Taken 39

Dnes opäť raz taka dlhšia! :-) Dúfam, že sa bude páčiť.

Do nášho rodného mestečka sme prišli o pol 11 a zastavili sme pred mojím domom. Dohoda bola, že každý pôjde k svojej rodine a o 12 k nám prídu Paynovci. Už som sa nemohla dočkať, ako bude dnešný obed vyzerať. Vystúpili sme z auta a rozlúčili sa. Žiadne pusy, nič, len objatie. Keby nás náhodou niekto sledoval z okna.

Ešte raz som mu zakývala a s taškou na pleci  sa vybrala k vchodovým dverám. Ani som nestihla zaklopať a už som sa ocitla v mamkinej náruči. Taška spadla na zem a ja som ju pevne objala. Síce to nebolo tak dlho, čo sme sa naposledy videli, ale aj tak mi chýbala. A otec taktiež. Ten nasledoval hneď po mamine.

Keď som sa konečne vyslobodila z ich objatí, zdvihla som tašku a vybrala som sa hore do izby.

„Počkaj, Becky. A kde máš tých hostí? Vravela si, že mám variť pre ôsmich. Neprídu?“ zastavila ma mamka.

„Ale čoby, jasné, že prídu. O 12 sú tu ako na koni.“

„A povieš mi už, kto to príde?“

„Uvidíš,“ usmiala som sa a zmizla som na poschodí.

Len čo som bola znovu v svojej izbe, ľahla som si na posteľ a zadívala som sa na prázdne poličky a skrinky. Ešte to nie je ani mesiac, čo sa všetko tak zmenilo. Mám vlastný byt, úžasného priateľa, skvelých priateľov a rodičov, dobrú prácu, ktorá ma baví – no čo viac si priať. Ale aj tak mi to tu chýbalo. Tie časy, keď som bola ešte mala pubertiačka, ktorá sa nevie vpratať do kože a nemá na starosti nič iné ako večne zlostiť rodičov a susedov.

No to všetko už bolo minulosťou. Chýbalo mi to, no z toho všetkého som už vyrástla. Vyspela som a posunula som sa ďalej. Musím si predsa zariadiť vlastný život.

Z myšlienok ma vytrhlo pípanie mobilu. Vraj si vo Wolverhamptone. Pozdrav mojich rodičov, ak ich náhodou stretneš. CH xx Pousmiala som sa. Netušila som, odkiaľ Chris vie, že som tu, no zaumienila som si, že odtiaľto neodídem, kým nepozdravím Parkerovcov.

Odpísala som mu a vstala som z postele. Veci z tašky som si ani nevybaľovala a zišla som dole pomôcť mamke s obedom. V obývačke som zastihla otca ako číta noviny.

„Počkaj, Becky. Sadni si ku mne na chvíľku,“ usmial sa na mňa spoza papiera. Usadila som sa teda vedľa na gauč a pozrela som na neho.

„Odkedy si odišla, je tu tak pusto. Ani sa už nerozprávame. Nič o tebe neviem, ako sa ti darí, čo máš nové, či tam máš nejakých kamarátov a tak.“

„Ale oci. Hovoríš, ako keby som tu už rok nebývala a ani som sa neukázala,“ zasmiala som sa. „Veď to nie je ani len mesiac.“

„To je jedno. Chcem to vedieť.“

„Tak dobre. Po poriadku. Len čo som sa nasťahovala do bytu, hneď som sa cítila skvele, že som konečne vo vlastnom. Chalani mi pomohli s vecami a potom som na Vianoce bola na Louisovej oslave. Na Silvestra dorazila kamarátka z LA a boli sme opäť u chalanov. No a potom sa už nestalo nič také. Bežné veci. O dva týždne začínam točiť nejaký klip k pesničke, ešte netuším aký a koho, takže sa to nepýtaj. A čo sa týka priateľov, tak väčšinu z nich si videl, keď som sa sťahovala. Potom tu je Christine z Los Angeles, Danielle z turné a Chris.“

„Tak to je dobre. Som rád, že sa ti dobre darí. Opatruj sa aj naďalej a keby si čokoľvek potrebovala, neváhaj a zavolaj nám.“

„Iste oci. Ale hovoríš to, akoby som sa už lúčila. Veď tu budem ešte týždeň.“

„Ja len pre istotu.“

„Tak dobre. Idem pomôcť mamke s obedom.“

„Utekaj,“ zasmial sa a znovu sa pohrúžil do čítania o našej vláde.

Vošla som do kuchyne, odkiaľ sa šírila vábivá vôňa mexickej kuchyne.

„Dnes si si dala záležať,“ poznamenala som.

„Keďže nevarím len pre nás, chcela som, aby každý vedel o mojom kuchárskom umení,“ zasmiala sa.

„Tak po tomto obede sa to bude šíriť po celej Británii.“

„Ďakujem, moja.“

„Čo ti môžem pomôcť?“ opýtala som sa.

„Nakrájaj tú zeleninu a ...“

Debata v kuchyni sa vyvíjala celkom slušne, zatiaľ čo hrnce prekypovali hromadou jedla. Neviem, či toho nebolo dosť aj pre 15 ľudí. No radšej som nič nehovorila. O päť minúť 12 sme doumývali riady a spokojné s našou prácou sme sa usadili v obývačke. Len čo som si však sadla, už sa ozval zvonček na dverách a ja som hneď vyskočila na nohy.

„Idem otvoriť!“ zvolala som a bežala som k dverám. Už z niekoľkých metrov som počula hlasy, ako sa hádajú.

„Ale mami, no tak prestaň vystrájať!“ hovoril Liam.

„Liam, hovorím ti, prestaň ma nútiť. Piercovci sú určite zaneprázdnení a my ich nebudeme otravovať. Akurát je čas obeda.“

„Karen, veď sme tu len na skok. Liam si chce len niečo vybaviť s Becky.“

„Tak dobre, ale len na pár minút. Fakt netuším, prečo sme tu museli ísť všetci. Mohli sme ťa kľudne počkať pri bráne.“

Už som radšej viac nepočúvala a otvorila som dvere.

„Ahoj Liam. Dobrý deň, Karen a Geoff. Ahojte, Nicole a Ruth,“ pozdravila som všetkých. „Poďte ďalej.“

„Ale my len...“ začala protestoval Karen, Liamova mama.

„Mami!“ zahriakol ju Liam a všetci vošli dnu.

Vtom sa spoza obývačky vynorili moji rodičia a zmätene sa na nás dívali.

„Ahojte, čo vy tu?“ spýtal sa otec.

„Liam tu niečo chcel,“ odvetil Geoff, Liamov otec.

„Mami, to sú tí hostia,“ povedala som.

„Aha!!! No tak teda vitajte!“ zvolala mamina a ukázala na kuchyňu. „Takto prosím. Obed je už hotový.“

„Počkať, počkať. My sme neprišli na obed,“ ozvala sa Karen.

„Ako to. Veď...“ nechápala mamka.

„Áno prišli mami,“ povedal Liam. „Chceli by sme vám s Becky niečo povedať, a tak sme zorganizovali spoločný obed.“

„Ach tak. A čo také nám chcete povedať?“ vyzvedala Karen.

„Mami, nechaj ich. Keď bude čas, povedia to sami,“ ozvala sa Nicole.

„Tak dobre, poďme teda,“ súhlasila nakoniec Karen a všetci sme sa usadili za stôl. Obed prebehol v nezvyčajnom tichu a ja som mala pocit, že sa niečo deje. Akoby mali Liamoví rodičia niečo proti mne. Už vtedy na chodbe boli tie pozdravy iné. Vždy ma mala jeho mamka rada a vedeli sme si o všeličom poklebetiť, no teraz akoby sa všetko zmenilo. Netuším prečo.

