Taken 44

Prosím vás, nabudúce nedávajte áno na twitcam, pokiaľ tam neprídete. Už je 15:20 a je tam 5 ľudí. Je mi ľúto, že to musím skončiť, ale kvôli piatim sa to neoplatí, takže do budúcna asi s twitcamom veľmi nepočítajte. Dnešok ma sklamal. Keby ste apsoň nepísali, že prídete na ten twitcam. To isté aj na Meetingu v Košiciach. Napísalo tam okolo 400 ľudí, že prídu a boli sme 40. Ale aj tak bolo úžasne, neľutujem to, mám skvelé zážitky, spoznala som nových ľudí,... Tí, čo boli vedia, tí, čo nie môžu ľutovať. Nech sa páči nová časť. Užite si ju.

Becky

Ruka v ruke sme spolu vyšli z hotela v domienke, že dnes nám hádam všetci dajú pokoj. No pred hotelom stálo milión dievčat a snažilo sa zahliadnuť Liama a ostatných chlapcov. Rýchlo sme sa natrepali do pristaveného auta a vyrazili sme. Cesta prebehla v relatívne tichej nálade. Pred reštauráciou sme vystúpili a vošli dnu.

Toľko prepychu som ešte nikdy nevidela pokope. Bola to asi tá najluxusnejšia a najdrahšia reštaurácia.

„Prečo sme tu? Nemusíme predsa večerať v tej najexkluzívnejšej reštaurácii.“

„Je to náš posledný večer v Manchestri. Chcel som, aby sme si ho užili,“ usmial sa Liam.

„Tak teda poďme.“

Liam povedal meno k rezervácii a čašník nás odviedol k nášmu stolu. Sadli sme si a Liam objednal šampanské.

„Je tento večer niečím výnimočný?“ spýtala som sa.

„Mal by byť?“ zdvihol obočie Liam. Keďže som neodpovedala, len pokrčil plecami a dodal: „Chcel som ťa trošku rozmaznávať.“

Pousmiala som sa. Boli sme v dobrej nálade, a kým sme večerali, témy sa menili rýchlosťou svetla. Keď nám doniesli dezert, od vchodu sa ozvalo zhíknutie.

„Mami, mami. To je Liam aj s Becky!“ skríklo malé asi 10-ročné dievčatko a rozbehlo sa k nám.

„Mia, stoj!“ kričala za ňou matka a rozbehla sa za ňou. Cestou sa však zavadila o stoličku a tá s rachotom spadla na zem. To už celá reštaurácia pozerala na ňu a na nás. Kým sa oslobodila zo zamotanej stoličky, malá Mia už bola pri nás a vrhla sa Liamovi okolo krku.

„Ahoj, Liam. Milujem ťa!“ povedala mu.

On len nechápavo pozeral raz na ňu a raz na mňa. Usmievala som sa od ucha k uchu, keď ju taktiež objal a s radosťou súhlasil, že sa s ňou odfotí a podpíše sa jej. Zazrela som iskričky radosti v jej očkách a usmiala som sa ešte viac. Bola taká zlatá.

Potom k nám konečne dorazila jej mamka.

„Mia, čo to robíš?! Neučila som ťa slušnému správaniu?! Prečo ich obťažuješ?“ karhala ju. „Prepáčte mi to, väčšinou je milá a slušná, ale vás a vašu skupinu zbožňuje, tak sa asi neovládla. Je to naozaj ľúto.“

„To je v poriadku. Je milá. Nič sa nestalo,“ usmial sa žiarivo Liam.

„Ešte raz prepáčte,“ ospravedlnila sa matka a ťahala Miu preč.

„Mami, ešte nie. Ešte som neobjala Becky!“ prosíkala malá maminu.

Keď povedala poslednú vetu, tak mnou trhlo. Vážne sa so mnou chcela objať? Nenenávidela ma za to, že som s Liamom alebo že som nahradila Danielle?

„Tak dobre, ale spýtaj sa jej,“ súhlasila jej mamka.

„Môžem ťa  tiež objať?“ pozrela na mňa maličká.

„Ale iste,“ usmiala som sa a taktiež som ju objala. Bol to úžasný pocit. Až teraz som to pochopila.

„Myslím si, že ste spolu s Liamom strašne zlatí. Mala som rada aj Danielle ale mám rada aj teba. Budem mať rada hocikoho, koho si vyberú chlapci,“ usmiala sa na mňa.

„Ďakujem,“ povedala som so slzami v očiach a ticho som sledovala, ako odchádza.

„Tak vidíš. Predsa len ťa nenenávidí celý svet,“ usmial sa Liam.

Z oka mi vypadla jedna slza a skotúľala sa po líci. Bola to slza šťastia. Usmiala som sa na neho a opäť som sa pustila do koláča.

Po večeri sme sa vrátili na hotel. Omámený malou dávkou alkoholu sme sa na seba vrhli a užili si našu poslednú noc v tomto meste.

V nedeľu skoro ráno som ešte posledný krát musela ísť na natáčanie, aby sme zhodnotili zábery a videli celý klip. Potom nám rozdali šeky a vrátila som sa na izbu. Tam ma už čakala Liam s pobalenými kuframi, ktoré sme odniesli do auta a vyrazili na cestu domov.

Vyložil ma pri mojom byte a rozlúčili sme sa. Tak som vyšla po schodoch, otvorila si dvere do bytu a vtrepala sa s kufrom dnu. Tam ma však čakalo prekvapenie. V obývačke na gauči sedeli moji rodičia a čakali na mňa.

