Holidays 6

Louis

Pražil som sa na slnku, keď sa ozval smiech a z ničoho nič ma obliala voda. Otvoril som oči, aby som zistil, čo sa deje, keď som zazrel tie dve dievčatá, ako sa bláznia vo vode. Tá bruneta mala červené pásikavé plavky. Hmmm, presne podľa môjho gusta, pomyslel som si. Bože Louis, prestaň. Máš predsa Eleanor. No potom ma zasiahla krutá realita. Nie, nemám. Rozišli sme sa.

Radšej som prestal rozmýšľať nad pochmúrnymi myšlienkami a zadíval som sa na to dievča. Bola naozaj pekná, no som si všimol už aj v autobuse. Mala dlhé tmavé vlasy, trošku zvlnené, no teraz vo vode sa jej narovnali. Tvár mala čistú a krásnu, a prenikavé modré oči mi vybíjali dych. A to sa na mňa ešte ani raz priamo nepozrela. Keď sa smiala, vyžarovala z nej radosť a sálala k dušiam ľudí okolo nej. Bola šťastná.

Louis, prestaň. Si tu na dovolenke, a neprišiel si sem baliť dievčatá na jednu noc ako Harry. Aj keď ona by asi nebola len na jednu noc, no určite má chlapca. Niekto tak milý a krásny nemôže byť sám. Už aj na ňu prestaň myslieť! okríkol som sa v duchu a odvrátil som zrak. No nedalo sa. Niečo ma k nej neustále ťahalo.

Rýchlo som vstal, zobral si uterák a odišiel som. Nemohol som tam už dlhšie ostať. Vrátil som sa do domu a ľahol si na posteľ. Po toľkom slnku ma to ťahalo spať, a tak som si na chvíľku zdriemol.

Zobudil som sa až okolo 9 večer, rýchlo som na seba niečo hodil a utekal som do jedálne, aby som stihol večeru. Našťastie pre mňa tam jedlo ešte stále bolo, a tak som si nabral plný tanier a pobral sa k stolu.

Lucy

Po celý čas, čo sme boli s Charlotte v bazéne na nás čumel ten chalan z autobusu. Myslel si, že ho nikto nevidí, no ja mám oči všade. Vlastne ani tak nepozeral na nás ako na Charlotte. Zrejme sa mu páči, pousmiala som sa, škoda len, že má priateľa. Prestala som ho nejako vnímať a bavila som sa s Charlotte. Potom som si len jedným okom všimla, že vstal a odchádza. Nejako som to neriešila.

Po dlhom máčaní v bazéne sme sa vybrali na lehátka a opaľovali sa. Byť tu tak na dovolenke a nie pracovať. To by bola iná káva, pomyslela som si a zavrela oči proti slnku.

Charlotte

Po niekoľko hodinovom opaľovaní sme sa vrátili na izbu a prezliekli z plaviek. Vybrali sme sa na večeru,  naložili si taniere a v rýchlosti ich do seba napchali. Tak naspäť na izbu vyspať sa do ružova, aby sme boli zajtra fit.

V obývačke sme stretli nahodeného Jacka, ktorý sa niekam náhlil.

„Kamže sa tak ponáhľaš?“ zasmiala som sa.

„No predsa na privítaciu párty. Vy nejdete?“

„Čože? Privítacia párty? Ako to, že o ničom nevieme?“ čudovala som sa.

„To je jedno. Poďte, bude sranda,“ volal nás.

„Musíme sa najprv prezliecť,“ zvolala som. „Prídeme tam potom. Kde to je?“

„V dome číslo 3.“

„Okey, vďaka. Vidíme sa tam,“ usmiala som sa a zakývala mu, ako odchádzal.

„A ide sa žúrovať!“ zvýskla som po slovensky a Lucy sa na mňa len zmätene pozerala. „Ideme na uvítaciu párty. Rýchlo sa poď obliecť!“

Vošli sme do izby a otvorili kufre. Každá si vyhádzala svoje oblečenie na posteľ a rozmýšľala, čo si zoberie. Bola to ťažká dilema, no nakoniec som si vybrala modrý top s čiernymi vysokými kraťasmi a modré tenisky. Lucy si obliekla čierny top s rifľovou sukňou a kvetinkové topánky na platforme. K tomu ešte nejaké doplnky a môžeme vyraziť.

Vyšli sme von a hľadali číslo 3. Nebolo veľmi ťažké ho nájsť, keďže len z jedného domu sa ozývala hlasná hudba a smiech a celý bol vysvietený. Šli sme teda tam a zaklopali na dvere. Otvorilo nám nejaké dievča a bez otázok nás pustila dnu. V obývačke sme si našli nejaké pitie a sadli sme si na gauč. Keďže sme nikoho nepoznali, nemali sme sa s kým baviť. No to sa razom zmení, len čo si vypijeme.

Keď sme sa trošku porozhliadli, šli sme sa pozrieť, aký alkohol tu majú. Najlepšie nám vyhovovala melónová vodka, tak sme si naliali a pripili na úžasné leto. Tak ďalšiu a ďalšiu, až nám zapísalo a už sme boli odviazanejšie. Aj angličtina v Lucinom prípade fungovala bez problémov. Tak sme sa teda rozdelili a zoznamovali sme sa so všetkými. O chvíľu som už každého poznala, a tak som sa vybrala na tanečný “parket“, ktorý bol pred gaučom a rozbíjala som sa na nejaké disco pecky spolu s ďalšími 20 ľudmi.

Zábava gradovala a každý sa poriadne bavil. Párty svoj účel splnila a všetci sme sa navzájom spoznali. A tak tu už nebudeme po celé leto len my dve s Lucy ale aj ostatný pracovníci. Hneď bude veselšie. A ak budú takéto párty aspoň každý týždeň, tak tomu sa teda hovorí brigáda, pomyslela som si večer, keď som si unavená líhala do postele a po pár sekundách som zaspala.

Ešte šťastie, že sme si budík nastavili ešte včera na obed, lebo inak by sme nevstali a prišli by sme načas. Obliekli sme si tričká s názvom hotela, ktoré sme dostali a ponáhľali sme sa na raňajky, ktoré sme len tak zhltli. Tak rýchlo do detského kútika privítať našu prvú skupinu.

V tomto hoteli sa chodilo dovolenkovať na dvojtýždňové turnusy, alebo dlhšie a tak sme mali určité deti po určitý čas a počas tých dvoch týždňov by nám nikto nový nemal pribudnúť. Už som sa nemohla dočkať, až sa s tými malými prckami zoznámiť.  Deti som mala odmalička veľmi rada a vedela som, ako na nich. Vždy som robila pestúnku bratrancom a sesterniciam, keď ich mamičky museli niekam odísť. A bavilo ma to. Teraz to však budú úplne nové deti a ja som dúfala, že ma budú mať rady.

