Taken 39

Dnes opäť raz taka dlhšia! :-) Dúfam, že sa bude páčiť.

Do nášho rodného mestečka sme prišli o pol 11 a zastavili sme pred mojím domom. Dohoda bola, že každý pôjde k svojej rodine a o 12 k nám prídu Paynovci. Už som sa nemohla dočkať, ako bude dnešný obed vyzerať. Vystúpili sme z auta a rozlúčili sa. Žiadne pusy, nič, len objatie. Keby nás náhodou niekto sledoval z okna.

Ešte raz som mu zakývala a s taškou na pleci  sa vybrala k vchodovým dverám. Ani som nestihla zaklopať a už som sa ocitla v mamkinej náruči. Taška spadla na zem a ja som ju pevne objala. Síce to nebolo tak dlho, čo sme sa naposledy videli, ale aj tak mi chýbala. A otec taktiež. Ten nasledoval hneď po mamine.

Keď som sa konečne vyslobodila z ich objatí, zdvihla som tašku a vybrala som sa hore do izby.

„Počkaj, Becky. A kde máš tých hostí? Vravela si, že mám variť pre ôsmich. Neprídu?“ zastavila ma mamka.

„Ale čoby, jasné, že prídu. O 12 sú tu ako na koni.“

„A povieš mi už, kto to príde?“

„Uvidíš,“ usmiala som sa a zmizla som na poschodí.

Len čo som bola znovu v svojej izbe, ľahla som si na posteľ a zadívala som sa na prázdne poličky a skrinky. Ešte to nie je ani mesiac, čo sa všetko tak zmenilo. Mám vlastný byt, úžasného priateľa, skvelých priateľov a rodičov, dobrú prácu, ktorá ma baví – no čo viac si priať. Ale aj tak mi to tu chýbalo. Tie časy, keď som bola ešte mala pubertiačka, ktorá sa nevie vpratať do kože a nemá na starosti nič iné ako večne zlostiť rodičov a susedov.

No to všetko už bolo minulosťou. Chýbalo mi to, no z toho všetkého som už vyrástla. Vyspela som a posunula som sa ďalej. Musím si predsa zariadiť vlastný život.

Z myšlienok ma vytrhlo pípanie mobilu. Vraj si vo Wolverhamptone. Pozdrav mojich rodičov, ak ich náhodou stretneš. CH xx Pousmiala som sa. Netušila som, odkiaľ Chris vie, že som tu, no zaumienila som si, že odtiaľto neodídem, kým nepozdravím Parkerovcov.

Odpísala som mu a vstala som z postele. Veci z tašky som si ani nevybaľovala a zišla som dole pomôcť mamke s obedom. V obývačke som zastihla otca ako číta noviny.

„Počkaj, Becky. Sadni si ku mne na chvíľku,“ usmial sa na mňa spoza papiera. Usadila som sa teda vedľa na gauč a pozrela som na neho.

„Odkedy si odišla, je tu tak pusto. Ani sa už nerozprávame. Nič o tebe neviem, ako sa ti darí, čo máš nové, či tam máš nejakých kamarátov a tak.“

„Ale oci. Hovoríš, ako keby som tu už rok nebývala a ani som sa neukázala,“ zasmiala som sa. „Veď to nie je ani len mesiac.“

„To je jedno. Chcem to vedieť.“

„Tak dobre. Po poriadku. Len čo som sa nasťahovala do bytu, hneď som sa cítila skvele, že som konečne vo vlastnom. Chalani mi pomohli s vecami a potom som na Vianoce bola na Louisovej oslave. Na Silvestra dorazila kamarátka z LA a boli sme opäť u chalanov. No a potom sa už nestalo nič také. Bežné veci. O dva týždne začínam točiť nejaký klip k pesničke, ešte netuším aký a koho, takže sa to nepýtaj. A čo sa týka priateľov, tak väčšinu z nich si videl, keď som sa sťahovala. Potom tu je Christine z Los Angeles, Danielle z turné a Chris.“

„Tak to je dobre. Som rád, že sa ti dobre darí. Opatruj sa aj naďalej a keby si čokoľvek potrebovala, neváhaj a zavolaj nám.“

„Iste oci. Ale hovoríš to, akoby som sa už lúčila. Veď tu budem ešte týždeň.“

„Ja len pre istotu.“

„Tak dobre. Idem pomôcť mamke s obedom.“

„Utekaj,“ zasmial sa a znovu sa pohrúžil do čítania o našej vláde.