Aj moji rodičia boli iní. Boli síce pohostinní a snažili sa vyznievať milo, no opak bol pravdou. Vždy keď som zachytila ich pohľady, vycítila som z nich akúsi rezervovanosť. Niečo bolo vo vzduchu a ja som nevedela, čo to je. Ešte aj keď sa nám s Liamom stretli pohľady, vyčítali sme z nich, že si myslíme to isté. Niečo sa tu deje.

Keď sa dojedlo všetko jedlo, padli nejaké zdvorilostné frázy na pochvalu a poďakovanie a presunuli sme sa do obývačky. Všetci si posadali na gauče, Liam do kresla a ja som si prisadla k nemu na opierku. Chvíľu bolo ticho a nikto z nás nevedel, ako začať.

„Takže, čo ste nám to chceli povedať?“ opýtal sa Geoff.

Pozrela som na Liama a on sa na mňa usmial.

„Chceli sme, aby ste vedeli, že spolu opäť chodíme,“ povedal Liam s úsmevom a objal ma okolo pása.

V momente, keď zaznelo týchto pár slov sa v obývačke strhla búrka.

„Čože?“ „Ako?“ „Kedy?“ Prečo?“ „Opäť?“ prekrikovali sa všetci navzájom. Len Ruth a Nicole boli pokojné a usmievali sa na nás. Za to som im bola veľmi vďačná. No situácii, ktorá nastala v obývačke, som absolútne nerozumela. Zmätene som sa pozrela na Liama a ten taktiež nevedel, čo sa deje.

„Kľuď! No tak, prestaňte! TIchoo!!!“ zvrieskla Ruth. „Mohli by ste ich nechať hovoriť?“

„Ďakujem ti,“ usmial sa na ňu Liam. „Dali sme sa dokopy len nedávno pred pár dňami. Milujeme sa, a tak sme opäť spolu. Vlastne sme sa ani nikdy milovať neprestali.“

„Rebecca?!? Toto mi vysvetli!!“ zvýšil hlas otec. „Ako je možné, že si sa znovu dala dokopy s týmto ... týmto .. niktošom!!!“

„Niktošom?!?“ zvrieskol Geoff. „Aký vám je môj syn niktoš!“

„Opustil ju! Nechal ju tak bez jediného slova! Utiekol, zbabelec! Moja dcéra sa kvôli nemu doma trápila niekoľko mesiacov. Už ani nechcela ísť naspäť do školy a tak si zničiť kariéru! A to všetko len kvôli jednému obyčajnému hajzlovi, ktorý nemal ani toľko odvahy, aby jej povedal, že je koniec!“ vrieskal.

„Otec!!!“ skríkla som. „ Ako o ňom môžeš takto hovoriť? Len pred pár rokmi si ho mal rád ako svojho syna!“

„To bolo predtým, ako odišiel bez slova a zaplietol sa z tou štetkou!!“

„Otec!!!! Danielle nie je štetka! Vôbec ju nepoznáš!!!“

„To je jedno. Nechápem, ako si mu opäť mohla naletieť. Znovu si nájde nejakú lepšiu a bez slova zmizne!“

„Nezmiznem,“ ozval sa pokojne Liam.

„Ty hajzel!!! Ako to môžeš vedieť! Už si to raz urobil, tak prečo nie znova. A moja dcéra bude kvôli tebe opäť trpieť!“

„Vaša dcéra je len obyčajná zlatokopka. Vôbec o neho nemala záujem, ani sa mu neozvala a teraz, keď je slávny, tak po ňom dychtí a len ho využíva!!! Chudinka Danielle. Táto .... táto ... štetka jej prebrala chlapca. Danielle s ním nechodila len pre peniaze!“ ozvala sa nahlas Karen.

„Zlatokopka?!?!“ pridala sa nahnevaná mamka.

„Štetka?!?“ skríkol Liam. „Ako to môžeš povedať, mami?!? Takisto si ju brala ako ďalšiu dcéru. S Helen (mojou mamou) si nám už plánovala svadbu!!! Ako o nej môžeš takto hovoriť?!?“

„Lebo je to pravda! Je to len obyčajná špina, ktorá ťa chce využiť!“

„Mami!!!“ skríkol nahnevaný Liam.

Nikto okrem Nicole a Ruth už nesedel. Všetci po sebe nenávistne pozerali a dobre, že sa nešli pozabíjať. Z očí mi vytryskli slzy. Čakala som všetko, len toto nie. Myslela som si, že budú šťastní. Že nám budú priať. Veď nás už predtým brali ako svojich vlastných. Čo sa to s nimi preboha stalo?

„Nikto nebude o mojej dcére hovoriť, že je zlatokopka a štetka!!!“ precedila mamka pomedzi zuby a vrhla sa na Karen. V obývačke sa strhla bitka. Ťahali sa za vlasy a škriabali sa. Toto už bolo moc. Otcovia ich od seba odtiahli, no nenávistné pohľady zotrvávali.

Už som nevedela, čo mám robiť. Liam zbadal, že plačem a tuho ma objal. Snažil sa ma upokojiť. Hádka v obývačke pokračovala neúnosným tempom. Už som ani nevnímala, čo hovoria. S Liamom sme len nechápavo sledovali, čo sa deje a nevedeli sme si pomôcť.

„Tak dosť!!!“ skríkla som. „Nebudete nám tu nadávať a osočovať nás. Áno, obaja sme zrobili svoje chyby, ale milujeme sa a tentoraz nás nič nerozdelí. Ak sa vám to nepáči, držte aspoň jazyk za zubami a prekusnite to. A ak to nemienite akceptovať, potom tu už nemám čo hľadať!“

Zdvihla som sa z kresla a vyšla som nahnevane po schodoch. Z izby som si vzala tašku a vrátila som sa späť.

„Počkaj! Idem s tebou, samozrejme!“ zvolal Liam. „Becky má pravdu. Ak nás nemienite akceptovať, žite si svoj dokonalý život bez nás!“

Zobral mi tašku, objal ma a triumfálne sme kráčali k dverám.

„Počkaj! Becky! Veď si len teraz prišla. Mala si tu byť týždeň!“

„A to tu mám byť s niekým, kto nevie akceptovať môj výber. Kto osočuje druhých bez toho, aby poznal fakty? Myslím, že hovorím za oboch, ak poviem, že ste nás veľmi sklamali. Čakali sme hocičo, len toto nie. AK sa s tým neviete zmieriť, nebudeme vás zaťažovať tým, že sa vám spolu budeme ukazovať. Môžeme si žiť vlastný život v Londýne. Majte sa!“ zakončila som to a spolu s Liamom sme vyšli von a nastúpili do auta.

Zmätený rodičia tam ešte stále stáli vedľa seba, tentoraz bez nadávok a bitiek a sledovali nás odchod. Asi im to nedochádzalo, že je koniec. Nič s tým nezmôžu.

Cítila som sa mizerne. Vôbec som to takto neplánovala. Malo to byť šťastné a radostné znovuprivítanie v jednej veľkej rodine. No bohužiaľ to tak nedopadlo a museli sme sa s tým zmieriť. No po tvári mi aj tak tiekli prúdom slzy a nedokázala som ich zastaviť. Bez prestania som len vzlykala a Liam sa na snažil utešovať. Bol ten silný. Viem, že ho to ranilo rovnako ako mňa, no dokázal byť nad vecou a snažil sa pomôcť aj mne. No nešlo to.

Keď som sa ako-tak upokojila, povedala som Liamovi, aby zastavil v najbližšom moteli. Nechcela som sa ešte vrátiť do Londýna. Potrebovala som si pretriediť myšlienky, stráviť istý čas sama alebo s Liamom. Musela som sa s ním o tom porozprávať a dohodnúť sa, čo ďalej.