Sadli sme si na naše pracovné miesta a čakali sme na tých nezbedníkov, o ktorých sa budeme dvakrát denne pár hodín starať, aby si aj ich rodičia trošku užili dovolenku. Ako prvé k nám prišlo ryšavé dievčatko s maminou, ktoré mohlo mať asi tak dva roky. Bola veľmi plachá a bála sa opustiť mamku. Hneď som si ju zobrala na starosť a zabavila ju tak, že si ani nevšimla, kedy jej mamka odišla a už jej po nej ani nebolo smutno.

Postupne prichádzali ďalšie deti, až ich bolo presne 15. My sme mali zadelené deti zo Slovenska a Česka, aby sme sa dorozumeli. Zvyšné deti šli ku ďalších animátorkám. Keď sme už boli všetci, s Lucy sme sa rozhodli, že by bolo dobré tie deti navzájom pozoznamovať, a tak sme vymysleli hru, kde sme si všetci sadli po kruhu a každá si z klobúka vytiahol nejaké číslo. My sme si naschvál nechali prvé, aby sa osmelili. Zaradom sme sa predstavovali a povedali niečo o sebe.

Potom sme si už len kreslili, pretože na ďalšiu hru už bolo málo času. No sľúbili sme im, že poobede, keď sa vyspinkajú, si určite niečo pekné zahráme. Boli veľmi zlaté a my sme sa tešili z ich radosti. Dúfali sme len, že nám to po čase nezačne liezť na nervy.

Keď si všetky deti vyzdvihli ich rodičia, pobalili sme si veci a vybrali sa na obed. Počas neho sme rozoberali každé dieťa, ktoré sme dnes mali. Odrazu mi začal zvoniť mobil a ja som ho po prečítaní mena s radosťou zodvihla.

„Ahoj, ani nevieš, ako mi chýbaš!“ zvolala som.

„Zdravím, pusa. Veď aj ty mne. Ako sa mi máš?“ opýtal sa ma Martin.

„Skvele. Ten hotel je úžasný. Totálny luxus. Pol dňa trávime s deťmi a zvyšok máme voľno a môžeme sa poflakovať, opaľovať a využívať bazén. Je to geniálne!“

„Tak to sa teda máte. Akoby ste boli na dovolenke a nie pracovali.“

„Trošku to tak vyzerá,“ zachichotala som sa. „A ty sa máš ako?“

„Žijem, dýcham. Chodíme s Jakubom vonku a ak som doma, tak spím. Klasické leto.“

„Musím Jakubovi povedať, nech na teba dozrie. Aby mi ťa neuchmatla nejaká druhá ženská!“ zasmiala som sa.

„Ehm,“ zamrmlal. Netušila som, či sa niečo deje, a tak som to odignorovala. „Musím už končiť. Prišiel Jakub, ideme na paintball. Drž nám palce, nech vyhrajeme.“

„Samozrejme. Nech sa vám darí,“ popriala som mu a zložila som.

„Ako sa má Martin?“ opýtala sa Lucy.

„Celkom dobre. Práve išiel hrať paintball s Jakubom.“

„Tak to je fajn. Aspoň, že je s ním.“

„Na čo narážaš?“

„Každý chlap si potrebuje vždy prevetrať to, čo má medzi nohami. A ak nemá pri sebe svoje dievča, použije niekoho iného.“

„Čože? Myslíš, že ma Martin podvádza?!“

„Nie, nie,“ upokojovala ma. „To nehovorím. Len by si naozaj mala poprosiť brata, aby naňho dal pozor. Len pre istotu.“

„Myslíš? A čo keď zistí, že som ho dala kontrolovať. Pomyslí si, že mu neverím a pohádame sa.“

„Vždy lepšie, akoby mal pretiahnuť nejakú šľapku od susedov.“

„Máš pravdu,“ uvažovala som. „Večer zavolám Jakubovi.“

Naobedovali sme sa a opäť vyrazili ku bazénu. Tentoraz sme už boli pripravené a plavky sme mali pod oblečením. Na uteráky sme sa vykašľali a skočili rybičku do bazéna. Ďalšie hodiny sme strávili opaľovaním a máčaním sa v bazéne, až kým sme opäť nemuseli ísť k deťom. Hrali sme s nimi rôzne hry a učili ich rôzne veci.

Holidays 5

Waaaa!!!! Konečne sú už oficiálne prázdniny (aj keď ja ich mám už od minulého piatku :D )!!! Aké bolo vysvedčenie? BTW ... nudila som sa, tak som robila, pre niektoré z vás iste známu vôňu Elite, tak ak by ste chceli, mohli by ste zahlasovať → http://www.elite-vone.sk/moj-obal/7676 :) Vďaka ... A dúfam, že sa vám bude časť páčiť a napíšete k nej aj nejaký ten komentár :-*

Louis

Ten chalan s plagátom nám vysvetlil, čo a ako a potom som zvyšok cesty hľadel von oknom na palmy a ďaleké more. Keď sme vošli do komplexu, tie dievčatá predo mnou sa nahli a hľadeli z okna na hotel.

„Oh my God!“  povzdychla sa blondínka bližšie k oknu. Tá druhá bruneta jej niečo odpovedala v jej jazyku a následne ten chalan zahlásil a ukázal rukou na hotel:

„Takže, vážení cestujúci, toto je Hotel Exotica!“

Autobus zastavil a všetci sa začali predierať von. Vstal som a chystal sa odísť, keď tie dve začali z ničoho nič spievať akúsi pieseň, no s neznámym textom. Melódia bola však chytľavá. Prešiel som popri nich s pohľadom upretým medzi ne a následne som vyšiel von z klimatizovaného autobusu do toho dusného horúceho počasia. Vonku bolo minimálne 40 stupňov a ja som ledva lapal po dychu. Rýchlym krokom som šiel do hotela zaregistrovať sa.

„Dobrý deň, mám objednaný bungalow. Louis Tomlinson,“ povedal som recepčnej.

„O môj bože!“ zhíkla a s otvorenými ústami na mňa zízala.

„Pssst!“ šepol som jej.

