Taken 34

Len čo sme zastavili pred mojou bytovkou,  obaja sme sa vyrútili z auta a trielili sme ku vchodu. Vbehla som do bytu s volaním:

„Christine?!? Christine, si tu?!?!“

„Ahoj, Becky. Deje sa niečo?“ vyšla Christine s kuchyne.

„O môj bože!“ skríkla som a silno som ju objala. Hneď za mnou vletel do izby Zayn a objal ju z druhej strany.

„Čo sa tu deje?“ nechápala Christine.

Pustila som ju a povedala som:

„Toto mi už nikdy v živote neurob! Vieš, ako som sa o teba bála? Srdce mi šlo vyskočiť!“

„Ale prečo?“

„Ráno sa zobudím, a ty už nie si v posteli. Hľadám ťa po celom byte a ty tu nie si. Nevieš si predstaviť, ako som sa zľakla. Hneď som ti volala, ale mobil si mala nedostupný. Tak som si pomyslela, že budeš u Zayna, ale ani tam si nebola. Napadali ma všelijaké hrozné myšlienky!“

„To kvôli tomu, že som sa skoro ráno zobudila a vybrala som sa na nákup?“

„Mala si mi aspoň nechať odkaz! Mohlo sa ti čokoľvek stať. Londýn je obrovský, mohla si sa stratiť alebo ...“

„Alebo čo?“

„Alebo sa ti mohlo stať to, čo mne,“ zašepkala som. Z očí mi vytryskli slzy, keď som si na to spomenula.

„Čo sa ti stalo?“ čudovala sa zmätená Christine.

„Počkať! Ty si jej to nepovedala?!?“ povedal Zayn.

„Čo mi mala povedať?“ pýtala sa Christine.

„Nemohla som. Bolo to pre mňa aj tak dosť ťažké.“

„Čo sa ti stalo, Becky?“

„Raz večer, keď som šla z tej Louisovej oslavy, ma v uličke prepadol nejaký chlap a potom ma chcel znásilniť,“ dostala som zo seba.

„O môj bože!!! Ako ... čo ... čo sa stalo?“

„Našťastie sa tam objavil Liam a zachránil ma. Preto som sa tak veľmi zľakla. Nechcela som, aby sa ti stalo niečo podobné,“ plakala som.

„Panebože! Prepáč mi to. Ja som to nevedela. Netušila som, že sa tak zľakneš. Bola som len oproti v obchode,“ odvetila a objala ma.

„To je v poriadku. Len to už nerob. Aspoň mi nechaj odkaz alebo niečo, dobre?“

„Samozrejme.“

„Chvalabohu!“ vzdychol si Zayn. „Všetko je v poriadku. Asi by som sa mal vrátiť a povedať všetko chalanom. Určite sú už nedočkaví, ako to všetko dopadlo.“

„Ideme s tebou. Christine by mala byť pri tom,“ riekla som.

„Okey, tak poďme,“ odvetil a už zmizol von z bytu.

„Pri čom by som mala byť?“ spýtala sa.

„No, tak nejako som sa prekecla. Nechtiac. Keď som si myslela, že si u Zayna, tak som sa tam vrútila ako splašená a bolo im čudné, prečo hľadám teba u Zayna. No našťastie ma vtedy zachránil a odvetil im, že to vysvetlí neskôr.“

„Tak fajn no. Poďme za ním.“

Vyšli sme z bytu, zamkla som a nasadli sme dozadu do auta. Cestou do domu 1D bolo strašne ticho a každý sa len pozeral vonku. Odrazu Zayn zahrešil.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa.

„Policajti.“

„Čože? Dokelu!“

„Prečo nadávate, veď len obyčajná kontrola,“ nechápala Christine.

„Ešte stále nás nemusia zastaviť. Možno kontrolujú len rýchlosť.“

„To je naša jediná šanca!“

„O čom to tu hovoríte?“ pýtala sa Christine.

„Zayn nemá vodičák,“ odvetila som jednoducho.

„Počkať! Čože?!?“

„Bolo to narýchlo a nechceli sme ešte čakať na Louisa alebo Harryho, tak som si sadol za volant a vyrazili sme.“

„Takže ak nás zastavia, si v keli!“

„Vďaka, že si mi to pripomenula,“ odvrkol sarkasticky Zayn.

„Prepáč.“

„Pokoj, nerobte paniku. Všetko bude fajn. Pozri, už ideme okolo nich a nič. Buď robia len náhodne kontroly alebo merajú rýchlosť. A ty si sa tak strachoval.“

„Fuuu,“ vydýchol si Zayn. „To som mal šťastie. Už som mal pred očami ten článok v novinách a Paulovu zúrivú tvár.“

„To by sa utriaslo uvidíš. Ale kto je Paul?“

„To je náš manažér.“

„Tak ten by asi zúril, keby sa niečo také stalo,“ zasmiala som sa.

„Ani nevieš ako. Presne vidím ako sa tvári, keď po mne vrieska,“ smial sa Zayn.

Mali sme dobrú náladu, že nás nezastavili, a tak sme začali vtipkovať. No odrazu sa za nami ozvala húkačka policajného auta a všetci sme stŕpli od strachu. To nám už do smiechu nebolo...