Holidays 5

Waaaa!!!! Konečne sú už oficiálne prázdniny (aj keď ja ich mám už od minulého piatku :D )!!! Aké bolo vysvedčenie? BTW ... nudila som sa, tak som robila, pre niektoré z vás iste známu vôňu Elite, tak ak by ste chceli, mohli by ste zahlasovať → http://www.elite-vone.sk/moj-obal/7676 :) Vďaka ... A dúfam, že sa vám bude časť páčiť a napíšete k nej aj nejaký ten komentár :-*

Louis

Ten chalan s plagátom nám vysvetlil, čo a ako a potom som zvyšok cesty hľadel von oknom na palmy a ďaleké more. Keď sme vošli do komplexu, tie dievčatá predo mnou sa nahli a hľadeli z okna na hotel.

„Oh my God!“  povzdychla sa blondínka bližšie k oknu. Tá druhá bruneta jej niečo odpovedala v jej jazyku a následne ten chalan zahlásil a ukázal rukou na hotel:

„Takže, vážení cestujúci, toto je Hotel Exotica!“

Autobus zastavil a všetci sa začali predierať von. Vstal som a chystal sa odísť, keď tie dve začali z ničoho nič spievať akúsi pieseň, no s neznámym textom. Melódia bola však chytľavá. Prešiel som popri nich s pohľadom upretým medzi ne a následne som vyšiel von z klimatizovaného autobusu do toho dusného horúceho počasia. Vonku bolo minimálne 40 stupňov a ja som ledva lapal po dychu. Rýchlym krokom som šiel do hotela zaregistrovať sa.

„Dobrý deň, mám objednaný bungalow. Louis Tomlinson,“ povedal som recepčnej.

„O môj bože!“ zhíkla a s otvorenými ústami na mňa zízala.

„Pssst!“ šepol som jej.

„Ale iste, prepáčte. Mohli by ste sa so mnou odfotiť?“

„Áno, ale neskôr. Teraz tu je veľa ľudí.“

„Tak dobre, budem na vás čakať.“

„Nevykaj mi, prosím. Pripadám si ako starec. A poprosím rýchlo kľúč a krátky popis, kde je bungalov, aby som sa mohol ísť ubytovať.“

„Hneď to bude. Takže dom číslo 17 pri pláži. Vyjdeš tamto dverami k bazénu, rovno až ku pláži a zabočíš doprava a po cestičke. Na dome bude číslo. A bohužiaľ kľúče nemáme, aby sa s nimi nemuseli naši hostia trápiť a všade ich nosiť. Na izbách aj domoch sú nainštalované dvere na kód. Tu je ten váš,“ povedala a podala mi kartičku s kódom.

„Ďakujem,“ odvetil som a šiel som hľadať môj domov na pár dní, možno týždňov. Netušil som, ako dlho tu ostanem.

Dorazil som k odbočke k bungalovom. No to neboli bungalovy. Boli to doslova luxusné malé domčeky. Našiel som číslo 17 a odomkol som si. Vošiel som do malej chodbičky spojenej s obývačkou, ktorá viedla na terasu s výhľadom na more. Ďalej som vošiel do spálne s kruhovou posteľou a dverami do kúpeľne. Bolo to božské. Cítil som sa ako v raji a nie na dovolenke. Nie nadarmo označovali tento hotel za jeden z najluxusnejších.

Otvoril som kufre, prezliekol si moje tmavomodré plavky a tričko, vzal si uterák a šiel som späť k hotelu na obed. Po pár minútach hľadania som našiel jedáleň vo forme švédskych stolov a nabral som si plný tanier takmer z každého jedla na ochutnávku. Našiel som si voľný stôl a pustil som sa do jedenia. S plným žalúdkom som sa pobral k bazénu a obsadil si voľné ležadlo a skočil som rybičku do bazéna. Len čo som bol schladený, trošku som si zaplával a vrátil som sa opaľovať sa.