„Ale iste, prepáčte. Mohli by ste sa so mnou odfotiť?“

„Áno, ale neskôr. Teraz tu je veľa ľudí.“

„Tak dobre, budem na vás čakať.“

„Nevykaj mi, prosím. Pripadám si ako starec. A poprosím rýchlo kľúč a krátky popis, kde je bungalov, aby som sa mohol ísť ubytovať.“

„Hneď to bude. Takže dom číslo 17 pri pláži. Vyjdeš tamto dverami k bazénu, rovno až ku pláži a zabočíš doprava a po cestičke. Na dome bude číslo. A bohužiaľ kľúče nemáme, aby sa s nimi nemuseli naši hostia trápiť a všade ich nosiť. Na izbách aj domoch sú nainštalované dvere na kód. Tu je ten váš,“ povedala a podala mi kartičku s kódom.

„Ďakujem,“ odvetil som a šiel som hľadať môj domov na pár dní, možno týždňov. Netušil som, ako dlho tu ostanem.

Dorazil som k odbočke k bungalovom. No to neboli bungalovy. Boli to doslova luxusné malé domčeky. Našiel som číslo 17 a odomkol som si. Vošiel som do malej chodbičky spojenej s obývačkou, ktorá viedla na terasu s výhľadom na more. Ďalej som vošiel do spálne s kruhovou posteľou a dverami do kúpeľne. Bolo to božské. Cítil som sa ako v raji a nie na dovolenke. Nie nadarmo označovali tento hotel za jeden z najluxusnejších.

Otvoril som kufre, prezliekol si moje tmavomodré plavky a tričko, vzal si uterák a šiel som späť k hotelu na obed. Po pár minútach hľadania som našiel jedáleň vo forme švédskych stolov a nabral som si plný tanier takmer z každého jedla na ochutnávku. Našiel som si voľný stôl a pustil som sa do jedenia. S plným žalúdkom som sa pobral k bazénu a obsadil si voľné ležadlo a skočil som rybičku do bazéna. Len čo som bol schladený, trošku som si zaplával a vrátil som sa opaľovať sa.

Charlotte

Len čo sa ubytovali hostia, dostali sme sa na rad my. Dostali sme presné inštrukcie, kde sa nachádza náš DOM (keď som to počula, šla som takmer z kože vyskočiť) a dostali sme kódy od dverí. S Lucy sme na seba pozreli a rozbehli sa ubytovať. Dorazili sme k domčeku a vošli dnu. Tam sa to hemžilo ľuďmi.

„Ahoj, čo sa tu deje?“ spýtala som sa chlapca neďaleko.

„Čo by sa malo diať? Bývame tu,“ pokrčil plecami.

„Vy ste zamestanci?“

„Áno, ja som plavčík. A volám sa Jack.“

„Ja som Charlotte a toto je Lucy. Sme animátorky. Takže tu bývajú všetci zamestnanci?“

„Všetci nie. Sme tu len 10 s vami. V ďalšom dome sú ďalší a v ďalšom ďalší a tak ďalej.“

„Tak to tu bude veselo,“ usmiala som sa a pozrela na Lucy.

„Porozumela som všetko,“ usmiala sa. „Aspoň nebudeme samy.“

„To je pravda,“ prikývla som a šli sme do poslednej voľnej izby. Myslela som si, že bude najhoršia, keďže ju nikto nechcel, ale napodiv bola fajn. Vlastne, ako sme zistili, všetky izby boli rovnaké akurát s iným výhľadom. My sme mali okno smerom na bazén. Nie zlé. Zložili sme si kufre a pozreli sa na hodinky.

„Pol 12! Mohli by sme už ísť, aby sme tú miestnosť našli a mali aj dobré miesta, čo povieš?“ opýtala sa ma Lucy.

„Dobrý nápad, poďme,“ súhlasila som a vyrazili sme späť do hotela. Na recepcii sme sa spýtali na cestu a po dobrých 20 minútach sme našli konferenčnú miestnosť. Boli sme jedny z prvých, čo tam prišli, a sme sa usadili tak, aby sme videli aj na manažéra Johna, ostatných ľudí a premietacie plátno. Ktovie, čo nám budú púšťať? pomyslela som si.

Postupne prichádzali ďalší a ďalší ľudia, až sme boli všetci a prezentácia sa začala. Najprv nás John privítal a povedal niekoľko úvodných slov. Potom nám pustil 3D prezentáciu o hoteli. Ukázali nám každučkú škáročku hotela, a tak som si pripadala, akoby som tu už bola mesiace a hotel som poznala naspamäť. Potom nám John vysvetlil, čo sa požaduje od každého zamestnanca, ako sa bude platiť, čo všetko máme zabezpečené a povolené. Následne nás rozdelil do skupín podľa typu práce a pridelil nám jedného vodcu.

My sme boli v skupine s plavčíkmi a delegátmi. Našou vodkyňou bola asi 30-ročná žena - July. Zoznámili sme sa s ňou, prikázala nám, aby sme jej tykali a povedala pár úvodným slov. Potom sme spolu vyšli z miestnosti a previedla nás po hoteli. Napokon každému povedala, čo bude jeho náplňou práce a kedy začíname. Následne nás rozpustila na obed a zvyšok dňa sme mali mať voľný.

Rýchlo sme sa s Lucy náhlili do jedálne a brali sme si na tanier, čo hrdlo ráčilo. Dosýta sme sa najedli a vrátili sa na izbu. Obliekli sme si plavky – ja červené pásikavé dvojdielne plavky bez ramienok a Lucy marhuľovo-ružové tiež dvojdielne plavky okolo krku. Nakrémovali sme sa opaľovacím mliekom, vzali si uteráky a mohli sme vyraziť ku bazénu.

Našli sme si voľné miesta, vyzuli sa, odložili uteráky a šup do vody. Bláznili sme sa tam ako malé deti, a keď už sme boli unavené a mali sme toho dosť, vyšli sme von a ľahli si opaľovať sa. 

Holidays 4

Tak teda dnes ešte jedna časť :) dúfam, že sa bude páčiť a píšte komentáre 
P.S.: predtým som zabudla k 3. časti pridať obrázok, takže ak "náhodou" neviete, ako vyzerá Louis, kuk na Holidays 3 :D

Charlotte

Ráno nastal veľký zhon. Rýchlo sa obliecť, pobaliť posledné veci do príručnej tašky, naraňajkovať sa a stihnúť lietadlo. Rýchlo som sa osprchovala, upravila vlasy a obliekla. Dala som si na seba obyčajné tričko s nápisom “I ♥ boys with accents“, kraťasy, modré Vansy, tašku “Keep calm and carry on“ a okuliare. Ako som vravela, Jakub mi zniesol kufor dole a ja som mu za to dala, veľkú pusu.

Za 5 minút 9 sme vyrazili z domu na letisko, kde sme sa stretli s Lucy a jej rodinou. Odniesli sme kufre a rozlúčili sa s rodičmi.

