O mne

Moja fotka
Hi, my name is Laura and I found myself a new passion that brings me a lot of joy - writing. For now I´m writing about One Direction but maybe over a time I will write about someone else. Who knows. :) I hope you liked, like and will like my stories and if so, please write comments. I´m really grateful for them because they are giving me the strenght and the fancy to write more and more. Thank you so much :) :-* FB - https://www.facebook.com/vojtekova.laura ... TT - https://twitter.com/LauraVojtek ... FB fanpage - https://www.facebook.com/LaliStories?ref=hl ... Ask.fm -http://ask.fm/LauraVojtek

nedeľa, 23. februára 2014

Challenge 11

Harry
Neveriacky som sa díval za Emmou, ako odchádza na ulicu a nemohol som sa pohnúť. Čo som to vlastne chcel? premýšľal som, až som si spomenul, že som šiel za Niallom po moje sako. Cestou nahor som premýšľal o Emme.
Od toho večera vo Funky Buddhovi prešlo síce neskutočne veľa času, no jej tvár mi ostala v mysli. A hoci som naďalej pokračoval vo svojom tradičnom živote užívajúc si potešenie mnohých žien, nemohol som ju dostať z hlavy. Kristepane, Harold, čo to s tebou je?! Ako ťa mohla omámiť jedna ženská! premýšľal som, no odpoveď neprichádzala. Odkiaľ by aj. Chalanom som o ničom nepovedal a moja myseľ bola neschopná hocijakej odpovede.
Nevnímajúc okolie som automaticky zaklopal na Niallove dvere. Neustále som rozmýšľal, čo so mnou to dievča porobilo. Vypýtal som si od nej číslo! To ja nerobím! Ak nie je dostupná hneď, tak nikdy. Je to so mnou fakt zlé!
„Harry?! Vnímaš?!“ kýval mi Niall pred tvárou a ja som naňho zmätene pozrel.
„Čo?“
„Kde si bol? Vo vagíne nejakej ženy?“ zaškeril sa.
„Ha ha ha. Aký si vtipný,“ zamračil som sa. Prečo nie som sarkastický? Prečo nemám nejakú múdru odpoveď. Asi potrebujem nejakú odbornú pomoc!
„Prišiel si si po to sako?“
„Hej,“ odvetil som mysľou úplne inde a o minútu mi ho Niall pchal do rúk.
„Maj sa,“ zakýval mi a zabuchol za mnou dvere. Inokedy by som sa zaujímal, či tam má nejaké dievča, keď ma tak vykopol, no teraz mi to bolo jedno. Premýšľal som, kedy by som jej mal zavolať. Najradšej by som to urobil hneď, no to by bolo príliš skoro a vyznel by som dotieravo. No na druhej strane som nechcel, aby si myslela, že som na ňu zabudol. Záleží mi na tom, čo si o mne nejaké dievča myslí. Harry, spamätaj sa!
Rýchlo som potriasol hlavou a zamieril som k svojmu autu. Potreboval som prísť na iné myšlienky a tak som sa rozhodol zájsť do baru. Po 10 minútach cesty som zastavil pri bare Pied Bull, kde som bol asi len dvakrát v živote. Sadol som si k baru a objednal si pivo, pričom som sa opäť vrátil k svojim dotieravým myšlienkam. Nemohol som pochopiť tú zmenu, čo sa vo mne diala.
Neustále som nad tým premýšľal, keď si ku mne odrazu prisadlo nejaké dievča. Bola nádherná a sama. Perfektný úlovok. No odrazu som nemal chuť nikoho baliť. Len som si pomyslel, že by za to stála a dopil som svoje pivo. Zaplatil som a otočil sa na odchod.
„Ahoj, ty si Harry Styles, však?“ ozval sa za mnou vábivý hlas a ja som sa otočil.
„Áno,“ usmial som sa nasilu a nechal som ju, nech vyklopí, čo chce.
„Už odchádzaš? Nedáš si so mnou ešte jeden drink?“ zaklipkala očami a ja som chcel zagúľať očami, no premohol som sa.
„Prepáč, už sa ponáhľam. Maj sa,“ odvetil som a vyšiel som z baru. Sadol som si za volant a meravo som pozeral pred seba. Je možné, aby ma jedno obyčajné dievča tak zmenilo? Odmietol som krásnu sexicu, ktorá sa mi priam hádzala do postele. Toto nie je normálne! Síce som si v hlave dookola hovoril to isté, nedokázal som tomu pochopiť. Bolo to pre mňa niečo nové. Niečo nevídané. Presne ako vtedy v bare, keď sme sa bozkávali a ja som nad sebou začal strácať kontrolu.
Zajtra jej musím zavolať a čo najskôr sa s ňou stretnúť, nech to už konečne prestane a ja sa vrátim späť do starých koľají, rozhodol som sa a naštartoval som motor. Konečne som mal aké-také riešenie, a tak som mohol ísť domov. Potreboval som oddych a spánok, pretože poslednú noc som toho veľa nenaspal a energie som tiež odovzdal veľa. Veľmi veľa. A tak som sa vo svojej izbe hodil na posteľ a v momente, ako sa moja hlava dotkla vankúša, som zaspal.