Vošla som do kuchyne, odkiaľ sa šírila vábivá vôňa mexickej kuchyne.

„Dnes si si dala záležať,“ poznamenala som.

„Keďže nevarím len pre nás, chcela som, aby každý vedel o mojom kuchárskom umení,“ zasmiala sa.

„Tak po tomto obede sa to bude šíriť po celej Británii.“

„Ďakujem, moja.“

„Čo ti môžem pomôcť?“ opýtala som sa.

„Nakrájaj tú zeleninu a ...“

Debata v kuchyni sa vyvíjala celkom slušne, zatiaľ čo hrnce prekypovali hromadou jedla. Neviem, či toho nebolo dosť aj pre 15 ľudí. No radšej som nič nehovorila. O päť minúť 12 sme doumývali riady a spokojné s našou prácou sme sa usadili v obývačke. Len čo som si však sadla, už sa ozval zvonček na dverách a ja som hneď vyskočila na nohy.

„Idem otvoriť!“ zvolala som a bežala som k dverám. Už z niekoľkých metrov som počula hlasy, ako sa hádajú.

„Ale mami, no tak prestaň vystrájať!“ hovoril Liam.

„Liam, hovorím ti, prestaň ma nútiť. Piercovci sú určite zaneprázdnení a my ich nebudeme otravovať. Akurát je čas obeda.“

„Karen, veď sme tu len na skok. Liam si chce len niečo vybaviť s Becky.“

„Tak dobre, ale len na pár minút. Fakt netuším, prečo sme tu museli ísť všetci. Mohli sme ťa kľudne počkať pri bráne.“

Už som radšej viac nepočúvala a otvorila som dvere.

„Ahoj Liam. Dobrý deň, Karen a Geoff. Ahojte, Nicole a Ruth,“ pozdravila som všetkých. „Poďte ďalej.“

„Ale my len...“ začala protestoval Karen, Liamova mama.

„Mami!“ zahriakol ju Liam a všetci vošli dnu.

Vtom sa spoza obývačky vynorili moji rodičia a zmätene sa na nás dívali.

„Ahojte, čo vy tu?“ spýtal sa otec.

„Liam tu niečo chcel,“ odvetil Geoff, Liamov otec.

„Mami, to sú tí hostia,“ povedala som.

„Aha!!! No tak teda vitajte!“ zvolala mamina a ukázala na kuchyňu. „Takto prosím. Obed je už hotový.“

„Počkať, počkať. My sme neprišli na obed,“ ozvala sa Karen.

„Ako to. Veď...“ nechápala mamka.

„Áno prišli mami,“ povedal Liam. „Chceli by sme vám s Becky niečo povedať, a tak sme zorganizovali spoločný obed.“

„Ach tak. A čo také nám chcete povedať?“ vyzvedala Karen.

„Mami, nechaj ich. Keď bude čas, povedia to sami,“ ozvala sa Nicole.

„Tak dobre, poďme teda,“ súhlasila nakoniec Karen a všetci sme sa usadili za stôl. Obed prebehol v nezvyčajnom tichu a ja som mala pocit, že sa niečo deje. Akoby mali Liamoví rodičia niečo proti mne. Už vtedy na chodbe boli tie pozdravy iné. Vždy ma mala jeho mamka rada a vedeli sme si o všeličom poklebetiť, no teraz akoby sa všetko zmenilo. Netuším prečo.

