O mne

Moja fotka
Hi, my name is Laura and I found myself a new passion that brings me a lot of joy - writing. For now I´m writing about One Direction but maybe over a time I will write about someone else. Who knows. :) I hope you liked, like and will like my stories and if so, please write comments. I´m really grateful for them because they are giving me the strenght and the fancy to write more and more. Thank you so much :) :-* FB - https://www.facebook.com/vojtekova.laura ... TT - https://twitter.com/LauraVojtek ... FB fanpage - https://www.facebook.com/LaliStories?ref=hl ... Ask.fm -http://ask.fm/LauraVojtek

pondelok, 21. októbra 2013

Day 28

Téma: Niečo, čo ti chýba.


   Prvé, čo ma napadne, keď si to prečítam je láska. Hľadá ju snáď každý z nás. Mnohí sa kvôli nej trápime a robíme hlúposti, ktoré neskôr ľutujeme, no taktiež si mnohokrát vyčítame, že sme mali spraviť niečo skôr, než bolo neskoro. Presne to je aj môj prípad. 
   Možno si pamätáte na obdobie v júni, keď som začínala s týmto projektom a prvý deň patril vzťahom. Potom som písala, že som bola zadaná, no trvalo to ani také dva týždne. No keď sa vrátim v čase, v tom období, keď som "chodila" s Danom, stretávala som sa s jedným úžasným chlapcom - Filipom. Spoznali sme sa začiatkom mája počas kamarátkinej oslavy, keď sme šli dokúpiť do večierky zapijak. Stretla som partiu chalanov, kde bol aj jeden môj kamarát zo školy a tak som tam s ním chvíľu ostala a zoznámila som sa aj so zvyšnými členmi party. Jeho najlepší kamarát bol práve Filip. 
   Ďalší deň si ma pridal ku priateľom a dennodenne sme si písali. A vždy písal on mne. No nebolo mi to nepríjemné, práve naopak. Mala som ho veľmi rada, samozrejme, ako kamaráta, a to, že sa o mňa zaujíma mi len lichotilo. No nič viac. Samozrejme, ako na truc, párkrát mi dal najavo, že má o mňa väčší záujem, no ja som to v tom čase nevnímala. Potom prišlo leto a my sme spolu šli konečne vonku sami, keď sa mi nechcelo ísť z bytu vonku a tak som mu zavolala, či sa nejde prejsť. Skončili sme na ihrisku na hojdačkách a strávili sme spolu približne 5 hodín. A čo ma na tom zarážalo najviac, že nikdy nebolo ticho. Vždycky sme sa mali o čom rozprávať. Potom prišiel Pivný festival a my sme sa stále nejako minuli, až raz som mu volala, kde je a on povedal, že na chate, ktorá bola v meste neďaleko toho festivalu. Tak som sa tam vydala a aj s jeho kamarátmi sme sa zabavili. A potom ... sek. 
   Pomaly ale isto sme si prestávali písať. Jediný iniciátor som bola ja, keďže som v ňom mala úžasného kamaráta, o ktorého som nechcela prísť. Až napokon sme si prestali písať úplne a ja som ho nedokázala dostať z mojej mysle. Nerozumela som, čo mi je. Veď to bol len nejaký chalan. Iba kamarát. Nájde sa druhý. Veď sme sa ani nepoznali tak dlho, tak čo potom riešim, hovorila som si stále. No ako bežal čas, chýbal mi čoraz viac. Kamarátka o všetkom vedela a celý čas ma presviedčala, nech mu napíšem. Lenže ja hlava tvrdohlavá som sa zaťala a povedala som, že sa mu do riti pchať nebudem. Taktiež tvrdila, že predsa len ho považujem za viac ako kamaráta a o tom sme sa dokázali nekonečne vadiť, pretože som si to nemohla priznať. Ja a Filip? Neexistuje. 
   Až potom mi prišli domov oznamka z tlače a ja som začala riešiť, komu ich dám. Samozrejme, ako prví mi prišli na um len dvaja ľudia. Moja najlepšia kamarátka a on. Lenže problém bol, že sme už neboli v kontakte. A tu si kamarátka myslela, že by som mala aspoň zámienku sa s ním stretnúť a ísť spolu vonku.  A tak som začala vymýšľať venovanie. Nechcela som niečo okaté, no na druhej strane som mu chcela dať najavo, že mi ako kamarát chýba. A tak som sa rozhodla na šialenosť. Začala som čítať tie naše tisícové konverzácie na Facebook-u. To bola na jednej strane najväčšia chyba, no na druhej zrejme aj to, čo som mala spraviť dávno. Ako som tak šla zaradom, začala som si uvedomovať skryté náznaky v jeho správach. Minimálne 2x ma volal vonku samu, presviedčal ma o tom, aká som dokonalá a napokon, keď sa dozvedel, že som zadaná, totálne mu padla nálada. Nerozumiem, ako som si to nemohla všimnúť. Keď sa na to pozerám teraz, len sa bijem hlavou o stenu, aká som bola tupá. 