„Daj na seba pozor!“ povedal mi jednoducho otec bez dlhých prednášok a objal ma. Mamka ma takisto tuho objala a s brat mi buchol do pleca. „Nie že podvedieš Martina,“ zasmial sa.

„Jeho? Ako by som mohla!“ odvetila som s úsmevom a kráčajúc ku kontrole s Lucy som im zakývala. Prešli sme cez senzorové dvere a chytila sa za ruky.

„Už sa to nedá vrátiť späť. Už ideme do Grécka!“ skríkla som a rozbehli sme sa ku Gate C. Všetko sme perfektne načasovali a tak sme nemuseli čakať na príchod lietadla a len sme nastúpili na palubu. Letuška nám ukázala sedadlá a celé natešené sme sa dívali von oknom.

Obe sme leteli prvý krát a boli sme z toho neskutočne nervózne. Len čo lietadlo naštartovalo, letuška začala dávať pokyny a prikázala nám pripútať sa, kým vzlietneme. Let mal trvať len niečo cez hodinu, tak sme dostali len malé občerstvenie a keksíky a ani sme sa nenazdali, a už sme pristávali na Kréte.

Vystúpili sme z lietadla, prešli sme cez kontroly, vzali si batožinu a vošli do vestibulu, kde nás čakal nejaký chlapec s veľkým plagátom “Hotel Exotica“. Podišli sme k nemu a spýtala som sa po anglicky:

„Vy ste asi prišli po nás, sme animátorky.“

„Áno, Charlotte a Lucy, správne?“

„To sme my.“

„Ja som Steve a som delegát. Môžete počkať so mnou alebo sa choďte usadiť do autobusu. Je označený naším hotelom, tak by ste ho mali nájsť. Ja tu ešte musím počkať dovolenkárov.“

„Vďaka, tak my teda ideme,“ odvetila som a pobrali sme sa pohľadať autobus.

Louis

„Vystupoval som z lietadla približne po dvoch až troch hodinách cesty. Prešiel som všetkými kontrolami, vyzdvihol si batožinu a šiel som von. Tam čakal nejaký chlapec s plagátom “Hotel Exotica“, tak som podišiel k nemu a nahlásil som sa. Poslal ma na parkovisko pohľadať nejaký autobus s názvom ich hotela, ten nás vraj dovezie na miesto.

Tak som sa teda trepal s kuframi letiskovou halou až na parkovisko, kde svietil modro červený autobus s bielym názvom. Šiel som teda k drevám, šoférovi som nadiktoval meno a šiel sa posadiť. Cestou som prechádzal okolo nejakým dvoch dievčat, čo niečo o stošesť bľabotali v nejakom cudzom jazyku. Sadol som si za nich a snažil som sa identifikovať, o čom sa rozprávajú. Nedarilo sa mi to.

Lucy

Ten chlapec nás vraj poslal do nejakého autobusu, a tak som len nasledovala Charlotte a hľadali sme označený dopravný prostriedok. Len čo sme ho našli, nastúpili sme a usadili sa hneď za prvé dve miesta. Sadla som si k oknu, pretože mi v autobusoch väčšinou býva zle a nechcela som sa na to veľmi sústrediť.

„Čo myslíš, ako bude ten hotel vyzerať?“ opýtala sa ma zrazu Charlotte.

„Netuším. Ale vraj je dosť luxusný a 5-hviezdičkový. Dúfam, že budeme mať nejaké vymoženosti.“

„Ooo, len si to predstav, keby sme tam nepracovali ale dovolenkovali. Samé masáže, výlety, lahodné jedlo zdarma, all-inclusive bar,...“ rozplývala sa Charlotte práve, keď okolo nás prechádzal nejaký chalan okolo 20. Bol celkom zlatý a nejako divne sa na nás pozrel. Asi nám nerozumel. Nechala som to tak a opäť som začala počúvať Charlotte.

„...sauna, výrivka, nočné diskotéky. To by bol život čo?“

„Páni, tak to áno. Raz to tak bude. Keď budeme staršie a budeme už pracovať, pôjdeme spolu na vysnívanú dovolenku. Deal?“

„Deal!“ zvolala Charlotte a uzavreli sme to podaním malíčkov. Práve vtedy vošiel do autobusu Steve a všetkých privítal. Skontroloval, či niekto nechýba a dal šoférovi znamenie, že môžeme ísť. Potom spustiť dlhý monológ. Boli sme tu aj pracujúci aj dovolenkujúci, takže hovoril niečo ku každej skupine. Nás sa týkalo len to, že keď prídeme do hotela, ubytujeme sa (samozrejme, až po dovolenkujúcich) a potom budeme mať o 12:00 prednášku spojenú s ukážkou hotela a tak pôjdeme na obed. Zvyšok dňa budeme mať voľný a na druhý deň sa začína makať.

Samozrejme, že som vnímala sotva polovicu z toho, čo hovoril. Všetko mi musela dodatočne prekladať Charlotte. V angličtine je naozaj dobrá. Nabudúci rok si chce urobiť štátnicu z C2. To znamená ako native, čiže rodená Angličanka. Kiežby som aj ja vedela tak dobre po anglicky. No to môže byť len zbožné prianie. Ja a jazyky, to veľmi dokopy nejde.

Ako som tak rozmýšľala nad mojimi schopnosťami, ani som nezbadala, že sme vošli do hotelového komplexu. Až keď do mňa Charlotte štuchla, aby som sa pozrela von oknom, zbadala som ten najkrajší hotel na zemi. Od hora až po spodok to bol absolútny luxus.

„Oh my God!“ povzdychla som si.

„Nádherné čo?“ poznamenala Charlotte. „Až by som toto poslala rodičom, hneď by sem dorazili na dovolenku. Tak budem radšej ticho!“

„Takže, vážení cestujúci, toto je Hotel Exotica!“ ukázal rukou Steve a autobus zastavil.  

V hlave mi zaznela stará známa Exotica od IMT Smile a pozrela som sa na Charlotte. Myslela na to isté, a naraz sme začali spievať:

Časovaná bomba tiká

erotika Exotika

obed je už objednaný

čerstvé mäso z morskej panny

krásny pohľad z vrtuľníka

republika Exotika

srdce neprestáva horieť

karavána na obzore.

Nanananananana...

Bolo nám jedno, že na nás celý autobus pozerá. Nikto nám nerozumel a my sme sa dokonale bavili. Všetci vystopovali a my sme si spievali. Ešte aj ten chalan, čo sa na nás vtedy tak zahľadel na nás pozeral ako na vyšinuté. Nevadí.

