Holidays 2

Ráno o šiestej mi začal pípať budík ako šialený. Rýchlo som vstala a vypla ho, no Martin bol už tiež hore.

„Dobré ránko. Koľko je hodín?“

„Šesť. A dobré ráno aj tebe. Prepáč, že som ťa zobudila. Zabudla som ho vypnúť.“

„To je v pohode. Aspoň nezaspíš do školy,“ usmial sa. Čerstvo zobudený so zalepenými očami a rozstrapatenými vlasmi bol na zožratie. Vlastne, kedy on nebol.

„Idem sa dať trochu do poriadku. Sú doma tvoji rodičia?“

„Nie, mali by sa vrátiť až zajtra večer, takže sa nemusíš báť,“ zaškeril sa a premeral si ma pohľadom. Stála som tam úplne nahá a asi pochopil, že nechcem nejakým nedopatrením vtrhnúť do náručia jeho otca alebo matky. Schmatla som prvé tričko, ktoré som našla, samozrejme, že jeho, a obliekla som si ho. Zakrylo ma až po kolená, a hneď som sa cítila lepšie.

„Heeej!“ zvolal Martin. „Prečo mi to robiš?“

„Pre istotu,“ usmiala som sa, vyšla na chodbu a zamierila do kúpeľne. Učesala som si vlasy, umyla si tvár studenou vodou a zubnou pastou a prstom som si ako tak vyčistila zuby. Na viac sa nezmôžem. Vrátila som sa k nemu do izby, no on tam už nebol. Šla som teda do kuchyne a vzala som si biely jogurt a müsli. O chvíľu na to došiel aj Martin.

„Vidím, že si sa už obslúžila,“ usmial sa.

„Bola som hladná,“ zasmiala som sa. „A kde si vlastne zmizol?“

„Zabudol som včera mobil v aute.“

„Ach tak. Odviezol by si ma do školy?“

„Jasné. Najedzme sa a môžeme vyraziť.“

„Ďakujem.“

Po raňajkách som sa obliekla naspäť do svojho a nastúpili sme do auta.

„Martin? Máš ešte chvíľku čas?“

„Iste. Prednášku mám až o 10. Prečo?“

„No, nechcem ísť do školy v tom istom, tak by sme sa mohli cestou zastaviť u mňa doma. Naši by už mali byť dávno preč.“

„Žiaden problém. Ide sa na to.“

Dorazili sme ku mne domov, kde som sa rýchlo prezliekla a aspoň jemne nalíčila, a odviezol ma do školy. Tam sme sa rozlúčili s tým, že sa vidíme v piatok, kvôli jeho prednáškam.

Následne som vošla do školy a zamierila som do telocvične, kde sa mala konať teoretická časť a potom sme mali mať rôzne stanovištia s praktickým zameraním. Veď to poznáte. Snažila som sa nájsť Lucy, no medzi toľkými študentmi som ju nedokázala nájsť.

„Charlotte!! Tu som!“ ozvalo sa zrazu napravo odo mňa a ja som zbadala Lucy, ako sedí na lavičke vzadu a máva na mňa. Podišla som k nej a objala som ju.

„Ahoj. Držím ti miesto,“ pozdravila ma,

„Ahoj. A vďaka.“

Sadla som si vedľa nej a prezerala som si telocvičňu. Nič nové. Každý rok pripravia to isté. Mohli by aspoň trošku zapnúť tie mozgy a vymyslieť niečo. Na čo ich vlastne majú? dumala som. Potom som na sebe zacítila niečí pohľad. Bola to Lucy.

„Deje sa niečo?“ opýtala som sa jej.

„Včera volali z Grécka! Zobrali ma tam!!!“ skríkal nadšene.

„Uaaaaa! To je úžasné! Teším sa s tebou!“ vykríkla som a hneď som ju objímala. Pre polrokom našla Lucy stránku, kde hľadali animátorky k deťom do hotela na Kréte. Lucy tam strašne chcela ísť, zarobiť si, opáliť sa, a užiť si leto, a tak ma presvedčila, nech sa prihlásim taktiež, aj keď mi peniaze netrebalo. Súhlasila som, ale nedávala som tomu veľké nádeje. No Lucy sa , ako vidím, prianie splnilo.

„Počkať, tebe nevolali?“ zastavila sa Lucy.

„Nie, ešte nie. Popravde som na to úplne zabudla.“

„To snáď nie! Musíš tam ísť so mnou. Sama to tam nezvládnem. Ako sa dorozumiem?“

„Ale prosím ťa. Prečo by si to nemala zvládnuť. A netáraj somariny, že sa nedorozumieš po anglicky. Ako si sa s nimi potom dorozumela po telefóne včera?“

„Ja som to nezdvihla. To sestra! Helfla mi s tým.“

„Aj keby, tak angličtinu vieš celkom dobre, a v najhoršom prípade sa budeš dorozumievať rukami nohami.“

„Bez teba nikam nejdem!“

„Ale veď si mala toľko plánov. Nemôžeš ich zrušiť len kvôli tomu, že ma nezoberú. To ti nedovolím!“

„Nie, Charlotte. Môžeš ma presviedčať koľko chceš, sama tam nepôjdem. Bez teba to nebude ono. Už to nebude to pravé leto!“

„Ale no taaak ...“ začala som na ňu naliehať, no mobil v taške mi začal zvoniť na celú telocvičňu.

„Doriti, zabudla som si vypnúť zvuk,“ zanadávala som. Kto mi len môže teraz volať? Všetci študenti a hlavne učitelia sa na mňa pozerali. „Prepáčte!“ zvolala som.

Rýchlo som to zdvihla a ozvala sa:

„Haló?“

„Hi! Is Charlotte Manet there?“ ozval sa hlas v telefóne. Po anglicky? Kto to môže byť?

„Yea, it´s me. Who´s there?“

„My name is John Deaker and I was responsible for choosing animators for kids to our hotel Exotica on Crete. We would be very glad to have you here.“

„Ou, so ... what does it means to me?“

„You will start working on 1st July. We ensure accomodation, food five times a day and other things. We´ll send you an e-mail with all information. On 15th June I´m coming to Slovakia and we will sign a contract, okey?“

„Okey. Thank you.“

„Bye!“

„Bye,“ odvetila som a zložila.

„To s kým si volala po anglicky?“ vyzvedala nedočkavo Lucy.

„Idem do Grécka!“ zvolala som a ona sa mi hneď hodila šťastne okolo krku.

„Bože, toto leto bude úžasné!“ vykríkla.

„Slečna Parensová a Manetová, prosím, utíšte sa!“ napomenula nás triedna a my sme si celé červené sadli, pretože na nás zase všetci čumeli. Bože môj, idem do Grécka pracovať do najluxusnejšieho hotelu, aký tam je. Toto leto nám ešte prinesie veľa zábavy a zážitkov, pomyslela som si a usmievala som sa ako slniečko.