A tak sme zobrali našu batožinu a objednali sme si izbu. Zložili sme sa tam a sadli si na posteľ. Znovu na mňa všetko doľahlo a ja som sa opäť rozplakala. Liam ma len tuho objal, pritiahol si ma ku sebe a chlácholil ma.

„To bude dobré, uvidíš.“

Taken 38

Dnes už trošku kratšia a menej zaujímavá časť :-)

O pár dní

Sníval sa mi nádherný sen. Oblečená v bielych jednoduchých šatách som kráčala po bielom koberci k oltáru. V ruke som držala kyticu z ľalií a všade navôkol sedeli hostia. Bol to môj veľký deň. Vydávala som sa. Keď som však došla k oltáru, okrem kňaza tam nik nebol. Zmocnila sa ma panika. V tej chvíli sa krásny sen začal meniť na nočnú moru. Dobehol ku mne zadychčaný chlapík v smokingu a do ucha mi zašepkal hroznú správu, že mal Liam cestou sem nehodu a s autom sa zrútil z útesu. V hlave sa mi zobrazovali scenáre jeho nehody a pomaly mi začalo dochádzať, čo sa stalo. Liam spadol z útesu. V aute. O môj bože!!! Liam je ....

„Nieeeee!!!!!!!“ vykríkla som a srdce sa mi od bolesti trhalo na maličké kúsky.

„Becky! Becky! Zobuď sa!“ počula som z diaľky. Akoby ma niekto volal. Ten hlas bol čoraz bližšie a obraz pred mojimi očami začínal miznúť.

Odrazu som otvorila oči a uvidela som len bielu stenu. Presnejšie strop nejakej izby. Po lícach mi tiekli slzy a ja som vzlykala. Niekto ma objal a pritúlil si ma ku sebe.

„Becky, ššš. Už je dobre. Bol to len zlý sen,“ hovoril ten upokojojúci hlas

Otočila som hlavu a zbadala som Liama, ako sa na mňa nádherne díva.

„Liam!!!“ skríkla som a hodila som sa mu okolo krku. „Bože môj, ďakujem ti. Liam!“

Stískala som ho tak silno, až som mala miestami pocit, že ho zadusím, tak som trošku povolila. Trošičku sa odtiahol a zadíval sa mi do očí.

„Čo sa ti snívalo?“ opýtal sa.

„Bože môj,“ opakovala som stále dookola, „myslela som si, že ťa už nikdy neuvidím.“

Asi si domyslel, o čom bol môj sen a tak ma len pevne objal a chlácholil ma vo svojom náručí. Takto som opäť zaspala.

Keď som sa konečne zobudila, na nič z môjho sna som sa nepamätala. Našťastie. Liam ležal vedľa mňa s podopretou hlavou a díval sa na mňa. Usmiala som sa naňho a krátko som ho pobozkala.

„Ahoj, honey. Ako si sa mi vyspala?“ opýtal sa ma.

„S tebou úžasne,“ usmiala som sa a opäť som prilepila svoje pery na tie jeho. Posledné dni sme trávili všetok čas spolu a ani top mi nestačilo, aby som sa nasýtila jeho bozkov. Mala som pocit, že nikdy nebudem mať dosť. Zvalila som sa na neho a opäť sme sa pohrúžili do vzájomnej chvíľky, ... kým nás niekto nevyrušil.

 „Liam!!! Nemáme čo jesť!“ vrútil sa do izby Niall. „Ou, prepáčte.“

Ani len sa neotočil a ďalej na nás zízal. Niežeby som, bola nahá, ale tá sporá nočná košieľka nezakrývala všetko. Rýchlo som sa šupla pod paplón a zadívala som sa na Nialla.

„Niall, ale ja za to nemôžem, že nie je žiadne jedlo. Zayn bol včera v obchode. Pýtaj sa jeho.“

„Tak dobre, prepáčte,“ ospravedlnil sa znovu Niall a odišiel s výkrikom na celý dom: „Zayn!!!“

Všetci, čo ešte spali boli teraz zaručene hore. Otočila som sa k Liamovi a usmiala som sa:

„Kde sme to prestali?“

Opäť som sa pritisla na neho a užívala som si jeho dotyky, až kým ...

„Zayn, niee...!!!“ bolo počuť zvonku. Sekundu na to sa otvorili dvere do izby a dnu vtrhol Zayn.

„Ou, prepáčte,“ povedal a bez okolkov pokračoval ďalej, zatiaľ čo ja som sa opäť schovala pod perinu. „Liam, prečo si Niallovi natáral, že som bol nakúpiť?“

„Ale veď, keď si včera odchádzal, zakričal si, že ideš do obchodu.“

„Áno, ale nie do potravín. Bol som si kúpiť nové zrkadlo a lak na vlasy.“

„Bože môj, Zayn,“ pokrútil hlavou Liam. Spoza dverí vykukol Niall a spýtal sa:

„Čo mám teda jesť?“

„Bože môj, ja neviem, Niall. Skús si niečo nájsť alebo choď do Nando´s. A radšej si zaobstarajte aj nejaký obed, pretože my tu dnes  s Becky nebudeme.“

„Čože? Becky ... nie ... ale ... kto nám spraví obed?“ jachtal Niall. Asi si za tých pár dní stihol zvyknúť, že mal neustále navarené.

„Prepáč Niall, ale dnes to budete musieť zvládnuť sami. Veď máte ešte Harryho. Pokiaľ viem, vie dobre variť.“

„Lenže Harry má dnes rande a tiež tu celý deň nebude!“

„Rande?“ zvolal Liam. „A s kým?“

„S nejakou modelkou. To je jedno. Prosím, nemohla by si niečo uvariť, kým odídete preč?“ žobronil Niall.

„Mohla, ale nemám suroviny, keďže ste nenakúpili. Prepáč!“

„Dokelu, musím zavolať Paulovi. Čawte!“ odišiel zúfalý Niall.

„Tak ja už radšej idem tiež,“ zvolal Zayn a konečne sme boli sami.

„Prečo chce Niall volať práve Paulovi?“ nechápala som.

„Netuším. Niekedy toho chlapca vôbec nechápem.“

„Tak nevadí. Asi by sme sa mali pomaly chystať. Aby sme to domov stihli.“

„Ale no taak. Máme ešte čas,“ povedal Liam a začal ma obchytkávať. . „Prečo nedokončíme našu záležitosť.“

„Tak fajn,“ súhlasila som s úsmevom. „Ale len pár minút.“

Opäť som sa pustila do skúmania jeho úst a do súboja s jeho jazykom. No to by som nebola v ich dome, keby nás niekto znovu nevyrušil.

„Liam, nepožičiaš mi žehličku?“ vtrhol dnu Louis.

„Načo ti je preboha žehlička?“

„Eleanor by si chcela vyžehliť vlasy a svoju má doma.“

„Tak v zásuvke,“ ukázal mu Liam a nechápavo ho sledoval.

„Vďaka,“ zamával Louis žehličkou na vlasy a zmizol na chodbe. Samozrejme, že dvere nechal otvorené. Postavila som sa z postele a šla som ich zavrieť.

„No a už dosť. Poďme, vstávať!“

„Ale veď...?“

„Už nás trikrát vyrušili. Myslím, že to je nejaké znamenie.“

„Ej znamenie. Poď ku mne, prosím!!!“

„Nie, Liam. Musíme to stihnúť k naším.“

„Tak dobre,“ vzdal sa a vyliezol z postele. Šla som do kúpeľne a rýchlo som sa dala do poriadku. Potom som ju prenechala Liamovi a obliekla som si pripravené veci, ktoré som si včera doniesla z môjho bytu – rifle, modrú károvanú košeľu, béžový svetrík, na nohy som si obula béžové čižmičky a do kabelky som si pobalila potrebné veci. Do uší som si zapichla náušnice a hotová som zaklopala Liamovi na dvere kúpeľne, že idem dole.