   Ako som to čítala, mala som divný pocit. Pocit, akoby som niečo zmeškala. A vtedy som si začala uvedomovať, že asi to predsa len nie je čisté priateľstvo. Napokon som sa mu rozhodla napísať a zavolať ho vonku. Konverzácia šla od zlého k horšiemu. Bol neskutočné divný a bolo z neho cítiť, akoby sa na mňa kvôli niečomu hneval. Napokon som to nevydržala a pýtala som sa ho, čo sa deje. Samozrejme, kto na prvýkrát prizná, čo mu je. No ja som to nevzdala. Aj tak nechcel nič povedal a zrazu ostala naša konverzácia na bode mrazu. Vlastne, ona bola už celý čas dávno pod ním. A mňa išlo vtedy puknúť. 
   Napokon som prelomila všetky svoje zábrany a napísala som mu správu: už to asi nezachránim čo? (mysliac naše priateľstvo, aspoň navonok). Odpoveď znela: asi nie ... keby sa to riešilo počas leta, bolo by to iné. A vtedy som myslela, že omdliem. Toto som teda nečakala. Nie od neho. Vždy to bol optimista a slniečko, a zrazu sa ku mne správal, akoby som ho dobodala dýkou (nie ďaleko od pravdy ale len metaforicky). A tak sme to začali riešiť hlbšie. Spýtala som sa, či som mu niečo spravila, že sa jeho postoj ku mne tak veľmi zmenil. Odvetil: nejako to vyhaslo .. myslel som si, že nemáš záujem. To bola posledná kvapka a ja som si myslela, že umriem. 
   Prvýkrát som naozaj zažila bodnutie do srdca a tá bolesť bola ... neopísateľná. Vlastne ani neviem, ako sa mi podarilo opisovať bolesť v mojich poviedkach, no toto bolo oproti nim 1000000x horšie. Slzy sa mi rinuli po tvári a ja som sa nemohla poriadne nadýchnuť. A vtedy som pochopila, že nie len, že mám k nemu bližšie, ako ku kamarátovi, ale že ho zrejme aj ľúbim. Nerozumela som tomu, no vedela som, že je to pravda. A že to nie je len obyčajný crush, keď sa vám niekto páči, pretože Filipa som nikdy nebrala viac ako kamaráta. Až keď som ho stratila, uvedomila som si, koľko pre mňa znamenal. No už bolo neskoro a ja som strávila celú noc urevaná vo svojej posteli. 
   Spala som asi dve hodiny prerušovaného spánku a ráno som sa zobudila s čiernymi kruhmi pod očami a červenými fľakmi po tvári od plaču. A navyše ma neskutočne bolela hlava, no to bolo nič oproti tomu, čo som cítila vnútri. Bola som ako živá múmia a samozrejme, že to neostalo nepovšimnuté. No ja som o tom nemohla hovoriť, lebo stačila len spomienka a už sa mi opäť tisli slzy do očí. 
   Neviem, či ste už takéto zažili, no u mňa to bolo/je nové a preto tak silné. A hoc už prešiel týždeň, od tej našej konverzácie, neprejde minúta, aby som naňho a na to nemyslela. V hrudi mám stále ten pocit, akoby som bola rozdvojená a nedokážem sa poriadne ani sústrediť na školu či angličtinu. Pred sebou mám stále tú jeho poslednú vetu a to, že keby som nebola taká tvrdohlavá a uvedomila by som si fakty skôr, všetko mohlo byť inak. A teraz som na to doplatila nie len tým, že som v ňom stratila najlepšieho kamaráta ale aj prvú lásku. Prvú ozajstnú lásku, ako som si uvedomila. Všetko predtým boli len crushes. Chalani, ktorí ma zaujali výzorom a nie dušou. Filip bol iný. 
   A prečo to tu píšem? Jednak je to k téme, čo ti chýba. Chýba mi láska, no viac mi chýba on. Zmierila by som sa aj s priateľstvom, keby som ho mohla vidieť a opäť s ním zažiť tie nezmyselné dlhé debaty. Druhá vec je, že do takejto situácie sa raz dostane nejedna z nás. Takže tiež by som vám rada ukázala, ako môže tvrdohlavosť a vysoké ego spolu s hanblivosťou spôsobiť, že stratíte milovanú osobu navždy. Nie vždy to musí byť láska, niekedy ide len o príťažlivosť. No tak či tak je dobré svoje pocity vyjadriť a nebáť sa, že budete odmietnuté. Necítiť sa pritom ponížene, pretože to isté očakávame my od chlapcov a oni sa boja presne toho istého. Časy, kedy city musel vyznať chalan ako prvý úž dávno pominuli, milé dámy, a tak sa poučte z mojej chyby a nečakajte, kým bude príliš neskoro na to, aby ste boli šťastné s osobou, ktorá je vášmu srdcu milá. (och, koľko básnictva vo mne sa vzalo :D) A ďakujem tým, ktorí to dočítali až do konca :)

