vidí po 2 či 3 dňoch. Ďakujem pekne za takéto privítanie.  „Oci chýbal si mi. Vieš ako? A ty sa pýtaš na šišky!“ urazila som sa naoko. „Ale no ták , Nattie som hladný. A navyše tu pre vás niečo mám!“ povedal keď sa zvítal aj so Sue. Oči nám zažiarili zvedavosťou , a nebol by to ocko aby si to nevšimol. „Chcete vidieť čo som vám priniesol?“ pozrel na nás. „No tak, oco nenapínaj nás!“ zamraučala som. 

Oco sa pri pohľade na nás rozosmial a podal nám rovnaké malé balíčky. Rýchlosťou svetla som strhla vrchný papier a s úžasom pozerala na obsah balíčka. Pozrela som na Sue a tá rovnako ako ja rozžiarene pozerala na náramok v balíčku. „Oci, ďakujem! Ten je nádherný! Och, Bože, je úžasný! Ďakujem!“ vrhla som sa mu okolo krku spolu so Sue. Oco sa šiel vybaliť a udomácniť sa a ja som si všimla že máme plný kôš na odpadky. Normálne by som sa na to vybodla , no teraz ani neviem ako, ocitla som sa pred domom s vrecom plným smetí. Bolo niečo po pol jedenástej. Pomaly som kráčala k smetiaku, ani som si nevšimla prichádzajúce autá. Zaregistrovala som ich až keď zabrzdili na príjazdovej ceste chalanov. O chvíľu mi už kýval Harry s Louim , Liamom a Zaynom. Tvárili sa veľmi “nenápadne“ keď Niall vykročil smerom ku mne. Odkývala som spomínaným štyrom bláznom a tomu piatemu som nevenovala najmenšiu pozornosť. „Takže ty ma ignoruješ?“ spýtal sa ma Niall opierajúci sa o náš smetiak. „Nie , neignorujem. Len som onemela z tvojej krásy.“ Povedala som a vybuchla do rehotu. Niall sa pridal ku mne a tak sme boli vonku , v noci sami, a bolo zima. „Niall , nepripomína ti to niečo?“ spýtala som sa len “náhodou“ s úsmevom pozerajúc naň. „Napríklad niečo také , ako keď som sa v noci zjavil pod tvojím oknom, zahral ti pesničku a ty si zišla dole bosá len v pyžame, takmer ma udusila a na druhý deň nemohla vstať z postele pretože si ochorela?“ pozrel na mňa s úsmevom a lá som ťuťo. „Áno, to. Ja len že už nemienim kvôli tebe ochorieť. Maj sa Niall!“ povedala som a zvrtla sa na odchod. Niall na mňa len vyjavene zízal. Potom mu zrejme docvaklo a rozbehol sa za mnou. Nevšimol si vodu na našom chodníku a tak sme obaja skončili na zemi, tvárami tesne pri sebe...

Love Me For Me 47

„Ahojte,“ usmial sa na nás Louis a podišiel ku mne, aby mi dal krátky bozk. Vzápätí podal ruku Adamovi, ktorý mu ňou, ešte stále nič nechápajúc, potriasol. „Môžeme ísť?“ pozrel na mňa.

„Iste,“ usmiala som sa a držiac sa za ruku sme sa otočili späť k hale.

„Kam to ideme?“ pýtal sa Adam. „Veď koncert už skončil.“

„Áno,“ riekol Louis a odmlčal sa, takže Adam bol ešte viac frustrovaný, keďže nedostal žiadny poriadnu odpoveď. A tak nás len nasledoval k hale dozadu. Myslela som si, že mu po chvíli dôjde, čo sa deje, no asi nie.

Podišli sme až k dverám do haly, kde stála ochranka, aby nik nepovolaný nevošiel dnu.

„Počkajte tu,“ riekol Louis a šiel za namakaným týpkom v čiernom.  Chvíľu sa spolu rozprávali a my sme ich obaja pozorovali. Po minúte sa vrátil k nám a riekol:

„Môžeme ísť,“ usmial sa a víťazoslávne na mňa žmurkol. Ja som pozrela na Adama a spokojne som sa usmiala.