Šla som sa prejsť do kuchyne, aby som zistila, v akom stave sa nachádza chladnička chalanov. Našla som tam kúsok syra, šunku a vajíčka. A vraj nemajú čo jesť. Vytiahla som všetko na dres a opatrne som pripravila niekoľko omeliet. Práve, keď vošiel Liam do kuchyne, vkladala som poslednú omeletu na tanier. Všetko som preniesla na stôl a nabrala som si svoju porciu. Pred tým, než som začala jesť, zvolala som.

„Niall!!! Zayn!!! Louis!!! El!!! Harry!!! Raňajky!!!“

Neverili by ste, ako rýchlo sa dokážu dostať do kuchyne. V momente som stôl plný a každý sa snažil uchmatnúť si čo najviac.

S úsmevom som sa na nich pozerala a len čo som dojedla, zdvihli sme sa s Liamom,  rozlúčili sme sa a vyrazili k autu na cestu do Wolverhamptonu.

Taken 37

Dnešná časť je dlhšia, pretože ma opäť počas písania napadla vsuvka. :-) Myslím, že sa celkom hodí na čas po 10 :-) Snažila som sa to neopisovať príliš dôkladne, pretože viem, že to čítajú aj mladšie dievčatá :-) tak dúfam, že sa vám to bude páčiť. Rozprávka na dobrú noc :-* 

Becky

Len čo Liam zmizol na poschodí, opäť som si ľahla na gauč a zamyslela som sa. Cítila som sa šťastná. Taká šťastná, ako už dlho nie. Ten odporný chrobák z mojej hlavy nadobro zmizol a ja som ho opäť mohla slobodne milovať. Bol to úžasný pocit. Konečne je všetko ako má byť.

Potom som si spomenula, prečo som vlastne poslala Liama samého hore a vytiahla som z kabelky mobil. S úsmevom na tvári som vytočila domácu linku a nechala som to zvoniť. V hlave som si predstavovala ich výraz, keď sa o tom dozvedia. Určite budú šťastní.

„Áno?“ zdvihla mamina.

„Ahoj, mami. To som ja Becky.“

„Ooh, ahoj zlatíčko. Deje sa niečo?“

„Nič zvláštne, prečo?“

„Nezvykneš nám často volať.“

„Ale mami.“

„Ale veď je to pravda. Nebodaj teraz voláš len tak?“

„No ... nie,“ odvetila som.

„No vidíš. Som predsa tvoja matka. Poznám ťa ako svoje boty. Tak hovor, čo potrebuješ?“ spýtala sa so smiechom.

„Vlastne som sa chcela porozprávať o tej nedeli.“

„Takže neprídeš?“ zvolala smutne.

„Nie, to nie. Neboj prídem. Tak ako som sľúbila – na týždeň.“

„Skvelé, tak prečo si sa o tom chcela rozprávať?“

„No, mami ... ide o to, že ... nemohla by si pripraviť obed pre ôsmich?“

„Ôsmich?“

„Áno. Bol by to problém?“

„Nie, iste, že nie. Ale kto k nám príde?“

„To je prekvapenie,“ povedala som záhadne.

„Ale no tak. Vieš, že nemám rada prekvapenia.“

„Práveže máš. A veľmi. To by som nebola tvoja dcéra, keby som ťa nepoznala,“ smiala som sa.

„Dobre, dobre. Som teda zvedavá, kto k nám v nedeľu dorazí.“

„Neboj, bude to super.“

„Tak to dúfam,“ zasmiala sa. „A čože sa stalo, že si taká nadšená? Nebodaj z toho obedu?“

„Aj.“

„Že to z teba nebudem musieť ťahať ako z chlpatej deky, však?“

„Nič zvláštne. Len som mala skvelý deň, čaká ma skvelý večer a teším sa na ten obed.“

„Asi mi nepovieš, prečo bol ten deň taký úžasný, čo?“

„Onedlho sa to dozvieš, neboj.“

„Tak to dúfam. A budem chcieť vedieť všetky podrobnosti.“

„Samozrejme. Poviem ti každú jednu maličkosť. Len musíš vydržať.“

„Tak dobre. Čo iné mi ostáva,“ vzdychla si.

„Veď práve, že nič,“ zasmiala som sa. „Musím už končiť, lebo sa na mňa čaká. Ozvem sa ti ešte v sobotu, dobre?“

„Dobre, zlatko. Drž sa a uži si večer,“ popriala mi mamina.

„Ďakujem, aj ty. Pa,“ odvetila som a zrušila som hovor. Keby len vedela, ako si ho plánujem užiť, zasmiala som sa v mysli a na perách sa mi objav šibalský úsmev. Odložila som mobil do tašky, hodila som ju na gauč a pobrala som sa hore.

Vyšla som schodmi a zastavila som sa pri dvoch dverách. Jedny vpravo a jedny vľavo. Čože to vravel Liam? Prvé dvere. Ale vpravo či vľavo? Rozhodla som sa vľavo a skúsila som dvere. Neboli zamknuté a tak som opatrne vošla dnu. V izbe nikto nebol a tak som zavolala: „Liam?!?“

Odrazu sa otvorili vedľajšie dvere, kde bola kúpeľňa, no nestál v nich Liam. Bol to Harry. Nahý.

„Bože môj, Harry!“ skríkla som a rýchlo som si zakryla oči.

„Prečo si zakrývaš oči? Veď som len nahý? A okrem toho si ma už nahého videla. Nie raz!“ odvetil pokojným hlasom a prešiel popri mne k skrini.

„Nemusíš mi to pripomínať!“ odsekla som a pomedzi prsty som málinko vykukla, čo robí. Zobral si zo skrine tepláky a obliekol si ich. Dala som si ruky dole a sadla som si na posteľ. Harry sa pripojil ku mne.

„Čo tu vlastne robíš?“ spýtal sa.

„Išla som za Liamom.“

„Ale veď ten má izbu oproti,“ nechápal Harry.

„No a to som nevedela. Nemohla som si spomenúť, či to bolo vpravo alebo vľavo. No očividne vpravo.“

„Aha, tak už vieš.“

Nič som nepovedala, len som sa šťastne usmievala ako blbá a pozerala som sa do jeho zelených očí.

„Si šťastná, však?“ usmial sa Harry.

„Áno, som. Konečne po dvoch rokoch som znovu šťastná,“ prikývla som.

„To je dobré. Už si bola na nevydržanie!“ odvetil Harry vážne.

„Ale no tak!“ zasmiala som sa a štuchla som ho. Pridal sa ku mne a obaja sme sa so smiechom zvalili na posteľ. Začal ma štekliť a ja som sa nemohla prestať smiať.

„Harry! Harry! No tak, prestaň už!“ volala som.

„Becky?!?“ ozvalo sa spoza chodby.

Obaja sme v sekunde zamrzli a telom mi prešla triaška. Liam! Ak vojde do izby a nájde ma tu, domyslí si svoje. Nič sa síce nestalo, s Harrym sme len kamaráti, no keby nás niekto videl v tejto situácií ... nevyzerali sme veľmi nevinne. Harrymu asi preblesklo hlavou to isté, no spamätal sa rýchlejšie. Bleskovo do mňa strčil, takže som s dunením, spadla na zem. Ouch! To bolelo! Za toto mi ešte zaplatí. Ale na druhej strane som mu mohla nohy bozkávať, pretože v sekunde, keď som sa ocitla na zemi za posteľou, sa otvorili dvere a do izby vošiel Liam.