7 komentárov:

  1. Fuu tak ja ho asi začnem hľadať a pošlem mu toto. Určite zmení názor a pochopí, že aj ty si iba človek, všetci robíme chyby, no nie všetci si ich priznajú. Ale ty si ju priznala. A to je aspon dôvod aby si ťa vypočul :). Bože skoro som sa na konci rozplakala.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. on to vie :) nie asi až tak dopodrobna, no vie, že som ho chcela ... :) ale ďakujem

      Odstrániť
  2. Veľmi krásne si to napísala:) Prežívala som to v tomto momente s tebou :) Viem trápi ťa to, ale nespravila si chybu len ty ;) Na konci sa mal inak on zachovať...
    Mne chýba totéž :) Ja ani neviem som zaľúbená do chlapca, ktorý to vie, pretože som prekonala svoj strach a povedala mu to.. Len to proste nevyšlo, stále dúfam, stále verím, že to vyjde, že sa mi ozve, že to celé ma ešte zmysel, ale nejak nič.. Teraz mám kamaráta Filipa, mám ho veľmi rada, ale nič viac určite by z toho nehrozilo.. Síce keď sa prihlási som šťastná, hneď v momente mi napíše a píšeme večnosť:) I keď dnes ma pekne nahneval a nečakala som od neho niečo také, a to nejak zabolelo..Očakávam lásku, ale nie od niekoho koho mám síce rada, ale zakaždým ho porovnávam s tým jednym :) Zaľúbená po uši a pre vlastnú hlúposť prichádzam o ľudí, ktorí pre mňa niekedy znamenali/znamenajú najviac :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. tak nejak som to mala s Filipom aj ja na začiatku :) som si vravela, že nehrozí :D a pozri sa teraz ... a tá posledná veta - presne to iste :) ale už som sa poučila a verím, že, ako povedal Herakleitos, dvakrát do tej istej rieky nevkročím :)

      Odstrániť
  3. Z casti je to nieco co prezivam prave teraz... boooze mame to v zivote tazke :(

    OdpovedaťOdstrániť
  4. velmi sa mi paci ako si to napisala :) zazila som uz nieco podobne, ale nikdy som to tak hlboko neprezivala, asi preto, ze top nebola prava laska :) ale mas moj obdiv :)

    OdpovedaťOdstrániť