„Tak poď,“ kývla som rukou a ukázala som mu, nech nás nasleduje dovnútra. Adam, ktorému práve došlo, čo to prekvapenie asi tak môže byť, ostal šokovane stáť na mieste s vypúlenými očami a padnutou sánkou a nedokázal sa pohnúť z miesta.

„To-to ako myslíš vá-vážne?“ zahľadel sa na mňa s údivom.

„To zariadil Louis,“ usmiala som sa.

„Ale bol to jej nápad,“ odvetil Louis a čakal, kým sa Adam vzchopí.

„Pomaly vykročil k nám a napokon nás nasledoval dovnútra. Louis nás viedol zákulisím, keďže sa tak ako jediný vyznal. Napokon sme zastali pred dverami, kde bola v držiaku vsunutá kartička Bon Jovi.

„Pripravený?“ pozrela som naňho s úškrnom.

„Ani nie ...“ zamrvil sa nervózne na mieste. „Čo keď nás odbijú? A navyše tu nemám nič, ani len CDčko na podpis.“

„Ale máš,“ usmiala som sa a vytiahla som album, ktorý mu Cole ukradol z izby. „Tu je.“

„Ty si neskutočná!“ zvolal Adam nadšene a vrhol sa mi do náručia. „Milujem ťa!“

„Bacha, tá už je moja,“ podpichol Louis s úsmevom a majetnícky si ma pritúlil.

„Beriem ohľad,“ uškrnul sa Adam a otočil sa k dverám. Zhlboka sa nadýchol a zaklopal.

Kým šiel on dovnútra, my sme s Louisom čakali na chodbe.

„Mimochodom ... vieš, ako sexy v tom koženom vyzeráš?“ zapriadol mi Louis do ucha.

„Wrrr... Raz keď budem mať motorku, tak budem v koženom celá,“ zasmiala som sa. „Ale ďakujem.“

„Motorku?“ nadvihol obočie Louis.

„Áno,“ uškrnula som sa. „Vždy ma vzrušovala jazda na motorke. Chcela som si ju kúpiť za svoj prvý naozajstný plat.“

„Viem si ťa na nej živo predstaviť, ty dračica,“ usmial sa Louis a jemne mi zahryzol do pery.

„Neprovokuj,“ zasmiala som sa a otočila som sa k dverám, odkiaľ práve vychádzal Adam.

„Nič sa ma nepýtajte. Musím to predýchať,“ povedal hneď, keď videl, ako sa niečo idem spýtať. A tak som hneď zatvorila ústa a len som sa usmiala.

„Tak poďme domov,“ riekla som a spoločne sme sa vybrali k autu.

Ešte nikdy som Adama nevidela takého nadšeného. Počas celej cesty späť na internát mu na tvári žiaril obrovský úsmev. Dokonca si ten podpísaný album nechcel ani z rúk pustiť. Bola som šťastná aj za neho aj za seba, že sa mi to podarilo. A taktiež bol prvou osobou, ktorú som mohla obdarovať.

Len čo sme vystúpili, znovu ma tuho objal, takže ma pomaly začal dusiť.

„Ehm, Adam .. nemôžem .. dýchať,“ odvetila som ťažko a on ma s úškrnom pustil. „Ani neviem, ako ti za to všetko poďakovať. A teba taktiež, Louis,“ otočil sa k nemu.

„To nestojí za reč,“ mávol rukou Louis a a tvári mu svietil úsmev.

„Asi sa nevraciaš na intrák, že?“ pozrel na mňa Adam.

„Dobrý odhad,“ zaškerila som sa a posunula som sa k Louisovi.

„Tak pekný zvyšok večera prajem,“ usmial sa a zamieril k bráne.

„Ideme?“ riekol Louis a ja som prikývla. Obišla som auto a otvorila som dvere na aute, keď Louis zrazu zvolal Adamovo meno a šiel za ním. Chvíľu mu niečo vravel a Adam len horlivo prikyvoval, až napokon si opäť podali ruky a Louis sa vrátil k autu.

„Čo si mu vravel?“ vyzvedala som.

„Nebuď zvedavá,“ brnkol mi po nose a naštartoval.

„Fajn,“ odula som sa naoko a zapozerala som sa von oknom. Louis vedel, že len trucujem a tak nič nepovedal a vyrazil k nemu domov. V tichosti som vyšla z auta a bez slova som ho nasledovala do bytu. Louis šiel za mnou a vo výťahu si ma pritiahol k sebe. Neodporovala som, no naďalej som mlčala.

