Love Me For Me 46

 Ahojte :) prepáčte, že mi to tak dlho trvalo, no ako som vám predtým vravela, v maturitnom ročníku sa veľa voľného času nezvýši :) celý čas sa buď učím  na certifikát z angliny, alebo pripravujem stužkovú, alebo sa učím do školy, alebo pomáham ocovi s prerábkou, tak ako napr. v sobotu, ktorú som celú zabila tým, že som kládla plávajúcu podlahu :D, alebo si zisťujem courses do Anglicka ako dnes :) celý deň som strávila na internete surfovaním po rôznych rebríčkoch univerzít aj po samostatných stránkach a vypisovala som si všetky kurzy, ktoré mi sedeli :D napokon som zo 49 vybrala 19  a z nich ešte musím vylúčiť vyše dvoch tretín, keďže prihlášku môžem podať na max. 6 kurzov :) bude to ťažké :D

„No tak tu ste,“ usmiala sa Grace, keď sme s Louisom vošli do Ashleynho bytu. Objala ma a Scott taktiež. Následne som sa objala s Ashley, ktorá sa usmievala od ucha k uchu a otočila som sa k rodičom, aby som zistila, o čo ide.

„Asi nebudeme chodiť okolo horúcej kaše, že?“ pozrela sa Grace na Scotta a ten s úsmevom prikývol. „Takže, keďže budete mať o dva týždne obe narodeniny, chceli by sme vám ..“

„Ehm, ehm,“ prerušila som ich. „Ja mám narodeniny v apríli.“

„No narodená si bola 4. decembra,“ odvetila Grace a ja som ostala mlčať. To si mám teraz presunúť aj narodeniny? Nebola som veľmi ich obľúbencom a predstava, že by som ich mala tak skoro, ma desila. No Grace pokračovala: „A tak sme si mysleli, že by sme mohli na vašu oslavu pozvať aj tvoju druhú mamku, čo ty na to?“

Všetci na mňa nadšene pozerali a ja som sa snažila nájsť únik pri Louisovi, no ten bol nápadom tiež nadšený. Očividne sa už nevedel dočkať, kedy ju spozná. No ja som sa bála, ako by to prebehlo. No na premýšľanie som nemala čas.

„Kúpili sme jej letenku,“ zamával kúskom papiera Scott a ja som šokovane otvorila ústa. Takže to všetko prebehlo bezo mňa?

„Ty nie si nadšená?“ opýtala sa sklamane Grace, keď videla ten môj výraz.

„Ja len ... nemám veľmi rada narodeniny,“ odvetila som.

„Čože?“ vypúlila oči Ashley. „Prečo?“

„Pretože ... nechcem to rozoberať,“ odvetila som potichu a sklopila som zrak. Nemala som chuť s nimi teraz rozoberať, že som vlastne nikdy poriadny darček nedostala a preto som ich prestala sláviť, aby sa mamka necítila zle, že si nemôže dovoliť mi niečo kúpiť. Po čase som sa s tým zmierila a zvykla som si, no predstava, že by ma teraz mali zasypať darčekmi, bola ... zvláštna.

„Tak dobre,“ riekla Grace a uchránila ma od výsluchu, na ktorý sa Ashley chystala. „A keby sme spravili len takú menšiu oslavu? Len my a tvoja mamka?“

„Tak dobre,“ prikývla som, pretože som vedela, akú radosť jej to urobí. „Ale bola by som rada, keby tam mohol byť aj Louis.“

„Iste,“ usmiala sa na mňa. „Takže je to vybavené. Dala by si nám adresu, aby sme tú letenku mohli poslať?“

„Iste,“ odvetila som a nadiktovala som jej ju do mobilu. Následne sa s nami Grace aj so Scottom rozlúčili, pretože už museli niekam súrne ísť a ja som taktiež objala Ashley a chystala som sa na odchod.

„Bude to pecka, tá oslava,“ usmiala sa na mňa pri dverách. „Aj keď by to bolo lepšie veľké, aby si spoznala celú rodinu, no aspoň niečo.“

„Maj sa Ash,“ zakývala som jej s jemným úsmevom na perách a s Louisom sme zišli na ulicu. Len čo sme sa ocitli na čerstvom vzduchu, zhlboka som sa nadýchla a strávila som všetky informácie. Louis na mňa len povzbudivo hľadel a mlčal, čo bolo to najlepšie, čo v tej situácii mohol urobiť. Necítila som sa na rozprávanie.