Nakoniec sme si pozbierali veci a vystúpili sme aj my. Vo vzduchu bolo cítiť závan mora a soli a slnko pražilo. Mohlo byť tak 40 stupňov. Aspoň sa opálime. Zamierili sme za celou skupinkou do haly k recepcii a cestou sme len ochkali a achkali nad tou krásou.

Charlottin cestovný outfit

Lucyin cestovný outfit

Holidays 3

Prepáčte, ale včera som nemohla dať časť, pretože mi zblbol počítač. Dnes už je chvalabohu všetko v poriadku. Takže enjoy it :-*

P.S.: Píšte komentáre, ako sa vám páčila časť, len poprosím, aby ste nepísali, čo si myslíte, že sa bude diať. Lebo potom to už nie je ono a ja sa cítim ovplyvnená a akoby to nebolo z mojej hlavy, ak sa náhodou trafíte. Ďakujem :)
P.P.S.: tieto kresby kreslilo jedno dievča ... sú naozaj nádherne ... chcela by som vediet kresliť tak pekne :-) ak sa vám tiež páčia → LIKE → http://www.facebook.com/photo.php?fbid=490114941005426&set=a.487943964555857.132358.316048288412093&type=1&theater

„Tak a ešte plavky všetky a mám to,“ zamrmlala som si baliac sa v izbe. Celý jeden obrovský kufor som mala naplnený oblečením a všetkými haraburdami, ktoré by som mohla v Grécku potrebovať. No stavím sa, že ich určite nevyužijem, ale pre istotu. Veď kufor je veľký.

S námahou som zapla zips a ťažký kufor som odniesla pred dvere izby. Hádam sa Jakub zľutuje a pomôže mi. Už mi ostávalo len nahádzať zvyšné veci, ktoré som nechala na posteli do príručnej batožiny a bola som zbalená. Unavená som si sadla na posteľ a poobzerala som sa po izbe. Vyzeralo to, akoby som sa niekam sťahovala. Takmer celý šatník bol prázdny a aj ostatné poličky na tom neboli o nič lepšie.

Zajtra odlietam a budem celé leto pracovať. Hahaha, že pracovať. Budem sa hrať s deťmi, opaľovať sa, kúpať sa v mori a bazéne, žúrovať po večeroch – proste leto ako sa patrí. Akurát jedna vec mi tam bude chýbať – Martin. Neviem, ako  bez neho vydržím dva mesiace. Už som sa s ním o tom rozprávala a tešil sa so mnou, no aj tak mi bude chýbať. Koncom augusta sa už nebudem môcť dočkať, kedy priletím späť a konečne ho uvidím a pobozkám.

Sľúbila som mu, že nebudú žiadne rozlúčky na letisku a podobne, tak sa aspoň stretneme dnes večer. Rýchlo som teda hodila pohľad do zrkadla a zbehla som dole počkať ho. Len čo som skočila z posledného schodu, ozval sa domový zvonček a ja som sa rozbehla k dverám. Vonku stál môj milovaný a vášnivo ma pobozkal.

„Ideme, kráska?“

„Iste,“ usmiala som sa naňho a chytila som ho za ruku.

Louis

„Nie, chalani. Prestaňte! Nikam nepôjdem!“ hovoril som im.

„Ale no tak, Loui. Vidíme, aký si bez života. Dovolenka ti prospeje,“ hučal do mňa Liam.

„Tak dosť. Nikam nejdem. A už vonkoncom nie sám!“

„Prestaň trucovať. Musíš sa z toho dostať. To, že tu sedíš a ubíjaš sa ti nepomôže!“ povedal Harry.

„Je jedno, kde budem a čo budem robiť. Tak či tak na ňu budem myslieť a všetko mi ju bude pripomínať.“

„Tak fajn. Ale aspoň budeš niečo robiť a nebudeš tu len tak kysnúť na gauči!“ zapojil sa Zayn.

„To, že ste sa rozišli, ešte nie je koniec sveta. Chápem, že si ju miloval, ale sám si videl, že vám to už poslednú dobu veľmi neklapalo. Bolo by zbytočné sa trápiť ďalej vo vzťahu,“ dohováral mi Liam.

Zamyslel som sa uplynulými dňami. Naozaj to bolo dosť zlé. Už sme si vôbec nerozumeli, liezli sme si na nervy a nedokázali sme spolu vydržať v jednej miestnosti dlhšie než pár minút. Blížilo sa to ku koncu, no ja som si to nechcel pripustiť. A keď sme si to nakoniec vydiskutovali a El nástojila na tom, aby sme to ukončili, súhlasil som, do len čo sa za ňou zavreli dvere, upadol som do veľkej depresie. Bol som ako telo bez duše. Len som sa motal po dome, jedol a spal a nič ma netešilo. Z blázna Louiho, ktorý šaškoval, kde mohol, sa stala úplná troska. Asi by to trebalo naozaj zmeniť.

„Chalani, kde mám Nachos?“ vošiel dnu Niall.

„Niall!!!“ skríkli naňho všetci. „Nevidíš, že tu teraz riešime dôležitejšie veci ako je tvoj žalúdok?“

„Ale ja som hladný!“ protestoval.

„V mojej izbe z nočnom stolíku by mal byť jeden balíček. Zober si ho!“ odvetil som.

„Vďaka kamoš. A neboj, to prebolí a ty sa vyliečiš,“ povedal a už utekal hore schodmi ukradnúť mi Nachos.

„Tak pôjdeš?“ skúšal znovu Harry.

„Dobre,“ súhlasil som a všetci nadšením zvýskli z víťazstva, „ale len v prípade, že pôjdete so mnou.“

Úsmev im zamrzol na perách a všetci na mňa pozreli.

„Prepáč, ale ja nemôžem. Sľúbil som Danielle, že si spolu vyrazíme na Bahamy sami. Nechcem to rušiť,“ povedal s ľútosťou Liam.

„Zayn?“ pozrel som naňho.

„No, vieš. Perrie chcela, aby som šiel s ňou na ich turné.“

„Harry?“

„Mamka chcela, aby som už konečne prišiel domov, pretože ma strašne dlho nevidela. A vravela, že potrebuje vypratať chladničku, takže mám brať aj Nialla.“

„Takže som ostal sám,“ povzdychol som si.

„Ale neboj, nebudeš sám. Určite tam bude veľa krásnych dievčat, s ktorými zabudneš,“ usmial sa Hazza.

„Ja nie som ty, Harold, aby som sa liečil sexom,“ zasmial som sa.