„Ešte dlho budeš trucovať?“ šepol mi do ucha a dal mi nežný bozk do vlasov, pri ktorom sa mi v tele rozprúdila energia a ja som len-len že nevzdychla blahom.

„Povieš mi, o čom ste sa s Adamom bavili?“ pozrela som naňho.

„Chlapské záležitosti,“ zaškeril sa Louis a ja som opäť otočila hlavu pred seba. V tichosti sme vystúpili z výťahu a šli k jeho bytu. Len čo sme sa ocitli dnu a dvere sa za nami zavreli, zamierila som do obývačky a chcela som si sadnúť na gauč.

No na polceste ma Louis zachytil za zápästie a prudko ma otočil a pritiahol si ma k sebe. Keď som sa ocitla v jeho bezprostrednej blízkosti, dych sa nám prehĺbil a srdce mi pomaly prestávalo biť. Pozrela som sa mu do očí, ktoré mu žiarili túžbou a tá moja sa mi hneď usadila do lona.

„Nehnevaj sa,“ šepol chrapľavým hlasom. „Nemôžem ti to povedať. Zničilo by ti to prekvapenie.“

A vtom som hneď vedela, o čom sa spolu bavili. Priložila som ruky na jeho hruď a mierne som sa otiahla. Pustil ma, no na tvári sa mu zračilo sklamanie.

„Ty si mu povedal o mojich narodeninách,“ riekla som viac menej konštatovanie a nie otázku.

„Je to tvoj najlepší kamarát. Mal by o tom vedieť,“ priznal Louis.

„Nemal si mu to hovoriť za mojim chrbtom,“ protestovala som a vymanila som sa mu z objatia úplne. Vzápätí som sa otočila na päte a šla som ku gauču. Chvíľu bolo ticho a potom si ku mne prisadol. Nepozrela som sa naňho a ani som sa nepohla, keď mi vzal ruku do svojich dlaní.

„Nesúhlasila by si s tým.“

„Samozrejme, že nie. Nechcem, aby míňal peniaze na darček pre mňa. Nechcem, aby ani ty si mi niečo kupoval. Mám všetko, čo som si kedy mohla priať. A hlavne nechcel oslavu, o ktorú sa stavím, že sa Adam pokúsi.“

„Nepokúsi. Sľúbil mi, že to ani nikomu inému nepovie, pretože som vedel, že to budeš chcieť udržať v tajnosti. Len som si myslel, že keď je to tvoj najlepší kamarát, tak by o tom mal vedieť, aby sa potom necítil ukrivdený. Myslel som si, že som konal správne. Mrzí ma to,“ šepol a ja som k nemu konečne zdvihla pohľad. V očiach sa mu odrážala láskavosť a úprimná ľútosť a ja som nemala síl pokračovať vo svojom vzdore.

Len som sa bez slova nahla a pobozkala som ho. Keď som sa odtiahla, pozrel na mňa s nevyslovenou otázkou a ja som len mykla hlavou.

„Nechajme to tak,“ odvetila som a vrhla som sa na jeho pery. Louis neprotestoval a ja som si presadla naňho, aby nám bolo pohodlnejšie. Chytil ma za boky a pritlačil si ma k sebe, takže som jasne cítila všetku jeho túžbu nahromadenú v jeho lone.

„Spálňa,“ šepol to jedno slovíčko a pomaly sa postavil aj so mnou v náručí. Obmotala som mu nohy okolo pása a opäť som sa prisala na jeho pery. Pomaly sa presúval po chodbe až k posledným dverám a ja som ich otvorila. Vošli sme do izby a ja som uvoľnila zovretie nôh a postavila sa na zem.

Pritisla som sa k nemu a dotýkala som sa ho všade, kam som mala prístup. Napokon, keďže som sa nemohla dostať kvôli tričku vyššie, na chvíľu som sa odtiahla a prevliekla mu ho cez hlavu. Opäť som sa k nemu pritisla a vychutnávala si dotyk jeho nahej pokožky.

Vzápätí som ho pritisla o stenu a zintenzívnila som naše bozky. On ma potiahol za vlasy a ja som jemne vzdychla. Chytil ma za zadok a pritlačil k sebe bližšie. V tom som dostala túžbu ponúknuť mu viac, ako zvyčajne. Chcela som ho mať celého vo svojej moci.