Aj moji rodičia boli iní. Boli síce pohostinní a snažili sa vyznievať milo, no opak bol pravdou. Vždy keď som zachytila ich pohľady, vycítila som z nich akúsi rezervovanosť. Niečo bolo vo vzduchu a ja som nevedela, čo to je. Ešte aj keď sa nám s Liamom stretli pohľady, vyčítali sme z nich, že si myslíme to isté. Niečo sa tu deje.

Keď sa dojedlo všetko jedlo, padli nejaké zdvorilostné frázy na pochvalu a poďakovanie a presunuli sme sa do obývačky. Všetci si posadali na gauče, Liam do kresla a ja som si prisadla k nemu na opierku. Chvíľu bolo ticho a nikto z nás nevedel, ako začať.

„Takže, čo ste nám to chceli povedať?“ opýtal sa Geoff.

Pozrela som na Liama a on sa na mňa usmial.

„Chceli sme, aby ste vedeli, že spolu opäť chodíme,“ povedal Liam s úsmevom a objal ma okolo pása.

V momente, keď zaznelo týchto pár slov sa v obývačke strhla búrka.

„Čože?“ „Ako?“ „Kedy?“ Prečo?“ „Opäť?“ prekrikovali sa všetci navzájom. Len Ruth a Nicole boli pokojné a usmievali sa na nás. Za to som im bola veľmi vďačná. No situácii, ktorá nastala v obývačke, som absolútne nerozumela. Zmätene som sa pozrela na Liama a ten taktiež nevedel, čo sa deje.

„Kľuď! No tak, prestaňte! TIchoo!!!“ zvrieskla Ruth. „Mohli by ste ich nechať hovoriť?“

„Ďakujem ti,“ usmial sa na ňu Liam. „Dali sme sa dokopy len nedávno pred pár dňami. Milujeme sa, a tak sme opäť spolu. Vlastne sme sa ani nikdy milovať neprestali.“

„Rebecca?!? Toto mi vysvetli!!“ zvýšil hlas otec. „Ako je možné, že si sa znovu dala dokopy s týmto ... týmto .. niktošom!!!“

„Niktošom?!?“ zvrieskol Geoff. „Aký vám je môj syn niktoš!“

„Opustil ju! Nechal ju tak bez jediného slova! Utiekol, zbabelec! Moja dcéra sa kvôli nemu doma trápila niekoľko mesiacov. Už ani nechcela ísť naspäť do školy a tak si zničiť kariéru! A to všetko len kvôli jednému obyčajnému hajzlovi, ktorý nemal ani toľko odvahy, aby jej povedal, že je koniec!“ vrieskal.

„Otec!!!“ skríkla som. „ Ako o ňom môžeš takto hovoriť? Len pred pár rokmi si ho mal rád ako svojho syna!“

„To bolo predtým, ako odišiel bez slova a zaplietol sa z tou štetkou!!“

„Otec!!!! Danielle nie je štetka! Vôbec ju nepoznáš!!!“

„To je jedno. Nechápem, ako si mu opäť mohla naletieť. Znovu si nájde nejakú lepšiu a bez slova zmizne!“

„Nezmiznem,“ ozval sa pokojne Liam.

„Ty hajzel!!! Ako to môžeš vedieť! Už si to raz urobil, tak prečo nie znova. A moja dcéra bude kvôli tebe opäť trpieť!“

„Vaša dcéra je len obyčajná zlatokopka. Vôbec o neho nemala záujem, ani sa mu neozvala a teraz, keď je slávny, tak po ňom dychtí a len ho využíva!!! Chudinka Danielle. Táto .... táto ... štetka jej prebrala chlapca. Danielle s ním nechodila len pre peniaze!“ ozvala sa nahlas Karen.

„Zlatokopka?!?!“ pridala sa nahnevaná mamka.

„Štetka?!?“ skríkol Liam. „Ako to môžeš povedať, mami?!? Takisto si ju brala ako ďalšiu dcéru. S Helen (mojou mamou) si nám už plánovala svadbu!!! Ako o nej môžeš takto hovoriť?!?“

„Lebo je to pravda! Je to len obyčajná špina, ktorá ťa chce využiť!“

„Mami!!!“ skríkol nahnevaný Liam.

