O mne

Moja fotka
Hi, my name is Laura and I found myself a new passion that brings me a lot of joy - writing. For now I´m writing about One Direction but maybe over a time I will write about someone else. Who knows. :) I hope you liked, like and will like my stories and if so, please write comments. I´m really grateful for them because they are giving me the strenght and the fancy to write more and more. Thank you so much :) :-* FB - https://www.facebook.com/vojtekova.laura ... TT - https://twitter.com/LauraVojtek ... FB fanpage - https://www.facebook.com/LaliStories?ref=hl ... Ask.fm -http://ask.fm/LauraVojtek

pondelok, 17. februára 2014

Challenge 9

O dva mesiace
„Chcelo by to ešte trošku viac zelene a bude to úžasné,“ poznamenala Sasha Richfieldová, 42-ročná kaderníčka, ktorá bola mojou piatou klientkou. Nepatrila však pod Network Centrum, kde som pracovala ako grafická dizajnérka spolu s Ally a Alecom. Mimo toho som sa taktiež venovala mojej vášni, ktorou bol bytový dizajn. Mala som vlastnú, síce začínajúcu, stránku a čuduj sa svete, ozvalo sa mi už pár ľudí. Sasha bola piata, ako som už spomenula, s ktorou som aj reálne podpísala zmluvu. Práve sme sa dohadovali na posledných úpravách jej obývačky.
„Môžeme dať tu do rohu pod okno jednu monsteru a na poličku nad televízorom kaktus. Obe nie sú náročné na starostlivosť, no dokážu oživiť priestor,“ navrhla som a pridala som to do programu, v ktorom bol celý návrh obývačky.
„Áno, takto je to skvelé. Ďakujem,“ usmiala sa na mňa nadšene.
„Takže plán je teda hotový. Počas budúceho týždňa by som mala mať hotový presný rozpočet. Hneď vám potom budem volať.“
„Výborne. Už sa neviem dočkať,“ odvetila Sasha s úsmevom a ja som sa postavila na odchod. Pozbierala som si veci a rozlúčila som sa. Následne som vyšla z bytu a privolala som výťah. Z tejto poslednej zákazky som bola neskutočne nadšená, pretože som mohla plne využiť svoj potenciál. Keďže bola Sasha vydatá za celkom úspešného podnikateľa, mohla si dovoliť prerobenie bytu bez limitu. Kaderníčku robila len ako hobby.
Zasnívane som vošla do výťahu a premýšľala som nad svojím životom. Síce som žila istým spôsobom stereotypne, čo bol v mojich teen rokoch môj najväčší strach, no nebolo to až tak hrozné. Mohla som robiť to, čo som si vždycky priala a to bolo podstatné. Odrazu mi zazvonil telefón, na ktorom svietila pripomienka ohľadom rodičovského združenia v škôlke, na ktoré som úplne zabudla.
„Dočerta!“ zahrešila som a len čo sa výťah zastavil na prízemí, rýchlo som otvorila dvere a vystrelila som z výťahu von. Tak rýchlo, že som si nevšimla osobu, ktorá tam stála a čakala, kým výťah príde dole, a narazila som do nej. V momente mi všetky papiere spolu s notebook-om vyleteli do vzduchu a ja som taktiež stratila rovnováhu a padala som dozadu na chrbát.
Vtom som na predlaktí pocítila pevný stisk a svet okolo mňa sa zastavil. Už som nepadala, len som sa nakláňala nad podlahou v nebezpečnom uhle, zapretá nohami o cudziu osobu, do ktorej som narazila a ktorá ma zachytila práve v čas, aby som nespadla.
„Ďa-ďakujem,“ zakoktala som zmätene a snažila som sa predýchať, čo sa práve stalo. Žijem. Ja žijem! pomyslela som si. V tej chvíli ma ten niekto potiahol za ruku a ja som sa ocitla pevne nohami na zemi tvárou v tvár k môjmu záchrancovi. To nie je možné! To nemôže byť ON!
„Emma?“ opýtal sa zmätene a prekvapenie sa zračilo aj na jeho tvári.
„Ehm, ahoj,“ usmiala som sa nesmelo a začervenala som sa. Spomenula som si totiž, ako som ho nechala samého v bare a prišlo mi to trápne. No vtom som si uvedomila, že ma oslovil mojím menom. Panebože, on si ma pamätá! zvýsklo moje podvedomie a ja som cítila, ako mi srdce šťastne poskočilo. „Ty si ma pamätáš?“ opýtala som sa s nadvihnutým obočím.
„Ale iste,“ usmial sa zvodne. „Funky Buddha. Tancovali sme spolu a sfotila si ma. Aj tvoja kamoška. Boli sme spolu vo VIP sekcii a potom si utiekla.“
„Neutiekla som. Len sa mi nechcelo čakať. To je rozdiel,“ obhajovala som sa.
„Keď myslíš,“ uškrnul sa a ja som sa šla roztopiť nad tou jeho úžasnou jamkou na líci.
„Áno, myslím,“ povedala som tvrdohlavo a potom som si spomenula na moje veci. Rýchlo som sa zohla, aby som ich pozbierala a Harry si čupol, aby mi pomohol. Mlčky som si zberala roztrúsené papiere, až kým som nedorazila k môjmu notebooku.
„Ach, nie,“ zaúpela som. Aj keď bol v ochrannom puzdre, šanca, že ten pád prežil bola mizivá. Opatrne som rozzipsovala puzdro a vytiahla som ho von. Displej bol prasknutý na niekoľko kúskov a klávesnica vyletela z plastu. Stlačila som tlačidlo, aby som ho zapla a on sa ako zázrakom rozsvietil.
„Och, panebože, ďakujem ti. Ďakujem,“ pozrela som nahor a pritisla som si notebook k hrudi. Potom som zachytila Harryho skúmavý pohľad, no nič som nepovedala. Nemusím mu predsa nič vysvetľovať, pomyslela som si a zapla som notebook späť do puzdra. Položila som ho na kopu papierov na zemi a vzala si ju do náručia.
„Ehm, no ... tak ja už pôjdem. Rada som ťa videla,“ usmiala som sa a pobrala som sa na odchod, keď ma opäť zastavila jeho ruka.
„Nemáš pár minút čas? Na kávu?“ usmial sa nervózne a ja som naňho neveriacky vypúlila oči. Nielenže si ma pamätá, ale ešte ma aj pozýva na kávu? To sa mi snáď zdá.
Prepáč, ale dosť sa ponáhľam. Mám ... stretnutie,“ dodala som po sekunde zaváhania. Neviem prečo, no nechcela som, aby vedel, že idem na rodičovské stretnutie.
„A nedala by si mi aspoň tvoje číslo? Mohli by si ísť inokedy, keď budeš mať čas.“
Waaaaaa, vrieskalo moje vnútro a motýle v bruchu sa zbláznili. Nemohla som uveriť tomu, čo sa práve dialo. Snažila som sa ostať, čo najviac pokojná, aby som nevyznela príliš nadšene, no malý úsmev mi aj tak ušiel.
„Ukáž mobil,“ riekla som a on mi ho radostne podal. Napísala som mu doň moje číslo, no políčko na meno som nechala prázdne, nech si ma uloží, ako chce. Podala som mu ho späť a s úsmevom som sa otočila na odchod.