Pomaly som presúvala ruky z jeho hrude nižšie a nižšie až som sa dostala k lemu jeho nohavíc. Vtedy som sa od neho na pár centimetrov odtiahla a pozrela som mu do očí. Čakal, čo plánujem spraviť a ja som prstami našla gombík jeho nohavíc a rozopla som ho spolu so zipsom. Následne som chytila boky riflí a pomaly som sa spolu s nimi zosúvala dole, až kým ony neležali na zemi a ja som nekľačala.

Louis na mňa prekvapene hľadel a ja som sa naňho jemne usmiala. Následne som chytila okraj jeho boxeriek a taktiež som ich stiahla dole, takže sa predo mnou ocitol v celej jeho paráde. Louis na mňa neveriacky zízal a nemohol uveriť tomu, na to som sa to podujala. No mne sa to páčilo.

Páčilo sa mi, ako som ho ovládala. Presne to som mala na mysli, keď som ho chcela mať celého vo svojej moci. Páčilo sa mi, ako sa mi odovzdával a že som to bola ja, kto mu spôsoboval toľko slasti.

„O chvíľu asi vybuchnem,“ šepol Louis a zastavil ma.

„Chcem to dokončiť,“ povedala som potichu s pohľadom upretým do jeho očí.

„Si si tým istá?“ opýtal sa. „Nechcem ťa k ničomu nútiť.“

„Chcem to,“ povedala som rozhodne a dokončila som ho. V momente, keď jeho telom zatriasol orgazmus, vychutnávala som si jeho omamnú slanú chuť v ústach a pomaly som sa postavila. Louis na mňa pozrel zo zastretým pohľadom a ja som si olizla pery.

„Teraz som na rade ja,“ šepol s nádherným úsmevom a zatlačil ma dozadu, takže som skĺzla na posteľ. „Mám v pláne ti oplatiť každú jednu sekundu aj mnoho ďalších,“ uškrnul sa a pomaly ma začal vyzliekať. 

Hold On 11

Ani som si nevšimla ako , zaspala som Nialla držiac za ruku , nevnímajúc dej príbehu no vnímajúc jeho blízkosť.

„Pšššt! Nezobuďme ich! Och, sú takí zlatí...“ rozplýval sa ktosi. Ako mi neskôr došlo mohla to byť jedine Sue s Harrym . Konkrétne Sue. „Harry, Harry poď sem!“ pošepky ho volala. To si iba ona myslela že pošepky! Bolo to normálne nahlas! A vraj nezobuďme ich. „...Shit! Sue, kto natiahol na schody podprsenku?“ vrútil sa dnu zvedavý Harry. „Vravím , ti , pšššt! To bola Natt. Vždy to  robí.“ „Ale prečo?“ nedalo to Stylesovi. „Nerieš.“ Tento krát sa ozval Niall. „Ty si hore?“ čudovala sa Sue a Harry sa začal smiať keď si všimol v akej polohe spal Niall. „Keby ste tak vypadli a boli ticho? Vidíte že spí.“ navrhol im naštvane Niall. Je taký zlatý. „Nespím.“ Ozvala som sa aj ja, a všetci sme sa začali smiať. „Už ti je lepšie?“ sadol si ku mne na posteľ Niall. „Je. Ďakujem ti. Si úžasný spoločník pre chorých ľudí.“ Zaškerila som sa. „Budem si pamätať.“ So smiechom odvetil a začal vybaľovať veci čo doniesla Sue s Harrym. „Ľudia, koľko je hodín?“ spýtal sa dezorientovane Harry. „Pol siedmej prečo?“ odpovedala mu Sue s nadvihnutým obočím. „Niall , ty pako!“ obrátil sa na spomínaného pána ktorého veci pre psa prestali zaujímať a pre zmenu  jastril po izbe či nenájde tajné zásoby sladkostí. Už párkrát som mu vravela že nič nenájde , pokým mu nepoviem moju skrýšu. A to mu teda nepoviem! „Čo som urobil? Čo je?“ spýtal sa Harryho. Harry dostal niečo podobné hysterickému záchvatu. „Niall , my sme zabudli! O pol hodinu máme koncert!“ vrieskal ako šľahnutý. „Čo?!!!“ tie výkričníky sme počuli všetci. „Dámy , mrzí nás to. Musíme ísť. Niall rozlúč sa a ideme.“ Organizoval Harry a už aj ma držal v náručí. „Ďakujem.“ Šepla som Harrymu do ucha, on sa usmial a dal mi bozk najskôr na ľavé líce, potom na pravé , na čelo a nakoniec na nos. Začala som sa strašne smiať. Harry len rozhodil rukami a mizol vo dverách spolu so Sue ktorá mu šla odomknúť. Síce neviem načo, veď on ruky má. Potom sa jej spýtam. V izbe som zostala len ja a Niall. Podišiel ku mne a objali sme sa. Presne viem ako sa rád objíma, hoci som s ním len druhý(?) alebo tretí raz. Zaboril mi hlavu do krku a ja jemu tiež, objímali sme sa tak silno až sme sa kymácali zboka na bok. „Naozaj ďakujem Niall. Ani nevieš čo to pre mňa znamená.“ Zdvihol hlavu , a urobil presne to isté čo Harry, pobozkal ma na ľavé líce, potom na pravé , na čelo a nakoniec na nos. Zvonivo som sa zasmiala a vlepila mu dlhý bozk na líce. „Si zlatá.“ Povedal  ešte a už ho nebolo.