„Nehovor nie, kým to neskúsiš.“

„To by som už nebol ja. A predsa by som ťa nemohol podviesť s nejakou domácou slečnou.“

„To je pravda. Dávaj si bacha na to, s kým tam budeš tráviť svoj čas. Aby som ťa nepustil k vode aj ja,“ zasmial sa.

Pri posledných slovách ma pichlo v srdci a tvár mi skrivil bolestivý výraz.

„Preboha, prepáč. Ja som to tak nemyslel. Prepáč!“ ospravedlňoval sa Harry.

„Dávaj si bacha na ústa, Hazza!“ okríkol ho Liam.

„To je v pohode. Už je to dobré. Tak teda pôjdem. Ale len na pár dní a potom sa vrátim,“ súhlasil som nakoniec.

„Juchúúúúú!“ radovali sa všetci traja.

„Nevo som zmeskau!“ dobehol dnu Niall a s plnou pusou sa pýtal.

„Presvedčili sme Louisa, aby šiel na tú dovolenku.“

„Tak to ve supeu. Tesim sa s tevou.“

„Vďaka, braček. Len sa tým nezadus,“ pousmial som sa.

„To takže,“ priletel ku mne Zayn s notebookom. „Ostrov alebo kontinent?“

„Asi ostrov,“ odvetil som.

„Hotel – normálny alebo luxusný?“

„To sa ho akože pýtaš? Samozrejme, že luxusný. Aby si poriadne oddýchol!“ skríkol Hazza.

„Tak dobre. Čo napríklad Španielsko?“

„Nie, tam neradi rozprávajú po anglicky a po španielsky neviem.“

„Taliansko?“

„Tam som už bol.“

„Turecko?“

„Veľmi horúco.

„Egypt.“

„Taktiež veľmi horúco, mimo Európy a nechcem dostať Faraónovu pomstu.“

„Grécko?“

„To by šlo,“ uvažoval som. „Aké tam sú ponuky?“

„Momentálne tam je menšia kríza, takže sa znížil počet hviezdičiek jednotlivých hotelov, no na Kréte práve otvorili nový, najluxusnejší hotel v celom Grécku, pozri.“

„Hotel Exotica. To nie je zlé. A majú aj vlastné bungalovy. Aspoň budem mať súkromie. Majú ešte niečo voľné?“

„Jeden pri pláži a jeden pri discoklube. Ten je však ďalej aj od hotela aj od pláže, a je lacnejší.“

„Ten pri pláži.“

„Objednané od zajtra večera. Ešte letenky a môžeš sa ísť baliť.“

„Vďaka, chalani. Dúfam, že to neoľutujem.“

„Samozrejme, že neoľutuješ. Budeš sa mať tak dobre, že sa ani nebudeš chcieť vrátiť.“

„Len aby,“ zasmial som sa a pobral sa hore pobaliť. Ktovie, aké to tam bude.

Holidays 2

Ráno o šiestej mi začal pípať budík ako šialený. Rýchlo som vstala a vypla ho, no Martin bol už tiež hore.

„Dobré ránko. Koľko je hodín?“

„Šesť. A dobré ráno aj tebe. Prepáč, že som ťa zobudila. Zabudla som ho vypnúť.“

„To je v pohode. Aspoň nezaspíš do školy,“ usmial sa. Čerstvo zobudený so zalepenými očami a rozstrapatenými vlasmi bol na zožratie. Vlastne, kedy on nebol.

„Idem sa dať trochu do poriadku. Sú doma tvoji rodičia?“

„Nie, mali by sa vrátiť až zajtra večer, takže sa nemusíš báť,“ zaškeril sa a premeral si ma pohľadom. Stála som tam úplne nahá a asi pochopil, že nechcem nejakým nedopatrením vtrhnúť do náručia jeho otca alebo matky. Schmatla som prvé tričko, ktoré som našla, samozrejme, že jeho, a obliekla som si ho. Zakrylo ma až po kolená, a hneď som sa cítila lepšie.

„Heeej!“ zvolal Martin. „Prečo mi to robiš?“

„Pre istotu,“ usmiala som sa, vyšla na chodbu a zamierila do kúpeľne. Učesala som si vlasy, umyla si tvár studenou vodou a zubnou pastou a prstom som si ako tak vyčistila zuby. Na viac sa nezmôžem. Vrátila som sa k nemu do izby, no on tam už nebol. Šla som teda do kuchyne a vzala som si biely jogurt a müsli. O chvíľu na to došiel aj Martin.

„Vidím, že si sa už obslúžila,“ usmial sa.

„Bola som hladná,“ zasmiala som sa. „A kde si vlastne zmizol?“

„Zabudol som včera mobil v aute.“

„Ach tak. Odviezol by si ma do školy?“

„Jasné. Najedzme sa a môžeme vyraziť.“

„Ďakujem.“

Po raňajkách som sa obliekla naspäť do svojho a nastúpili sme do auta.

„Martin? Máš ešte chvíľku čas?“

„Iste. Prednášku mám až o 10. Prečo?“

„No, nechcem ísť do školy v tom istom, tak by sme sa mohli cestou zastaviť u mňa doma. Naši by už mali byť dávno preč.“

„Žiaden problém. Ide sa na to.“

Dorazili sme ku mne domov, kde som sa rýchlo prezliekla a aspoň jemne nalíčila, a odviezol ma do školy. Tam sme sa rozlúčili s tým, že sa vidíme v piatok, kvôli jeho prednáškam.

Následne som vošla do školy a zamierila som do telocvične, kde sa mala konať teoretická časť a potom sme mali mať rôzne stanovištia s praktickým zameraním. Veď to poznáte. Snažila som sa nájsť Lucy, no medzi toľkými študentmi som ju nedokázala nájsť.

„Charlotte!! Tu som!“ ozvalo sa zrazu napravo odo mňa a ja som zbadala Lucy, ako sedí na lavičke vzadu a máva na mňa. Podišla som k nej a objala som ju.

„Ahoj. Držím ti miesto,“ pozdravila ma,

„Ahoj. A vďaka.“

Sadla som si vedľa nej a prezerala som si telocvičňu. Nič nové. Každý rok pripravia to isté. Mohli by aspoň trošku zapnúť tie mozgy a vymyslieť niečo. Na čo ich vlastne majú? dumala som. Potom som na sebe zacítila niečí pohľad. Bola to Lucy.

„Deje sa niečo?“ opýtala som sa jej.

„Včera volali z Grécka! Zobrali ma tam!!!“ skríkal nadšene.