Charlotte

Len čo sa ubytovali hostia, dostali sme sa na rad my. Dostali sme presné inštrukcie, kde sa nachádza náš DOM (keď som to počula, šla som takmer z kože vyskočiť) a dostali sme kódy od dverí. S Lucy sme na seba pozreli a rozbehli sa ubytovať. Dorazili sme k domčeku a vošli dnu. Tam sa to hemžilo ľuďmi.

„Ahoj, čo sa tu deje?“ spýtala som sa chlapca neďaleko.

„Čo by sa malo diať? Bývame tu,“ pokrčil plecami.

„Vy ste zamestanci?“

„Áno, ja som plavčík. A volám sa Jack.“

„Ja som Charlotte a toto je Lucy. Sme animátorky. Takže tu bývajú všetci zamestnanci?“

„Všetci nie. Sme tu len 10 s vami. V ďalšom dome sú ďalší a v ďalšom ďalší a tak ďalej.“

„Tak to tu bude veselo,“ usmiala som sa a pozrela na Lucy.

„Porozumela som všetko,“ usmiala sa. „Aspoň nebudeme samy.“

„To je pravda,“ prikývla som a šli sme do poslednej voľnej izby. Myslela som si, že bude najhoršia, keďže ju nikto nechcel, ale napodiv bola fajn. Vlastne, ako sme zistili, všetky izby boli rovnaké akurát s iným výhľadom. My sme mali okno smerom na bazén. Nie zlé. Zložili sme si kufre a pozreli sa na hodinky.

„Pol 12! Mohli by sme už ísť, aby sme tú miestnosť našli a mali aj dobré miesta, čo povieš?“ opýtala sa ma Lucy.

„Dobrý nápad, poďme,“ súhlasila som a vyrazili sme späť do hotela. Na recepcii sme sa spýtali na cestu a po dobrých 20 minútach sme našli konferenčnú miestnosť. Boli sme jedny z prvých, čo tam prišli, a sme sa usadili tak, aby sme videli aj na manažéra Johna, ostatných ľudí a premietacie plátno. Ktovie, čo nám budú púšťať? pomyslela som si.

Postupne prichádzali ďalší a ďalší ľudia, až sme boli všetci a prezentácia sa začala. Najprv nás John privítal a povedal niekoľko úvodných slov. Potom nám pustil 3D prezentáciu o hoteli. Ukázali nám každučkú škáročku hotela, a tak som si pripadala, akoby som tu už bola mesiace a hotel som poznala naspamäť. Potom nám John vysvetlil, čo sa požaduje od každého zamestnanca, ako sa bude platiť, čo všetko máme zabezpečené a povolené. Následne nás rozdelil do skupín podľa typu práce a pridelil nám jedného vodcu.

My sme boli v skupine s plavčíkmi a delegátmi. Našou vodkyňou bola asi 30-ročná žena - July. Zoznámili sme sa s ňou, prikázala nám, aby sme jej tykali a povedala pár úvodným slov. Potom sme spolu vyšli z miestnosti a previedla nás po hoteli. Napokon každému povedala, čo bude jeho náplňou práce a kedy začíname. Následne nás rozpustila na obed a zvyšok dňa sme mali mať voľný.

Rýchlo sme sa s Lucy náhlili do jedálne a brali sme si na tanier, čo hrdlo ráčilo. Dosýta sme sa najedli a vrátili sa na izbu. Obliekli sme si plavky – ja červené pásikavé dvojdielne plavky bez ramienok a Lucy marhuľovo-ružové tiež dvojdielne plavky okolo krku. Nakrémovali sme sa opaľovacím mliekom, vzali si uteráky a mohli sme vyraziť ku bazénu.

Našli sme si voľné miesta, vyzuli sa, odložili uteráky a šup do vody. Bláznili sme sa tam ako malé deti, a keď už sme boli unavené a mali sme toho dosť, vyšli sme von a ľahli si opaľovať sa.