„Sue? No ták Sue to nie je smiešne! Vylez lebo sa naštvem! SUE!!“ vrieskala som na celý dom. Zvláštne, po chorobe ani stopy. Aj keď hlava ma bolí ešte stále ale...  „Tu som! Čo tak vreštíš? Kŕmim Styiho.“ Dodala keď videla môj výraz. Oprela som sa o dvere a sledovala som ako zápasí s drobným šteniatkom.  Nemohla som sa dívať ako nešikovne mu chce pripnúť obojok a tak som sa toho ujala ja. Zobrala som Styiho na ruky ,Sue som potiahla za tričko a usalašili sme sa na gauči. Zapla som MTV a práve dávali živý vstup z nejakého koncertu. Nezaujímalo ma to , a aj tak, zapla som to len na doplnenie atmosféry. Styimu som úspešne pripla obojok a pustila ho nech si pobehá. „Sue , prečo preboha si šla dole s Harrym? Veď si vie odomknúť.“ Zabŕdla som do nej. Celá očervenela. „ No , vieš , chcela som sa rozlúčiť. Nič viac. Nič medzi nami nie je.“ Odpovedala na všetky moje nevyrieknuté otázky. „Zatiaľ.“ Dodala po chvíľke rozmýšľania s neprítomným úsmevom. „A čo ty s Niallom?“ spýtala sa s lišiackym úsmevom. „No keby ste k nám nevpadli tak by sme sa dostali aj ďalej.“ Povedala som. „Ako ďalej? Veď ste spali nie? Natt!“ rozhorčene na mňa pozrela. „Fajn, fajn. Ležal na zemi ako si videla , čítal mi knihu. Je úžasný.“ Rozplývala som sa. Vtom moju pozornosť upútal televízor. Ten priamy prenos bol z koncertu chalanov. Práve boli v backstagi a robili rozhovor. Pridala som zvuk a spolu so Sue sme sa započúvali. Slušne sme sa nasmiali. Na záver Niall si zavolal moderátorku bokom. Mala som zlé tušenie. Veľmi zlé tušenie. A vyplnilo sa. „Chcel by som pozdraviť dve úžasné dievčatá. Natt a Sue. Ak sa pozeráte, chcem vám len povedať že pre mňa znamenáte naozaj veľa. Hlavne ty Natt. If you know  what I mean.“ zasmial sa  „Však Harold?“ spýtal sa Harryho ktorý sa pri ňom práve zjavil. Ten odušu prikyvoval a tým to skončilo. Vytiahla som mobil z vrecka a poslala SMS Niallovi : „Horan, keď ťa mám rada to ešte neznamená že ťa mám naozaj rada :P Neželaj si ma keď ťa stretnem. Natt xxxxxx“ odoslané. 

