Taken 33

Po zdĺhavej nákupnej horúčke sme sa vrátili naspäť do bytu s rukami plnými tašiek. Boli sme unavené ale plné endorfínov. Prichystala som večeru, schuti sme sa najedli a spravili sme si filmový večer. Najprv to bol Last Song, potom Going The Distance a nakoniec to najlepšie Friends With Benefits. Potom sme sa ešte dlho do noci rozprávali, kedže sme na seba vlastne ani nemali čas. Rozoberali sme obe naše situácie a čo s nimi budeme robiť. Nakoniec sme zaspali bez riešenia.

Ráno som vstala na svetlo, ktoré mi pálilo do očí. Nemohla som takto ďalej spať. Christine už bola očividne hore, pretože posteľ vedľa mňa bola prázdna. A tak som sa pobrala za ňou. Prešla som obývačku aj kuchyňu, no nikde som ju nenašla. Búchala som aj na dvere kúpeľne, ale ani tam nebola. Neskutočne som sa zľakla. Kde môže byť? Prečo mi nič nepovedala alebo nenechala odkaz? Čo keď sa tam vonku stratí? Musím jej zavolať.

S roztrasenými rukami som vytočila jej číslo a volala som jej.

„Číslo, ktoré voláte je momentálne nedostupné. Voľbu opakujte neskôr prosím,“ ozvalo sa mi do ucha a mňa popadol ešte väčší strach. Kde do čerta je a čo robí? Prečo má vypnutý mobil? Napadali ma všelijaké hororové scény, no najviac sa mi pred očami zjavovala tá moja. Čo ak sa jej stane niečo podobné? Bude tam niekto, kto by ju zachránil? Musím ju okamžite nájsť. Ale kde môže byť?

Snažila som sa myslieť, kam by asi takto skoro ráno šla. Zayn! Napadlo ma. Možno je s ním! Hneď som sa vybrala von z bytu a odchytila som si taxík. Možno by stačilo len zavolať, no chcela som si byť istá.

Nadiktovala som adresu a nervózne som sa mrvila vzadu na sedadle. Šofér si to všimol a spýtal sa ma:

„Ta čo slečna, máme v bruchu mravce?“

Hneď na to sa zasmial na svojom úžasnom vtipe a pozrel na mňa do spätného zrkadla.

„Len aby sa tie mravce neocitli na vašich krásnych poťahoch spolu s útrobami môjho žalúdka,“ odvrkla som mu podráždene a sledovala som cestu. Úsmev na tvári mu hneď zamrzol a už sa radšej venoval len riadeniu. Len čo sme zastavili, hodila som mu na predné sedadlo pár bankoviek a vyletela som von. Zazvonila som na zvonček pri bráne.

„Áno? Kto je tam?“ ozval sa Louisov hlas.

„Tu je Becky, pustíš ma prosím?“

„Ale ja žiadnu Becky nepoznám. Prepáčte ale nemôžem vás pustiť.“

„Louis, toto vôbec nie je vtipné! Okamžite otvor tú bránu!“ zarevala som naňho.

„Takže slečna bude ešte kričať?!? Pekný deň prajem!“ a zložil.

Ja toho Louisa zabijem. Nech sa mi dostane pod ruku. Vybrala som mobil a zavolala som Harrymu.

„Ahoj, si doma?“

„Jasné, prečo?“

„Otvor mi bránu.“

„A prečo nezazvoníš na zvonček?“

„Lebo Louis je pako. Proste mi ju otvor!“ zamrmlala som nahnevane pomedzi zuby.

„Na Louisa nebude nikto nadávať, že je pako. Nabudúce si rozmysli, čo povieš!“ a zložil.

„Čo sa to dnes so všetkými deje!!!“ skríkla som nahnevane.

„Čo by sa malo diať?“ ozval sa za mnou hlas.

Otočila som sa a ocitla som sa tvárou v tvár Liamovi.

„Och, ani nevieš, ako rada ťa vidím. Prosím ťa, pustil by si ma dnu? Je to súrne.“

„Jasné,“ povedal, kým hľadal kľúče. Potom stihol nejaký gombík a brána sa otvorila.

„Ďakujem ti krásne,“ odvetila som a rozbehla som sa k domu.

„Prečo si vlastne nezvonila?“ zakričal za mnou, no ja som ho už nevnímala.