„Ahoj, Harry. Nie je tu Becky?“ opýtal sa.

„Becky? Čo by tu robila? Myslel som si, že je s tebou,“ zahral sa Harry na nechápavého. Musela som uznať, že je dobrý herec.

„To bola. Len potom šla volať rodičom a ja som ju šiel počkať do izby. Dohodli sme sa, že u nás dnes prespí. No už dlhší čas nechodila, tak som sa vybral za ňou a počul som nejaké hlasy z tvojej izby.“

„To bolo rádio. Mal som ho nastavené tak, aby mi začalo hrať o 8 večer, keby som náhodou zaspal, aby som stihol tú módnu prehliadku, čo ide v telke. Akurát že som sa trošku vyplašil a omylom som to rádio zhodil na zem.“

„Tak to bol ten rachot,“ poznamenal Liam.

„Presne tak,“ prikývol Harry.

„Tak ja idem teda pohľadať Becky. Asi ešte bude dole.“

„Okey. A skúste byť večer potichu, aby som mohol spať,“ zasmial sa Harry.

„Ty buď radšej ticho, Hazza,“ vrátil mu to so smiechom Liam a odišiel. Počkala som ešte pár sekúnd a potichu som vykukla spoza postele.

„Myslíš, že už je preč?“

„Už by mal byť. Zjedol to aj s navijákom!“

„Si skvelý herec.“

„Ja viem!“

„Ďakujem ti! Aj keď sme nič nerobili, určite by to pochopil zle. Máš to u mňa,“ povedala som a objala som ho.

„To si zapamätám!“ zasmial sa.

„Len aby si to nezneužil, jasné?!“ usmiala som sa a dodala som, „Radšej už idem.“

„Tak si to večer užite,“ uškrnul sa Harry a zvalil sa na posteľ. Ja som sa potichu vykradla na chodbu a pomaly som vošla do izby oproti. Tá bola prázdna. Skontrolovala som pre istotu aj kúpeľňu a nič. Tak som sa teda posadila na posteľ a čakala som, kedy príde.

O niekoľko minút sa otvorili dvere a dnu vošiel Liam.

„Dole nie je, hore nie je. Kde môže byť?“ mrmlal si popod nos. Očividne si ma nevšimol.

„Tu som, darling,“ povedala som a podišla som k nemu s úsmevom na perách. Prekvapene na mňa pozrel a otvoril ústa v snahe niečo povedať. No nevydal ani slovka. Umlčala som ho totiž bozkom.

„Asi sme sa nejako minuli,“ riekla som medzi bozkami a nenechala som ho nič povedať. Po chvíli sa prestal snažiť a poddal sa vášni. Vtedy som sa od neho odtrhla a porozhliadla som sa po izbe.

„Máš to tu pekné. Také útulné,“ poznamenala som.

„Ďakujem,“ usmial sa a ľahol si na posteľ. Rozmýšľala som, čo urobím. Budem sa snažiť nejako natiahnuť náš „rozhovor“ alebo ... No túžba bola silnejšia. Chcela som opäť pocítiť to úžasné telo a jeho ruky na mojom. Nemohla som odolať.

Podišla som k posteli a posadila som sa obkročmo na Liama. Ruky som si oprela o jeho hruď a zahľadela som sa mu do očí.  Pomaly som sa k nemu približovala, a keď som bola centimeter od jeho tváre, zastavila som.

Zbožňovala som ten pocit, keď bozk už už príde a ty len čakáš a pozeráš mu do očí. Liam to vedel. Vedel o mne všetko. Čo mám rada, čo nemám rada, čo sa mi páči a čo nie. Aj v tento moment vedel, že tú vzdialenosť nemá prerušiť. Len sa na mňa díval a čakal na moju reakciu.

Napätie v nás sa stupňovalo a onedlho to už bolo na nevydržanie. Od vášne a túžby som ledva lapala dych, a tak som konečne prerušila aj tú nepatrnú vzdialenosť medzi nami. Naše ústa sa spojili vo vášnivom tanci a ja som sa len ohýbala pod vlnami rozkoše.

Po chvíli som prešla od Liamových pier k jeho krku až k ušnému laloku. Vedela som o všetkých jeho erotogénnych zónach. Ucho bolo jednou z nich. Dráždila som ho a vychutnávala som si ten pocit, že presne viem, čo to s ním robí. Čakala som na moment, kedy sa prestane ovládať.

Keď ten moment prišiel, Liam si ma nadržane pritlačil k sebe a pretočil sa na mňa. Teraz bol vo vedení on. Ani len sa nepriblížil k mojím perám a chcel mi vrátiť to, čo som spôsobovala ja jemu. Jemne mi zahryzol do krku a začal ma bozkávať. Zbožňovala som hryzenie. Dokázalo ma to neskutočne rozpáliť. Pomaly som mu vysúvala tričko nahor zatiaľ čo ma od striedavo hrýzol a bozkával na krku.

Po chvíľke sa opäť presunul na moje ústa a počas tej krátkej pauzy som mu stihla vyzliecť tričko. Potom už vyzliekol aj on mňa a ani som sa nenazdala, a boli sme bola len v spodnom prádle. Bozkával ma po celom tele a ja som sa len prehýbala od slasti, ktorú mi spôsoboval.

Nemohla som ďalej čakať. Bola som už na pokraji ovládania. Potrebovala som ho cítiť. Potrebovala som, aby sa spojili naše telá v jedno a plávali v oceáne rozkoše spolu.

„Liam!“ šepla som náruživo.

Stačil mu jeden pohľad na mňa a vedel, čo chcem. Čo potrebujem. Oslobodil nás aj od posledných zvyškov odevu a splynuli sme v jedno. Svet okolo nás vybuchoval a my sme sa spolu krútili vo vírivom tanci v čiernej temnote. Len on a ja. Len ja a on. Konečne spolu! Tak veľmi mi to chýbalo.

Odrazu z temnoty vystrelili divé ohňostroje a my sme sa vznášali čoraz vyššie a vyššie. Už sme neboli v temnote. Tá sa premenila vo vesmír a my sme spolu plávala čoraz ďalej. Zem pod nami sa zmenšovala, no necítila som žiaden strach. Bola som v bezpečí. V bezpečí s Liamom. To mi k šťastiu úplne stačilo. Odrazu ohňostroje prestali a nás začala nejaká sila ťahať späť k zemi. Ešte stále som bola v Liamovom náručí. Naše telá boli vzájomne prepletené, a tak mi bolo absolútne jedno, čo sa deje vôkol mňa.

Ako som dopadla nohami na zem, precitla som a vrátila som sa späť do reality. Po celý ten čas som ani na okamih nespustila pohľad z Liama. Jeho očí boli mojím svetlom. Viedli ma temnotou a poskytovali mi úkryt a ochranu. Vďaka nim som sa nebála. Aj teraz tu boli. Usmiala som sa a Liam unavene padol vedľa mňa. Posledný krát som ho náruživo pobozkala, schúlila som sa v jeho náručí a spoločne sme zaspali. 

Taken 36

A je to tu!!! Konečne nová časť Taken!! :-D Som rada, že ste to vydržali a dúfam, že budem môcž pridávať časti aspoň každý druhý deň. Taktiež dúfam, že sa vám budú moje príbehy aj naďalej páčiť a budete ich komentovať, pretože práve vaše komentáre mi dodávajú silu a neustále ma povzbudzujú k písaniu. :-) Taktiež som v piatok mala twitcam, ďakujem ľuďom, čo ho sledovali, dúfam, že som vás nenudila a že vám to pískanie nespôsobilo žiadnu ujmu. :-D Ak by ste ešte chceli, mohla by som jeden zrobiť. Ale až niekedy neskôr. Potom dám anketu. :-) A teraz už ... PRÍJEMNÉ ČÍTANIE!