Love Me For Me 46

 Ahojte :) prepáčte, že mi to tak dlho trvalo, no ako som vám predtým vravela, v maturitnom ročníku sa veľa voľného času nezvýši :) celý čas sa buď učím  na certifikát z angliny, alebo pripravujem stužkovú, alebo sa učím do školy, alebo pomáham ocovi s prerábkou, tak ako napr. v sobotu, ktorú som celú zabila tým, že som kládla plávajúcu podlahu :D, alebo si zisťujem courses do Anglicka ako dnes :) celý deň som strávila na internete surfovaním po rôznych rebríčkoch univerzít aj po samostatných stránkach a vypisovala som si všetky kurzy, ktoré mi sedeli :D napokon som zo 49 vybrala 19  a z nich ešte musím vylúčiť vyše dvoch tretín, keďže prihlášku môžem podať na max. 6 kurzov :) bude to ťažké :D

„No tak tu ste,“ usmiala sa Grace, keď sme s Louisom vošli do Ashleynho bytu. Objala ma a Scott taktiež. Následne som sa objala s Ashley, ktorá sa usmievala od ucha k uchu a otočila som sa k rodičom, aby som zistila, o čo ide.

„Asi nebudeme chodiť okolo horúcej kaše, že?“ pozrela sa Grace na Scotta a ten s úsmevom prikývol. „Takže, keďže budete mať o dva týždne obe narodeniny, chceli by sme vám ..“

„Ehm, ehm,“ prerušila som ich. „Ja mám narodeniny v apríli.“

„No narodená si bola 4. decembra,“ odvetila Grace a ja som ostala mlčať. To si mám teraz presunúť aj narodeniny? Nebola som veľmi ich obľúbencom a predstava, že by som ich mala tak skoro, ma desila. No Grace pokračovala: „A tak sme si mysleli, že by sme mohli na vašu oslavu pozvať aj tvoju druhú mamku, čo ty na to?“

Všetci na mňa nadšene pozerali a ja som sa snažila nájsť únik pri Louisovi, no ten bol nápadom tiež nadšený. Očividne sa už nevedel dočkať, kedy ju spozná. No ja som sa bála, ako by to prebehlo. No na premýšľanie som nemala čas.

„Kúpili sme jej letenku,“ zamával kúskom papiera Scott a ja som šokovane otvorila ústa. Takže to všetko prebehlo bezo mňa?

„Ty nie si nadšená?“ opýtala sa sklamane Grace, keď videla ten môj výraz.

„Ja len ... nemám veľmi rada narodeniny,“ odvetila som.

„Čože?“ vypúlila oči Ashley. „Prečo?“

„Pretože ... nechcem to rozoberať,“ odvetila som potichu a sklopila som zrak. Nemala som chuť s nimi teraz rozoberať, že som vlastne nikdy poriadny darček nedostala a preto som ich prestala sláviť, aby sa mamka necítila zle, že si nemôže dovoliť mi niečo kúpiť. Po čase som sa s tým zmierila a zvykla som si, no predstava, že by ma teraz mali zasypať darčekmi, bola ... zvláštna.

„Tak dobre,“ riekla Grace a uchránila ma od výsluchu, na ktorý sa Ashley chystala. „A keby sme spravili len takú menšiu oslavu? Len my a tvoja mamka?“

„Tak dobre,“ prikývla som, pretože som vedela, akú radosť jej to urobí. „Ale bola by som rada, keby tam mohol byť aj Louis.“

„Iste,“ usmiala sa na mňa. „Takže je to vybavené. Dala by si nám adresu, aby sme tú letenku mohli poslať?“

„Iste,“ odvetila som a nadiktovala som jej ju do mobilu. Následne sa s nami Grace aj so Scottom rozlúčili, pretože už museli niekam súrne ísť a ja som taktiež objala Ashley a chystala som sa na odchod.

„Bude to pecka, tá oslava,“ usmiala sa na mňa pri dverách. „Aj keď by to bolo lepšie veľké, aby si spoznala celú rodinu, no aspoň niečo.“

„Maj sa Ash,“ zakývala som jej s jemným úsmevom na perách a s Louisom sme zišli na ulicu. Len čo sme sa ocitli na čerstvom vzduchu, zhlboka som sa nadýchla a strávila som všetky informácie. Louis na mňa len povzbudivo hľadel a mlčal, čo bolo to najlepšie, čo v tej situácii mohol urobiť. Necítila som sa na rozprávanie.

