Holidays 1

Prepáčte, že tak neskoro, ale závislačila som na We♥It :D dúfam, že sa bude páčiť

Ďalší záživný deň. Všetci sme sa tešili a každý len tak utekal to tej hroznej budovy s nápisom „Gymnázium Alberta Einsteina“. Nie veľmi príznačný názov, keďže mozgy Einsteina tu má len zopár ľudí. Ja patrím k väčšine, čiže normálnym deckám.

Sedela som v zadnej lavici v učebni a kreslila som si do zošita. Nemala som ani poňatia,  o čom je reč.

„Tak a teraz nám slečna Manetová v skratke zreferuje, o čom je magnetická indukcia,“ vyvolal ma profesor Korček.

Zmätene som zdvihla hlavu a pozrela som sa, čo sa deje. Vraj magnetická indukcia? Čo to, kriste, je?

„Takže, magnetická indukcia je jav, ktorý sa vyskytuje v magnetizme,“ odverklikovala som vlastnú poučku. Všetci v triede sa začali pochechtávať a mne taktiež mykalo kútikmi úst a len len že som si zachovala vážnu tvár a nevybuchla som smiechom.

„Opäť ste nedávali pozor!“ zvýšil hlas profesor.

„Prepáčte, pán profesor, ale včera bolo bratovi veľmi zle a museli sme s ním utekať do nemocnice a nechali si ho tam na pozorovanie. Celý deň som myšlienkami mimo, pretože mám o neho starosť,“ vysúkala som zo seba rozpačito.

„Och, tak to mi je ľúto. Odkážte Jakubovi, že ho pozdravujem a prajem mu skoré uzdravenie.“

„Iste, pán profesor.  Určite sa poteší,“ prikývla som.

V tom zazvonila koniec hodiny a všetci sa zdvihli na odchod. Telom mi prešla vlna radosti z ukončenia vyučovania, čo znamenalo, že ma pred školou očakáva môj milovaný. Rýchlo som si pozberala veci a vyšla som z triedy. Na chodbe ma už čakala Lucy. Jedine ja ju tak volám, pretože sa mi to tak viac páči.

„Fakt je Jakub v nemocnici?“ opýtala sa ustarostene.

„Ale čo si!“ zasmiala som sa. „Musela som to nejako uhrať, lebo tentoraz by mi to už tak ľahko neprešlo.“

„Ty si teda číslo. Vlastného brata pošleš do nemocnice. Tsss!“ zaškerila sa.

„Ja viem. Som fakt hrozná!“ vybuchla som smiechom a vyšli sme pred budovu. Tam už v celej svojej kráse stál Martin a usmieval sa na mňa tým božským chrupom.

„Tak ja teda idem. Vidíme sa zajtra na brannom. Maj sa!“ zakričala za mnou a upaľovala na autobus, ktorý len tak tak stihla.

„Ahoj, kráska,“ pozdravil ma Martin. Bože on je tak dokonalý. Rozplývam sa pri ňom.

„Ahoj,“ usmiala som sa a postavila sa na špičky, aby som ho mohla pobozkať.

„Mám pre teba prekvapenie!“

„Áno? A aké?“ spýtala som sa nedočkavo.

„Keby som ti to povedal, už by to nebolo prekvapenie.“

„Tak dobre.“

„Poď. Je to trošku ďalej!“

„Ideme pešo?“

„Nie, som tu autom. Nebude to trvať dlho.“

„Okey,“ prikývla som a nastúpila do jeho Audiny. Na to auto bol nesmierne pyšný. Sám si naň zarobil a teraz bolo len a len jeho. Pohodlne som sa usadila, on zatiaľ naštartoval, zapol rádio a onedlho sme už fičali ulicami Bratislavy. Dorazili sme ku nemu domov a vošli dnu. Netušila som, čo je to za prekvapko, no bola som neskutočne zvedavá.

Vyšli sme do jeho izby a zavreli sa dnu.

„Hádaj čo mám!“ usmial sa šibalsky a ukázal mi maličký balíček. Niečo bolo zabalené vnútri papiera. Prvé, čo ma napadlo, bolo, že je to tráva alebo nejaká droga.

„Ty si normálny!? Odkiaľ to máš? Vravel si mi, že nehuliš!“ vybehla som na neho.

„Počkať, počkať! O čom to ty rozprávaš?“ chytil ma za plecia.

„Predsa o tej tráve, čo tam máš!“

„Akej tráve? Ja tam žiadnu trávu nemám,“ začal sa smiať.

„Ou, aha,“ upokojila som sa. „A čo teda?“

„Rozbaľ to!“ usmial sa a podal mi ten malý balíček.

Opatrne som to chvejúcimi sa prstami otvorila a vybrala som z neho ďalší balíček. Tentoraz som však už vedela isto, čo obsahuje.

„Neverím!!!“ vykríkla som šťastne.

„Je to tak.“

„Ty si zohnal tyrkysový Durex? Ako sa ti to podarilo?!“

„Mám svoje zdroje!“

„Wohoo. Ja mám tyrkysový kondóm!“ zakričala som nadšene. Tyrkysová bola moja obľúbená farba, a odkedy som sa dozvedela, že začali vyrábať tyrkysové prezervatívy, bola som ako posadnutá myšlienkou, že ho musím mať.

„Mohli by sme ho dnes večer aj otestovať, čo ty na to?“ zvodne sa usmial a pritiahol si ma bližšie k sebe.

„Ale ja som si ho chcela nechať,“ zamrmlala som sklamane.

„To predsa môžeš. Máme celú krabičku.“

„Oooo, maš zásoby, čo?“ zasmiala som sa. „Ale dnes nemôžem. Rodičia o tom nevedia a ešte som nebola doma.“

„O to sa nestaraj. Všetko je vybavené.“

„Ako to?“

„Volal som s Jakubom a on to dohodol. Bude nás kryť.“

„Ejha!“ zvolala som so smiechom. „Mala by som sa ťa začať báť. Tých tvojich nekalých úmyslov.“

„Moje úmysly sú naprosto čisté. Čistejšie ako chirurgická ihla.“

„Hahaha. Tak potom dobre,“ hrala som jeho hru.

„Spravíme si krásny večer s jednou mojou spoločenskou hrou, čo ty na to?“ zašepkal a pritisol sa mi na pery. Vášnivo ma pobozkal a pritlačil sa ma k sebe bližšie.

„Ešte je vidno,“ zasmiala som sa pomedzi bozky.

Odtiahol sa odo mňa a podišiel k oknu. Zatiahol žalúzie a záclonu, takže v izbe vznikla naprostá tma.

„Už nie je,“ odvetil a opäť si ma pritiahol. Podvolila som sa neho nedobytným perám a rukám a nechala som sa unášať okamžikom.