„Uaaaaa! To je úžasné! Teším sa s tebou!“ vykríkla som a hneď som ju objímala. Pre polrokom našla Lucy stránku, kde hľadali animátorky k deťom do hotela na Kréte. Lucy tam strašne chcela ísť, zarobiť si, opáliť sa, a užiť si leto, a tak ma presvedčila, nech sa prihlásim taktiež, aj keď mi peniaze netrebalo. Súhlasila som, ale nedávala som tomu veľké nádeje. No Lucy sa , ako vidím, prianie splnilo.

„Počkať, tebe nevolali?“ zastavila sa Lucy.

„Nie, ešte nie. Popravde som na to úplne zabudla.“

„To snáď nie! Musíš tam ísť so mnou. Sama to tam nezvládnem. Ako sa dorozumiem?“

„Ale prosím ťa. Prečo by si to nemala zvládnuť. A netáraj somariny, že sa nedorozumieš po anglicky. Ako si sa s nimi potom dorozumela po telefóne včera?“

„Ja som to nezdvihla. To sestra! Helfla mi s tým.“

„Aj keby, tak angličtinu vieš celkom dobre, a v najhoršom prípade sa budeš dorozumievať rukami nohami.“

„Bez teba nikam nejdem!“

„Ale veď si mala toľko plánov. Nemôžeš ich zrušiť len kvôli tomu, že ma nezoberú. To ti nedovolím!“

„Nie, Charlotte. Môžeš ma presviedčať koľko chceš, sama tam nepôjdem. Bez teba to nebude ono. Už to nebude to pravé leto!“

„Ale no taaak ...“ začala som na ňu naliehať, no mobil v taške mi začal zvoniť na celú telocvičňu.

„Doriti, zabudla som si vypnúť zvuk,“ zanadávala som. Kto mi len môže teraz volať? Všetci študenti a hlavne učitelia sa na mňa pozerali. „Prepáčte!“ zvolala som.

Rýchlo som to zdvihla a ozvala sa:

„Haló?“

„Hi! Is Charlotte Manet there?“ ozval sa hlas v telefóne. Po anglicky? Kto to môže byť?

„Yea, it´s me. Who´s there?“

„My name is John Deaker and I was responsible for choosing animators for kids to our hotel Exotica on Crete. We would be very glad to have you here.“

„Ou, so ... what does it means to me?“

„You will start working on 1st July. We ensure accomodation, food five times a day and other things. We´ll send you an e-mail with all information. On 15th June I´m coming to Slovakia and we will sign a contract, okey?“

„Okey. Thank you.“

„Bye!“

„Bye,“ odvetila som a zložila.

„To s kým si volala po anglicky?“ vyzvedala nedočkavo Lucy.

„Idem do Grécka!“ zvolala som a ona sa mi hneď hodila šťastne okolo krku.

„Bože, toto leto bude úžasné!“ vykríkla.

„Slečna Parensová a Manetová, prosím, utíšte sa!“ napomenula nás triedna a my sme si celé červené sadli, pretože na nás zase všetci čumeli. Bože môj, idem do Grécka pracovať do najluxusnejšieho hotelu, aký tam je. Toto leto nám ešte prinesie veľa zábavy a zážitkov, pomyslela som si a usmievala som sa ako slniečko.

Holidays 1

Prepáčte, že tak neskoro, ale závislačila som na We♥It :D dúfam, že sa bude páčiť

Ďalší záživný deň. Všetci sme sa tešili a každý len tak utekal to tej hroznej budovy s nápisom „Gymnázium Alberta Einsteina“. Nie veľmi príznačný názov, keďže mozgy Einsteina tu má len zopár ľudí. Ja patrím k väčšine, čiže normálnym deckám.

Sedela som v zadnej lavici v učebni a kreslila som si do zošita. Nemala som ani poňatia,  o čom je reč.

„Tak a teraz nám slečna Manetová v skratke zreferuje, o čom je magnetická indukcia,“ vyvolal ma profesor Korček.

Zmätene som zdvihla hlavu a pozrela som sa, čo sa deje. Vraj magnetická indukcia? Čo to, kriste, je?

„Takže, magnetická indukcia je jav, ktorý sa vyskytuje v magnetizme,“ odverklikovala som vlastnú poučku. Všetci v triede sa začali pochechtávať a mne taktiež mykalo kútikmi úst a len len že som si zachovala vážnu tvár a nevybuchla som smiechom.

„Opäť ste nedávali pozor!“ zvýšil hlas profesor.

„Prepáčte, pán profesor, ale včera bolo bratovi veľmi zle a museli sme s ním utekať do nemocnice a nechali si ho tam na pozorovanie. Celý deň som myšlienkami mimo, pretože mám o neho starosť,“ vysúkala som zo seba rozpačito.

„Och, tak to mi je ľúto. Odkážte Jakubovi, že ho pozdravujem a prajem mu skoré uzdravenie.“

„Iste, pán profesor.  Určite sa poteší,“ prikývla som.

V tom zazvonila koniec hodiny a všetci sa zdvihli na odchod. Telom mi prešla vlna radosti z ukončenia vyučovania, čo znamenalo, že ma pred školou očakáva môj milovaný. Rýchlo som si pozberala veci a vyšla som z triedy. Na chodbe ma už čakala Lucy. Jedine ja ju tak volám, pretože sa mi to tak viac páči.

„Fakt je Jakub v nemocnici?“ opýtala sa ustarostene.

„Ale čo si!“ zasmiala som sa. „Musela som to nejako uhrať, lebo tentoraz by mi to už tak ľahko neprešlo.“

„Ty si teda číslo. Vlastného brata pošleš do nemocnice. Tsss!“ zaškerila sa.

„Ja viem. Som fakt hrozná!“ vybuchla som smiechom a vyšli sme pred budovu. Tam už v celej svojej kráse stál Martin a usmieval sa na mňa tým božským chrupom.

„Tak ja teda idem. Vidíme sa zajtra na brannom. Maj sa!“ zakričala za mnou a upaľovala na autobus, ktorý len tak tak stihla.

„Ahoj, kráska,“ pozdravil ma Martin. Bože on je tak dokonalý. Rozplývam sa pri ňom.

„Ahoj,“ usmiala som sa a postavila sa na špičky, aby som ho mohla pobozkať.

„Mám pre teba prekvapenie!“

„Áno? A aké?“ spýtala som sa nedočkavo.

„Keby som ti to povedal, už by to nebolo prekvapenie.“

„Tak dobre.“

„Poď. Je to trošku ďalej!“

„Ideme pešo?“

„Nie, som tu autom. Nebude to trvať dlho.“

„Okey,“ prikývla som a nastúpila do jeho Audiny. Na to auto bol nesmierne pyšný. Sám si naň zarobil a teraz bolo len a len jeho. Pohodlne som sa usadila, on zatiaľ naštartoval, zapol rádio a onedlho sme už fičali ulicami Bratislavy. Dorazili sme ku nemu domov a vošli dnu. Netušila som, čo je to za prekvapko, no bola som neskutočne zvedavá.