Liam

Odkedy Zayn s Becky odišli, bol som celý nervózny a neustále som chodil po dome. Nemohol som obsedieť na jednom mieste a hlavou mi vírili všelijaké myšlienky. Odišli bez vysvetlenia a ja som si teraz mohol len domýšľať, čo sa stalo. Asi po hodine neustáleho prechádzania sa po dome som začul motor auta a rozbehol som sa ku garáži.

Stála tam spolu so Zaynom a Christine celá vysmiatá a mňa zalial pocit úľavy. Všetko nám podrobne vysvetlila a nakoniec vysvitlo, že si Zayn našiel dievča. Spokojne sme sa usadili do obývačky a ja som nenápadne pozoroval Becky. Sedela schúlená v kresle a pozorovala Zayna s Christine, ako sedia v objatí a zamilovane sa na seba pozerajú. Myslel som si, že je za nich šťastná a určite aj bola, no keď sa na mňa na sekundu pozrela, v jej očiach som zbadal smútok. Niečo jej chýbalo, vedel som to. No mohol som len polemizovať o tom, čo to je.

Odrazu sa zdvihla z kresla a odišla hore schodmi.

„Kam išla Becky?“ pýtal sa Niall.

„Netuším. Idem sa za ňou pozrieť,“ odvetil som a pobral som sa na poschodie.

Nemusel som ísť ďaleko a už som videl postavu schúlenú v klbku na poslednom schode. Bola to Becky a niečo ju trápilo. Prešiel som popri nej, sadol som si a objal som ju.

„Liam? Čo .. čo tu robíš?“ spýtala sa, len čo som sa jej dotkol.

„Pssst,“ zašepkal som a tuho ju objal. Schúlila sa mi v náručí ako malé dievčatko, ktoré niečo trápi, ale bojí sa o tom rozprávať, a ja som ju len pevne držal a nič som sa nepýtal. Užíval som si každú sekundu jej blízkosti a vracal som sa k časom, keď bolo všetko perfektné. No zrazu sa niečo stalo

„Nie!!!“ skríkla a vyslobodila sa z môjho objatia. Nechápal som, čo sa deje. „Nechaj ma na pokoji!“

Postavila sa a rozbehla sa dolu schodmi. Váhal som len sekundu a už som bežal za ňou. Zbadal som, ako mizne dvermi do záhrady, no keď som tam prišiel, nikde som ju nevidel. Rozmýšľal som, čo teraz. Vedel som, že toto je ten zlomový moment, kedy sa rozhodne, či mi odpustí alebo ma bude navždy nenávidieť. Spomenul som si, ako sme nahrávali nás druhý singel Gotta Be You, a myslel som si, že nikdy nebudem mať ten problém. Bol som si dokonale istý Danielle, no teraz sa všetko zmenilo. Tá pieseň vyjadrovala všetko, čo som jej chcel povedať, no nenašiel som odvahu. V hlave mi zaznela melódia a ja som, ani neviem ako, začal spievať.

Po prvom refréne som zachytil pohyb v neďalekých kríkoch. Vyšla spoza nich Becky a šokovane na mňa pozerala. Pokračoval som v spievaní a jej sa do očí začali hrnúť slzy. Vôbec si ich nevšímala a nechala, aby jej stekali po tvári a zmáčali tričko.

Keď som dospieval, nespustil som z nej očí a díval som sa na ňu s tou najväčšou láskou, akú som v sebe našiel. Chvíľu sme tam len tak stáli, dívajúc sa na seba. Čakal som, čo urobí. Na moju obrovskú radosť a prekvapenie sa jej na tvári objavil jemný úsmev a rozbehla sa ku mne. Otvoril som náruč, do ktorej sa vrhla a zachytil som ju v pevnom objatí. Cítil som sa ako v nebi. Prijala ma a práve sa mi sama hodila do náruče.

Po chvíľke sa jemne odklonila a pozrela sa mi do očí. Čakala len sekundu a už som pocítil jej sladké, mäkké ústa na mojich. Bozkávala ma s tou najväčšou náruživosťou, akú som si ani len nevedel predstaviť, a ja som sa jej úplne poddal. Tajne som v to dúfal, a teraz, keď to prišlo, som tomu ani pomaly neveril. Po chvíli som sa odtrhli a pozreli sa na seba.

 „Odpustené?“ opýtal som sa váhavo.

Usmiala sa a prikývla. V tej chvíli som sa cítil som ako najšťastnejší človek na zemi. Čo na zemi. V celom vesmíre!

„Už nikdy ma neopusť. Nezniesla by som to!“ dodala a opäť ma bozkávala. Odovzdal som sa jej bozkom a chytil som ju do náruče. Jemne som ju zdvihol zo zeme a rozkrútil som sa s ňou. Odlepila sa od mojich úst a pozerala mi do očí. Žiarili jej láskou ako kedysi. Bola šťastná. A preto som bol šťastný aj ja. Ako sme sa točili, rozpažila ruky a smiala sa. Jej nákazlivý smiech vyvolal rovnakú reakciu aj u mňa a obaja sme sa blažene usmievali na toho druhého.

Keď som pomaly strácal balanc, zastavil som sa a jemne ju položil na zem. Usmiala sa na mňa a krátko ma pobozkala. Bolo mi málo. Chcel som viac. No vedel som, že ešte bude nespočetne veľa dní, ktoré strávime spolu. Len ona a ja. A poprípade ešte chalani s priateľkami.

Otočili sme sa k domu, že vojdeme dnu, na len som sme spravili jeden krok, zarazene sme zastali. Na dverách stáli natískaní Louis, Harry, Niall, Zayn a Christine a zvedavo sledovali situáciu v záhrade. Usmievali sa na nás a ja som si nemohol pomôcť. Opäť som sa šťastne rozosmial a Becky sa ku mne pridala. Ruka v ruke sme podišli k nim a radostne sme im ukázali naše spojené ruky ako symbol, že sme opäť spolu, šťastní a zamilovaní.

„Konečne, bratu,“ usmial sa Harry a objal ma.

Postupne sme sa poobjímali aj s ostatnými, ktorí sa z nás tešili a spoločne sme sa vrátili dovnútra. Posadili sme sa do obývačky tak oko predtým, len s menšou zmenou. Harry sa vymenil s Becky ktorá si sadla ku mne a pritúlila sa. Rozoberali sa rôzne somariny, ktorým som vôbec nevenoval pozornosť. Len som sa s láskou díval na Becky a usmieval sa na ňu. Tá sa zapájala do rozhovoru a živo diskutovala.

Po pár minútach sa Zayn s Christine zdvihli, že sa idú prejsť. Onedlho odišli aj Louis s Niallom. Becky sa opäť otočila ku mne a dívala sa mi do očí. Nič viac mi k šťastiu nechýbalo.

„Asi som tu navyše. Tak ja radšej pôjdem,“ ozval sa Harry, no nikto mu nevenoval pozornosť.

Priblížil som sa k Becky a opäť som ju pobozkal. Ešte stále som nemal dosť. No jej bozkov asi nebudem mať nikdy dosť. Po chvíľke si ľahla na moje nohy a ja som sa jej hral s vlasmi.

„Vieš, čo ma napadlo?“ opýtala sa.

„Áno, honey?“

„Nemyslíš, že by sme to mali povedať naším? Čo najskôr?“

„Áno, to je dobrý nápad,“ usmial som sa. „Som zvedavý, ako zareagujú.“

„Určite budú radi. Veď aj naposledy z nás boli celí nadšení. Pomaly nám organizovali svadbu,“ zasmiala sa.