Zobudil som sa až nadránom na pípanie budíka v mobile a voľky-nevoľky som otvoril oči. Chvíľu som len tak ležal, prehrávajúc si včerajšok v mysli. Keď som pomyslel na to, ako spolu sedíme niekde na káve, pery sa mi roztiahli do širokého úsmevu. Hmm, prečo len káva? Mohla by to byť rovno večera, pomyslel som si a hneď som vedel, že bez jej áno ďalšiu noc nezaspím.
Konečne som sa rozhodol vstať z postele a zamieril som rovno do sprchy, aby som zo seba zmyl všetku špinu. Následne som si pobalil veci do posilňovne a vyšiel som von z bytu. Na ulici som zamieril doprava rozhodnutý tú menšiu vzdialenosť dnes prejsť pešo. Rezkým krokom som tam došiel za 10 minút a o pár minút som už makal na stroji.
Po dvojhodinovom tréningu som bol síce unavený ako pes, no plný endorfínov – ako vždy. Zamieril som do spŕch a opäť som si doprial osviežujúcu očistu. Následne, prezlečený a navoňaný, som vyšiel von a zamieril som domov, kde som len zhodil tašku a už som bral do ruky telefón. Jedno zvonenie, druhé, tretie ... na siedmykrát mi to zodvihla.
„Reed, prosím?“ ozvala sa formálne. Premýšľal som, že si z nej trošku vystrelím a tak som sa predstavil ako niekto úplne iný.
„Dobrý deň, tu je pár Omwell. Chcel by som využiť vaše služby.“
„A o ktorú časť bytu ide?“ opýtala sa a ja som bol zmätený. Nevedel som, či študuje alebo pracuje, no vyzeralo to na tú druhú možnosť. Akurát odbor mi nebol známy.
„Hmmm ... kuchyňu.“
„Za aký časový úsek by ste to chceli mať hotové? Kedy by ste sa chceli stretnúť?“
„Dnes na príjemnej večeri,“ odvetil som už svojim hlasom a v telefóne bolo na chvíľu ticho. Akoby nad niečím premýšľala.
„Preferujem radšej stretnutie priamo v byte, aby som si ho mohla pomerať a predebatovať detaily.“
„Pokojne môžeš prísť aj do môjho bytu. Ja sa len poteším,“ riekol som, no už som nedokázal udržať smiech na uzde.
„Myslela som si to!“ zamrmlala Emma nahnevane a ja som sa ešte viac rozosmial.
„Čo ma prezradilo?“ vyzvedal som.
„Spočiatku ma zmiatol hlas, no podozrievavá som začala byť až pri tej večeri,“ odvetila a z jej hlasu už bolo cítiť pobavenie. Čo by som dal, aby som videl ten jej úsmev na tvári, pomyslel som si, no hneď som sa vzápätí zahriakol, nech sa spamätám.
„Tak čo hovoríš?“
„Na tú večeru?“ opýtala sa.
„Ach, škoda ... a ja som si myslel, že preferuješ radšej stretnutie priamo v byte,“ uškrnul som sa a vedel som, že sa červená.
„To platí pre pracovné stretnutia,“ zasmiala sa.
„Dobré vedieť,“ poznamenal som. „Tak teda, tá večera?“
„Pôjdem rada,“ odvetila a moje srdce podskočilo.
„Tak to som rád. Prídem po teba?“
„Radšej sa stretnime až v reštaurácii.“
„Tak teda dobre. Pošlem ti adresu cez správu. O siedmej?“
„Budem tam.“

„Už sa teším. Tak zatiaľ,“ usmial som sa a zložil som. S úsmevom na perách som zamieril do kuchyne a začal som si variť obed. Veď prečo nie? Nemusím sa vždy stravovať vonku.

7 komentárov:

  1. super, skvele, uzasne :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Aw... Harry boduje :D je to dokonalé :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. je to krásne neviem sa dočkať čo vymyslíš ďalej :) inak ak by ste chceli čítať aj nejaké iné poviedky, moja kamarátka začala písať a nechce ďalej pridávať lebo si myslí že to nikto nečíta.. prosím pozrite si to a ak sa vám to bude páčiť, dajte jej tam aspoň ten jeden LIKE nech nestráca nádej :) vopred ďakujem aj za ňu :) https://www.facebook.com/poviekdysim?ref=ts&fref=ts

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Wow wow wow wow :D obyčajne slova na ktoré sa zmôžem :)

    OdpovedaťOdstrániť