„Mami? Oci? Ako ste sa sem dostali?“ pýtala som sa.

„Náhradným kľúčom. Dala si nám ho, pre istotu. A teraz sa zišiel,“ povedal otec.

„A čo tu vlastne robíte? Prečo ste prišli?“

„Chceli by sme sa s tebou porozprávať o Liamovi...“ začala mamka.

„O ňom sa môžeme rozprávať jedine v prípade, ak pochopíte, že ho milujem a za žiadnu cenu ho nemienim opustiť.“

„Ale Becky, dcérka ... Liam je len obyčajný darebák ... nie je ťa hodný!“

„Toto nemienim počúvať. Ak ho chcete naďalej osočovať, nemienim sa s vami baviť. Ak to nedokážete pochopiť, nie som už vašou dcérou!“ povedala som vážne.

„To nemyslíš vážne?!“ skríkla mamka.

„Ale myslím!“

„Ako chceš. Ak už nie si našou dcérou, vráť nám všetky peniaze, čo sme ti požičali a už sa nám nikdy neukazuj na oči!“ povedal otec. Zarazilo ma to. Nečakala som, že a budú takto správať.

„Dobre, nech sa páči!“ vybrala som z kabelky ten šek, čo mi dala Katy a podala mu ho. „Je tam 15 tisíc libier. Zvyšok si nechajte, povedala som nahnevane.

„Nepotrebujeme almužnu. Zvyšok ti vrátime na účet,“ povedal otec a vybral sa k dverám. „Odchádzame!“

Mamka na mňa len smutne pozrela a pobrala sa za ním. Len čo sa za nimi zavreli dvere, skĺzla som popri stene na dlážku a začala som plakať. Čo sa to deje? Prečo nedokážu rešpektovať moje rozhodnutia? Veď som už dospelá!

Nechcela som byť sama. Zavolala som Liamovi.

„Ahoj zlato!“ pozdravil ma s nadšením v hlase.

„Ahoj, mohol by si prosím ťa po mňa prísť? Nechcem tu ostať sama,“ povedala som zroneným hlasom.

„Jasné, už idem. Čo sa stalo?“

„Potom ti to vysvetlím. Len, prosím ťa, príď čo najskôr. Ale choď opatrne na ceste.“

„O chvíľu som tam. Nestihneš ani žmurknúť,“ riekol a zložil.

Sedela som schúlená v klbku na zemi opretá o stenu, až kým nedorazil Liam a neozvalo sa klopanie na dvere.

„Je otvorené!“ zvolala som.

„Becky!“ vtrhol Liam dnu a sadol si ku mne. Objal ma a pýtal sa: „Prečo nechávaš otvorené dvere? Mohli by ťa vykradnúť?“

„Nenechávam. To len teraz som nebola schopná ich zavrieť.“

„A čo sa vlastne stalo?“

„Boli tu moji rodičia. Keď som prišla dnu, už tu sedeli. Opäť ťa chceli osočovať, tak som im povedala, že ak sa s tým nevedia zmieriť, nemajú ma považovať za ich dcéru. Otec sa naštval a chcel, aby som mu vrátila hneď peniaze, čo im dlžím a že už nemajú dcéru. Dala som mu ten šek z natáčania a oni odišli. Je mi to tak ľúto. Ale nemienim sa ťa vzdať len kvôli nim!“

„To bude v poriadku. Oni si uvedomia, že spravili chybu. Takisto ako moji rodičia. Tiež spravili niečo podobné. Akoby sa dohodli. Chceli, aby som im poslal kľúče od ich domu.“

„To vážne?“

„Áno,“ prikývol smutne.

„Prečo si mi to nepovedal?“

„Nechcel som ti robiť starostí. Určite by si sa obviňovala, že je to všetko tvoja chyba?“

„Veď aj je,“ šepla som.

„Nie, nie je! A už to viackrát nechcem počuť! Je to ich vina, že to nedokážu akceptovať. Keď sa spamätajú, prídu za nami.“

„Dúfam. Budú mi chýbať.“

„Veď aj mne, to vieš. Ale musíme si aspoň istý čas vystačiť sami.“

„Ľúbim ťa,“ povedala som mu.

„Aj ja ťa ľúbim,“ odvetil. „Poďme už domov.“

„Poďme,“ pokúsila som sa usmiať. Veľmi mi to nevyšlo, ale aspoň sa na mojom krivom ksichte zasmial Liam.

Zniesol kufor do auta a odviezol nás do ich domu.

Liam

Odviezol som nás do domu a doniesol som dnu kufor. Spoločne sme si ľahli pred telku a len tak sme si užívali prítomnosť toho druhého.

„Aspoň tu nebudem sama,“ povedala Becky.

„Samozrejme, že nie,“ odvetil som.

Mysľou som sa vrátil k rozhovoru s Paulom ešte pred natáčaním v Manchestri. Oznámil nám, že od marca sa začína ďalšie turné. Tentoraz po Európe. Európske vytúžené turné 2013. No nevedel som, ako to povedať Becky. Nechcel som jej kaziť radosť z natáčania, no teraz už bolo na čase, aby o tom vedela skôr, ako sa to dozvie od niekoho iného. No dnes ešte nie. V tejto situácii by bola táto novinka nie veľmi vhodná.