„Opäť budú naše mamy môcť dať hlavy dohromady a zahrabať sa miliónmi knižiek o svadbe podľa ich predstáv.“

„Aj tak im nedovolím, aby mi riadili svadbu. Celý život snívam o svojom veľkom dni a nenechám si ho vziať, aj keď sú to naše mamy.“

„Nikto ti ho nezoberie zlato, neboj.“

„To si píš, že nie,“ zasmiala sa. „Čo keby sme zorganizovali spoločný obed budúci víkend? Vychádza to akurát na ... 6.1. To rodičia chystajú slávnostný obed, pretože som im sľúbila, že prídem domov na týždeň. Mohla by som im povedať, aby prestreli pre 8 osôb.“

„Až 8?“

„No predsa ja, moji rodičia, ty, tvoji rodičia a tvoje sestry, nie?“

„Chceš volať aj moje sestry?“

„Prečo nie. Nechcem ich z toho vylúčiť. Tiež by to mali vedieť.“

„Tak dobre teda. Keď dôjdeme do Wolverhamptonu, rozdelíme sa a ja potom zavediem rodičov a sestry ku vám.“

„Skvelé, už sa neviem dočkať. Bude to úžasné!“ tešila sa.

„To si píš, že bude, honey! S tebou je všetko úžasné,“ zašepkal som a pobozkal ju. „Nechceš tu dnes prespať?“ opýtal som sa pomedzi bozky.

„Tak dobre,“ súhlasila nadšene.

„Nepresunieme sa do izby?“

„Hihi, môžeme. Len ešte najprv zavolám rodičov a dohodnem s nimi tú nedeľu. Počkaj ma hore.“

„Prvé dvere vpravo, ak by si nevedela,“ usmial som sa a pobral sa hore schodmi. Hodil som sa na posteľ a zatvoril som oči. Toto bol ten najúžasnejší deň v mojom živote. Ešte nikdy som nebol šťastnejší. Už som sa nemohol dočkať jej bozkov a dotykov. V mysli som si prehrával každučkú sekundu dnešného dňa a usmial som sa ako blbec. No čo už. Keď je človek zamilovaný a láska je opätovaná, nič nemôže byť lepšie.

Taken OZNAM!!!

Čawte kočeny!!! Je tu pár vecí, ktoré vám musím zdeliť. Idem si trošku vyliať srdce a vysvetliť vám pár vecí ohľadom nasledujúcich dní, tak by bolo dobré, aby ste to hneď nezatvorili a dočítali to do konca. Je to dôležité! Takže:

1. Ďakujem krásne za 100,000 návštev. Je to úžasné číslo, ktoré sa v mojich predstavách nikdy nezobrazovalo. Keď som začínala písať, myslela som si, že tu bude chodiť tak max 20 ľudí a návštev nebudem mať ani 1,000. No opak je pravdou a strašne vám za to ďakujem, pretože bez vašej podpory a komentárov by som to už asi dávno vzdala. Všetky vaše príspevky ma stále posilňovali, posilňujú a aj budú posilňovať v písaní, takže ak máte pocit, že sa už s komentármi neustále opakujete, prosím neprestaňte. DOdáva mi to silu a náladu písať ďalej. Takže ĎAKUJEM!!! :-*

2.Viem, že ste si priali, aby sa Taken neskončílo len tak ledabolo, ale aby tam bolo aj niečo z ich vzťahu. Najprv som si nemyslela, že to budem nejako rozvíjať, pretože som nemala absolútne žiadne nápady, ako to písať a o čom vlastne. Pretože ako som už niekoľkokrát spomínala, písať o tom istom, ako spolu boli každý deň by ma vôbec nebavilo, a taktiež ani vás by to nebavilo čítať. No nakoniec som dostala IDEU, takže aj keď povôdne toto mal byť koniec, budem v Taken pokračovať a dúfam, že sa vám to bude aj naďalej páčiť.

3. No a na záver trošku horšia správa. Aj keď som sa rozhodla, že v písaní tejto poviedky pokračovať budem, nebude to hneď teraz. Do začiatku júna potrebujem do školy prečítať 200-stranovú knihu po anglicky a naučiť sa z nej všetyk cudzie slovíčka, a ak by som písala, vôbec by som sa nedonútila čítať to. A fakt si to na koniec roka nechcem pokašľať. A navyše som sa dozvedela o jednej spisovateľskej súťaži v mojom regióne, a možno by som mala šancu postúpiť do celoslovenského kola, takže by som rada skúsila šťastie, lenže na to potrebujem napísať aspoň jednu krátku poviedku o hocičom (ak by ste mali nápad na dej, napíšte do komentáru ;-) ), no najviac môžem pridať 5, a tak by som sa rada zapojila s plným počtom. A taktiež by som rada dokončila to prepisovanie knihy pre otca, aby to mohol poslať do toho vydavateľstva. Možno by som mohla mať šťastie. Takže naozaj ma to mrzí, ale chvíľu bude tento blog len tak stáť. Netuším ako dlho to bude, no skôr ako začiatkom júna sem určite nič nepridám. Ospravedlňujem sa, ale naozaj nemôžem, aj keď vás sklamem. :-(

4. Pridala som anketu, či by ste so mnou chceli twitcam a naozaj ma prekvapili vaše ohlasy. Zatiaľ vás je okolo 125 za, takže som veľmi rada a pravdepodobne ten twitcam v najbližšom čase zrobím, ako vynahradenie za pauzu. Ak ste náhodou nehlasovali, rada by som vedela váš názor, takže hlasujte. :-) Takže aj keď vás už nebude viac, sľubujem, že twitcam bude, ešte v máji a dátum s presným časom sem pridám v sobotu pred maturami, čiže to bude 19.5.2012. Bude tu presne kedy to bude a v deň konania sem dám aj link, aby ste mohli pozerať v prípade, že nemáte twitter (aj keď je lepšie, ak ho máte, aby ste sa ma mohli pýtať, čo vás zaujíma a podobne :-D).

Takže vám ďakujem, že ste tento článok len tak nezavreli a že ste si ho prečítali. Dúfam, že sa na mňa veľmi nehneváte a pochopíte moju situáciu. Ak by ste mali nejaké dotazy, tak kľudne píšte do komentov. Na všetko rada odpoviem. Ešte raz sa ospravedlňujem a vidíme sa na kamere :-*.

Taken 35

Videla som, ako Zayna vystrelo a celý zbledol. Ja som sa cítila rovnako. Bol to fakt prúšvih, no čo robiť? Zayn už spomaľoval, že zastaví na krajnici, keď nás obehlo nejaké auto rútiace sa niekoľkokilometrovou rýchlosťou. Za ním nasledovalo to policajné auto a ani si nás nevšimlo. V momente, keď sme si už boli istí, že húkačka nebola určená nám, nahlas sme si vydýchli. Zayn sa na nás pozrel s úškrnom do spätného zrkadla a všetci sme vybuchli smiechom.

Dobrá nálada nám vydržala, až kým sme neprišli do domu. Zayn zaparkoval v garáži a vošli sme dnu. V salóne nás už netrpezlivo čakal Liam, Harry a Louis, zatiaľ čo Niall spokojne ležal na gauči a pchal do úst nejaké jedlo. Ako inak, pousmiala som sa v duchu.

„Už nám konečne vysvetlíte, čo sa stalo? A ako ste vlastne išli na aute?“ vychrlil na nás otázky Liam.

„Už je to v pohode. Ráno som sa zobudila a Christine nebola doma, tak som jej hneď volala, no keď bol jej mobil nedostupný, strašne som sa zľakla a prvé, čo ma napadlo, bolo, že je u Zayna, tak som sem rýchlo prišla, no tu nebola, tak sme ju išli hľadať. Nakoniec vysvitlo, že bola len v obchode nakúpiť a všetko sme si vyjasnili,“ povedala som v skratke.