Nikto okrem Nicole a Ruth už nesedel. Všetci po sebe nenávistne pozerali a dobre, že sa nešli pozabíjať. Z očí mi vytryskli slzy. Čakala som všetko, len toto nie. Myslela som si, že budú šťastní. Že nám budú priať. Veď nás už predtým brali ako svojich vlastných. Čo sa to s nimi preboha stalo?

„Nikto nebude o mojej dcére hovoriť, že je zlatokopka a štetka!!!“ precedila mamka pomedzi zuby a vrhla sa na Karen. V obývačke sa strhla bitka. Ťahali sa za vlasy a škriabali sa. Toto už bolo moc. Otcovia ich od seba odtiahli, no nenávistné pohľady zotrvávali.

Už som nevedela, čo mám robiť. Liam zbadal, že plačem a tuho ma objal. Snažil sa ma upokojiť. Hádka v obývačke pokračovala neúnosným tempom. Už som ani nevnímala, čo hovoria. S Liamom sme len nechápavo sledovali, čo sa deje a nevedeli sme si pomôcť.

„Tak dosť!!!“ skríkla som. „Nebudete nám tu nadávať a osočovať nás. Áno, obaja sme zrobili svoje chyby, ale milujeme sa a tentoraz nás nič nerozdelí. Ak sa vám to nepáči, držte aspoň jazyk za zubami a prekusnite to. A ak to nemienite akceptovať, potom tu už nemám čo hľadať!“

Zdvihla som sa z kresla a vyšla som nahnevane po schodoch. Z izby som si vzala tašku a vrátila som sa späť.

„Počkaj! Idem s tebou, samozrejme!“ zvolal Liam. „Becky má pravdu. Ak nás nemienite akceptovať, žite si svoj dokonalý život bez nás!“

Zobral mi tašku, objal ma a triumfálne sme kráčali k dverám.

„Počkaj! Becky! Veď si len teraz prišla. Mala si tu byť týždeň!“

„A to tu mám byť s niekým, kto nevie akceptovať môj výber. Kto osočuje druhých bez toho, aby poznal fakty? Myslím, že hovorím za oboch, ak poviem, že ste nás veľmi sklamali. Čakali sme hocičo, len toto nie. AK sa s tým neviete zmieriť, nebudeme vás zaťažovať tým, že sa vám spolu budeme ukazovať. Môžeme si žiť vlastný život v Londýne. Majte sa!“ zakončila som to a spolu s Liamom sme vyšli von a nastúpili do auta.

Zmätený rodičia tam ešte stále stáli vedľa seba, tentoraz bez nadávok a bitiek a sledovali nás odchod. Asi im to nedochádzalo, že je koniec. Nič s tým nezmôžu.

Cítila som sa mizerne. Vôbec som to takto neplánovala. Malo to byť šťastné a radostné znovuprivítanie v jednej veľkej rodine. No bohužiaľ to tak nedopadlo a museli sme sa s tým zmieriť. No po tvári mi aj tak tiekli prúdom slzy a nedokázala som ich zastaviť. Bez prestania som len vzlykala a Liam sa na snažil utešovať. Bol ten silný. Viem, že ho to ranilo rovnako ako mňa, no dokázal byť nad vecou a snažil sa pomôcť aj mne. No nešlo to.

Keď som sa ako-tak upokojila, povedala som Liamovi, aby zastavil v najbližšom moteli. Nechcela som sa ešte vrátiť do Londýna. Potrebovala som si pretriediť myšlienky, stráviť istý čas sama alebo s Liamom. Musela som sa s ním o tom porozprávať a dohodnúť sa, čo ďalej.

A tak sme zobrali našu batožinu a objednali sme si izbu. Zložili sme sa tam a sadli si na posteľ. Znovu na mňa všetko doľahlo a ja som sa opäť rozplakala. Liam ma len tuho objal, pritiahol si ma ku sebe a chlácholil ma.

„To bude dobré, uvidíš.“