„Vidíme sa neskôr,“ zavolal za mnou a ja som sa len otočila a usmiala sa naňho. Nevedela som, čo by som mu na to odpovedala a aj tak ... slová boli zbytočné. Vnútri som cítila toľké nadšenie, že som pomaly nevedela kráčať. Napokon som sa však dostala k zaparkovanému autu a nastúpila som dnu. Na druhé sedadlo som položila papiere s notebookom a naštartovala som. Snažila som sa sústrediť na cestu a na deti, no v mysli som stále mala Harryho úsmev. Kristepane, Emma! Spamätaj sa! okríkla som sa v duchu, no nemohla som si pomôcť. A tak som sa len usmiala a zamierila som na rodičovské. 

3 komentáre:

  1. super..tesim sa ako to bude pokracovat dalej :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. WOW WOW a WOW :D :D Dneska mam najkrajší deň svojho života :D + táto krásna časť, ktorá mi vyčarila úsmev na tvári tak ako každá predchádzajúca :) Chválim, krásne :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Oooo bože! :D neverim neverim! Ona sa s nim stretla :D waaa! A keď si opísala tie jeho jamky, hneď sa mi v myslí vybavil jeho úsmev :3 napäto čakám na ďalšiu časť ;)

    OdpovedaťOdstrániť