Vyšli sme do jeho izby a zavreli sa dnu.

„Hádaj čo mám!“ usmial sa šibalsky a ukázal mi maličký balíček. Niečo bolo zabalené vnútri papiera. Prvé, čo ma napadlo, bolo, že je to tráva alebo nejaká droga.

„Ty si normálny!? Odkiaľ to máš? Vravel si mi, že nehuliš!“ vybehla som na neho.

„Počkať, počkať! O čom to ty rozprávaš?“ chytil ma za plecia.

„Predsa o tej tráve, čo tam máš!“

„Akej tráve? Ja tam žiadnu trávu nemám,“ začal sa smiať.

„Ou, aha,“ upokojila som sa. „A čo teda?“

„Rozbaľ to!“ usmial sa a podal mi ten malý balíček.

Opatrne som to chvejúcimi sa prstami otvorila a vybrala som z neho ďalší balíček. Tentoraz som však už vedela isto, čo obsahuje.

„Neverím!!!“ vykríkla som šťastne.

„Je to tak.“

„Ty si zohnal tyrkysový Durex? Ako sa ti to podarilo?!“

„Mám svoje zdroje!“

„Wohoo. Ja mám tyrkysový kondóm!“ zakričala som nadšene. Tyrkysová bola moja obľúbená farba, a odkedy som sa dozvedela, že začali vyrábať tyrkysové prezervatívy, bola som ako posadnutá myšlienkou, že ho musím mať.

„Mohli by sme ho dnes večer aj otestovať, čo ty na to?“ zvodne sa usmial a pritiahol si ma bližšie k sebe.

„Ale ja som si ho chcela nechať,“ zamrmlala som sklamane.

„To predsa môžeš. Máme celú krabičku.“

„Oooo, maš zásoby, čo?“ zasmiala som sa. „Ale dnes nemôžem. Rodičia o tom nevedia a ešte som nebola doma.“

„O to sa nestaraj. Všetko je vybavené.“

„Ako to?“

„Volal som s Jakubom a on to dohodol. Bude nás kryť.“

„Ejha!“ zvolala som so smiechom. „Mala by som sa ťa začať báť. Tých tvojich nekalých úmyslov.“

„Moje úmysly sú naprosto čisté. Čistejšie ako chirurgická ihla.“

„Hahaha. Tak potom dobre,“ hrala som jeho hru.

„Spravíme si krásny večer s jednou mojou spoločenskou hrou, čo ty na to?“ zašepkal a pritisol sa mi na pery. Vášnivo ma pobozkal a pritlačil sa ma k sebe bližšie.

„Ešte je vidno,“ zasmiala som sa pomedzi bozky.

Odtiahol sa odo mňa a podišiel k oknu. Zatiahol žalúzie a záclonu, takže v izbe vznikla naprostá tma.

„Už nie je,“ odvetil a opäť si ma pritiahol. Podvolila som sa neho nedobytným perám a rukám a nechala som sa unášať okamžikom.

Holidays - Intro

Tak nech sa páči, introduction k novej poviedke s názvom Holidays. Bude to poviedka, ako už istotne viete, s Louisom, tak dúfam, že sa bude páčiť a nesklamem. :-) ENJOY :-*

„Peniaze vám zaobstarajú všetko, okrem šťastia.“ Tento citát mám napísaný na papieriku v peňaženke a vždy sa na neho pozriem a premýšľam o tom. Áno, je to pravda. Ale ako si potom zaobstarať šťastie? Skutkami? To nikto netuší, no podľa mňa áno. Šťastie je niečo nehmatateľné, abstraktné, ktoré sa na človeka musí doslova nalepiť. Ja som zatiaľ to pravé šťastie nenašla.

Volám sa Charlotte Manetová a pochádzam zo Slovenska. Nie je to typické slovenské meno, no mojej mamine sa neskutočne páčilo, tak som Charlotte. Keď som sa narodila, bývali sme v Martine, kde mamka pracovala ako bytová dizajnérka a otec si budoval svoju kariéru ako primátor. Teraz je už veľké zviera v parlamente a každý ho pozná. Preto sme sa presťahovali do Bratislavy. Možno by ste si pomysleli „Páni, tej bude ležať svet pri nohách, keď ma tak vplyvného otca, ktorý určite zarába kopec prachov.“ No nie je to tak. 

Áno, o peniaze v našej rodine nie je núdza, no ani to vám nezabezpečí dobrý život. Ako som už písala, šťastie sa nedá kúpiť. Keď sa otec dostal do parlamentu, v škole som zažívala teror. Spolužiaci mi nadávali, spolužiačky závideli. No netuším čo. Aj keď je otec tam kde je, pre mňa sa tým nič nemení. Stále som obyčajné, takmer 18-ročné dievča, ktoré sa zaujíma o všetko možné. Nie som žiaden snob ani nič podobné. Tu v Blave to pochopili. Berú mu takú, aká som, a nesúdia ma podľa rodičov. 

Naše vzťahy v rodine sú napodiv dobré. S otcom som mala vždy veľa spoločného, a tak keď práve nemusí pracovať, trávime všetok čas spolu. Mamke niekedy pomáham s návrhmi. A ešte mám staršieho brata Jakuba, ktorý práve študuje prvý rok na Univerzite Komenského, odbor informatika. Väčšinou sú medzi súrodencami napäté vzťahy, neustále sa hádajú a bojujú medzi sebou, no my nie. Je to zvláštne, ale máme sa fakt radi. Možno aj kvôli tomu, že ma božského kamoša – Martina.

Raz, keď rodičia neboli doma a Jakub robil párty, využila som situáciu a pomaly som ho spracovávala. A teraz spolu chodíme už takmer rok a klape nám to. Je strašne zlatý a doteraz nechápem, ako som ho mohla zbaliť. No to je jedno, hlavné je, že sme spolu a ľúbime sa.

A potom tu je ešte kapitola kamaráti. Tých je dosť, no tých pravých, ktorí ma podržia v akejkoľvek situácii, je len zopár. Vlastne len jedna - Lucia. Odkedy som sem prestúpila na gymnázium, večne sme spolu my dve a nikto nás nedokáže rozdeliť. Mám ju neskutočne rada. To by bolo v skratke o mne, no to zaujímavé ešte len príde. 

 Charlotte Manetová

 Martin

Lucia