Chytila som ho za ruku a vykročila som ulicou. Potrebovala som sa prejsť a nadýchať čerstvého vzduchu. Louis poslušne cupkal vedľa mňa. Napokon sme skončili pri nejakom mini parku, kde som ešte nikdy nebola a spoločne sme si sadli na lavičku.

„Čo si o tej oslave myslíš?“ opýtala som sa.

„Neboj, bude to super,“ usmial sa na mňa. „A navyše si sa vyvliekla z veľkej udalosti. Aspoň to by ti malo spraviť radosť,“ štuchol do mňa a ja som sa uškrnula.

„Veď hej. To jediné ma teší. Neviem si predstaviť, ako bude mamka reagovať. No dúfam, že to nebude jedna veľká katastrofa.“

„Nebude,“ pritúlil si ma k sebe Louis. „A navyše, konečne spoznám tvoju mamku.“

„Všimla som si ten tvoj víťazoslávny úškrn a domyslela som si to. Bude ťa mať rada,“ usmiala som sa a položila som mu hlavu na plece. Vtom sa pred nami z ničoho nič zjavil fotograf a moje videnie bolo ožiarené ostrým bleskom. Zablikala som očami, aby som pred seba mohla vidieť a naskytol sa mi pohľad na utekajúceho paparazziho.

„A opäť budeme na titulke,“ povzdychol si Louis a postavil sa. „Nejdeme domov?“

„Poďme,“ prikývla som.

„Švihaj! Prídeme neskoro!“ búchal mi na dvere kúpeľne Adam, zatiaľ čo som si zapletala vlasy do vrkoča. Neodpovedala som mu, jednak pre to, že som mala v ústach gumičku a jednak preto, že by to bolo zbytočné. Len čo som mala vlasy pevne zopnuté, vyšla som späť do izby, kde som musela čeliť nervóznemu Adamovi.

„Čo ti to toľko trvá. O hodinu a pol začína koncert!“

„No vidíš,“ usmiala som sa naňho. „Ešte máme čas.“

Adam pomaly začínal nadobúdať odtieň červenej, a tak som ho musela upokojiť. „Veď už ideme. Beriem si kabelku a môžeme vyraziť.“

„Chválabohu,“ prekrútil očami Adama a ja som sa len zasmiala. Schmatla som čiernu minikabelku a naposledy som sa na seba pozrela do zrkadla. Mala som na sebe čierne tielko s béžovým svetrom a navrchu čiernu koženku, svetlé rifle a čierne čižmy bez opätkov s cvokmi. Na hlavu som si dala čiernu vlnenú čiapku a hotová som vyšla za Adamom z izby.

Cesta nám metrom trvala približne pol hodinu a kus cesty sme ešte museli prejsť peši, takže sme pred halu dorazili približne trištvrte hodiny pred začiatkom.

„Vidíš, všetko stíhame,“ usmiala som sa naňho a chytila som sa ho za rameno.

„Joooj, ty,“ uškrnul sa Adam, no jeho zlá nálada pominula. Veď ide na koncert Bon Joviho. Šťastne sa na mňa usmial a spolu sme sa zaradili do radu k ostatným fanúšikom.

„To bola totálna pecka!“ tešil sa Adam a úsmev mu žiaril od ucha k uchu.

„Predskokani mohli byť síce lepší, ale inak to bolo úžasné,“ súhlasila som s ním, keď sme vyšli z haly von spolu ostatnými. „Poď, mám pre teba ešte jedno prekvapenie,“ potiahla som ho na stranu, preč od davu, ktorý sa rozplynul po ceste.

„Čože? Aké prekvapenie?“ nechápal Adam.

„Nepýtaj sa a poď,“ zasmiala som sa. „V podstate to ani nie je moje prekvapenie, ale to nevadí,“ zahundrala som si popod nos.

S niekoľkými jedincami sme dorazili na parkovisko, kde som už z diaľky rozpoznala biely Saab. Podišli sme bližšie a keď nás Louis uvidel, vystúpil z auta von a pobral sa smerom k nám. Adam zmätene zastal a nechápavo sa na mňa pozrel.

„Čo sa to deje?“

„O chvíľu to zistíš,“ uškrnula som sa a pozrela som na Louisa, ktorý bol už len pár metrov od nás.