Vrútila som sa do domu a prvé čo som vletela do salónu. Tam sedel Harry s Louisom a sledovali film.

„Vy dvaja!!!“ skríkla som nahnevane. Obaja prudko otočili hlavy a len čo ma zbadali, na tvári sa im usadil vydesený výraz. „Toto si ešte odpykáte!!! Kde je Zayn?“

„Neviem, asi vo svojej izbe,“ odvetil Harry so strachom a čakal, čo sa bude diať.

Vyletela som hore po schodoch ako naspeedovaná veverička a vošla som do prvej izby. Prázdna. Druhá tiež. V tretej bol Niall, ktorý len nechápavo sledoval, čo sa deje, a nakoniec som vošla do štvrtej. Naskytol sa mi pohľad na Zaynovo pozadie. Tancoval tam po izbe a vôbec netušil, že som tam. Rýchlo som sa otočila a hlasno som zakašľala. Nič som nevidela, no ten pohľad by určite stál za hriech. Chvalabohu som ostala otočená chrbtom, až kým sa niečím nezakryl a nespýtal sa:

„Hmm, čo tu ty robíš?“

„Už môžem?“

„Áno.“

Opatrne som sa otočila, no keď som uvidela Zayna v nohaviciach, vydýchla som si. Nechcela som mať kvôli tomuto incidentu nejaké pletky s Christine.

„Kde je Christine?“ opýtala som sa ho.

„Čože?“

„Kde je Christine?“ zopakovala som netrpezlivo svoju otázku.

„Ako to mám vedieť? Veď býva u teba!“

„Ráno som sa zobudila a nebola doma. Bojím sa o ňu. Nechcem, aby sa jej niečo stalo, a už vonkoncom nie, to čo mne. Myslela som si, že budete spolu,“ vyriekla som jedným dychom. Zayn sa na mňa začudovane pozrel a spýtal sa:

„Čo ti povedala?“

Ajajaj, asi som sa prekecla. No môže za to Christine.

„No, ja som to z nej včera vytiahla. Prepáč. Ale teraz nie je čas riešiť tu takéto nezmysly. Musím ju nájsť!“ povedala som a schytila som kľučky, že sa poberiem na odchod.

„Idem s tebou!“ vyhlásil Zayn a podišiel ku mne.

„Takto?“ premerala som si ho.

„Ou, jasné. Oblečiem sa a ty ma zatiaľ počkaj v chodbe. Hneď som tam.“

Vyšla som von z izby a pobrala som sa naspäť do salónu. Tam sa už k Harrymu a Louisovi pridal aj Liam.

„Čo sa deje?“ spýtal sa ma Liam.

„Christine zmizla. Mám o ňu strach, aby sa jej niečo nestalo.“

„Ale prečo si šla za Zaynom.“

Ou ou, ako sa mám teraz vyhnúť odpovedi. Nechcela som až takto prezradiť ich tajomstvo. Kým som rozmýšľala, čo povedať, zišiel dole Zayn. Moja záchrana.

„Môžeme ísť.“

„Kam idete vy dvaja?“ spýtal sa Harry.

„Nájsť Christine,“ odvetil Zayn.

„Ale prečo práve ty?“

„Potom vám to vysvetlím, teraz nemám čas. Poďme!“ schytil ma za ruku a ťahal ma ku garáži. Nastúpil do auta a naštartoval.

„Ty máš vodičák?“ spýtala som sa ho začudovane.

„Nie.“

„Čože?“

„Nemám vodičák.“

„Ale, ako...?“

„Šoférovať viem. Len dúfaj, že nás nezastavia.“

„Panebože na nebesiach. Tak už teda poďme,“ odvetila som a radšej som sa pripútala. Nechcela som riskovať. Zayn šliapol na plyn a auto sa s plnými otáčkami vyrútilo na cestu.

„Kam to ideme?“ zaujímala som sa.

„Najprv k tebe. Zistiť, či sa už náhodou nevrátila. Ozaj, prečo si jej nezavolala?“

„Volala som jej. Nemá dostupný mobil.“

„Skús to ešte raz.“

„Dobre,“ súhlasila som a vytočila som Christinino číslo. Bez úspechu. Pocítila som, ako Zayn ešte viac pridal a rútili sme sa po uliciach Londýna neskutočnou rýchlosťou.