Chytila som ho za ruku a vykročila som ulicou. Potrebovala som sa prejsť a nadýchať čerstvého vzduchu. Louis poslušne cupkal vedľa mňa. Napokon sme skončili pri nejakom mini parku, kde som ešte nikdy nebola a spoločne sme si sadli na lavičku.

„Čo si o tej oslave myslíš?“ opýtala som sa.

„Neboj, bude to super,“ usmial sa na mňa. „A navyše si sa vyvliekla z veľkej udalosti. Aspoň to by ti malo spraviť radosť,“ štuchol do mňa a ja som sa uškrnula.

„Veď hej. To jediné ma teší. Neviem si predstaviť, ako bude mamka reagovať. No dúfam, že to nebude jedna veľká katastrofa.“

„Nebude,“ pritúlil si ma k sebe Louis. „A navyše, konečne spoznám tvoju mamku.“

„Všimla som si ten tvoj víťazoslávny úškrn a domyslela som si to. Bude ťa mať rada,“ usmiala som sa a položila som mu hlavu na plece. Vtom sa pred nami z ničoho nič zjavil fotograf a moje videnie bolo ožiarené ostrým bleskom. Zablikala som očami, aby som pred seba mohla vidieť a naskytol sa mi pohľad na utekajúceho paparazziho.

„A opäť budeme na titulke,“ povzdychol si Louis a postavil sa. „Nejdeme domov?“

„Poďme,“ prikývla som.

„Švihaj! Prídeme neskoro!“ búchal mi na dvere kúpeľne Adam, zatiaľ čo som si zapletala vlasy do vrkoča. Neodpovedala som mu, jednak pre to, že som mala v ústach gumičku a jednak preto, že by to bolo zbytočné. Len čo som mala vlasy pevne zopnuté, vyšla som späť do izby, kde som musela čeliť nervóznemu Adamovi.

„Čo ti to toľko trvá. O hodinu a pol začína koncert!“

„No vidíš,“ usmiala som sa naňho. „Ešte máme čas.“

Adam pomaly začínal nadobúdať odtieň červenej, a tak som ho musela upokojiť. „Veď už ideme. Beriem si kabelku a môžeme vyraziť.“

„Chválabohu,“ prekrútil očami Adama a ja som sa len zasmiala. Schmatla som čiernu minikabelku a naposledy som sa na seba pozrela do zrkadla. Mala som na sebe čierne tielko s béžovým svetrom a navrchu čiernu koženku, svetlé rifle a čierne čižmy bez opätkov s cvokmi. Na hlavu som si dala čiernu vlnenú čiapku a hotová som vyšla za Adamom z izby.

Cesta nám metrom trvala približne pol hodinu a kus cesty sme ešte museli prejsť peši, takže sme pred halu dorazili približne trištvrte hodiny pred začiatkom.

„Vidíš, všetko stíhame,“ usmiala som sa naňho a chytila som sa ho za rameno.

„Joooj, ty,“ uškrnul sa Adam, no jeho zlá nálada pominula. Veď ide na koncert Bon Joviho. Šťastne sa na mňa usmial a spolu sme sa zaradili do radu k ostatným fanúšikom.

„To bola totálna pecka!“ tešil sa Adam a úsmev mu žiaril od ucha k uchu.

„Predskokani mohli byť síce lepší, ale inak to bolo úžasné,“ súhlasila som s ním, keď sme vyšli z haly von spolu ostatnými. „Poď, mám pre teba ešte jedno prekvapenie,“ potiahla som ho na stranu, preč od davu, ktorý sa rozplynul po ceste.

„Čože? Aké prekvapenie?“ nechápal Adam.

„Nepýtaj sa a poď,“ zasmiala som sa. „V podstate to ani nie je moje prekvapenie, ale to nevadí,“ zahundrala som si popod nos.

S niekoľkými jedincami sme dorazili na parkovisko, kde som už z diaľky rozpoznala biely Saab. Podišli sme bližšie a keď nás Louis uvidel, vystúpil z auta von a pobral sa smerom k nám. Adam zmätene zastal a nechápavo sa na mňa pozrel.

„Čo sa to deje?“

„O chvíľu to zistíš,“ uškrnula som sa a pozrela som na Louisa, ktorý bol už len pár metrov od nás.