„Ale ako ste išli na aute?“ nechápal Harry.

„Zayn šoféroval,“ povedala som.

„Čože?!“ skríkli všetci traja naraz.

„Bola to výnimočná situácia, nemohol som strácať čas čakaním na teba Harry alebo na Louisa,“ vysvetlil Zayn. Policajné auto radšej ani nezmienil, aby sa nevyľakali a zbytočne to nerozoberali.

„Dobre, fajn. A teraz posledná vec. Prečo si si myslela, že by mala byť Christine u Zayna?“ pýtal sa Liam.

„No tak toto radšej prenechám im,“ povedala som a šla som si sadnúť do kresla.

„Radšej si sadnime,“ navrhol Zayn a potom v skratke vysvetlil ich vzťah. Všetci na nich len čumeli a nikto to nechápal.

„Ale prečo ste nám to nepovedali? Vieme predsa udržať tajomstvo.“

„To ja. Nechcel som niečo riešiť, pokiaľ to medzi nami nebude vážnejšie.“

„Ale Becky o tom očividne vedela.“

„Nemôžu za to. Vytiahla som to z Christine, pretože som niečo tušila,“ zapojila som sa.

„No tak fajn, ale už žiadne tajnosti, jasné?“

„Okey,“ zasmial sa Zayn a privinul si Christine k sebe. Tá sa len usmiala a stúlila sa mu do náručia. V tej chvíli som im závidela. Aj ja som túžila po láskyplnom objatí. Chcela som mať pri sebe niekoho, kto by ma miloval. Niekto taký tu aj bol, len sa som ho stále odmietala.

Nedokázala som sa na nich ďalej pozerať a odišla som preč. Vyšla som hore na poschodie a sadla som si na posledný schod. Z očí mi z ničoho nič začali tiecť slzy a ja som sa stúlila do klbka. Chcela som, aby si ma v tej chvíli niekto privinul a držal ma pevne. Na nič sa nepýtal a len ma utešoval. Hlavu som si položila medzi kolená a zatvorila som oči.

Pocítila som jemný vánok, akoby okolo mňa niekto prešiel a odrazu ma niekto objal. Šokovane som zdvihla hlavu, aby som zistila, kto to je.

„Liam? Čo .. čo tu robíš?“

„Pssst,“ zašepkal a tuho ma objal. Neriešila som to a pritisla som sa k nemu. Želanie sa mi slnilo. Mohla som sa vyplakať a pritom tu niekto bol a utešoval ma. Ako vždy to bol Liam. Nikdy nič nehovoril, len ma pevne držal a nechal ma, nech sa vyplačem.

Ako som len zbožňovala tie jeho objatia. Vždy keď mi bolo smutno, šla som za ním. A teraz mi to posledné roky tak chýbalo. Chýbal mi ten pocit bezpečia, ktorý som pri ňom mala. Chýbal mi pocit, že v tom nie som sama a mám niekoho, kto ma miluje takú, aká som.

No v tom sa mi do hlavy dostal odporný chrobák. Narušil všetky tie pekné spomienky a vložil medzi ne tú bolestnú. A prečo si už takto dlho tie objatia nemala? Prečo ti tak chýbal? Pretože ťa opustil. To on odišiel a neozval sa. To on na teba zabudol a nechal ťa samú smútiť.

„Nie!!!“ skríkla som nahnevane a vyslobodila som sa z Liamovho objatia. Ten nechápal, čo sa deje. „Nechaj ma na pokoji!“ skríkla som v záchvate hnevu a rozbehla som sa preč. Zišla som dole na záhradu a schovala som sa za kríky. Dúfala som, že ma tam nenájde.

Čo sa to so mnou deje? Prečo sa takto správam. Hneď som svoj čin oľutovala, ale už to nešlo zachrániť. Odohnala som ho od seba. Tak mi chýbal, ľúbila som ho, potrebovala som ho, ale vždy bola vo mne tá časť, ktorá sa neustále vracala do času, keď bolo všetko zlé. Keď ma opustil bez dôvodu a neozval sa. To bol ten malý chrobák vo mne, ktorý mi nedovoľoval odpustiť mu.

Odrazu sa odniekiaľ spoza mňa ozval spev. Bol to čistý hlas a spieval nádhernú pieseň.

Girl I see it in your eyes you're disappointed

Cause I'm the foolish one that you anointed with your heart

I tore it apart

And girl what a mess I made upon your innocence

And no woman in the world deserves this

But here I am asking you for one more chance

Can we fall, one more time?

Stop the tape and rewind

Oh and if you walk away I know I'll fade

Cause there is nobody else

It's gotta be yoooooooooou

Only yoooooooooooooou

It's gotta be yoooooooooooooou

Only yoooooooooooooou

Vyšla som spoza kríka a ocitla som sa zoči voči Liamovi, ktorý tu stál a pozeral sa na mňa s prosebným výrazom v očiach. Do očí sa mi vtlačili slzy a ja som tam len stála s otvorenými ústami, zatiaľ čo mi spieval to najkrajšie vyznanie.

Now girl I hear it in your voice and how it trembles

When you speak to me I don't resemble, who I was

You've almost had enough

And your actions speak louder than words

And you're about to break from all you've heard

Don't be scared, I ain't going nowhere

I'll be here, by your side

No more fears, no more cryin'

But if you walk away

I know I'll fade

Cause there is nobody else

It's gotta be yooooooooooooou

Only yooooooooooooou

It's gotta be yooooooooooooou

Oh only yooooooooooooou

Oh girl, can we try one more, one more time?

One more, one more, can we try?

One more, one more time

I'll make it better

One more, one more, can we try?

One more, one more,

Can we try one more time i'll make it all better?

Cos its gotta be yoooooooooooooou

Its gotta be yooooooooooou

Only yoooooooooooooooooooooou

Only yoooooooooooooooou

It's gotta be yooooooooooou

Only yoooooooooooooooooou

It's gotta be yooooooooooou

Only yoooooooou !

Ani som sa nesnažila zastaviť tie prúdy sĺz stekajúcich po mojej tvári. Len som sa mu pozerala do očí a celý svet vôkol nás prestal existovať. Opäť sme boli len mi dvaja a nikto nás nemohol vyrušiť. Len čo dospieval posledné slová, to ticho ostalo medzi nami visieť ako na vlásku a nikto nič nespravil. Nik sa ani len nepohol, nič nepovedal.

V hlave sa mi miešali myšlienky a bola som absolútne zmätená. Nevedela som, čo urobiť. No napokon som sa rozhodla. Nechala som srdce, nech za mňa riadi môj život a rozbehla som sa k Liamovi. Ten otvoril náruč a ja som sa mu do nej hodila.

Bolo to to najkrajšie objatie, aké som kedy zažila. No nestačilo mi to. Chcela som viac. Potrebovala som viac. Zdvihla som hlavu, pozrela som sa mu do očí a prisala som sa mu na pery s toľkou vášňou, koľká sa vo mne po celý ten čas nazberala.

Bozkávala som ho s náruživosťou, akoby to mal byť náš posledný bozk. Liam mi všetky bozky opätoval s rovnakou vášňou a dlho sme tam len tak stáli, bozkávajúc sa. Už nikdy som o tie pery nechcela prísť. Už nikdy som nechcela nikomu inému dovoliť, aby bozkával jeho pery. Tie patrili mne. Iba mne!

Na chvíľu sme sa od seba odtrhli a pozreli si do očí. Liam sa ma s nádejou spýtal:

„Odpustené?“

Usmiala som sa a prikývla som.

„Už nikdy ma neopusť. Nezniesla by som to!“ odvetila som a opäť som sa podvolila jeho bozkom.